Čo sa zmenilo pred desiatimi rokmi

Čo sa zmenilo pred desiatimi rokmi

Foto: TASR/František Iván

Zmena v Gréckokatolíckej cirkvi bola závažnejšia a znamenala oveľa viac než územná reorganizácia Rímskokatolíckej cirkvi.

Pred desiatimi rokmi, presnejšie 30. januára 2008, došlo k významnej zmene v živote katolíkov byzantského obradu na Slovensku. O dva týždne nato, 14. februára, prišlo k významnej zmene aj v živote Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Tieto zmeny vyzerajú na prvý pohľad veľmi podobne, keďže pri obidvoch došlo k zriadeniu nového biskupstva a k určitej územnej reorganizácii. Napriek tomu zmena v Gréckokatolíckej cirkvi je závažnejšia a znamená viac než len územnú reorganizáciu. Jej podstata tkvie v kvalitatívnom posune – v povýšení Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku na metropolitnú cirkev sui iuris.

Cirkev sui iuris

Východné katolícke cirkvi sa dnes označujú ako „cirkvi sui iuris“, hoci treba poznamenať, že aj Latinská, čiže Rímskokatolícka cirkev je cirkvou sui iuris. Niekedy sa tento termín prekladá aj doslovne ako cirkvi svojho alebo vlastného práva, pričom latinské slová sui iuris sú prekladom gréckych slov autos a nomos, z čoho máme aj v slovenčine pojem autonómny.

Pomenovanie cirkev sui iuris bolo zavedené pomerne nedávno, až pri promulgovaní Kódexu kánonov východných cirkví (CCEO) v roku 1990, ale jeho historické korene by sme mohli vidieť už v koncilových kánonoch z 1. tisícročia kresťanstva, keď sa sformovalo päť patriarchátov (Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem). Súčasná koncepcia vychádza z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, najmä z dekrétu Orientalium Ecclesiarum a z dogmatickej konštitúcie Lumen Gentium, ktoré učia, že Cirkev je tvorená viacerými partikulárnymi/miestnymi cirkvami alebo obradmi.

„Svätá Katolícka cirkev, ktorá je Kristovým tajomným telom, pozostáva z veriacich, organicky spojených v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou, ktorí zoskupením do rozličných hierarchických celkov tvoria partikulárne cirkvi alebo obrady. Medzi nimi jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale skôr ju robí viditeľnejšou.“ (OE, 2)

„Riadením Božej prozreteľnosti sa stalo, že rôzne cirkvi, ktoré založili apoštoli a ich nástupcovia na rozličných miestach, sa postupom času zoskupovali do rozmanitých organicky spojených celkov, ktoré zachovávajú jednotu viery a jediné Bohom ustanovené zriadenie všeobecnej Cirkvi, pričom majú vlastnú disciplínu, liturgickú prax, ako aj teologické a duchovné dedičstvo. Niektoré z nich, najmä starodávne patriarchálne cirkvi, akoby matky vo viere, zrodili iné – dcérske partikulárne cirkvi, ku ktorým ich podnes viažu užšie zväzky lásky vo sviatostnom živote a vo vzájomnom rešpektovaní práv a povinností. Táto rozmanitosť miestnych cirkví smerujúca k jednote jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi.“ (LG, 23)

Podľa Druhého vatikánskeho koncilu pri partikulárnej/miestnej cirkvi ide o zoskupenie veriacich, ktoré má vlastnú disciplínu, spôsob slávenia bohoslužieb, duchovnosť a teológiu a je organicky spojené vlastnou hierarchiou (správou). Kánon 27 CCEO potom dopĺňa ďalší znak, ktorým je výslovné alebo implicitné uznanie koncilu alebo rímskeho pápeža: „Cirkvou sui iuris sa v tomto kódexe nazýva skupina veriacich v Krista, spojená hierarchiou podľa normy práva, ktorú ako sui iuris výslovne alebo mlčky uznala najvyššia autorita Cirkvi.“ Kódex už pritom používa novú terminológiu, keďže v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu sa používa niekedy termín partikulárna cirkev, inokedy miestna cirkev, a to s nie celkom jasným vymedzením. Navyše Kódex kanonického práva Latinskej cirkvi (CIC) z roku 1983 používa pojem partikulárna cirkev na pomenovanie biskupstva. Do kódexu Západnej cirkvi sa pojem cirkev sui iuris napokon dostal tiež, ale až v roku 2016, a to vďaka zmenám, ktoré v ňom vykonal pápež František svojím motu proprio De concordia inter codices.

Východné katolícke cirkvi a ich stupne

Cirkevné právo dnes pozná štyri rôzne typy východných katolíckych cirkví sui iuris, ktoré definuje Kódex kánonov východných cirkví.

1. Patriarchálne cirkvi

2. Väčšie arcibiskupské cirkvi

3. Metropolitné cirkvi

4. Iné cirkvi sui iuris

(Latinská cirkev predstavuje celkom osobitný typ cirkvi sui iuris, ktorú reguluje jej vlastný kódex.)

Základným rozlišovacím znakom je hlava týchto cirkví, v prípade patriarchálnych cirkví je ňou patriarcha, v druhom prípade vrchný (väčší) arcibiskup, v treťom prípade metropolita. Iné cirkvi sui iuris môžu mať ako hlavu biskupa alebo exarchu s biskupským alebo len kňazským svätením, vo výnimočných prípadoch administrátora. Zásadný rozdiel medzi týmito štyrmi typmi cirkví sui iuris spočíva v miere ich autonómie.

Najvyšší stupeň autonómie majú patriarchálne cirkvi, ktoré môžu napríklad zriaďovať či rušiť eparchie (biskupstvá) na svojom území a voliť si patriarchu. Ten nie je schvaľovaný rímskym stolcom, rímskemu pápežovi zasiela len tzv. list spoločenstva.

Väčšia arcibiskupská cirkev je vo svojich právach veľmi podobná patriarchálnym cirkvám, rozdiel je napríklad pri voľbe vrchného arcibiskupa, ktorý už potrebuje schválenie rímskeho apoštolského stolca. Najvyššou autoritou týchto cirkví je synoda biskupov spolu s patriarchom, resp. vrchným arcibiskupom. Synoda napríklad volí biskupov, ich voľba si vyžaduje potvrdenie z Ríma.

Autonómia metropolitných cirkví je výrazne menšia než v predchádzajúcich prípadoch. Metropolitná cirkev nemá synodu biskupov, ale podobný orgán, ktorý sa nazýva Rada hierarchov. Tá nemôže sama zriaďovať nové biskupstvá ani voliť biskupov, navrhuje iba trojicu kandidátov, z ktorých potom Rím vyberie nového biskupa. (V prípade Slovenskej cirkvi sa tak stalo zatiaľ len raz, pri menovaní prešovského pomocného biskupa Milana Lacha SJ.)

Najmenšiu autonómiu má štvrtá kategória (iné cirkvi sui iuris). Tá nemá ani synodu, ani radu hierarchov, teda žiaden orgán spoločného riadenia a rozhodovania.

Synodalita

Východné cirkvi zdôrazňujú princíp spoločenstva, čo platí aj pre správu cirkvi. Synodalita je charakteristickou a podstatnou črtou východných cirkví, katolíckych aj nekatolíckych. Moc sa nedáva do rúk jednej osoby, ale sa vykonáva v spoločenstve, ktoré má svojho predsedajúceho (grécky protos). Patriarcha aj vrchný arcibiskup sú skoro vždy viazaní vo svojich rozhodnutiach súhlasom alebo vyjadrením synody, v metropolitných cirkvách rozhodnutia robí rada hierarchov na čele s metropolitom. Protos predsedá, ale nemôže rozhodovať sám.

Tento princíp môžeme odvodiť z trojičnej teológie, ktorú by sme mohli označiť za primárnu pre byzantskú teológiu. Boh je jeden v spoločenstve troch osôb, pričom jeho dokonalá láska spôsobuje, že je len jedno jediné bytie. Toto je model Cirkvi a jej jednoty. Cirkev je spoločenstvom, kde nikto nekoná sám a nikto nerozhoduje sám, lebo dôležité rozhodnutia sa rodia v spoločenstve lásky, skrze bratské zdieľanie a spoločnú modlitbu.

Kvalitatívna zmena

Princíp synodality je silno prítomný aj vo východných katolíckych cirkvách, s výnimkou štvrtého typu cirkví sui iuris, ktoré nemajú žiaden synodálny orgán. Do tejto štvrtej skupiny iných cirkví sui iuris patrila až do 30. januára 2008 aj Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. Zmena spred desiatich rokov teda znamenala omnoho viac než len územnú reorganizáciu a zriadenie novej eparchie. Priniesla aj viac autonómie, ale, čo je hlavné, do života tejto cirkvi uviedla princíp synodality, ktorý je konštitutívny pre východné cirkvi.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo