Katolícky arcibiskup v Moskve Pravoslávnym hovorím, čo si myslím. Náš dialóg je od vojny intenzívnejší

Je pár minút pred trinástou, keď z kongresovej sály pražského hotela Pyramida vychádzajú delegáti európskeho synodálneho stretnutia. Čaká ich obed a voľné popoludnie, ktoré niektorí využijú na návštevu Kostola Panny Márie Víťaznej so soškou Pražského Jezuliatka.

Ešte pred obedom nám prisľúbil rozhovor 63-ročný taliansky arcibiskup Paolo Pezzi, ktorý patrí spomedzi hostí synody medzi najvyhľadávanejších respondentov zo strany novinárov.

Hovorí pokojne, pomaly, evidentne váži každé jedno slovo. Má na to svoje dôvody.

Z mestečka Russi do Ruska

Narodil sa 8. augusta 1960 v mestečku Russi pri Ravenne. Vyrastal v klasickej katolíckej rodine, „autentickú revolúciu“ v duchovnom živote zažil počas vojenčiny, kde stretol chlapcov aktívnych v hnutí Comunione e Liberazione (Spoločenstvo a oslobodenie). Po skončení elektrotechnickej priemyslovky začal pracovať v telekomunikáciách.

Napokon sa však stal jedným z prvých seminaristov Kňazského bratstva misionárov svätého Karola Boromejského (F.S.C.B.). Ide o hnutie, ktorého cieľom je žiť charizmu hnutia v kňazstve s otvorenosťou voči misiám.

Počas seminárnych rokov bol jeho duchovným otcom Angelo Scola, neskorší benátsky patriarcha, kardinál a milánsky arcibiskup.

Paolo Pezzi v roku 1990 prijal kňazskú vysviacku a o tri roky nato odišiel do Ruska. V rokoch 1993 – 1998 slúžil ako misionár na Sibíri, kde sa venoval katolíkom latinského rítu. Potom pôsobil ako rektor hlavného seminára v Petrohrade až do svojho biskupského svätenia v Katedrále nepoškvrneného počatia Panny Márie v Moskve v roku 2007.

Odvtedy stojí na čele Arcidiecézy Matky Božej v Moskve, ktorá má rozlohu 2,63 milióna štvorcových kilometrov a žije v nej okolo 60 miliónov obyvateľov, z toho katolíkov je zhruba 70-tisíc.

Rozsiahla arcidiecéza zahŕňa mnohé národnosti vrátane arménskej, kórejskej či vietnamskej komunity.

„Kde katolícka komunita, hoci maličká, žije svoju jasnú identitu a je si vedomá, že má prinášať čosi pozitívne, tam vznikajú iniciatívy v oblasti charity a kultúry, spoločne predovšetkým s pravoslávnymi, ale aj s niektorými protestantskými komunitami,“ spomína Pezzi, ktorý v roku 2011 získal ruské občianstvo, v autobiografickej knihe s názvom Malá cirkev vo veľkom Rusku (Ares, 2022).

Veľká noc v Katedrále nepoškvrneného počatia Panny Márie v Moskve 16. apríla 2022. Foto: profimedia.sk

Po 24. februári vyzýval na modlitby a pôst

Od začiatku vojny na Ukrajine poukazuje Pezzi na odpustenie ako na jediný možný spôsob, ako začať odznova, a to aj vo chvíľach najväčšieho konfliktu.

„Ak sa človek naučí odpúšťať, prekoná aj tie najstrašnejšie stránky dejín. Odpustenie je osobitný príspevok, ktorým môžu kresťania prispieť k budovaniu mierovej budúcnosti,“ zachytil jeho slová vlani v máji Vatikánsky rozhlas.

Zasvätenie Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, ktoré pápež spolu s biskupmi sveta urobil 25. marca minulého roka, označil arcibiskup Pezzi za „pozvanie zapáliť plamienok nádeje v temných chvíľach“.

Po vypuknutí vojny sa ako predseda biskupskej konferencie Ruska podpísal spolu s ďalšími biskupmi pod vyhlásenie, v ktorom vyzvali veriacich „vzoprieť sa lži a nenávisti a byť zdrojom zmierenia, a nie rozmnožovania nenávisti a násilia“.

Prosili veriacich aj o intenzívnu modlitbu a pôst za záchranu ľudských životov, na čo Pezzi vyzýval aj počas návštev farností.

Modlitbe stále prikladá veľký dôraz, aj v rozhovore pre americký National Catholic Register, ktorý poskytol počas synodálneho stretnutia v Prahe, sa vyjadril, že modlitby a pôst za zmenu, pokoj a obrátenie sŕdc by sme nemali podceňovať, „pretože modlitba má nesmiernu moc, ktorá môže všetko zmeniť“.

Moskovský arcibiskup pripomenul, že sa snažili čo najviac pozornosti venovať aj utečencom alebo prisťahovalcom. Podľa Pezziho Katolícka cirkev v Rusku urobila všetko pre to, aby pomohla tam, kde to bolo potrebné. Týkalo sa to najmä Diecézy svätého Klimenta v Saratove, kde sa blízko hraníc s východnou Ukrajinou nachádza viacero farských kostolov.

„Charita v Rostove vykonala dôležitú prácu pri pomoci obetiam vojny a vysídleným osobám. Pridali sme sa aj k iniciatíve všetkých náboženských organizácií v Rusku priniesť materiálnu pomoc Ukrajincom priamo v zónach konfliktu,“ dodal.

Pripustil tiež, že ako popredný predstaviteľ Katolíckej cirkvi v Moskve čelí výzvam, aby zaujal stanovisko k vojne, hoci slová „tlak zo strany ruských úradov“ odmietol a označil ich za prisilné.

V rozhovore pre Svet kresťanstva hovorí moskovský arcibiskup o tom, ako vojna ovplyvnila jeho fungovanie v Moskve, čím žijú jemu zverení katolíci, aj to, čo by poradil pápežovi v súvislosti s možno cestou do Ruska a na Ukrajinu.

Arcibiskup Paolo Pezzi počas rozhovoru pre Svet kresťanstva v Prahe. Foto: Jana Podhorská/CCEE

Na synodálnom stretnutí v Prahe sú aj viacerí biskupi z Ukrajiny. Je to pre vás po prvý raz od začiatku vojny, čo máte možnosť stretnúť sa s nimi osobne?

Už som mal príležitosť stretnúť jedného z nich. Ostatných biskupov stretávam od vypuknutia konfliktu po prvý raz, to áno.

Dočítal som sa, že ste v kontakte...

... áno, istý kontakt tu je, telefonický.

Čo riešite?

Zvyčajne preberáme konkrétne otázky, napríklad v jednom prípade sme komunikovali s nunciom o tom, že by sme mohli ponúknuť zbierku príspevkov cez pravoslávnu cirkev a cez Vatikán.

Pre National Catholic Register ste sa vyjadrili, že po vypuknutí vojny sa pre vás nezmenilo nič, čo sa týka pastorácie, ale spomínali ste nejaké zmeny v súvislosti s vaším postavením smerom k oficiálnym predstaviteľom štátu. Správne sme to pochopili?

Vyjadril som sa, že som zaznamenal zmeny predovšetkým medzi ľuďmi. Nárast strachu aj hnevu, nenávisti, slovného násilia a s tým súvisí potreba oslobodenia a očistenia sa od toho.

Čo sa týka našej pastoračnej situácie, nezmenilo sa pre nás v zásade nič.

A pokiaľ ide o váš kontakt a vzťahy k štátu, je všetko ako predtým?

V podstate áno. Stalo sa, že som síce nebol pozvaný na niektoré podujatia, ale ťažko povedať, s čím to súviselo.

Hovorili ste aj o tlaku v tom zmysle, že jedna časť katolíkov by chcela, aby ste dali podporné stanovisko jednej strane konfliktu, a druhá, aby ste podporili opačnú stranu? Podľa vašich slov však nevnímate, že by bolo vašou úlohou dávať takéto stanoviská.

Áno.

Zároveň ste však povedali, že nie ste neutrálny. Ako teda máme chápať vašu pozíciu?

Hoci nehovorím, že jeden má pravdu a iný sa mýli, no trvali sme na tom, čo je skutočnou úlohou nás katolíkov – dospeli sme k objaveniu odpustenia a to nie je neutrálna pozícia.

Predpokladá to zaujatie istej pozície. Znamená to, že som sa nedeklaroval ako neutrálny voči jednému alebo druhému. Prihlásil som sa v prospech jedného aj druhého. Čiže som zaujal princíp, ktorý môže byť konštruktívny a ktorý môže priniesť pokoj a mier.

Počas minuloročnej pobožnosti krížovej cesty na Veľkú noc v rímskom Koloseu ukrajinská a ruská žena ticho niesli kríž. Voči pôvodnému zámeru Vatikánu, aby ženy spoločne čítali aj zamyslenie, prišli z ukrajinskej strany vyjadrenia nespokojnosti, takže napokon sa ich spoločné vystúpenie zredukovalo. V kontexte slov o odpustení, o ktorých ste hovorili, máte pochopenie pre tieto emócie?

Áno, rozumiem im veľmi dobre. Mal som aj jedno online stretnutie s Ukrajincami, kde mi vyjadrili tieto pozície práve preto, že nechápali alebo nesúhlasili s mojím návrhom na odpustenie. A ja im dobre rozumiem, isteže.

Už ste verejne povedali, že dialóg s pravoslávnymi sa po vzniku vojny stal práveže intenzívnejší.

Je to tak. Čo je možno trochu paradoxné, ale dialóg zosilnel predovšetkým s Ruskou pravoslávnou cirkvou. V ostatných oblastiach by som povedal, že nenastala nejaká zásadná zmena. Čo sa týka dialógu s moslimami, ten je živý, ale nezávisle od aktuálnej situácie, začal sa ešte pred 24. februárom minulého roka.

Avšak pokiaľ ide o pravoslávnu cirkev – neviem, od čoho to závisí –, je faktom, že dialóg a vzťahy sa zintenzívnili, a to na všetkých úrovniach.

Aj čo sa týka patriarchu, pre zdravotné dôvody – bol som totiž chorý – sa nám nepodarilo stretnúť počas pravoslávnych Vianoc, ale na Veľkú noc sme sa stretli. Hovorím síce o tých predchádzajúcich Vianociach, ale akokoľvek, počas Veľkej noci išlo skrátka o dosť napäté obdobie medzi cirkvami v dôsledku niektorých vyjadrení.

Ako si máme predstaviť ten dialóg konkrétnejšie? Cítite sa medzi predstaviteľmi pravoslávia slobodný hovoriť, čo si myslíte?

Áno, iste.

Ako to vnímajú?

Berú to v prvom rade ako príspevok, ktorý ich núti premýšľať. Tak ako aj mňa, pokiaľ ide o ich postoje, ktoré vyjadrujú. Následne mi to umožňuje lepšie pochopiť dôvody ich názorov. Nemusím sa s nimi stotožňovať, ale aspoň ich lepšie pochopím.

Okrem toho mi to umožňuje premyslieť, či konkrétny krok možno urobiť, respektíve akým spôsobom by bol vhodný.

Aj patriarchovi Kirillovi môžete povedať priamo...

... nie. Keď sa stretnem s patriarchom, je to zvyčajne pri príležitosti pravoslávnej liturgie, po ktorej je agapé, kde je príležitosť prehodiť pár slov, nie viac.

Je to skôr o klíme okolo vzťahu s patriarchom, zatiaľ čo, naopak, s niektorými metropolitami, kňazmi a takisto mnohými laikmi som mal tieto mesiace kontakty a rozprávali sme sa o mnohých veciach, nielen o konflikte. Napríklad aj o tom, ako prijímať ľudí, ktorí zastávajú postoje, ktoré nie sú úplne podľa vašich očakávaní.

Foto: Jana Podhorská/CCEE

Pokiaľ ide o katolíkov vo vašej arcidiecéze, líšia sa ich názory na vojnu od názorov ostatných obyvateľov v Rusku?

Musím povedať, že som si vypočul celé spektrum názorov – od najextrémnejších z pohľadu jednej strany až po extrémy tej druhej strany. A to vrátane vecí, ktoré by vám ani na um nezišli.

Ale to, čo sa mi javí, že vystihuje všetkých, je utrpenie. Utrpenie nezávislé od postoja či názoru, ktorý títo ľudia majú. Je tu prítomná aj neznášanlivosť a takisto hnev, zloba, v niektorých prípadoch dokonca nenávisť – od ktorých je náročné sa oslobodiť. Toto je spoločné pre všetkých.

Niektoré slová pápeža Františka za tento posledný rok nahnevali ukrajinských predstaviteľov, iné vyjadrenia zase Moskovský patriarchát. Ako vy čítate jeho postoj k tomuto konfliktu?

Predovšetkým treba povedať, že čokoľvek hovorí pápež, vždy sa nájde niekto nespokojný.

Čo hovoríte na pápežov zámer, že by najradšej navštívil najprv Moskvu a potom šiel do Kyjeva?

Čo sa týka cesty, veľmi súhlasím s tým, aby išiel na obe miesta. Pokiaľ ide o poradie, to ma zaujíma menej. Avšak ak by som mohol pápežovi poradiť, povedal by som mu, že podľa mňa je dobré zachovať túto možnosť, teda že buď prídu do Ríma (predstavitelia oboch krajín, pozn.), alebo že pôjde on, ale do oboch miest.

Druhá vec, ktorú by som si mu dovolil povedať, spočíva v tom, že nech zapojí do tejto iniciatívy aj náboženských lídrov Ukrajiny a Ruska, aspoň tých najväčších. Pretože môžu zohrať dôležitú rolu.

O myšlienke mediácie tohto konfliktu vo Vatikáne sa hovorí už dlhšie...

Zdá sa mi dosť realistické, čo hovorí pápež. Buď to, že pozvú obe strany k sebe do Vatikánu, alebo že pôjde on do oboch miest. Pričom je samozrejmé, že výhodnejšia je prvá možnosť, pretože v tom prvom prípade to znamená začiatok aspoň nejakej cesty.

Titulná fotografia: Arcibiskup Paolo Pezzi počas Vianoc 2018. Foto: profimedia.sk