Jacques Maritain Priateľ pápeža, otec koncilu a obhajca Tomáša Akvinského

Jacques Maritain sa narodil 18. novembra 1882 v Paríži a po absolvovaní Lýcea Henricha IV. sa rozhodol pre štúdium filozofie a prírodných vied na Sorbonne. Tam stretol svoju budúcu ženu Raïssu, s ktorou sa zakrátko v roku 1904 oženil.

Pod vplyvom ich spoločného priateľa sa z oboch stali katolíci a v roku 1906 prijali sviatosť krstu a vstúpili do Katolíckej cirkvi. S Raïssou žili vo Francúzsku až do roku 1940, keď sa presťahovali do New Yorku. Vojna ich oboch hlboko zasiahla – o to viac, že Raïssa pochádzala zo zbožnej židovskej rodiny.

Maritain sa popri učení intenzívne zapájal do záchranných aktivít a snažil sa priviesť prenasledovaných a ohrozených akademikov, z ktorých mnohí boli Židia, do Ameriky.

Maritain bol blízkym priateľom a filozofickým mentorom pápeža Pavla VI., ktorý po smrti pápeža ​​Jána XXIII. pokračoval v Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). Práve cez Pavla VI. našli mnohé Maritainove filozofické myšlienky o človeku, politike, historickej situácii cirkvi a pastorácii v sekularizovanom svete svoje vyjadrenie v dokumentoch koncilu.

O tom, ako vysoko si pápež Maritaina vážil, svedčí aj fakt, že svoj záverečný príhovor „mužom myslenia a vedy“ v posledný deň koncilu venoval práve jemu a vo svojej encyklike Populorum progressio o rozvoji národov Maritaina niekoľkokrát cituje. V roku 1969 – deväť rokov po smrti Raïssy – ho dokonca chcel vymenovať za laického kardinála, čo však Maritain odmietol.

Po druhej svetovej vojne bol Maritain jedným z hlavných iniciátorov a šíriteľov myšlienky, že je potrebné vytvoriť Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Pred jej vyhlásením v roku 1948 hral kľúčovú rolu aj pri stanovení filozofických základov ľudských práv. Po Raïssinej smrti vstúpil do Kongregácie malých bratov Ježišových (PFJ) v Toulouse, kde 28. apríla 1973 aj zomrel.

Vernosť pravde nadovšetko

Maritainov život je poznačený úpornou snahou o pravdu: najprv o jej poznanie, potom o jej skutočné a úprimné žitie. Pretože ako sám napísal: „Nepotrebujeme pravdy, ktoré by nám slúžili – potrebujeme pravdu, aby sme my mohli slúžiť jej.“[1] Táto tvrdohlavá „vernosť pravde nadovšetko“ – istá neústupčivosť a radikálnosť, ktorú mali s Raïssou spoločnú – ich mnohokrát priviedla do kontroverzií či rozporov a neraz si vyžadovala obete.

Vidieť to môžeme už pri ich spoločnom štúdiu na Sorbonne. Obaja veľmi silno prežívali duchovnú vyprahnutosť francúzskej intelektuálnej vrstvy, na ktorú sami nemali odpoveď. Maritain pochádzal z protestantskej rodiny a Raïssa zo židovskej, no ani jeden z nich nebol v tom čase veriaci.

Tento problém ich tak ťažil, že si v roku 1901 ešte ako priatelia sľúbili, že ak do roka nenájdu uspokojivú odpoveď na otázku zmyslu svojho života, spoločne spáchajú samovraždu. To sa však našťastie nestalo – vďaka prednáškam Henriho Bergsona, ktoré Maritain navštevoval. V roku 1904 sa namiesto toho šťastne vzali.

Ani ich manželstvo sa však nedá nazvať „tradičným“. Krátko po ich obrátení sa na katolícku vieru pocítila Raïssa volanie ku kontemplatívnej modlitbe. Keďže sa vzali ešte pred svojou konverziou na katolicizmus, rozhodli sa žiť svoje manželstvo ako brat a sestra.

Toto ich osobné rozhodnutie je čiastočne reflektované v knihe Láska a priateľstvo, kde argumentujú, že dokonalé a absolútne sa vydanie Bohu vyžaduje výlučnú vernosť iba jemu a nikomu inému.[2] Stav najvyššej lásky teda podľa manželov Maritainovcov môžeme prežívať buď k Bohu, alebo k manželskému partnerovi, nie však k obom: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6, 21).

Pre ďalší príklad Maritainovej ochoty radikálne zmeniť svoj život podľa požiadaviek pravdy nemusíme chodiť ďaleko. Maritain bol členom sociálneho politického hnutia Action Française, ktoré sa snažilo o obnovu monarchie a ustanovenie katolicizmu ako štátneho náboženstva vo Francúzsku. Pápež Pius XI. však hnutie v roku 1926 odsúdil pre jeho nacionalistické a protidemokratické tendencie.

Keďže hnutie v tom čase tvorili väčšinou katolíci vrátane viacerých francúzskych katolíckych intelektuálov (okrem Maritaina napr. François Mauriac alebo Georges Bernanos), mnohí boli týmto aktom zmätení a iní pochybovali, či cirkev má právo zasahovať takýmto spôsobom do politického diania v štátoch.

Krátko po obrátení sa Maritainovcov na katolícku vieru pocítila Raïssa volanie ku kontemplatívnej modlitbe. Keďže sa vzali ešte pred svojou konverziou na katolicizmus, rozhodli sa žiť svoje manželstvo ako brat a sestra.Zdieľať

Čo spravil Maritain? Nespochybnil pápeža, ale rozhodol sa zreflektovať vlastné postoje na základe sociálneho učenia cirkvi a vlastnej filozofie. Výsledkom tohto procesu bolo, že z hnutia vystúpil a na obhajobu pápežovho rozhodnutia napísal knihu Primát duchovna (Primauté du spirituel), kde sa snažil vysvetliť, že hoci cirkev a štát majú odlišnú a oddelenú sféru vplyvu, cirkev má na starosti veci večné, ktoré sú nadradené veciam dočasným, ktoré spravuje štát. Preto ak sa politická frakcia snaží duchovnú sféru podriadiť tej politickej, má pápež právo zasiahnuť – nie preto, že môže ovládať politickú sféru, ale preto, že má povinnosť brániť tú duchovnú.

Počas svojho života Maritain napísal vyše 60 kníh a vo svojej filozofickej kariére sa venoval Tomášovi Akvinskému, náboženstvu a vzdelávaniu, kultúre a umeniu, kresťanskej filozofii, filozofickej antropológii či filozofii vedy a epistemológii.

K jeho najhlbším dielam patria práce o metafyzike Bytia, ktorými sa snažil vysvetliť skutočné jadro filozofie Tomáša Akvinského. Nie je možné obsiahnuť všetky oblasti, v ktorých sa Maritain angažoval a ktorými prispel nielen do vnútorného života cirkvi, ale aj spoločnosti ako takej. Spomenieme však aspoň tri hlavné, ktorými je známy nielen v kresťanskom svete: jeho prínos k otázke vzťahu štátu a cirkvi; jeho obhajobu kresťanskej filozofie a nakoniec Maritainov prínos k obnove filozofie Tomáša Akvinského.

Vzťah cirkvi a štátu

Cirkev sa musí vyvíjať – ale ako? Dnes počujeme, ako mnohí volajú po potrebe zmeniť učenie cirkvi o niektorých kontroverzných otázkach. V Maritainovej dobe bol problém takpovediac opačný: mnohí katolíci boli na základe nemennosti učenia cirkvi presvedčení, že sa táto nemennosť musí aplikovať aj do politickej oblasti.

Zjednodušene povedané, rovnako ako existuje jediné pravdivé učenie, tak aj ideálne politické usporiadanie je iba jedno a nemôže sa v čase meniť. A ak bol stredovek celý kresťanský, potom stredoveký politický model musel byť pre spásu duší ideálny. Oddelenie svetskej a cirkevnej moci bolo z takéhoto pohľadu jednou z chýb, ktoré umožnili sekularizáciu Európy a ktoré by obnova štátneho náboženstva mohla napraviť.

Takéto zmýšľanie malo za následok jednak volanie mnohých katolíkov po návrate späť k teokracii, jednak však aj ich výraznú podporu politikov s monarchickými či priamo despotickými ambíciami, pokiaľ len vyznávali katolícku vieru a sľubovali jej obnovenie v štáte.

Maritain však ponúkol vlastné chápanie politických dejín. Učenie cirkvi je, samozrejme, nemenné, pretože je postavené na Zjavení večného Boha, ktorý je mimo všetkého času. Na druhej strane sa však hospodárske, politické aj filozofické podmienky človeka v čase menia. Ako vysvetľuje vo svojom diele Človek a štát, dogmatické učenie cirkvi je postavené na nemenných princípoch, ich správna aplikácia sa však mení v čase, pretože musí reflektovať konkrétnu „dejinnú klímu“.[3]

Katolícky politik preto musí byť vnímavý nielen na učenie cirkvi, ale aj na konkrétne podmienky tu a teraz – pretože to, čo bolo ideálnym politickým modelom v stredoveku, môže byť dnes tým najhorším riešením.Zdieľať

V stredovekej dobe, keď vzdelanosť bežných ľudí nebola na takej úrovni, aby pre nich bolo možné slobodne a rozumne si zvoliť svoju vieru a hodnoty, bolo správne, aby sa cirkev spájala s politikou a priamo ju ovplyvňovala. Chápanie slobody a demokracie nebolo dostatočné na to, aby si ľudia sami zabezpečili dobrú vládu, takže bolo potrebné, aby sa panovníci ako dočasní správcovia politického sveta priamo zodpovedali cirkvi ako správkyni duchovného sveta, ktorý je tomu politickému nadradený. Dnes je však situácia iná a to si vyžaduje ponechať túto voľbu na ľudí.

Katolícky politik preto musí byť vnímavý nielen na učenie cirkvi, ale aj na konkrétne podmienky tu a teraz – pretože to, čo bolo ideálnym politickým modelom v stredoveku, môže byť dnes tým najhorším riešením.

Večné Božie slovo sa takto stretáva s dejinnosťou človeka a vytvára požiadavky na kresťanskú politiku dnes. Práve preto toto dielo nikdy nebude ukončené, hoci sa vždy bude zodpovedať tým istým nemenným požiadavkám.

Zdá sa, že Maritainov pohľad je zvláštne aktuálny aj dnes, keď sa snahy niektorých katolíkov uberajú opačným smerom a snažia sa zmeniť kvôli meniacemu sa svetu aj samotné princípy, na ktorých stojí Katolícke učenie.

Kresťanská filozofia

Jedným z hlavných bodov Maritainovej agendy bola snaha o obranu kresťanskej filozofie. Už v Maritainovej dobe totiž medzi sekulárnymi filozofmi panovalo silné presvedčenie, že „kto verí, nemôže filozofovať“, pretože do svojho filozofovania vnáša predpoklady, ktoré nemôže získať čistým rozumom – napríklad fakt, že Boh je trojjediný.

Keď Maritain v roku 1936 prednášal na stretnutí Francúzskej filozofickej spoločnosti o téme kresťanskej filozofie, Étienne Gilson, ktorý bol na stretnutí takisto prítomný, o tom poznamenal, že „filozof, ktorý by na túto príležitosť pricestoval z Marsu, by sa nestretol s väčším nepochopením“[4].

Jacques Maritain a hrob manželov Maritainovcov v obci Kolbsheim blízko Štrasburgu. Zdroj: Wikipedia

Maritain argumentoval, že naša vlastná racionálna reflexia je iba jedným zo zdrojov poznania a že argumenty viery nie sú i-racionálne, ale nad-racionálne. Na to niektorí z prítomných filozofov poznamenali, že Maritain sa asi zbláznil.

Je to však práve naopak: ak sa človek snaží filozofovať tak, že najskôr všetko ostatné zahodí, podľa vzoru René Descarta si o sebe vytvára ilúziu „filozofa bez histórie“. Akoby bol človek akýsi vo vzduchu sa vznášajúci rozum, ktorý iba myslí, no nič iné o sebe a svete okolo nevie.

Každý z nás je však najprv a predovšetkým človekom, ktorý sa rodí do konkrétnej situácie a doby, a až potom sa niektorí z nás stanú filozofmi. Podobne je to s vierou: ak som veriaci a zároveň filozof, potom ignorovať v mojej filozofickej práci všetko to, čo mi Zjavenie prinieslo ako neomylnú pravdu, znamená tváriť sa, akoby časť mojej skúsenosti a života neexistovali. Je to nielen filozoficky nepoctivé, ale aj ľudsky nemožné.

Napriek tomu si ešte aj dnes mnohí katolícki filozofi myslia, že pri filozofovaní sa musia tváriť ako neveriaci, inak by sa ich filozofovanie „poškodilo“ nánosom viery. No tento rozpor je v skutočnosti klamlivý: cieľom filozofie je predsa poznanie pravdy o sebe a tomto svete a viera nám komunikuje tieto pravdy tak, ako nám boli odovzdané Bohom samotným.[5]

Obnova filozofie Tomáša Akvinského

Maritain bol spolu s Étiennom Gilsonom jedným z kľúčových filozofov, ktorí sa v 20. storočí najviac pričinili o obnovu tomizmu, čiže filozofie Tomáša Akvinského. Niežeby jeho filozofiu bolo treba obhajovať pred cirkvou: Tomáš Akvinský bol už v 15. storočí jej „anjelským učiteľom“ a neskôr aj patrónom všetkých katolíckych škôl.

Hoci však cirkev na Tomáša nikdy nezabudla, prax v seminároch, cirkevných školách a medzi katolíckymi intelektuálmi bola často iná. Ako spomína Maritain, filozofia Tomáša Akvinského bola za jeho čias na francúzskych školách úplne ignorovaná a dokonca ani katolícki filozofi nevedeli, na čom je tomizmus založený. Akvinského v tom čase nikto nečítal a to, čo o ňom kolovalo, boli skreslené informácie hraničiace s poverami.

Neveriaci filozofi brali celú scholastiku iba za nepochopenie Aristotela a tí veriaci zase v tomizme videli iba chladný systém, ktorý z viery urobil neživú a skostnatenú dogmatiku. Ako píše Gilson, názor mnohých katolíckych kňazov a filozofov bol v tom čase taký, že Akvinský spôsobil cirkvi viac škody ako Luther.[6]

V roku 1879 však vydal pápež Lev XIII. encykliku Aeterni Patris, ktorou určil, že katolícka filozofia sa má uberať podľa vzoru Tomáša Akvinského. Táto správa prišla pre mnohých katolíckych intelektuálov ako blesk z neba, a ako spomína Maritain, ani o 30 rokov neskôr, keď sa s Akvinského dielami začal zoznamovať, nebola situácia iná.

Keď však Maritain začal čítať diela nie o Akvinskom, ale priamo od Akvinského, zistil, že je to živá filozofia, spájajúca kresťanskú vieru s rozumom, ktorú tak dlho márne hľadal. Ako o tom sám neskôr napísal, „po celý ten čas som bol tomistom, hoci som o tom nevedel“[7].

Názor mnohých katolíckych kňazov a filozofov bol v tom čase taký, že Akvinský spôsobil cirkvi viac škody ako Luther.Zdieľať

Práve vo filozofii Tomáša Akvinského totiž Maritain objavil najhlbšie vyjadrenie toho, čo sám ako katolík vierou prijímal, ako filozof rozumom považoval za pravdivé a ako človek intuitívne pociťoval: „Filozofiu Tomáša Akvinského môžeme právom nazvať kresťanskou filozofiou, jednak preto, že cirkev nikdy neomrzí predkladať ju ako jedinú pravú filozofiu, a takisto preto, že sa dokonale zhoduje s pravdami viery; napriek tomu sa však jej čitateľovi ponúka na prijatie nie na základe toho, že je kresťanská, ale preto, že je preukázateľne pravdivá.“[8]

V čom teda tomizmus spočíva? V tomto článku na túto otázku, samozrejme, nie je možné odpovedať, no môžeme sa pozrieť aspoň na jeden jeho aspekt. Základom tomistickej filozofie je – prekvapivo – Sväté písmo. Je pravda, že Tomášova filozofia najviac čerpá z Aristotela, ktorého Tomáš vo svojich dielach z úcty nazýva jednoducho „Filozofom“. Práve pre toto bol Tomáš obviňovaný z prílišného „kamarátenia sa“ s pohanstvom – a tú istú námietku proti nemu vznášali aj v Maritainových časoch.

Pre Aristotela je začiatok všetkého nášho uvažovania bytie alebo súcno – čiže všetko to, čo je. Avšak Tomáš toto aristotelovské učenie spojil so Zjavením Svätého písma, konkrétne Exodu, a tým prekročil prah každej dovtedajšej filozofie.

Keď totiž Boh dal Mojžišovi príkaz „Izraelitom povieš: ‚Ja som‘ ma poslal k vám“ (Ex 3, 14), Tomáš to pochopil tak, že mu tým Boh zároveň vyjavil svoje pravé meno: to, čím On sám naozaj je; svoju podstatu. „Ja som“ je meno Boha, náš Boh je teda neobmedzené Bytie! No kým všetko, čo je stvorené, je niečím: nejakým konkrétnym bytím, závislým od Boha – Boh sám jednoducho je: je ničím neobmedzené Bytie v plnosti. A každá jedna vec, od kameňa v potoku až po človeka, odráža v sebe niečo z tohto neobmedzeného bytia Boha.

Existovať však neznamená iba pasívne byť: Boh je číry akt, actus purus. A všetko, čo je stvorené, si udržuje svoje bytie vďaka neustálemu Božiemu stvoriteľskému aktu: sme, pretože Boh nás neustále láskavo udržuje v bytí.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Spoznajte najväčšieho syna Afriky, veľkého obrátenca a vášnivého hľadača pravdy

Juraj Pigula

Rok 2023 sa na stránkach Sveta kresťanstva bude niesť aj v duchu svätého Augustína. A to hneď z viacerých dôvodov.

Podľa Maritaina preto najväčším zázrakom a zdrojom úžasu pre nás musí byť existencia samotná: to, že vôbec niečo je, nie je samozrejmé. Všetko, čo existuje, tu je iba preto, že Boh je a v tomto svojom bytí je aktívny.[9] „Byť“ je preto prvá a najzákladnejšia aktivita, iba vďaka ktorej je nám umožnená každá ďalšia aktivita. Každá naša myšlienka je možná iba preto, že je naše bytie neustále obnovované a udržované Bohom. Každý náš pohyb nám preto pripomína, že nás niekto miluje.

Filozofia Tomáša Akvinského sa od toho dňa, keď Maritain zobral Teologickú sumu prvýkrát do rúk, preňho stala učiteľkou skutočnej katolíckej filozofie. A on sa stal jej verným obrancom a šíriteľom, čím zároveň najhorlivejšie plnil pápežovo prianie, aby sa kresťanská filozofia obnovila podľa vzoru Tomáša Akvinského.

Ako Maritain napísal v jednom svojom liste: „Svoj život som zasvätil svätému Tomášovi a svoju prácu šíreniu jeho učenia. Pretože aj ja chcem, aby sa rozum vzal diablovi a vrátil Bohu.“