Veľká noc v kláštore Nemíňaj si rozum

Každému z nás sa občas stane niečo, nad čím sa pozastaví rozum. Veľmi sa mi páčia postrehy zrelých ľudí, ošľahaných životom a skúsenosťami, ktorí majú v takýchto momentoch poruke skvelý slogan, prípadne jednoduché konštatovanie.

Fascinuje ma takéto múdro typu jednej známej, ktorá keď je svedkom niečoho neuchopiteľného, prípadne jej niekto rozpovie storku s iracionálnym kontextom, skonštatuje: „Nemíňaj si na to rozum.“

Veľká noc je svojím spôsobom jedna veľká súvislá udalosť, v ktorej zvlášť veľkonočné trojdnie graduje v skutočnosti, ktorá sa nedá rozumom objať. Nedá sa k tomu nikde nájsť PUK kód, pretože ide o tajomstvo presahujúce človeka. Racio je elektrizované faktom, že všemohúci Boh svojou smrťou a zmŕtvychvstaním dvíha človeka z bahna biedy svojou extrémnou láskou.

Čo sa v tomto období deje v kláštoroch a rehoľných domoch, o ktorých si mnohí myslia, že sú plné nudných, uspávajúcich cností? Že zasvätení sú bytosti, ktorým ich životný štýl vstrekol anestéziu do emočného systému.

Pravdou je, že do sveta ženy patria emočné gejzíry a tie sú reálne prítomné aj v rehoľných domoch.

V zasvätenom živote kráčame realitou, že láska znamená vykúpenie, a nasávame to priamo z prameňa, v dennej dávke Božieho slova. Vo veľkonočnom období sa vždy veľmi konkrétne primkneme k tejto realite. A to sú „šlehy“.

Nie šlehy korbáča na Veľkonočný pondelok (ktorý veľká časť slovenskej verejnosti považuje za centrum Veľkej noci), ale šlehy týkajúce sa prechodu z najsmutnejšieho rozpoloženia Bohočloveka k víťazstvu.

Sú to šlehy radosti, úľavy, prechodu, pokánia, ticha, bitia sa do pŕs, znovu sa rozhodnutia pre dobro, zohnutia aj vzpriamenia sa a jasavá radosť, že Golgota nie je finále. Je tam všetko a je to intenzívne.

Elementárna ženská vlastnosť objať vo svojom srdci všetky udalosti a všetkých, s ktorými je vo vzťahu, o to viac dáva zasvätenej žene až do DNA prežiť to, čo sa deje s tým, ktorému odovzdala život.

Vianoce v kláštore Smog kolied „reznutý“ polofalošným spevom sestry Nutely od Božej lahodnosti

Eva Rušinová FMA

Ubezpečujem širokú čitateľskú obec, že vynikajúci domáci likér, unikátny majonézový šalát či jemného lososa na masle s tymiánom nájdete aj v reholi.

Už v období pred Veľkou nocou, keď denne meditujeme Božie slovo, ktoré graduje v Ježišových kontroverzných debatách so zákonníkmi a farizejmi, nás chytá „syndróm mamy“, ktorá by poťahala syna za rukáv: „Mám obavu... toto sa neskončí dobre... nedá sa to nejak s pokojom?“ 

Ale tušíme, že to musí byť. Aj v Getsemanoch, keď sa valí emočná láva úzkosti najvyššieho stupňa, necháme Otca, nech podrží svojho Syna v rozhodnutí, ale ženské srdcia – aj tie zasvätené – to trhá, lebo nejde o film, ide o realitu minulosti, ktorá svojím významom presakuje súčasnosť a jej bolestné kŕče.

A príde víťazstvo.

Výbuch radosti nie je sféra izolovaná od každodenného zasväteného života, dobre ukrytá, ktorá sa môže prejaviť len v prísne dovolených momentoch.

To, čo je čarovné na Veľkej noci, je tá súvislá osemdňová radosť štartujúca Veľkonočnou nedeľou do nasledujúcej nedele. Je to vlastne zrealizovaný sen hocikoho z nás, aby nedeľa trvala aspoň týždeň.

Človek sa potrebuje nasýtiť, preliať, nasiaknuť veľkonočnou radosťou. A treba dať čas a šancu aj žalúdku, ktorý si zrazu po pôste nevie poradiť s tou divnou zmesou šunky, klobásy, vajíčok, majonézy, rezňov a iks druhov dobrôt. Jeden by skonštatoval, že z extrému do extrému.

Je v tom kus pravdy, pretože extrém človeka nahlodaného hriechom, ktorého sa dotýka extrémna dávka Božej lásky z kríža a prázdneho hrobu, zasahuje všetko – dušu, ducha aj telo.

Ešte niečo treba poodhaliť a verte, že na to fakt netreba míňať rozum.

Keď pred sviatkami príde dievčatko, že žijú len s mamou a babkou a že vôbec nemajú ovocie, či by sme im nedali. Odpoveď je jednoznačná. Človek otvorí náruč aj tašku. Nevadí, že ostane málo, tá rodina má omnoho menej po všetkých stránkach.

O polhodinu však zvoní zvonček a pri bráne stojí pán s prepravkou ovocia, ktoré nám vraj iste dobre padne na sviatky. Človek tam stojí ako jednobunkovec. Nemíňa si rozum, ale na zoznam skúseností s Božou prozreteľnosťou pribudne ďalšia položka.

Keď s ekonómkou uvažujeme, že by len predsa bolo treba vymeniť dvere na niektorých izbách, lebo sú 28-ročné, prídeme k záveru, že rozpočet to ešte neumožňuje, ale ak Boh pošle (veď manžel sa zvykne starať), kúpime. A tu na veľkonočnú nedeľu zaznie zvonček... Iste tušíte. Manželský pár s deťmi nám dáva obálku, aby sme to využili na potreby komunity.

Veľká noc je dôkazom, že keď čakáme odpoveď od Boha, nezapne si tichý režim. Niekedy to trvá dlhšie a vtedy nás to chce naladiť do depresívnej tóniny a dať dôveru na reklamáciu. Akákoľvek absurdná dráma dneška však bledne zoči-voči nádeji Veľkej noci, v ktorej sa cítime rozmaznaní Božou láskou.