Slovo kňaza Čas pustiť sa maminej sukne

Tridsať rokov života prináša pre človeka krízové obdobie. Možno aj preto, že sa nám ponuky možností, ako prežiť život, začínajú zužovať.

V dvadsiatich rokoch sa človek cíti, že by mohol dosiahnuť všetko. O desať rokov neskôr sa niektoré dvere začínajú zatvárať. Žena zistí tikot biologických hodín a muž sa pýta, či sa nestal Petrom Panom, večným dieťaťom, ktoré pre druhých nevytvára domov.

Dobre to vidieť na prijímaní nových technológií. Vtipní pozorovatelia tvrdia, že do tridsiatky sú všetky novoty prijímané automaticky, bez zbytočných otázok. Medzi tridsiatkou a šesťdesiatkou sa kladú pochybovačné otázky: Na čo mi to je? Nie je to zabíjanie času? Budem to vedieť používať. A dôchodcovia, česť výnimkám, to berú ako diablov vynález.

Psychológovia prežívanie tridsiatnikov charakterizujú, že sa už nevedia rýchlo adaptovať na zmeny okolo seba. Život sa vtedy odohráva rutinne, dni akoby sa žili cez kopirák a riadenie života bolo zverené autopilotovi. Ako reagujú ženy na prvé šedivé vlasy? A muži na to, že im rastie brucho, hoci nie sú tehotní?

Anselm Grün hovorí o „démonovi poludnia“, keď nás prechádza nadšenie mladosti. Stredoveký mystik Johann Tauler používa obraz domu, ktorý Boh náhle prevráti hore nohami. Takto v kríze nachádzame stratenú evanjeliovú drachmu svojho života, ktorou je hĺbka našej duše.

Zničenie domu náboženskej rutiny je niekedy jedinou cestou, ako nájsť živého Boha vo svojom vnútri. Čarovné modlitebné formuly nefungujú, rituály neprinášajú radosť. Človek vtedy opúšťa všetko, čo by mohlo brániť Božiemu pôsobeniu vo vnútri.

Takto sa začína vek kresťanskej dospelosti a životnej zmeny, ako to ukazuje Martin Luther, Ignác z Loyoly alebo Edita Steinová, ktorá bola práve ako tridsaťročná pokrstená v nemeckom Kolíne nad Rýnom a z profesorky filozofie sa mení na karmelitánsku sestru.

Ježiš nie je hrdinom z našich povestí. Silu nachádza v Duchu Svätom a jeho pôsobení.Zdieľať

Aj v Ježišovom krste vidíme hmatateľnú zmenu: od skrytého života smeruje k verejnému; začína priťahovať skupiny učeníkov z doteraz neznámych ľudí, ktorí budú zapaľovať pochodeň viery priestorovo i časovo – do celého sveta a prechádzajúc dejinami sveta; verejne ohlasuje príchod Božieho kraľovania a volá ľudí k obráteniu; od rodinných výhod prechádza k tomu, aby vytvoril rodinné prostredie v cirkvi a bol výhodou pre nás.

Toto všetko nerobí sám, nie je hrdinom z našich povestí. Silu nachádza v Duchu Svätom a jeho pôsobení. Bolo by dobré niekedy sa pýtať, koľko Ducha je v našich aktivitách a koľko zotrvačnosti spolu s neochotou učiť sa novým veciam, ktoré prináša Duch lásky, Duch detstva, Duch prisľúbení.

V živote v Duchu a z Ducha niet miesta na politické delenia, ktoré prešli aj do radov kresťanov – na skupiny liberálov a konzervatívcov. Rozdiel medzi nimi nie je veľký. Ako konštatuje kardinál Špidlík, konzervatívec si myslí, že Duch Svätý zomrel spolu s pápežom Piom XII., a liberál je presvedčený, že Duch zomrie s ním, preto musí všetko stihnúť...

Peter v Skutkoch apoštolov nepatrí ani napravo, ani naľavo. Ukazuje, čo sa deje s nami po krste Duchom. Napodobňuje svojho Učiteľa, keď sa nebojí verejne priznať k nemu a žiadať od ľudí, aby mali bázeň pred Bohom a boli spravodliví. Aký protiklad toho, čo vidíme dnes okolo seba – úradnícke miesta, kde nerozhoduje odbornosť, ale správne stranícke tričko.

Stratu tohto kritéria vidíme aj v duchovnom živote. Koľkí pseudoveriaci by radi diktovali, aké kritériá platia pri vysluhovaní sviatostí, aby im bolo vyhovené. Nerozumejú duchovnému obráteniu ani učeníctvu, neponárajú sa do Božieho slova, ale sú múdri dosť na to, aby menili náuku cirkvi a vysvetľovali ju v zhode so svojimi právami a chúťkami.

Ježiš dnes kráča v zástupe hriešnikov a prijíma krst pokánia z rúk Jána. Takto ho uvidíme raz na kríži, medzi dvomi zločincami. Robí to preto, lebo my sme na to vo svojej pýche zabudli a radi sa tvárime, že sme dokonalí. Akoby nám svojím gestom hovoril to, čo rád opakuje pápež František: stáť nad niekým, vyvyšovať sa nad iným, môžeme iba vtedy, keď mu chceme podať pomocnú ruku...

Zastavme sa ešte pri jednom zvyku, ktorý je nám dnes už vzdialený: zobutie sandálov. Po smrti manžela si mal ženu zobrať jeho príbuzný. Ak by spolu mali deti, akoby patrili zomrelému. Ak nasledovník nesúhlasil, mali mu dať dole sandále a dať tomu, kto prevezme zodpovednosť za ženu.

Ak sa Ján Krstiteľ neopovážil rozviazať remienok, je to znamenie, že je tu niekto, kto prevzal zodpovednosť za nás a berie za nás zodpovednosť. On je nebeský Ženích strateného ľudstva, ktorý v sebe zjednotí všetkých ľudí. On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do Svetla, ktorým je on sám.