Keď sa v Užhorode tvorili dejiny

Keď sa v Užhorode tvorili dejiny

Pred 370 rokmi bola uzavretá Užhorodská únia, ktorá obnovila jednotu kresťanov byzantského obradu v Mukačeve s Rímom. Prinášame text o význame a okolnostiach tohto nábožensky aj historicky dôležitého rozhodnutia.

Cirkevná únia, čiže dohoda o zjednotení, ktorá bola uzatvorená 24. apríla 1646 na zámku v Užhorode, bola významnou udalosťou v živote kresťanov byzantského obradu vo vtedajšom severovýchodnom Uhorsku. Napriek tomu sa o presnom zmysle a dosahu tohto aktu diskutuje.

Na sviatok sv. Juraja (podľa rímskokatolíckeho kalendára) sa v kostole užhorodského zámku zhromaždilo 63 východných kňazov, jágerský (egerský) rímskokatolícky biskup Juraj Jakušič a dvaja gréckokatolícki baziliáni Peter Partenij Petrovič a Gabriel Kosovický.

Baziliáni pripomenuli ideu a podmienky obnovenia jednoty a po slávení svätej liturgie kňazi predniesli vyznanie viery:

„My veríme vo všeobecnosti a v jednotlivostiach všetko, čo nám prikazuje veriť naša svätá matka Rímska cirkev. Svätého otca Inocenta X. uznávame za hlavného pastiera celej cirkvi a nášho, a chceme my a naši nástupcovia vo všetkom byť od neho závislí, za týchto podmienok:

Po prvé: Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej cirkvi.

Po druhé: Aby sme si mohli voliť nášho biskupa, ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej stolici.

Po tretie: Aby nám boli priznané výsady [katolíckeho] duchovenstva.“

Prvorepublikový Užhorod. Text je pre nedostatok sakrálnych fotografií alebo historických reprodukcií ilustrovaný fotografiami zobrazujúcimi život v Užhorode počas prvej Československej republiky.

Biskup Juraj Jakušič tieto podmienky prijal a tým prišlo k uzavretiu únie. Otázkou ostáva, či týchto 63 kňazov reprezentovalo len samých seba alebo či zastupovali aj ďalších, ktorí sa na akte uzavretia únie nemohli zúčastniť. Faktom je, že početne tvorili len niečo viac ako desatinu z asi 600 kňazov vtedajšej mimoriadne rozľahlej Mukačevskej eparchie. Na stretnutí sa nezúčastnil ani mukačevský biskup Bazil Tarasovič. Ďalším  problémom, pre ktorý je význam udalosti niekedy spochybňovaný, je skutočnosť, že sa nám priamo z tejto udalosti nezachoval žiaden písomný dokument a o jej priebehu vieme len vďaka listu gréckokatolíckeho duchovenstva rímskemu pápežovi Inocentovi X. z roku 1652.

Prečo v Užhorode

Centrom Mukačevskej eparchie a sídlom biskupa bol síce monastier sv. Mikuláša pri Mukačeve, ktorý stál na tzv. Černečej (mníšskej) hore, k uzatvoreniu únie však prišlo na zámku v Užhorode. Mukačevo totiž patrilo pod správu Rákociovcov, ktorí boli v tom čase kalvínmi a usilovali sa šíriť svoju protestantskú vieru a brániť sa proti rekatolizačným snahám. Všetkými prostriedkami sa snažili zabrániť aj pokusom o obnovenie jednoty východných kresťanov s Rímom. Pod ich právomoc patrilo nielen Mukačevo, ale aj veľká časť Podkarpatskej Rusi. Užhorod však patril pod správu Drugetovcov, ktorí boli od začiatku 17. storočia katolíkmi a aktívne prispievali k rekatolizácii severovýchodného Uhorska. Ich majetky sa rozprestierali najmä v severozápadnej časti Mukačevskej eparchie s dvoma významnými centrami Humenným a Užhorodom. Predpokladá sa, že na akte v Užhorode 24. apríla 1646 sa zúčastnili len kňazi z tých území, ktoré patrili pod správu Drugetovcov.

Inšpirácia v Brestskej únii

Po niekoľkoročných prípravách bola na synode v Breste 15. decembra 1596 (dnes západné Bielorusko) schválená únia, teda obnovenie cirkevného spoločenstva Kyjevskej pravoslávnej metropolie s Rímskou cirkvou. Brestskú úniu prijalo 8 z 10 pravoslávnych biskupov na území vtedajšieho Poľského štátu. Jej uzavretiu predchádzali vyjednávania so štátnou mocou i hierarchiou Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré boli nakoniec zhrnuté do 33 článkov. Tie mali zaručovať zachovanie liturgických, duchovných, právnych i teologických osobitostí a zároveň zabezpečiť východnému duchovenstvu rovnoprávne postavenie s latinskými duchovnými. Súčasťou podmienok bola aj požiadavka na zástupcov v štátnych tribunáloch. Motivácia bola teda nielen duchovná (túžba po obnovení jednoty), ale aj sociálna a z nej vyplývajúca ekonomická.

Na spojenie Užhorodskej únie s Brestskou poukazuje aj prvý pokus o uzatvorenie únie na našom území, ktorý sa uskutočnil v roku 1614. Gréckokatolícky biskup Atanáz Krupeckij z Peremyšľa, teda z územia, kde bola prijatá Brestská únia, prišiel na pozvanie Juraja III. Drugeta na odpustovú slávnosť do Krásneho Brodu neďaleko Medzilaboriec. Krásny Brod bol významným monastierom, pútnickým miestom a jedným z duchovných centier Mukačevskej eparchie. Na sviatok Zostúpenia Svätého Ducha sa konala veľká púť, počas ktorej malo prísť k vyhláseniu únie. Napriek podpore asi päťdesiatich kňazov Mukačevskej eparchie sa však vyhlásenie únie neuskutočnilo, keďže medzi pútnikmi vypukli nepokoje a násilnosti, ktoré podnietili odporcovia únie.

Myšlienka obnovenia jednoty však celkom nezapadla. Mukačevský biskup Ján Gregorovič (1627 – 1633) udržiaval kontakt s gréckokatolíckym kyjevským metropolitom Veliaminom Rutským, ktorý sa o ňom vyslovil, že ho možno považovať „za jedného z nás, hoci ešte nie celkom dokonalým spôsobom“. Jeho nástupca Bazil Tarasovič bol z Mukačeva Jurajom I. Rákocim vyhnaný pre svoje prounijné zmýšľanie. Tarasovič v roku 1642 zložil vo Viedni vyznanie katolíckej viery a utiahol sa na východné Slovensko, keď však toto územie v roku 1643 dobyli protihabsburskí povstalci, Tarasoviča uväznili. Ten nakoniec pod nátlakom svoje katolícke vyznanie odvolal, pravdepodobne aj preto, aby zabránil prevzatiu biskupského stolca kalvínsky orientovanému kňazovi Jánovi Juskovi. Sám Tarasovič pred svojou smrťou v roku 1651 navrhol za svojho nástupcu baziliána Petra Partenija Petroviča, hlavného aktéra Užhorodskej únie.

Rozhodujúci moment

Mnísi a kňazi, ktorí sa v roku 1651 zišli v Mukačeve, zvolili veľkou väčšinou za nového biskupa odporúčaného Petra Partenija. Keďže hrozilo, že kalvínska grófka Zuzana Lorantfyová, vdova po Jurajovi Rákocim, sa pokúsi dosadiť vlastného prokalvínsky orientovaného kandidáta, bolo potrebné, aby Peter Partenij Petrovič prijal čím skôr biskupskú vysviacku. Tú mu krátko nato udelil pravoslávny biskup Simion Stefan z Alba Iulie spolu s ďalšími dvoma pravoslávnymi biskupmi. Na potvrdenie od rímskeho pápeža Inocenta X. nebolo možné čakať. Zaujímavá je pritom nielen skutočnosť, že gréckokatolícky kandidát sa nechal vysvätiť na biskupa od pravoslávneho biskupa – to napokon urobil aj jeho nástupca Jozef Vološinovský (1667 – 1675), ktorého vysvätil ľvovský pravoslávny metropolita – ale najmä skutočnosť, že s takouto vysviackou pravoslávni biskupi nemali problém. Zo svedectva, ktoré Simion Stefan vystavil o Partenijovej vysviacke, je pritom zrejmé, že si bol vedomý katolíckej príslušnosti kandidáta. Peter Partenij sa ujal svojho úradu a uhorský prímas Juraj Lipaj sa zasadil, aby ho Rím oslobodil od všetkých cirkevných postihov za to, že vysviacku prijal od pravoslávnych biskupov a bez schválenia rímskym pápežom.

Obnovenie jednoty medzi Mukačevskou eparchiou a Rímskou cirkvou bol proces, ktorý trval dlhší čas. Užhorodská únia podpísaná 24. apríla 1646 bola jedným z jeho najvýznamnejších bodov, rozhodujúcim momentom však bola až voľba Petra Parténija Petroviča za biskupa, ktorého si v roku 1651 zvolilo okolo 370 z asi 400 prítomných kňazov a mníchov. Aj po nej však bolo potrebné ešte viacročné úsilie, aby sa jednota upevnila a rozšírila po celom území eparchie.

Po smrti Petra Parténija Petroviča (1665) nastáva v Mukačevskej eparchii obdobie vnútorného chaosu s častým striedaním kandidátov, ktorí nemohli alebo často aj nechceli prevziať na svoje plecia správu tejto miestnej cirkvi. Tá bola okrem vnútorných nepokojov zmietaná aj búrkami krvavých povstaní a občianskych nepokojov 17. storočia.

Plusy a mínusy

Otázka azda nestojí ani tak, či existovalo lepšie riešenie ako Užhorodská únia, ale skôr či vôbec existovalo nejaké iné reálne riešenie pre Mukačevskú eparchiu. V prvej polovici 17. storočia boli východní kresťania na jej území vystavení veľkému tlaku kalvínov a mukačevskí grófi si nárokovali menovať a odvolávať jej biskupov a zasahovať do vnútorných záležitostí miestnej cirkvi. Východní kňazi boli nevoľníci a často úplne závislí od svojich zemepánov. Naplno sa tu uplatňovala zásada cuius regio, eius religio – koho panstvo, toho náboženstvo. Okrem duchovnej motivácie, túžbe po jednote a potreby spolupráce so silnou a cisárom podporovanou Rímskokatolíckou cirkvou tu boli aj motívy spoločenské a ekonomické, podobne ako pri Brestskej únii.

Okrem množstva pozitívnych dôsledkov, ako bolo pozdvihnutie vzdelanosti, kultúry, školstva, tlač cirkevných kníh, prinieslo obnovenie jednoty s Rímskou cirkvou, emblematicky vnímané cez udalosť Užhorodskej únie z roku 1646, aj viaceré negatívne dôsledky. Pomerne rýchlo po obnovení jednoty prichádza aj k rozdeleniu vo vnútri Mukačevskej eparchie a k ustanoveniu paralelnej nekatolíckej hierarchie. Napriek podmienke o zachovaní vlastného obradu sa začínajú presadzovať latinizačné tendencie, ktoré postupom času výrazne zosilneli. Podmienka voľby biskupa bola prakticky odignorovaná a získanie spoločenských a ekonomických výsad katolíckeho duchovenstva narážalo tiež na veľké ťažkosti, a to aj medzi katolíckou šľachtou. Reálne im tieto výsady boli priznané až v roku 1692 dekrétom cisára Leopolda I., hoci ani ten nebol uplatňovaný všade bez problémov.

Tlak kalvínskych zemepánov oslabol, ale postupne sa objavil nový – tlak latinských jágerských (egerských) biskupov, ktorí sa začali správať ako nadriadení mukačevských biskupov a začali spochybňovať aj samu existenciu Mukačevského biskupstva. Hoci priamo pri uzatvorení únie ani v období, kým bol uhorským prímasom Juraj Lipaj (prímasom bol v rokoch 1645 – 1666), nikto jej existenciu nespochybňoval, neskôr začali takéto postoje presadzovať niektorí rímskokatolícki kňazi a biskupi. O autonómnom postavení Mukačevskej eparchie svedčí pritom aj fakt, že žiadna z okolitých pravoslávnych cirkví nevnímala zjednotenie Mukačevskej eparchie ako vlastnú ujmu či odtrhnutie svojej časti. V tejto svojej nezávislosti sa podujala aj na proces obnovenia jednoty s Rímskou cirkvou, ktorého významný krok sa odohral pred 370 rokmi na zámku v Užhorode pri uzatvorení tzv. Užhorodskej únie. O túto jednotu však musela bojovať ešte neraz, a to aj v 20. storočí, keď komunistický režim vyhlásil Užhorodskú úniu za zrušenú a gréckokatolíkov sa pokúsil násilne včleniť do pravoslávnej cirkvi.

Foto: flicr.com, wikimedia

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo