Uhol pohľadu Jula Slováka Žehnanie verzus hundranie. Čo si vyberieš?

V Biblii nájdeme príbeh o Jakubovi, ktorý možno poznáte. Chcem z neho vytiahnuť jednu vzácnu časť. Hovorí sa v nej o usilovnej práci Jakuba, ktorý pracoval pre Labana kvôli jeho dcére, ktorú si chcel vziať za manželku.

Po rokoch tejto práce chcel Laban prehovoriť Jakuba, aby pre neho pracoval naďalej, lebo vedel, že mu to prináša veľa profitu. Jakub však tušil, že nech by svoju odmenu stanovil akokoľvek, Laban by našiel spôsob, ako ho podviesť a nedať mu to, čo mu patrí. Povedal: „Desaťkrát si zmenil moju odmenu!“

Nakoniec však Jakub našiel jedno zvláštne, no veľmi múdre riešenie. Dohodol sa s Labanom, že bude pre neho pracovať za všetky bodkované a škvrnité ovce a kozy. Tieto zvieratá budú jeho mzdou.

Laban si určite myslel, že takáto dohoda je viac ako výhodná, pretože v stádach sa nájde väčšinou len niekoľko zvierat s bodkami či fľakmi, bude to len minimálne percento a veľmi dobrý obchod. Aspoň tak to vyzeralo.

No vývoj sa úplne otočil – Jakub povyrezával konáre tak, aby bolo na niektorých miestach vidieť biele časti pod kôrou. Položil tieto konáre do žľabov, keď sa k nim najlepšie ovce chodili napájať a páriť. Vďaka tomu tie najsilnejšie ovce a kozy rodili bodkované a škvrnité potomstvo. Onedlho sa Jakub stal boháčom, pretože jeho stáda prosperovali, zatiaľ čo Labanove slabli.

Mám rád takéto príbehy z Božieho slova, plné prekvapivých záverov a nečakaných riešení. No zároveň na takýchto príbehoch vidíme veľa vzácnych princípov.

Sledujme, čomu venujeme svoju pozornosť

Poznáte to, koľkokrát v živote trávime tak veľa času pozeraním, čítaním toho či reagovaním na to, čím nechceme byť. Snažíme a investujeme veľa energie, aby sme neboli niečím, čím nechceme.

Šialené je, že reprodukujeme presne to, čo máme pred očami. Je teda nesmierne dôležité, čomu venujeme svoju pozornosť. Škvrny obielených konárov, nech symbolizujú čokoľvek, sa skôr či neskôr prejavia v našich životoch.

Komu alebo čomu teda venujeme svoju pozornosť? Aj z tohto dôvodu je nesmierne dôležité vedieť sa zastaviť v modlitbe a v tichu rozlíšiť, koho náš život skutočne oslavuje a chváli, čím sýtime svoje srdce a čo z neho vyviera.

V Lukášovom evanjeliu sa píše: „Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“ (Lk 6, 45)

Čítajte tiež

Uhol pohľadu Jula Slováka Ako prejsť cez údolia

Július Slovák

Uprostred údolí musíme mať na pamäti – nebudem neaktívny uprostred súžení! Neprestanem.

Čoho sme plní, môžeme vidieť aj podľa toho, čo vychádza z našich úst a čo sa deje v našej mysli. Mám pocit, že rozmer uctievania a chválenia Boha v dnešnej dobe nadobúda ešte oveľa väčší a novší rozmer ako doteraz.

V dobe, keď každý hrá sám za seba, sa niekedy nesnažíme zabíjať Goliášov dnešnej doby, ktorí majú moc nad celým národom a držia ho v pasci, a často vidíme ambície stať sa takýmito obrami. Vtedy rastie pýcha a samoľúbosť, rozdelenie a nejednota a namiesto napredovania a oslobodzovania prichádzajú ďalšie a ďalšie zápasy a zviazania.

Myslím si, že v takejto dobe je výzvou, no zároveň potrebou vedieť nastaviť srdce na chválu ako na modlitbu, ktorá podľa definície Katechizmu Katolíckej cirkvi v článku 2639 „je forma modlitby, ktorá najbezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že on je, ešte viac než za to, čo koná“.

Znamená to byť ochotný odkloniť sa od pohľadu zameraného na seba alebo od princípov „niečo za niečo“ a jednoducho z lásky a nezištne chváliť. Takýto postoj nás naučí nielen nezištne milovať Boha, ale aj nezištne preukazovať lásku a úctu ľuďom okolo nás. 

Chvála ako výmenný obchod

Inými slovami, mám niekedy pocit, akoby bolo ťažké priniesť Bohu chválu a nečakať supermarket s požehnaním či „výmenný duchovný obchod“, keď hodnotíme túto modlitbu podľa toho, čo z nej máme. Pointou je stáť pred Bohom s chválou vyvierajúcou z hĺbky srdca preto, že ho milujeme.

Vyjadrovať niekomu pochvalu preto, že existuje, bez akejkoľvek podmienky výkonu, správania sa či iných vecí, je dnes niečo, čo je čoraz ťažšie. Možno preto potom čelíme aj iným zápasom.

„Chválenie Boha je ako dýchanie čistého kyslíka: očisťuje ti dušu, dáva ti hľadieť ďaleko vpred, nenecháva ťa uväzneného v náročnom a temnom čase ťažkostí.“ Tento odkaz rozoslal pápež František cez Twitter v piatok 21. apríla.

„Chvála ako forma modlitby dnes vyjavuje nový rozmer, lebo chváliť Boha za to, že existuje, viac ako za to, čo koná, je postavené na predpoklade vzťahu a lásky, ktorá prevyšuje požadovanie výkonu.“Zdieľať

Snívam o národe uctievačov, ktorým bude prirodzené viac dobrorečiť ako zlorečiť svojimi slovami. A teraz úprimne, ruku na srdce, kde je miska váh, keď sa pozrieme na seba a na to, ako hovoríme o iných, o svojej práci, meste, škole, autoritách, priateľoch, susedoch? Čo vyslovujeme nad svojimi deťmi, učiteľmi, riaditeľmi, zamestnávateľmi či duchovnými alebo spoločenskými autoritami?

Je to viac žehnanie alebo ohováranie? Pozeráme sa na život viac skrze vďačnosť alebo prevažuje frflanie a hundranie? Prinášame ľuďom viac povzbudenia, Božieho slova alebo sú naše ústa a srdce plné hlúpych žartíkov, dvojzmyslov a narážok?

Hľadáme, čo by sme mohli chváliť, alebo si radi tak fajne ponadávame? Je to jednoduchá otázka, chceme byť ľud žehnania alebo preklínania?

Myslím si, že chvála ako forma modlitby dnes vyjavuje nový rozmer, lebo chváliť Boha za to, že existuje, viac ako za to, čo koná, je postavené na predpoklade vzťahu a lásky, ktorá prevyšuje požadovanie výkonu. Ak tento postoj voči Bohu máme, on sám nás naučí mať ho aj voči ľuďom a spoločnosti.

Aj preto v projekte Godzone pripravujeme v troch mestách Slovenska modlitbové večery chvál Worship nights, aby sme spoločne chválili Boha, ktorý je hoden každej chvály, lebo iba jeho meno je vznešené (Ž 148, 14). Všetkých vás pozývame.