Uhol pohľadu Jula Slováka Boh bol ochotný zaplatiť za nás tú najvyššiu cenu. A čo my?

Posledné týždne som sa viackrát ocitol uprostred diskusií na túto tému. Akú cenu sme ochotní zaplatiť za život vo svätosti, v čistote, spoločenstve a Božej moci?

S bázňou a úžasom som sledoval, čo sa deje na Asburyho univerzite vo Wilmore, kde sa skupinka študentov modlila nepretržite a neplánovane dva týždne. Aktuálne ju zmenili na rôzne modlitebné stretnutia v centrálnom Kentucky a na univerzite po večeroch. Na tomto mieste sa začalo diať niečo neplánované, desaťtisíce ľudí spontánne cestovali, aby zažili akési znovuvyliatie či pohnutie Ducha Svätého.

Johannes Fichtenbauer, držiteľ magisterského titulu v odbore katolíckej teológie a prezident ENC (European Network of Communities) – Európskej siete spoločenstiev, ktorý taktiež vycestoval na toto miesto, povedal: „Cestovali sme sem, lebo toto je absolútne autentické prebudenie kresťanstva. Začalo sa to 8. februára a denne to rástlo. Tisíce, tisíce a tisíce ľudí cestovali na toto miesto, aby našli Krista novým spôsobom, boli dotknutí Duchom Svätým nanovo a aby obnovili svoj vzťah s Otcom.“

Rovnako som bol dotknutý modlitbou približne tisícky žien vo Zvolene na Ženskej konferencii, ktorá prebiehala minulý víkend, a verím v obnovu a vyliatie Ducha Svätého aj na Slovensku.

V tomto kontexte premýšľam nad tým, čo v tom charizmatickom kresťanskom slovníku voláme prebudením – viem, že je to len ťažko definovať jednou vetou, no som presvedčený, že súčasťou prebudenia je vždy aj pohnutie k životu vo svätosti, v čistote, spoločenstve a Božej moci.

Po dvadsiatich troch rokoch svojej kresťanskej služby stále snívam ten sen, túžim vidieť, že Boh bude konať v generáciách ľudí okolo nás. Snívam, že budeme takí hladní po ňom, že sa nebudeme vedieť prestať modliť, lebo odrazu nebude nič dôležitejšie ako jeho prítomnosť.

Áno, viem, že Božia milosť je zadarmo a že koná, ako chce a kde chce, no zároveň si myslím, že svojím životom akosi môžeme dať Bohu najavo, že nám záleží na tom, aby sme to Božie kráľovstvo, ktoré je medzi nami, žili čo najviac a aby sa jeho vplyv v našich životoch prejavoval čo najsilnejšie.

„Som presvedčený, že súčasťou prebudenia je vždy aj pohnutie k životu vo svätosti, v čistote, spoločenstve a Božej moci.“ Zdieľať

Skrátka, aby sme mali jeho prítomnosť vo svojich životoch najviac, ako sa dá. A preto sa mi znovu a znovu vracia otázka – čo som ochotný investovať alebo zaplatiť ako nejakú cenu za tieto atribúty prebudenia?

Možno príliš často skĺzneme k tendencii akosi kontrolovať Boha, diktovať či vtláčať mu svoje predstavy o tom, ako by mal konať, čo by mal urobiť, kde a kedy by mal zasiahnuť, no nad týmto naozaj nedokážeme mať žiadnu kontrolu.

To, čo však kontrolovať môžeme, je, ako využijeme svoju slobodu a nakoľko otvárame svoje vnútro tomu, čo Boh chce a bude robiť. Lebo Boh je prosto džentlmen, nebude vyrážať dvere sŕdc svojich detí, lebo rešpektuje ich slobodnú vôľu, a tak je v našich rukách miera, do akej sa mu otvoríme a aký to bude mať praktický vplyv na naše životy.

Môžeme to volať cenou, lebo to ovplyvňuje naše návyky, správanie, hodnoty, rozhodnutia, investície času a všetkých iných zdrojov, ktoré máme k dispozícii, a celkovo nás to bude niečo stáť.

Je pravda, že zaplatiť akúkoľvek cenu nás v tomto kontexte môže tak trochu iritovať alebo to na nás bude pôsobiť príliš tvrdo, extrémne, či dokonca diktátorsky a manipulačne. To určite nechceme a ani to v žiadnom prípadne nie je správny motív či prostriedok. No ak sa na to pozrieme v správnom uhle pohľadu, uvidíme, že je to skutočne o tom, akú cenu sme ochotní zaplatiť, aby sme žili prebudenie?

Premýšľam nad tým, čo by sa zmenilo, keby som bol ochotný vzdať sa jednej, dvoch, troch vecí kvôli Bohu. Naozaj tak vyjadriť Bohu, že sa vzdávam pred ním, som ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu a vyznávam to s obrovskou dôverou, lebo viem, že to, čo mi Boh dáva, čo má pre mňa pripravené, a to, aká je jeho starostlivosť, je nielen postačujúce, ale ďaleko lepšie, ako dokážem snívať.

No sme len ľudia, a tak sa často prirodzene viac spoliehame na to, čo máme, napriek tomu, že sme pozvaní vzdať sa a umrieť sami sebe.

„Boh je džentlmen, nebude vyrážať dvere sŕdc svojich detí, lebo rešpektuje ich slobodnú vôľu, a tak je v našich rukách miera, do akej sa mu otvoríme a aký to bude mať vplyv.“ Zdieľať

Myslím si, že je tu pozvanie položiť na oltár seba, nielen niečo, len kúsok. Nielen hodinu týždenne alebo hodinu denne, nielen niekoľko náboženských či duchovných úkonov, ale seba so všetkým. Nielen niečo, čo je potrebné alebo nejako inak zarámcované, jednoducho prichádzať pred Božiu tvár s tou detskou dôverou, ktorá hovorí: Tu som celý a skáčem s dôverou, že ty ma zachytíš a budeš ma niesť.

Pred niekoľkými dňami sme na svätej omši na Popolcovú stredu počuli: „Prach si a na prach sa obrátiš.“ Nič z toho, čo mám – moja rodina, deti, peniaze, majetky, čas, talenty, vedomosti –, nič z toho nie je moje. Všetko je mi dané do času, som prach a všetko okrem jeho prítomnosti je márnosť, ako to hovorí Kazateľ v Božom slove.

Otázkou stále ostáva, akú cenu sme ochotní investovať, aby sme žili tieto atribúty kráľovstva, ako je svätosť, Božia moc, spoločenstvo či čistota.

Niekedy sme radšej pohodlní, radšej sa držíme svojich pôžitkov, malých kompromisov a hriechov, aby sme si tak „uľahčili“ život.

Chcel by som žiť život a usilujem sa o to, aby som za tieto oblasti prebudenia bol ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu. Znamená to často ukrojovať zo svojho, zmeniť postoj alebo názor alebo jednoducho svoje predstavy, obetovať čas či zdroje, aby bol oslávený a zvestovaný Boh.

V kontexte spoločenstva to je úplne rovnako – znamená to chcieť napĺňať Kristov sen o cirkvi, pripravovať nevestu na svadbu, byť súčasťou tela.

Čo je to oproti obetovaniu Božieho Syna za nás na kríži preto, aby sme mohli žiť večný život? Čo je to oproti večnosti?

Pridáte sa k tomuto snu o generácii, ktorej ide o Božie kráľovstvo? Pridáte sa k týmto snom o prebudení? Bude to stáť veľa, ale bude to stáť za to.