Biskup Marek Forgáč o prípadoch sexuálneho zneužívania v cirkvi Kvôli negatívnej „reklame“ nám dnes už nechodia do systému žiadne podnety

Denník Postoj priniesol sériu článkov, v ktorých upozornil na nešťastné kroky cirkvi i na nejasné postupy v systéme, ktorý vznikol na nahlasovanie prípadov sexuálneho zneužívania zo strany kňazov.

Po dlhšom dohadovaní sme sa nedávno stretli s biskupom Marekom Forgáčom, ktorý je predsedom Komisie KBS pre ochranu maloletých v cirkvi, a v rozhovore sme otvorili otázky okolo posledných medializovaných prípadov zneužívania v cirkvi, o tom, prečo cirkev neinformovala o stretnutí s obeťami počas pápežovej návštevy Slovenska, i o zložení komisie, ktorá má postupy pri šetrení prípadov zneužívania sledovať a v ktorej dnes sedia len dve nezasvätené osoby.  

Biskup Forgáč v rozhovore tvrdí, že slovenskí biskupi sú dnes vďaka osvete v tejto téme otvorenejší a že „osobne by sa nebránil, ak by mala vzniknúť aj nejaká nezávislá komisia na zhodnotenie postupov alebo nejaký audit“.

 

Už dlhšie chodíte po diecézach a robíte medzi kňazmi osvetu k téme sexuálneho zneužívania v cirkvi a o ochrane maloletých. Ako vyzerajú tieto stretnutia?

Tieto aktivity majú slúžiť k tomu, aby sme týmto javom predchádzali. Vždy prichádzam na pozvanie diecézneho biskupa. Na každom jednom plenárnom zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska otváram túto problematiku. A pred časom som im predstavil možnosť, že so svojím malým tímom viem prísť do každej diecézy a veľmi otvorene hovoriť o týchto veciach. 

Sme traja plus je jedna z obetí zneužívania zo strany kňaza, ktorá s nami chodí a veľmi obetavo to vníma ako svoju službu. Je to zázrak, že niekto, kto si nesie takúto hlbokú ranu, je schopný poslúžiť cirkvi, aby sa takéto veci už nediali. 

Vyzerá to tak, že tento rok prejdeme už všetky diecézy. Ešte nás čaká Žilina, Banská Bystrica a Spiš z rímskokatolíckych diecéz. Možno sa časom pridajú aj gréckokatolíci. 

Všetci biskupi vás teda pozvali do svojich diecéz?

Áno. Myslím si, že sme sa v tejto veci veľmi posunuli dopredu, vnímam väčšiu otvorenosť pre túto problematiku zo strany biskupov. 

Nevravím, že všetko je ideálne, je veľa vecí, na ktorých musíme ešte pracovať, ale vnímam ako veľké pozitívum, že chcú, aby sme prišli, a vidím aj ovocie. Na zasadnutí biskupov dostávam spätnú väzbu, ako nás tá-ktorá diecéza prijala, ako reagovali tamojší kňazi. 

Chodíte robiť osvetu aj do reholí? 

Na tieto diecézne stretnutia prichádzajú aj kňazi rehoľníci. Ale viem, že niektoré rehole si túto tému riešia aj separátne, tiež si prizývajú odborníkov. Všade, kde nás pozvú, kde nájdeme otvorené dvere, tam veľmi radi prídeme. 

Ako vyzerajú tieto osvetové stretnutia?

Začíname o deviatej ráno, aby sa kňazi mohli dopraviť z rôznych miest v diecéze. Deje sa to v rámci celodiecéznych kňazských rekolekcií, na ktoré dostanú všetci kňazi pozvánku. 

Začíname mojím vstupom, čo je všeobecný úvod do problematiky pod názvom Telesnosť v živote kňaza. V širšom kontexte sa dostanem k téme zneužívania maloletých v cirkvi. Snažím sa nasvietiť určité oblasti ľudskej osobnosti v živote kňaza, ktoré by mohli byť potencionálne problematické a ktoré by mohli viesť v budúcnosti k nevhodnému správaniu či deliktom. 

Druhý vstup je na tému, ako to vidia obete. O tom hovorí rehoľná sestra Marta Andraščíková, ktorá sa venuje aj priamo práci s obeťami, alebo doktorka Jana Vindišová. Ony hovoria skúsenosti z vlastnej terapeutickej praxe. 

Následne vystúpi so svojím svedectvom obeť, ktorá bola zneužívaná kňazom. V tomto momente všetkých vyzveme, aby tichom a rešpektom vyjadrili účasť, lebo pre obeť je to vždy emocionálne vypätá situácia – hovoriť o tom, čo sa jej stalo. Potom ostane ticho, aby sa to premeditovalo.

Posledný vstup je o cirkevnoprávnych otázkach. Túto časť vedie kňaz Andrej Kačmár, riaditeľ Centra na ochranu maloletých. Keďže táto legislatíva je pomerne nová, tak aby bolo všetkým známe, čo už máme v cirkvi právne zadefinované. 

Ako kňazi reagujú na príbeh obete? 

Veľkým tichom. Už som toto svedectvo počul viackrát, ale zakaždým je to silné. Potrebujeme vytvoriť pre obeť chránené a bezpečné prostredie, preto sa osobne nestretne s jednotlivými kňazmi. Ale po tomto svedectve kňazi ďakujú, že tento príbeh zaznel . 

Môžete povedať viac o tom, čo sa stalo tejto obeti?

Nie, lebo chránime jej identitu, tak ako si to želá. Ani keď vystupuje pred kňazmi, nehovorí svoje meno, nie je prezradená jej identita. V čo najväčšej miere sa ju snažíme ochrániť. Všetkých prítomných prosíme, aby si nerobili audio a videozáznamy a v prípade, že by ju niekto spoznal, tak žiadame, aby o tom nekomunikovali ďalej. 

Na týchto stretnutiach vystupuje stále tá istá obeť? Boli oslovené aj ďalšie obete či odmietli takto vystúpiť pred davom kňazov?

Zaujímavá otázka. Život možno prinesie aj iné príbehy ľudí, ktorí niečo podobné prežili a budú ochotní hovoriť a takto pomáhať cirkvi. Toto vzniklo spontánne.

Pomáhajú tieto stretnutia k zmene mentality? Stále ešte totiž medzi bežnými veriacimi, ale aj kňazmi zaznievajú názory, že to sú vymyslené, prehnané veci a isto je za tým útok na cirkev. Alebo že obete si samy môžu za to, keď chodili za pánom kaplánom. Mení sa týmito stretnutiami povedomie, že ťažisko viny je niekde inde ako na samotnej obeti? 

Nemáme na to nástroj, ktorým by sme to zmerali. Nevieme, ako to pomáha k zmene myslenia, ale som presvedčený, že to pomáha. Stáva sa mi, že mi kňazi po takomto stretnutí povedia: „Aha, ja som predtým tomu vôbec nerozumel.“ Alebo: „Teraz už viem, na čo si musím dávať pozor.“

Na druhej strane si otvorene povedzme, že také vyjadrenia, ako ste spomenuli, tu budú vždy. Nemôžeme očakávať, aby sme to všetko na sto percent „vyčistili“. Ale robíme, čo môžeme. 

Tieto stretnutie sú pre kňazov povinné?

To už je v kompetencii miestneho biskupa. Ak mám hovoriť za našu Košickú arcidiecézu, tak účasť na celodiecéznych stretnutiach kňazov sa berie ako samozrejmosť. Ale aj inde ich chodí veľa, biskupi zdôrazňujú zvlášť pri tejto téme jej závažnosť. 

Seminaristi sa v rámci prípravy na kňazstvo stretnú s otvorením témy zneužívania v cirkvi?

Na niektoré diecézne stretnutia sú prizvaní aj bohoslovci. Môžem hovoriť za náš kňazský seminár, kde bežia tieto programy v rôznej forme aj počas formácie, ale aj počas stretnutí s diakonmi a novokňazmi. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako ste prijali nedávnu informáciu, že bývalého kňaza Ladislava Jurčíka odsúdil súd za sexuálne zneužívanie maloletého chlapca a pôjde na tri roky a štyri mesiace do väzenia? Aký máte názor na to, že súdy začali dávať za sexuálne zneužívanie väzobné tresty a nielen podmienky, ako tomu bolo doteraz? 

Cirkev nie je izolovaná, ale jej členovia sú zároveň občanmi Slovenskej republiky, teda na každého sa vzťahuje aj civilný zákon a pre každého musí platiť rovnako. 

Civilné súdy musia byť nezávislé a verím, že sú nezávislé. Ak civilné právo hovorí tak alebo tak, my k tomu nemôžeme nič povedať, musíme to rešpektovať. To, či je to adekvátne alebo nie, to neviem posúdiť, lebo nie som právnik. 

Niektoré obete nechcú svoj prípad riešiť na súde, ale len na cirkevnej úrovni, stačí im, aby zastavili páchateľa, aby neublížil ďalším deťom. Ktorá cesta sa ukazuje ako účinnejšia na zastavenie páchateľa i ako prevencia? 

Ja by som odporúčal obe cesty súčasne. Iste, každá cesta má svoje normy, ktorými sa riadi. V cirkvi sú dokonca normy na zadefinovanie skutku prísnejšie ako civilné normy. My riešime aj také prípady, ktorými by sa civilný súd vôbec nezaoberal. 

Na druhej strane civilný zákon má viac možností sankcionovať páchateľa, čo my v rámci  cirkevného práva nemáme. Najťažší trest u nás je prepustenie z klerického stavu. Ale hneď ako takýto človek odíde z kňazstva, už nemáme na neho dosah. 

Riešiť tieto prípady oboma cestami odporúča aj najnovšie vademecum Dikastéria pre náuku viery. 

Prečo máme rešpektovať rozhodnutie obete, či a do ktorého typu procesu chce ísť?

Lebo obete sú v centre nášho záujmu. Obeť je tá, ktorej chceme pomáhať a ktorej rany chceme zahojiť. 

Jedna vec je právo, tieto prípady majú však viacero rovín, ktoré potrebujeme zvažovať. Z pohľadu psychológie musíme pochopiť, že pred sebou nemáme nejaký stroj alebo vec, ktorú preložíme z jedného miesta na druhé, ale ide o živého človeka, ktorý má za sebou traumatizujúci históriu, ktorý žije v kontexte nejakých vzťahov, a to všetko navzájom súvisí. 

Nemôžeme nasilu zasiahnuť a spôsobiť tým možno ešte väčšiu bolesť. Z tohto dôvodu je rozhodnutie obete nutné vždy rešpektovať. 

Obete sa pri cirkevnom procese neraz sťažovali, že neboli informované o procese vyšetrovania. Nemalo by sa to zmeniť?

Tieto veci sú už zadefinované v najnovšej cirkevnej legislatíve aj samotné vademecum, ktoré som spomínal, uvádza, že je potrebné informovať obeť o priebehu i výsledkoch celého procesu. Každým rokom sa tieto normy zveľaďujú viac a viac. Určite je potrebné, aby obeť bola informovaná. 

Boli sme svedkami, že ak niektorá obeť verejne označila páchateľa, či už to boli napríklad obete spomínaného kňaza Jurčíka alebo aj obete dvoch kňazov v Dolnom Kubíne, tak po cirkevnej linke v konkrétnych diecézach nepochodili dobre a preto sa obrátili na políciu. Prečo sa toto ešte stále deje?

Nepoznám detaily týchto prípadov, neviem, ako prebehla komunikácia. Samozrejme, vždy nás to mrzí, ak sa stane, že sa nezadosťučiní poškodeným v cirkevnom procese. 

„V cirkvi sú normy na zadefinovanie skutku prísnejšie ako civilné normy. My riešime aj také prípady, ktorými by sa civilný súd vôbec nezaoberal. Na druhej strane civilný zákon má viac možností sankcionovať páchateľa, čo my v rámci cirkevného práva nemáme.“Zdieľať

Na druhej strane poznám prípad, kde obeť išla civilnou cestou, nepochodila, a tak sa obrátila na cirkev. 

Ak sa takéto prípady stali, tak pracujme na tom, aby sa nestávali, aby sme obetiam zvlášť v cirkvi pomáhali. Ak totiž ide o zneužívanie v cirkvi, tak to otrasie vierou postihnutého a civilným procesom sa to nedá liečiť. To môžeme vyliečiť len v cirkvi, preto je mojou snahou, a rovnako aj všetkých, ktorí so mnou spolupracujú, aby sme čo najviac otvorili dvere, aby sme im čo najviac ukázali, že cirkev je láskavá matka. 

Ako sa môžu obete cítiť, ak dochádza k situácii, že kňaz páchateľ je právoplatne podmienečne odsúdený, naďalej zostáva kňazom, skončí sa mu podmienka a on je naspäť zaradený do pastorácie? Narážame na prípad kňaza Richarda Juríka. Nie je zvláštne, že súd uznal jeho vinu a po skončení podmienky pôsobí opäť vo farnosti, kde je v kontakte s mladistvými?

Museli by sme poznať, čo bolo obsahom skutkov, ktoré sa stali. Určite sú prípady, kde nie je možné, aby sa niekto vrátil do pastoračnej služby. Avšak do sexuálneho zneužívania patrí široká škála skutkov – od najzávažnejších penetratívnych skutkov cez dotykové skutky rôznych vážností až po nedotykové zneužívanie, kam patrí napríklad aj ukazovanie pornografie mladistvým, nevhodná komunikácia alebo smsky. 

Kto posúdi, či sa daný kňaz môže vrátiť do pastorácie a či nebude vo svojom konaní pokračovať?

Diecézny biskup. Samozrejme, na základe vyjadrenia Dikastéria pre náuku viery, ak tam prípad bol odoslaný. Iste to vyvoláva emócie, ale racionálne musíme pripustiť, že môžu nastať prípady, keď sa kňaz dopustí skutku, ktorý nepatrí do najvážnejšej kategórie, koná pokánie a chce zmeniť spôsob života. 

To, či je to reálne a či sú dodržané všetky právne normy, posudzuje diecézny biskup. Ale konkrétne k tomuto prípadu sa bližšie neviem vyjadriť, lebo detaily nepoznám.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Vy ako biskup, ktorému je táto téma zverená, alebo aj komisia, ktorej predsedáte, si nepýtate informácie k týmto medializovaným prípadom a neoverujete, či boli tieto postupy, ktoré vo verejnosti vzbudzujú pohoršenie, adekvátne riešené? Zrejme hlavne odborník by mal posúdiť, či sa kňaz, ktorý sa raz nevhodne dotýkal mladistvého, môže vrátiť do pastorácie. 

Našou úlohou je monitorovať situáciu a vyhodnocovať, či sa postupuje tak, ako sa postupovať má. A môžeme to vyhodnotiť len na základe nejakej vedomosti. 

Ak máme nejaký podnet, niekto nám dá vedieť, že niekde sa nepostupuje tak, ako sa má postupovať, tak vtedy to vieme vyhodnotiť. 

Každoročne každý diecézny biskup informuje predsedu tejto komisie o situácii v diecéze. Ak je nejaká pochybnosť, že niečo sa nedialo tak, ako sa malo diať, tak mám povinnosť v takomto prípade konať. 

Ak by aj po upozornení diecézny biskup nekonal, tak mám povinnosť informovať Svätého Otca alebo jeho zástupcu, teda nuncia. 

Kto vám môže dať podnet? Len samotná obeť?

Hocikto. 

Diecézny biskup je povinný vám sprístupniť agendu konkrétneho prípadu? Máte právo si napríklad vyžiadať listinnú dokumentáciu?

Tieto veci nie sú nejako presne zadefinované. Je to na rozhodnutí biskupa, či sa poradí a informuje ma. Ja tú kompetenciu nemám, nemôžem konať za iných diecéznych biskupov. 

Môžem sa pýtať na základe nejakého podnetu, a ak sa ukáže, že sa nepostupovalo podľa noriem a ja na to upozorním, tak by sa to malo riešiť.

Boli už také situácie, keď ste vstúpili do konkrétnych prípadov a preverovali ste postup niektorého z biskupov?

Áno. Dostal som napríklad listový podnet, že niečo nie je v poriadku, na druhý deň som išiel za konkrétnym biskupom a hneď v ten deň sa tá vec riešila. Išlo o jeden medializovaný prípad.

Keď novinári upozornia na čudné postupy a mediálne dlhodobo nejaká kauza vzbudzuje pohoršenie, tak riešite aj tieto prípady? Alebo musí prísť oficiálny podnet?

Teoreticky by aj toto malo slúžiť ako podnet. Aj keď mi nie sú známe prípady, ktoré by sa medializovali až do takej miery, žeby sa s tým dlhodobo niečo nerobilo. Ale v podstate platí, že akýkoľvek podnet je dôvod na prešetrenie postupov. 

Napríklad v prípade kaplánov, ktorí pôsobili v Dolnom Kubíne a obaja boli obvinení zo sexuálneho zneužívania, sa človek pýta, ako je možné, že sa to dialo, hoci tam mali nadriadeného farára –​ dekana? Keď vidíte, že o tom informujú médiá a nezdá sa vám to, tak môžete zakročiť?

Keďže mám vedomosť o tomto prípade, keď to bolo medializované, jeden z tých kňazov už bol suspendovaný. Mohlo byť komunikované, že v minulosti sa niečo udialo, že sa nepostupovalo správne, ale už to nebol aktuálny stav.

Predtým, ako ho suspendovali, ho však najprv preložili do inej farnosti a riešilo sa to tým starým nesprávnym spôsobom. 

Ale vo výsledku už bol suspendovaný. K tomu, že sa to nemá riešiť prekladaním, slúžia práve preventívne školenia, kde o týchto veciach informujeme, aby sme boli v obraze. Ale ja môžem riešiť len reálnu situáciu, minulosť už nezmením. 

Katolícke noviny v špeciálnom čísle venovanom téme zneužívania v cirkvi priniesli text manželov z farnosti, kde sa podobného skutku dopustili dvaja kňazi. Písali o tom, ako bola celá farnosť traumatizovaná a že s nimi o tom nikto nehovoril – ani správca farnosti, ani biskupský úrad – a o dôvode, prečo spomínaní kňazi odišli, sa dozvedeli len z médií. Má cirkev nejaký nezávislý intervenčný tím, ktorý by po prevalení takýchto prípadov sprevádzal nielen obete, ale aj celú farnosť?

Na túto tému som sa už opakovane rozprával s viacerými odborníkmi a súhlasím, že je to veľká výzva, aby sme urobili potrebné kroky. Teším sa z toho, že množina odborníkov, ktorí už majú vzdelanie a školenia v tejto problematike, sa nám rozširuje. Dnes už mám ľudí, s ktorými sa viem o tejto pomoci rozprávať. 

Teda ešte takýto tím neexistuje, ale pripravuje sa?

Áno, je to v pláne. 

Český premonštrát o prípadoch sexuálneho zneužívania v cirkvi Som si istý, že väčšina obetí u nás ani u vás ešte neprehovorila

Zuzana Hanusová

O potrebe otvorenej komunikácie v prípadoch sexuálneho zneužívania v cirkvi sme sa rozprávali s premonštrátom Markom Drábekom. 

Predsedáte osemčlennej komisii KBS pre ochranu maloletých v cirkvi, dnes sú v nej len dvaja laici, ostatní sú kňazi a zasvätené osoby. Toto zloženie prirodzene vyvoláva otázniky. Vedia mať ľudia z prostredia vlastnej inštitúcie, ktorí skladajú sľub poslušnosti, objektívny nadhľad pri dozorovaní postupov cirkvi v jednotlivých prípadoch? 

V prvom rade treba povedať, že je to komisia Konferencie biskupov Slovenska, nie je to nezávislá komisia, má slúžiť na pomoc biskupom. Vznikla pred piatimi rokmi na základe inštrukcie, ktorú vydal Svätý Otec. 

Vtedy sme boli úplne niekde inde, ako sme teraz. Koho sme vtedy v tejto problematike poznali? Tých, čo som poznal, som oslovil a vznikla maličká komisia so šiestimi ľuďmi. Okrem mňa tam boli traja kňazi a dvaja laici, z toho jeden cirkevný právnik, civilný právnik, morálny teológ a ľudia z ďalších odborov. 

Asi dva mesiace na to sa nám ozvali rehoľníci a poprosili ma, že chcú pracovať spolu s nami. Na základe ich požiadavky sme k tým šiestim pridali ešte dvoch členov z reholí – z mužských a ženských. Tak vznikla táto osemčlenná komisia. 

„Iste to vyvoláva emócie, ale racionálne musíme pripustiť, že môžu nastať prípady, keď sa kňaz dopustí skutku, ktorý nepatrí do najvážnejšej kategórie, koná pokánie a chce zmeniť spôsob života.“Zdieľať

Za tých päť rokov sme sa však výrazne posunuli, dnes poznáme oveľa viac odborníkov, ktorí sú ochotní nám pomáhať. Tento rok uplynie päťročné funkčné obdobie a komisia sa bude skladať nanovo.

A k otázke, či majú súčasní členovia nadhľad vzhľadom na svoje povolanie, by som povedal, že tam nejde o kritizovanie biskupov, ale o objektívnu kontrolu. 

Ak aj kňaz Košickej arcidiecézy sľubuje poslušnosť svojmu biskupovi, nesľubuje ju napríklad biskupovi z Banskobystrickej diecézy. Rehoľníci sľubujú poslušnosť svojim predstaveným a nie biskupom, takže v objektivite súčasných členov by som problém nevidel. 

Kto vyberá členov komisie a podľa akého kľúča? 

Riadime sa štatútom, ktorý hovorí, že členom komisie je jedine biskup a ostatní sú znalci ako poradný orgán. Štatút hovorí, že predseda komisie vo výnimočných prípadoch môže prizvať znalcov, aby mu pomáhali pri riešení prípadov. 

My to nerobíme len vo výnimočných prípadov, ale stále. Takže ideme nad rámec toho, čo nám hovorí štatút.  

Foto: Postoj/Adam Rábara

K výberu členov ste spomínali, že na začiatku ste vyberali tých, ktorí boli. Najprv ich bolo šesť, teraz osem. Štatút sa môže len tak v priebehu meniť? Hovorí niečo o kritériách na znalcov komisie?

Štatút neuvádza počet členov ani kritériá. Pripúšťam, že v budúcnosti bude mať komisia viac členov a aj väčšie zastúpenie laikov. Štatút hovorí len, že každý diecézny biskup má právo navrhnúť za svoju diecézu svojho znalca. Konečné zloženie budú schvaľovať biskupi na plenárnom zasadnutí KBS. 

Bude to riešiť KBS ešte pred letom?

Predpokladám, že áno.

Nerozmýšľali ste, že by vaša komisia aspoň raz za rok zverejňovala správu, v ktorej by ste informovali, čo ste daný rok riešili, koľko prípadov ste pripomienkovali a s akým výsledkom? Aby to pomohlo k transparentnosti i všeobecnému povedomiu o jej činnosti. Dnes nevieme, ako často sa stretávate, čo riešite, či sa vyjadrujete k postupom v konkrétnych prípadoch. 

Rozprávali sme sa o tom, na stretnutiach KBS túto problematiku opakovane otváram. Ja osobne by som s tým nemal problém. Samozrejme, museli by sme byť veľmi opatrní, keďže sme malá krajina, aby sme pri väčšom informovaní nechtiac nedopomohli k identifikovaniu nejakej obete. 

Koľkokrát ste sa stretli napríklad minulý rok?

Činnosť komisie nie je len o stretaní sa. Stretávame sa podľa potreby. Stalo sa, že ak sa vyskytol nejaký prípad, tak som hneď komisiu zvolal, a kto mohol, tak prišiel a hneď sme to riešili. 

Ako hovorí štatút, ja môžem zvolať znalcov, aby som si vypočul ich názor, ale niekedy je to len o osobnom poradenstve niektorého z členov podľa ich zamerania.

Rehoľná sestra Agnieszka, ktorá je tiež členkou tejto komisie, v nedávnom rozhovore pre Denník N kritizovala postupy v cirkvi. Naznačuje, že kontakt s obeťami zneužívania, ktoré sa dnes rozhodnú obrátiť na cirkev, nadväzuje skupinka kňazov a že takmer všetky podnety sa zbiehajú u kňaza Andreja Kačmára a u vás. 

To sa aj musí zbiehať u nás, tak je to nastavené. Tento systém, ktorý je vysvetlený aj na internetovej stránke, bol vytvorený minulý rok a bol vytvorený spoločne. 

Na komisii sme o tom rozprávali, ako to urobiť, aby bol systém prehľadný, ľahko použiteľný pre ohlasovateľov prípadov. Spustili sme to a fungovalo to. 

Niekoľko prípadov nám bolo nahlásených práve cez tento systém. Myslím si, že je transparentný a že je tam popísané, kto na tieto kontakty odpovedá a že na mail odpovedám ja. 

Pri zverejnenom telefónnom čísle je uvedené, že odpovie jeden z členov komisie. Keď sme tento kontakt skúšali, tak odpovedal pán Kačmár, ktorý spomenul, že odpovedá vždy len on alebo vy. Nemyslíte si, že obete, ktoré sexuálne zneužíval muž – kňaz, môžu mať blok zveriť sa mužovi s kolárikom?

Ak si pozriete stránku na nahlasovanie, je tam interaktívna mapa Slovenska, ktorá umožňuje kliknúť na jednotlivé diecézy, kde možno nájsť ďalšie kontakty na diecézneho biskupa a aj ďalšie osoby. 

Napríklad v Košiciach máme uvedený kontakt aj na jednu právničku, laičku a matku a aj kontakt na kňaza Andreja Kačmára. Nahlasovateľ si tak môže vybrať.

To je u vás. V iných diecézach to už také pestré nie je. Väčšinou sú tam kontakty na kňaza alebo priamo na biskupa.

Postupne sa pridávajú ďalší laici, ktorých školíme na kurze Safeguardingu, čo je kurz, na ktorom v spolupráci s Pápežskou Gregorovou univerzitou v Ríme školíme záujemcov pre pomoc v tejto oblasti v cirkvi, a ich kontakty sa budú postupne dopĺňať. 

Ak si na stránke pozriete často kladené otázky, tam môžete nájsť aj otázku: „Čo ak máte ťažkosť nás kontaktovať kvôli nejakej zlej predošlej skúsenosti s niekým z predstaviteľov cirkvi?“ V odpovedi sa môžete preklikať aj na ostatných členov komisie, teda aj na laikov.

Osoba prvého kontaktu by mal byť niekto, kto nahlasovateľa nezávisle zorientuje, aké má možnosti, čo sa mu ponúka, s kým môže o svojom prípade bezpečne hovoriť. Psychologicky by zrejme pôsobilo dôveryhodnejšie, keby to nebol kňaz.

To vyriešil Svätý Otec, ktorý v najnovšej úprave motu proprio Vos estis lux mundi nariadil, aby každá diecéza mala svoj úrad, cez ktorý sa môže nahlasovať prípad sexuálneho zneužitia. 

Na najbližšom plenárnom zasadnutí KBS už budeme rozprávať o tom, akým spôsobom by sme zabezpečili, aby diecézy mali takéto úrady. 

To znamená nejakú kanceláriu, kam vie nahlasovateľ fyzicky prísť? 

Malo by ísť o čo najprístupnejší spôsob. Mal by byť na to vyčlenený človek, ktorý je prístupný a dôveryhodný. Ja si myslím, že ideálne by bolo, ak by to bola žena. Aj keď nevylučujem, že by to bol aj muž. 

Mal by svoju kanceláriu, kde by bol dostupný osobne aj elektronicky. Sú to veci, na ktoré myslíme. 

Vráťme sa ešte k rozhovoru s členkou vašej komisie sestrou Agniezskou a k jej kritike, že súčasný systém nie je blízko k obetiam. 

Trochu mi je ľúto, že súčasný systém čelil kritike. Sestra Agnieszka mi nikdy nepovedala svoje námietky, dozvedel som sa to až z médií. Na poslednom sedení sme o tom rozprávali a vyjadril som ľútosť, prečo si kritiku nevieme povedať priamo medzi sebou. 

Stalo sa to, že kvôli negatívnej „reklame“ nám dnes už nechodia žiadne podnety. Predtým sme mali podnety, osobne som aj navštívil obete, ktoré sa nám cez tento systém nahlásili. Odkedy vyšiel ten rozhovor, tak nemáme žiaden podnet. 

Dávate to za vinu tomu rozhovoru? 

Túto kauzálnosť neviem posúdiť, ale prirodzene sa mi to takto spája. Lebo odvtedy je ticho. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

V denníku Postoj sme priniesli anonymný príbeh mladej ženy, ktorú v detstve zneužíval kňaz, ktorý naďalej aktívne pôsobí. Táto žena nám poskytla rozhovor, lebo chcela upozorniť na to, prečo systému neverí a prečo sa necíti bezpečne svoj prípad nahlásiť. Vnímate obavy obetí, že súčasný systém na nich nemusí pôsobiť dôveryhodne a že to ticho mohla spôsobiť aj séria nešťastných krokov zo strany cirkvi? 

Samozrejme, a pozývam do spolupráce každého, kto má dobrú vôľu a chce nám pomôcť, aby ľudia mali dôveru v systém. Ale musím povedať, že ja reálne zažívam dôveru obetí, či už cez systém, alebo aj mimo neho. 

Sú to niekedy veľmi silné zážitky, keď vnímate, ako to na človeka vplýva, keď vidí, že predstaviteľ cirkvi sa skutočne zaangažuje a túži pomôcť vyriešiť problém. To sú veľké veci, ktoré sa dejú. Pozývam aj ostatných do spolupráce, aby sme ukázali, že cirkev má záujem riešiť to. Aby sme si nerobili prieky, ale aby sme spojili sily a obetiam pomohli. 

Koľko obetí vás takto za tých päť rokov kontaktovalo? Sú to desiatky podnetov?

Sú to jednotkové čísla, neviem povedať presné číslo. Dostali sa ku mne rôznymi cestami, či už cez nahlasovací systém, diecéznych biskupov, alebo odborníkov, ktorí sa im venujú. 

Môžem spomenúť nedávny príklad, keď sa na mňa nakontaktovala obeť, že chce hovoriť výlučne so mnou, a bol to veľmi silný príbeh. Ja som neváhal, stretli sme sa a veci sa pohli smerom k riešeniu. 

„Osobne by som sa nebránil, ak by mala vzniknúť nejaká nezávislá komisia na zhodnotenie postupov alebo nejaký audit.“Zdieľať

Podnety, ktoré chodia, sú veľmi rôzne, aj preto mi je ťažko vyhodnocovať počty. Niektorí sa chcú len vyrozprávať, iní chcú svoj prípad aktívne riešiť. 

Niekedy sa ozve niekto z farnosti, kto upozorní, že u nich sa deje niečo tohto charakteru a zdá sa im, že vyšetrovanie zastalo a nič sa nedeje. Čiže nejde vždy o konkrétne nahlásenie prípadu. Aj tieto veci však riešime, hovorím potom s miestnym biskupom, aby som vedel, ako sa vo veci postupuje. Ľudí potom viem upokojiť, že vec sa rieši. 

Nemohlo dôveru verejnosti narušiť aj to, že cirkev sa vyhla informovaniu o stretnutí niekoľkých obetí s pápežom počas jeho cesty na Slovensku? 

Neinformovali sme počas návštevy pápeža na Slovensku. Neskôr som o tom rozprával aj v médiách. Od začiatku sa toto stretnutie chystalo veľmi diskrétne. Jediný dôvod neinformovania bolo to, že sme chceli chrániť obete. Bolo to veľmi náročné aj logisticky, lebo sme obete potrebovali dostať na miesto tak, aby ich nikto nevidel.

Ja som si následne vyžiadal zvolenie obetí, aby som po čase mohol o tom verejne komunikovať.

Pápež na Slovensku Stretnutie s obeťami zneužívania cirkev zamlčala. Tvrdí, že pre ich dobro

Kolektív autorov

Odborníci zvolený prístup kritizujú. Vatikán pritom v minulosti o stretnutí pápežov s obeťami otvorene informoval.

Nikto nečakal, že by sa urobila tlačová konferencia, dalo sa to predsa vyriešiť krátkym komuniké napríklad deň po stretnutí s pápežom, ktoré by neohrozilo identitu obetí, ale bolo by dôležitým signálom pre prípadné ďalšie obete, že to na Slovensku myslíme s touto témou vážne. Takto to urobili aj inde v zahraničí, kde sa pápež súkromne stretol s obeťami. Vy ste to však spomenuli pár vetami až koncom novembra 2021 v TV LUX, kde si túto informáciu všimlo len málo ľudí a moderátor sa na to ďalej ani nepýtal.

Rozumiem, že ako novinári silno vnímate túto mediálnu rovinu, ale ja nie som hovorca, ale biskup a psychológ. A svoju úlohu som splnil tak, ako som najlepšie vedel. 

Toto stretnutie nemalo len mediálnu rovinu. Bolo to nesmierne ťažké a krásne stretnutie, ktoré prinieslo veľa ovocia do životov tých obetí aj do riešenia tejto problematiky u nás na Slovensku. 

KBS má predsa svoje tlačové oddelenie, takéto stretnutia sa počas pápežových návštev dejú bežne a iné krajiny nemajú problém o tom otvorene komunikovať. 

Ja som sa to chystal odkomunikovať počas ďakovnej púte do Ríma, keď sme sformulovali list Svätému Otcovi, ktorý som mu odovzdal. Vtedy som sa spýtal všetkých obetí, či to môžeme odkomunikovať. 

To bolo osem mesiacov po návšteve pápeža na Slovensku.

Viem, že je to s odstupom času. 

Na stretnutí s pápežom boli štyri obete. Ako sa pristúpilo k výberu, ktoré obete dostanú možnosť stretnúť sa s pápežom? 

Každý, kto pripravuje pápežskú návštevu, je viazaný tajomstvom, bolo by nereálne rozposlať mail všetkým obetiam, že príde pápež, chcete sa s ním stretnúť? V takom prípade by sme diskrétnosť situácie neustriehli. Išlo o symbolické zastúpenie obetí. 

Jedna zo slovenských obetí dokonca napísala svoje svedectvo pápežovi a následne ho anonymne zverejnila oficiálna vatikánska spravodajská stránka Vatican News aj s komentárom kardinála O´Malleyho, ktorý vedie Pápežskú komisiu pre ochranu maloletých. Prečo TK KBS zverejnila toto svedectvo až po niekoľkých mesiacoch a aj to bez komentára kardinála O´Malleyho, ktorý píše, ako pápežovi záleží, aby sa toto svedectvo dostalo ku všetkým?

To sa musíte opýtať ich. Ja som o tomto svedectve vedel, nie je to v mojej kompetencii. 

Predsedáte Komisii KBS pre ochranu maloletých, to je však cirkev, ktorá kontroluje samu seba. Neuvažovali ste aj nad nezávislou komisiou, prípadne externým auditom tejto problematiky u nás, ako to urobili niektoré západné krajiny? Dnes máme približne 30 oficiálne zverejnených prípadov zneužívania v rámci cirkvi. Toto však zrejme nie je konečné číslo. 

Toto číslo je isto len nejaké percento reálnych prípadov a nevieme odhadnúť, koľko ich môže byť. Ja osobne by som sa nebránil, ak by mala vzniknúť nejaká nezávislá komisia na zhodnotenie postupov alebo nejaký audit. 

Je dôležité vyhodnotiť, aký dôvod by bol na takýto krok, s akým cieľom by sa to malo uskutočniť. A mňa ako psychológa by zaujímalo aj to, aká metodológia by sa na to použila, lebo od nej závisí objektívnosť výsledku. Metódy sú rôzne a veľa záleží na tom, aká sa použije. 

Metodológia by sa zrejme dala odpozerať z iných krajín, čo použili pri nezávislom šetrení iné biskupské konferencie. Takéto audity na objednávku biskupských konferencií sa udiali vo viacerých krajinách sveta. 

Určite je možné sa inšpirovať, tie metódy sú však rôzne. 

Teda nevylučujete, že v budúcnosti by mohol byť takýto audit?

Hovorím za seba: ak by bol na to dôvod, tak určite by sa hľadal konsenzus v rámci Konferencie biskupov Slovenska.