Minizamyslenie Celoživotná hromnička

Židovský zákon prikazoval očistenie šestonedieľky a zasvätenie prvorodeného (Lv 12 a Nm 18, 15). Verní zákonu prišli do chrámu aj Jozef s Máriou. Nepoznaní, chudobní, ticho. Simeonovo proroctvo však zapálilo veľké svetlo, ktoré by nemalo zhasnúť.

Aj Simeon ho vzal do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2, 22 – 40)

Ako kresťania sme si zvykli deliť ľudí na veriacich a pohanov. Keď Simeon vidí v Ježišovi „svetlo na osvietenie pohanov“, môže nás ovievať pocit, že sa nás to netýka. Ale pozor, ide predovšetkým o pohanov v nás. Každý z nás sa totiž stáva pohanom vtedy, keď ako pohan koná.

Arcibiskup Fulton J. Sheen napísal, že „Simeon Ježiša nazval ,Božským buričom‘, ktorý vyprovokuje ľudské srdcia k dobru alebo zlu.“ A to je presne ono. Deliaca línia medzi veriacimi a pohanmi totiž pretína srdce každého človeka.

Áno, aj my sa často stávame pohanmi. Ale dôležitejšou správou je to, že práve pohania v evanjeliu ukázali najväčšiu vieru. A to, ako sa k nim správal Ježiš. Neodsudzoval, nevylučoval, nevypínal svetlo. Naopak. Prinášal ho. Preto, aby naša celoživotná hromnička, ktorá odhaľuje pravdu o nás samých, nikdy nezhasla. A tak sme sa v jej svetle mohli vždy vrátiť späť. (Jozef Husovský)