Uhol pohľadu Jula Slováka Ježiš uprostred chaosu sveta ponúka kráľovstvo

Ježiš uprostred chaosu sveta ponúka kráľovstvo a jeho vláda všetko mení. Očakávame najväčšie kresťanské sviatky a práve tento víkend na Kvetnú nedeľu si pripomíname ten paradox ľudstva, ktorý sa vykreslil už pred dvetisíc rokmi. Aj dnes úplne rovnako no možno niekedy viac v skrytosti či viac sofistikovane jeden deň kričíme „hosana“ a druhý deň „ukrižuj ho“. Čo sa týka pohľadu do hĺbky, sme akísi slepí. Akoby sme nerozumeli a nedokázali žiť život, ktorý pre nás Ježiš svojím krížom a zmŕtvychvstaním vydobyl.

Ježiš priniesol posolstvo o Božom kráľovstve, ktorého hodnoty a nastavenia dokážu zmeniť každú kultúru, vyhnať strach, priniesť uzdravenie, odpustenie a nádej, ale aj zjaviť pravdu a zachovať úctu ku každému človeku.

Jeho kráľovstvo je miesto pokoja, úprimnosti, odpustenia, prijatia a lásky. V Božom kráľovstve je spoločenstvo či cirkev tým najmilujúcejším miestom na svete. Nie je to kráľovstvo, ktoré niekedy v budúcnosti bude, je to kráľovstvo, ktoré vždy bolo a skrze Krista nám bolo dané a otvorené je už teraz. To znamená, že v ňom môžeme žiť. Áno, ešte tu nie je v plnosti, ale je k dispozícii. Je to kráľovstvo vo svete, ale nie zo sveta, kráľovstvo spravodlivosti, kde Pán Ježiš je centrom všetkého.

Som presvedčený, že tento svet potrebuje zažiť toto priblíženie Božieho kráľovstva. Uprostred chaosu tohto sveta sme pozvaní, aby sme ho hlásali po celom svete.

„A toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.“ (Mt 24,14)

Apoštoli toto poslanie uchopili a prinášali okrem ohlasovania aj všetky atribúty tohto kráľovstva.

„Filip zišiel do mesta Samárie a hlásal im Krista. Zástupy pozorne sledovali, čo Filip hovorí, keď jednomyseľne počúvali a videli znamenia, ktoré robil. Veď z mnohých posadnutých vychádzali s veľkým krikom nečistí duchovia, mnohí ochrnutí a chromí boli uzdravení. A v tom meste zavládla veľká radosť.“ (Sk 8, 5-8)

„Keď však uverili Filipovi, ktorý im zvestoval evanjelium o Božom kráľovstve a mene Ježiša Krista, dávali sa krstiť muži aj ženy.“ (Sk 8, 12)

Myslím si, že títo ľudia neuverili, že dostali iba nejakú vstupenku do neba, a potom pokračovali ďalej v bežnom živote, nie. To, čo dnes opäť očakávame a pripomíname si skrze veľkonočné sviatky, je taká majestátna zmena histórie, obrovská obeta a priblíženie sa Boha k ľuďom, že to v sebe nesie moc zmeniť v ľudskom živote úplne všetko.

Vstup do tohto neviditeľného kráľovstva má byť viditeľný v komunitách veriacich. Ako to hovoria Skutky: „v tom meste zavládla veľká radosť“. Veríme vôbec, že by Boh skrze evanjelium, hlásanie Božieho kráľovstva a manifestáciu svojej lásky mal moc premeniť mestá?

Skupina ľudí, ktorá si navzájom vyznáva svoje slabosti, problémy a je z toho uzdravovaná. Pri pohľade na kríž vníma svoju bezmocnosť a neschopnosť páčiť sa Bohu vlastnou silou, ale v Ježišovi Kristovi je ospravedlnená a pred Bohom posvätená – to je cirkev, alebo nie?

Žiť cirkev je oveľa viac ako stretko a svätá omša raz za týždeň. Je to život spolu a to je v našej ľudskej zranenej prirodzenosti niekedy veľmi ťažké. Je ťažké žiť úprimné komunity bratov a sestier. Nie tých, ktorí sa ukrývajú vo svete a v nedeľu sa tvária spravodlivo. Nemusia sa ukázať, predviesť správny výkon, nemusia si získavať uznanie a prijatie, lebo Kristus im to už získal.

Môžu jeden druhého prijať takého, aký je, lebo jeden nie je horší ako druhý, hoci zápasí s inými hriechmi. Sme pozvaní takto žiť.

Jediné, čo nám toto môže ukradnúť, je hriech a jeho následky. Hriech nám kradne všetko dobré, aj spoločenstvo, lebo sa skrývame, hanbíme, bojíme sa byť medzi ľuďmi.

Hriech nám ukradne kráľovstvo, teda, lepšie povedané, ten životný štýl kráľovstva. Namiesto dobrého sme sklamaní, rozdelení, nespokojní či skupinkovaní. Žijeme tým cez týždeň, sami, a potom to prinesieme do spoločenstva, cirkvi, hoci sa tvárime, ako keby bolo všetko v poriadku. Pozdravíme sa, nahodíme nejaký ten úsmev, povieme, že sa máme fajn, a nemáme sa fajn. Viera sa mení zo životného štýlu na plnenie úkonov a povinností kvôli náboženským predpisom či strachu.

Jeden môj priateľ to raz prirovnal k detským hračkám, keď povedal, že sme ako Barbie a Ken – úžasní kresťania, perfektne oblečení, učesaní, usmiati, ktorí sa majú fajn, ale majú jeden problém – sú UMELÍ, nereálni. Kričia „hosana“, no keď príde tlak, iná argumentácia, úplatok či bolesť a pád, zrazu volajú „ukrižuj ho“.

Ken a Barbie nepatria do evanjelia kráľovstva, lebo tam sa dostanú len úprimní, odhalení a tí, ktorí si priznajú, že sú svojím spôsobom denne odkázaní na milosť moci evanjelia nás zachrániť a vyslobodiť. Ochotní navzájom sa zverovať a pomáhať si v procese posvätenia. Ľudia, ktorí sa nehanbia, že sú krehkí a hriešni, ale priznávajú si to, lebo sú v procese posvätenia a vedia, že ich hriechy nie sú menej hriešne ako hriechy iných. Vedia, že bez Krista sme rovnako bezmocní.

Vo svete je každý človek do veľkej miery sám, a preto robí všetko pre to SVOJE – chráni SVOJE, buduje SVOJE. Pre to SVOJE je ochotný klamať, prekrúcať, podvádzať a rôzne iné veci, len aby sa „ochránil“. No kráľovstvo nás pozýva na prežívanie spoločenstva a to je len vtedy, keď je Kristus v centre života, keď odložíme to „svoje“ a dávame sa k dispozícii.

„Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie pominuteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista. On ako bezchybný a nepoškvrnený baránok bol na to síce vopred vyhliadnutý ešte pred stvorením sveta, ale zjavený v posledných časoch kvôli vám. Skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu, takže vaša viera a nádej sa upína na Boha. Keďže ste si teraz očistili duše poslušnosťou pravde, aby ste mali nepokryteckú bratskú lásku, z čistého srdca sa vrúcne navzájom milujte, veď ste znovuzrodení nie z porušiteľného, ale z neporušiteľného semena: živým a večným Božím slovom, lebo všetci ľudia sú ako tráva a celá ich sláva ako kvet trávy. Tráva uschne, kvet opadne, ale Pánovo slovo ostáva naveky. To je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo.“ (1Pt 1, 18-25)

Veľká noc nás pozýva rásť v uvedomovaní si Božej svätosti a lásky a takisto v uvedomovaní si vlastnej hriešnosti. On je omnoho svätejší, ako sme si kedykoľvek vedeli predstaviť, a ja som omnoho viac pokorený a hriešny, ako si viem priznať – no medzi tým je kríž a my to môžeme prijať, lebo Ježiš stojí v medzere.

Ak sa nebudeme na seba navzájom pozerať cez tento filter Krista, budeme vždy vidieť hriešnosť ľudí okolo nás a to nás bude rozdeľovať. V Biblii však nie je napísané, aby sme vyznávali pred sebou navzájom bratove hriechy, no aj tak to často robíme, a to oveľa radšej, ako by sme hovorili o tých svojich.

Boh Otec sa však na nás pozerá skrze Kristov kríž a jeho krv a to je to jediné, čo nás očisťuje a robí schopnými prísť pred jeho trón a žiť v kráľovskom nastavení a hodnotách.

Keď tam je tento kríž, rastie naša vďačnosť. Nemusím sa báť, že nedokážem dosiahnuť svätosť, a nemusím sa báť priznať si hriešnosť, lebo Kristus to už vyriešil.

Ale ak v tom zostávame sami, sedíme tu ako Barbie – pekná, ale umelá.

Predstieraním sa snažíme kontrolovať svoj výzor, a keď nám Duch Svätý niečo ukáže, stále máme výhovorku, no snažíme sa udržiavať si imidž úctyhodného človeka, a to je Ken.

Naše správanie je často motivované tým, čo si myslíme, že si druhí myslia o nás. Reagujeme skrývaním sa a tieto skryté miesta a ukryté hriechy vytvárajú „doupě“ pre diabla aj v spoločenstve alebo reagujeme obviňovaním iných: „keby to ona nerobila, ja by som reagoval ináč“, a nie sme ochotní prijať zodpovednosť za svoje hriechy, ktoré pribili Krista na kríž.

Možno proste hriechy zľahčujeme, pripisujeme im ľahkú váhu: „veď to je normálne, každý to robí“, až kým nám to neprerastie cez hlavu.

Dlhé roky sme smerovaní na výkon a naše zmýšľanie je často také, že podľa toho, čo robím, som svätejší. Často sa potom stáva, že keď prídu tlaky, reagujeme zle, lebo máme „svätosť z výkonu“. Prichádza porovnávanie a závisť a rozdelenie a súdenie. Potrebujeme nechať svätosť robiť veci v nás, lebo ak nás motivuje výkon a snaha nejako získať svoju hodnotu, pozeráme na seba inak ako na ostatných.

Keď vidím, že niekto robí niečo zle, musím na to ukázať, lebo sa cítim lepší ako on, ak to nerobím. Bojíme sa byť úprimní, lebo keby to niekto vedel, vyzeral by som menej sväto. Keby si vedel pravdu o mne, strácam prijatie, imidž a podobné veci, a tak sme plytkí, lebo nám veľmi záleží na tom, čo si o nás druhí myslia.

To, že súdime ľudí, spôsobuje strach byť otvorený, lebo keď to povieš, bude ťa každý riešiť. A keď je tu atmosféra súdu, žijeme nervózni a plní strachu. Ak stále žijem pod tlakom, že musím na ľudí robiť dojem, je to otroctvo.

Zo všetkého tohto nás Kristus vykúpil a pozval do svojho kráľovstva. Je tu čas sviatkov, ktoré nám prinášajú riešenie, Krista. Sme rodinou kráľovstva, máme uprostred nás Vykupiteľa a vierou sme sa stali jeho spravodlivosťou pred Bohom, máme novú identitu, nie sme otroci hriechu, nemusíme v tom stále žiť. Dokážeme žiť v úprimnom communiu, lebo sme všetci na tej istej ceste posvätenia. Bez Krista nemá ani jeden z nás nádej v tomto svete.