Zamyslenie saleziánky Evy Rušinovej Bohočlovek, ústna voda a telové mlieko

Veľmi mi je blízke začať písať spoza dverí rehoľného života v prvom rade o človečenstve. O obyčajnej ľudskosti, normálnosti, fungovaní tu a teraz. Za dverami rehoľného domu... (Nie, nenapíšem kláštora – ešte stále mnohí nerozlišujú, že kláštor obývajú mníšky so slávnostnými sľubmi, kde žijú život rozjímania a modlitby, kým rehoľný dom obývajú rehoľné sestry, ktoré žijú aktívne svoje povolanie podľa charizmy, čiže učenie, starostlivosť o chorých, atď.)

...teda za dverami rehoľného domu je to častokrát veľmi akčné a ľudské, čo niektorým do mentálneho priestoru o zasvätených jednoducho nezapadá. Podľa čoho sa to dá odpozorovať? Napríklad podľa tzv. „ufologických“ otázok (na objasnenie nevysvetliteľných javov):

V tej šatke aj spíte?

 Ako to máte pripevnené na hlave, špendlíkom?

A keď sa sprchujete, máte tie šaty na sebe?

Na noc si dávate pyžamo?

Vy aj normálne jete?

Tak takto priatelia, je možno načase trochu pootvoriť dvere do tohto tajomstva, pretože o tomto si človek len tak nepustí tutoriál na internete, ako o úprave obočia, a povedzme si otvorene, po lockdowne už máme všetci potrebu hýbať stuhnutým krkom na vzduchu, nie pred počítačom.

Je pravda, že v reholi nie je partia ľudí, ktorých vzťah je na báze genetiky. V rehoľných komunitách nekoluje v krvi rovnaká DNA, ale jeden Povolávateľ. Niekedy by takú partiu nevygeneroval ani najkvalitnejší program na školský rozvrh. Jednoducho, racionálna záplata na otázku povolania do rehole neexistuje. Je to záležitosť substancie nadprirodzena a čírej ľudskej existencie.

Preto sa človek čuduje, keď to začne vnímať, či je možné, že práve mňa Boh volá. Ľudskosť pretrváva aj v reholi. Taká obyčajná, ktorá zahŕňa varenie, kosenie trávnika, výkazy, opravu strechy, hranie človeče aj sledovanie MS v hokeji. A separujeme odpad.

Máme vzťahy so susedmi, vieme, kedy syna odvádzajú do školy, niekedy prevezmeme pre nich balík od kuriéra. Druhý sused má dosť veľa sliepok a ich pes nás pravidelne skoro ráno sprevádza pri modlitbách v kaplnke. Niekedy zapasuje do nášho spevu takým zavýjaním, že sa obávame, že v okruhu jedného kilometra skysne mlieko v každej chladničke.

Nielen to. Občas si vypočujeme nejaký podcast a sledujeme akcie v obchode, lebo je nás veľa. Kalkulovať sa oplatí, aby sme finančne vyšli.

Ženská tvár v reholi je aj o tom, že potrebujeme niekedy niečo špecifické. Občas na nejaký kožný problém lepší krém, prípadne kvalitnejšiu zubnú vodu a ani nás neobchádzajú laktoidné, lepkoidné a iné intolerancie.

Ide to dokopy s duchovným životom? Zaujímajú nášho Ženícha takéto banality? Veď mnohí si myslia, že my dokážeme byť sprievodcami len duchovným životom a náš fach je čisto nadprirodzeno.

Vieme dobre, aké ťažké je trafiť sa do vkusu ženy a tak si aj my nejakú tú kozmetiku kupujeme samé. Nedávno bola spolusestra v drogérii a okrem svojho sortimentu hodila okom po zubnej vode, ktorú chcela vyskúšať, aj po jednom telovom mlieku, ale, hold, neboli v akcii. Tak sa vybrala k pokladni a pri platení jej pokladníčka veľkodušne oznámila, že za nákup dostáva grátis akciu – zubnú vodu a telové mlieko. Nemusíte hádať, ktoré to boli. Inak by som o tom nepísala.

Takže medzi božským a ľudským musí byť jednoznačne aliancia. Boh je na strane ľudskosti. Dá to pocítiť vtedy, keď človek potrebuje práve ten jeden potvrdzovací gén v sebe: Boh ma chápe, je so mnou. Postará sa aj o maličkosti, aj o čosi navyše.

A toto tak dobre padne práve vtedy, keď je stlačený ako uhlík, ale necíti sa byť práve diamantom.