Uhol pohľadu Jula Slováka Nie sme stvorení pre osamelosť

Na počiatku Boh tvoril svet. Nebo a Zem, svetlo a tmu, oblohu a vody, zem a more a bolo to dobré. Stvoril svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci a všetky živé tvory. Lietajúce, morské, suchozemské zvieratá, plazy či divú zver a všetko to bolo dobré.

Až prišiel šiesty deň a Boh stvoril človeka a bolo to veľmi dobré. Stvoril ho na Boží obraz a po chvíli v tomto nádhernom a dokonalom príbehu celého stvorenstva prichádza niečo, čo nie je dobré.

A tak sa v Genezise v prvej kapitole v osemnástom verši píše: „Potom Pán, Boh, povedal: ‚Nie je dobré byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.‘“

Nie je dobré byť človeku samému. Sme totiž stvorení na obraz Boha, ktorý sám vo svojej podstate je spoločenstvom troch osôb. Tu niekde sa začína písať príbeh toho, ako sme ako ľudia utkaní a ako fungujeme.

Tu niekde je do nás vložená neoddeliteľná túžba byť spoločenskými, vytvárať vzťahy, dopĺňať sa navzájom, spolupracovať a vytvárať spolu jeden celok. Už tu je jasné to, čo neskôr Ježiš pomenúva, keď hovorí o svojom ľude, že je jedným telom.

No dnes sa čoraz viac ukazuje, ako často je táto naša potreba nenaplnená. V dnešnej dobe asi omnoho viac ako kedysi. Ľudia sa cítia osamelí, nezažívajú prijatie a lásku, a tak upadajú do depresie a beznádeje.

Možno aj ty, čitateľ tohto krátkeho článku, sa takto niekedy cítiš. Sadneš si večer doma na gauč, keď svet stíchne, a máš pocit, akoby si nikoho nemal, akoby na tebe nikomu nezáležalo.

Podľa jednej frekventovanej slovenskej linky pomoci približne dvadsať percent zo všetkých rozhovorov sa týka osamelosti.

„Cirkev nikdy nebola zamýšľaná iba ako inštitúcia či nejaké anonymné stretnutie prijímania sviatostí. Ide v prvom rade o spoločenstvo veriacich.“Zdieľať

Podľa inej, zahraničnej štúdie prestížnej svetovej univerzity každý tretí človek verí, že má v živote potrebu, ktorú nikto nedokáže naplniť, že má zranenie, s ktorým by sa potreboval zdôveriť, no nemá nikoho, s kým by o tom mohol hovoriť, a že má lásku, ktorú by rád daroval, no nemá nikoho, kto by ju prijal.

Každý tretí človek – je to alarmujúce.

Myslím, že je namieste povedať, že potrebujeme spoločenstvo. Potrebujeme bratov a sestry, potrebujeme náruč cirkvi otvorenú tak doširoka, aby ponúkala domov pre všetkých, ktorí hľadajú prijatie a nádej.

Cirkev nikdy nebola zamýšľaná iba ako inštitúcia či nejaké anonymné stretnutie prijímania sviatostí. Ide v prvom rade o spoločenstvo veriacich. Miesto, kde potrebujeme nachádzať prijatie a domov.

A teraz by mohla prísť dlhá kritika toho, čo nefunguje, čo sa nedá a podobne. Áno, takto často v našej kultúre zmýšľame, no nikam to nevedie. Nechcem hovoriť o inštitúcii ani kritizovať či hodnotiť, hovorím o rozmere, v ktorom ty a ja sme cirkev – všetci spolu.

Otázka je, čo môžeme robiť my, ja a ty, pre ľudí okolo seba, aby z nás cítili tú nádej a svetlo Krista, ktoré v nás prebýva. Preto je dôležité nielen kostol navštevovať, ale pochopiť, že každý z nás je cirkev.

Ak máme pocit osamelosti a vieme, že každý tretí človek okolo nás tiež, môžeme byť súčasťou napríklad malých modlitbových skupiniek, v ktorých sa môžeme deliť o svoje srdcia. Potrebujeme nielen vzťahy, ale aj smerovanie a víziu pre náš život v spoločenstve a cirkvi.

Spoločenstvo je zároveň pozvaním, nie je to o mieste, kde chodím len brať a čerpať, práve naopak. Spoločenstvo je miesto, kde chcem dať to, čo mám, investovať svoje talenty, čas, modlitbu, svoje ja, aby som sa stal obohatením pre iných – a oni sa stávajú obohatením pre mňa.

No je tiež dôležité rozumieť, že každé spoločenstvo je pozvané hľadieť nielen do svojho vnútra, ale vychádzať von k ďalším osamelým ľuďom okolo nás, načúvať, venovať čas, prijímať a zvestovať tú najlepšiu správu v histórii ľudstva, ktorou je evanjelium.

Pozrime sa na začiatok cirkvi, na apoštolov Ježiša Krista, ktorí viedli tie prvé chvíle cirkvi. V Skutkoch apoštolov v kapitole dva sa píše: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm.“

„Nie je to o mieste, kde chodím len brať a čerpať, práve naopak. Spoločenstvo je miesto, kde chcem dať to, čo mám, investovať svoje talenty, čas, modlitbu, svoje ja, aby som sa stal obohatením pre iných.“Zdieľať

Trávili spolu naozaj veľa času, investovali do spoločenstva, svorne zotrvávali v chráme a s úprimným srdcom a s radosťou prijímali pokrm. Bola to obrovská dávka vzájomnosti. Verím, že aj dnes sme pozvaní, aby sme takto žili cirkev, aby sme boli ľudia, u ktorých všetci tí osamelí nájdu prijatie.

Pozrime si pár citátov z Nového zákona, ktoré opisujú, k akému spoločenstvu a k akej vzájomnosti sme vlastne pozvaní:

„Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13)

„Buďte vospolne pohostinní bez šomrania.“ (1Pt 4, 9)

„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4, 32)

„Preto sa potešujte navzájom týmito slovami!“ (1Sol 4, 18)

„Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6, 2)

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 34 – 36)

Je ešte mnoho miest, ktoré nám v Biblii pripomínajú, že sme stvorení pre život v akejsi vzájomnosti. Sme jedno telo, potrebujeme sa navzájom.

Zvyknem na niektorých prednáškach, hlavne u nás v spoločenstve s ľuďmi, s ktorými sa poznáme už dlhé roky a niekedy zažívame riadnu „ponorku“, hovoriť, že spoločenstvo znamená, že ja vás potrebujem – a to sa tak super počúva, no zároveň to znamená, že vy potrebujete mňa. Nikto nie je nepotrebný.

„Život v spoločenstve so sebou nesie aj veľa zápasov, aj sklamania, no je to tiež život vrúcnosti a vzájomnosti, duchovnej rodiny a spoločného napredovania v živote s Bohom.“Zdieľať

„Úspech“ kresťanov nie je o veľkosti, skvelej duchovnej službe, duchovných daroch, zdraví cirkvi ani o počte. Ide o to, aby sme podstatne a udržateľne menili život ľudí okolo seba – v našich komunitách a v našich mestách, aby ľudia okolo nás našli vždy otvorené dvere a srdcia pre stratených či osamelých.

List Jána Pavla II. Christifideles Laici v bode 26 hovorí požiadavku pápeža, aby sa miestne cirkevné autority postarali o to, aby vo farnostiach vznikali a „rástli malé bázové spoločenstvá, nazývané aj živé spoločenstvá, v ktorých veriaci môžu hlásať Božie slovo a môžu byť činnými v službe a láske“.

Život v spoločenstve so sebou nesie aj veľa zápasov, aj sklamania, no je to tiež život vrúcnosti a vzájomnosti, duchovnej rodiny a spoločného napredovania v živote s Bohom. Je to zápas hľadania, ale aj krása nachádzania, je to miesto orezávania, ale aj radosť z ovocia.

Sme stvorení na Boží obraz, ktorý je spoločenstvom troch osôb, a teda sme stvorení pre vytváranie spoločenstva a pre život, keď budeme činní v službe a láske k ľuďom okolo seba.

Dnes, keď sa každý tretí človek cíti osamelý, sme k tejto úlohe pozvaní viac ako kedykoľvek predtým. Ak čítaš tento článok, cítiš sa sám a chcel by si niekam patriť, neváhaj nám napísať do projektu Godzone, my sa pokúsime pre teba nájsť spoločenstvo v tvojom okolí, kde nájdeš svoj duchovný domov.