Slovo kňaza Reč symbolov na linke Bratislava – Jeruzalem

Od tejto nedele nás liturgia pozýva zúčastniť sa na dramatickom scenári, kde sa udeje kriminálny čin na spravodlivom a čistom človeku.

Ježišov vstup do Jeruzalema i utrpenie budú pre jeho učeníkov verejnou manifestáciou lásky a milosrdenstva. Pre niektorých zvedavcov iba divadlom. Tak ako Sviečková manifestácia pred 35 rokmi na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Pre niekoho hrdinské vyznanie viery na verejnosti, pre iného bláznovstvo.

Všimnime si isté paralely medzi Jeruzalemom a Bratislavou. V našom hlavnom meste boli hrozbou pre vládnucu moc ľudia so sviecami a s modlitbou na perách. Politici vtedy mali pod kontrolou celý represívny systém, možnosť zničiť kariéru účastníkovi demonštrácie, vodné delá, donášačov – a predsa sa báli.

V Jeruzaleme sa vládnuca moc bojí Ježišovej slabosti – jeho lásky a ľudí, ktorí ju spoznali. Neprekvapuje nás to, lebo apoštol Ján nám vo svojich slovách pripomenie, že dokonalá láska vyháňa strach. Pre toho, kto ju nespoznal, strach zostáva. V oboch mestách môžeme pozorovať hru symbolov. V Bratislave to boli sviece a bezmocnosť modliacich sa ľudí. A v Jeruzaleme?

Odvtedy, čo hriech Adama zrodil nenávisť, závisť a pomstu vo svete, často sa v Starom zákone spomína Boh pomsty. Je to vyjadrenie, ktoré zvlášť v čase po Freudovi je trochu zvláštne, ale stále zostane platným teologickým vyjadrením. Boh rezervoval pre seba odplatu, pretože hriech spôsobuje reťaz pomsty medzi ľuďmi, ktorá sa nemôže skončiť.

Preto Kristus prichádza za človekom, ktorý má zlý vzťah so svojím kolegom, a hovorí mu, aby svoju zlobu nehádzal na kolegu, ale naňho, pretože on kolegovu vinu berie na seba. A druhému človeku povie to isté, len aby tí dvaja žili v pokoji. Toto je symbol Božieho baránka, spájajúceho nepriateľov. Pravdivým sa stalo to, čo pozorujeme u nevykúpeného človeka. Pre neho je vždy Boh zodpovedný a vinný za všetko – stačí si všimnúť naše reči a myšlienky po nečakanej smrti mladého človeka...

Keď sa vojaci zmocnia Krista a bijú ho, on zjavuje skutočný obraz Boha, bláznivého v Láske až tak, že sa vydal do rúk tejto generácie. Ako to pomenuje žalmista? Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán (Ž 24, 9). S týmto postojom trpiaceho Krista je definitívne odstránený falošný obraz Boha.

Ukrižovaný Boh vyrušuje ľudský rozum – ten, ktorý sa kochá v abstrakcii, i ten, ktorý je príliš emocionálny. Zmysly človeka sa vzpierajú, keď vidia Ukrižovaného, a nedarí sa im spojiť kríž s miestom komunikácie lásky Boha k človeku. Preto máme prípravné obdobie, 40 dní pôstu. Keď sme sa zriekli ľúbivých vecí pre naše telesné zmysly, Pán nám dal milosť ochutnať to, čo on urobil pre nás.

Kríž zostáva mierou zdravého duchovného života. Kríž sa nevyberá a nemožno sa robiť hrdinom, že ho zvládneme. Čo ak nám prežité utrpenie ukradne vieru? Čo ak v nás zahasí nádej a naplní nás znechutením, horkosťou a nenávisťou? Preto sa nedá vytešovať z utrpenia. Bol by to masochizmus.

Iba vstúpením do lásky Boha môžeme mať účasť na bolesti, na kríži Krista, ktorý v Duchu Svätom dáva zakúsiť silu vzkriesenia a spásny zmysel bolesti. Kresťanstvo nie je náboženstvom kríža. Je zjavením Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, Boha Lásky, a preto je vierou kríža.

„Kresťanstvo nie je náboženstvom kríža. Je zjavením Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, Boha Lásky, a preto je vierou kríža.“Zdieľať

Počas piatkových obradov budeme pozvaní na gesto, ktoré je možno pre moderných ľudí prekonané: na poklonu krížu, bozk Ukrižovaného. Je to výnimočné gesto bez slov. Opak toho, čo urobil Judáš. On symbol bozku musí vysvetľovať vojakom, lebo je falošný. Skutočný symbol sa nám prihovára v tichu. Keď niekomu darujeme kvety, pekne sa oblečieme, pošleme darček alebo upraceme pred sviatkami spoločný domov a pripravíme veľkonočné menu – každý pochopí bez zbytočného rozprávania, že za tým je naša láska.

Keď bozkáme Krista, bozkáme všetky rany sveta – tie, ktoré nám spôsobili iní, i tie, ktoré sme rozdali. A môžeme ísť ešte ďalej: bozkajúc Krista, bozkáme vlastné rany, ktoré sú v nás preto, že sme neboli milovaní. Ale dnes, keď zakusujeme, že iný sa dal do našich rúk a zobral na seba zlo sveta, naše rany sú milované. Milované a premenené.

V ten deň, keď pobozkáme Ukrižovaného, bozkáme rany naplnené svetlom, ktoré ženy chceli bozkať v záhrade, keď stretli Zmŕtvychvstalého. Tie rany, do ktorých Tomáš nemal odvahu vložiť svoje prsty. Keď bozkáme kríž, môžeme sa zapozerať na naše skryté utrpenie, utrpenie nahromadené rokmi, ktoré volá po spravodlivosti, po pravde a po úteche.

Bozk, ktorý nás cirkev pozýva dať, je akousi výmenou. Keď bozkávame Krista, prijímame jeho bozk, teda jeho dych života, vďaka ktorému opäť žijeme. Pery pošpinené bozkami klamstva, podvodu, násilia sa takto očisťujú. Symbolicky sa na naše pery dostáva krv Baránka. A tá má uzdravujúce účinky.

Alessandro D’Avenia takto opisuje v jednej knihe, ako sa dnes ľuďom kradnú sny: „Ak nedovolíš ľuďom snívať, urobíš z nich otrokov. A ja, plieniteľ mesta, teraz potrebujem len otrokov, aby som mohol vládnuť pokojne a nerušene... Ukradnúť ľuďom sny. Lágre plné spálených ľudí aj s ich snami. Nacistickí zlodeji snov. Keď nemáš sny, ukradneš ich druhým, aby ich nemali ani oni. Závisť ti spaľuje srdce a ten oheň pohltí všetko.“

Dráma Svätého týždňa, ktorá sa dnes začala, sa obracia práve na takéto popálené osoby – ponížené ľuďmi alebo životnými udalosťami. Pozvaní sú tí, ktorí dlho trpia, pritom sú okoliu ľahostajní. Sú pozvaní ľudia, ktorí plačú, keď ich nikto nevidí – v noci a v skrytosti. Tí, čo im neláska zlomila srdcia.

Tí, ktorí kričia pre viditeľnú nespravodlivosť v zamestnaní a nevedia s tým nič urobiť. Lebo je tu niekto na našej zemi, kto sa zaujíma o náš príbeh. Ten, čo vidí naše dobré diela, ktoré boli druhými znevážené, pošliapané a zabudnuté.