Minizamyslenie Koho treba zobudiť?

Mala to byť pohodová plavba, ktorá sa zmenila na búrkový horor. Od ostrieľaných morských vlkov, ktorí zažili nejedno vlnobitie, by sme čakali, že zvládnu aj tento vrtoch počasia.

Na mori sa zrazu strhla taká búrka, že sa vlny prevaľovali cez loďku; a on spal. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: „Pane, zachráň nás, hynieme!“ (Mt 8, 23 – 27)

Ježišova suita na lodi však akoby bola rezignovala na svoje námornícke schopnosti. Ježiš síce povedal, že majú byť ako deti (Mt 18, 3), ale rozhodne to nemyslel tak, že sa majú nechať v každej situácii vodiť za ručičku.

Je to celodejinný syndróm. Mnohí dospelí prišli k názoru, že sa o nich má postarať štát, vláda, cirkev, miestny kňaz, zamestnávateľ či dokonca niekto z ich rodiny. A určite Boh. Lenže keď dôjde na lámanie chleba, Boh spí! „Nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38)

Avšak prvý, koho treba zobudiť, je každý sám. Boh nám dal rozum, fantáziu, schopnosť improvizovať, ruky, nohy, oči... Sv. Ignác z Loyoly to pochopil a tvrdil: „Pričiňuj sa tak, akoby všetko záležalo na tebe a nič na Bohu – a ver tak, akoby všetko záležalo na Bohu a nič na tebe.“

Boh má všetko a vždy v rukách. Dokonca aj vtedy, keď sa zdanlivo na chvíľu odmlčí a zdriemne si. Len občas má vo zvyku odpovedať až po dlhšom čase. (Jozef Husovský)