Historik koncilov Hubert Jedin O spôsobe práce koncilu nielen uvažoval, ale ho aj priamo ovplyvnil

Keď Ján XXIII. zvolal Druhý vatikánsky koncil, Hubert Jedin (1900 – 1980) bol už renomovaným historikom koncilov.

Počas študijného pobytu v Ríme v rokoch 1926 – 1930 napísal biografiu kardinála legáta Tridentského koncilu Girolama Seripanda, ktorou sa v roku 1930 habilitoval v Breslau.

Ďalšiu akademickú kariéru mu tam od roku 1933 zamedzili národní socialisti pre židovský pôvod jeho matky. V rokoch 1933 až 1936 a 1939 až 1946 sa Jedin opätovne zdržiaval v Ríme a definitívne našiel hlavné pole svojho historického bádania –Tridentský koncil.

Spolupracoval na vydaní prameňov tohto koncilu, ktoré financovala Görres-Gesellschaft, a začal s vlastným rozsiahlym opisom Tridentského koncilu, ktorého prvý zväzok vyšiel v roku 1949 a dokončený bol v roku 1975 zväzkom 4/2.

Jedin, ktorý bol od roku 1946 profesorom v Bonne, sa okamžite chopil príležitosti, keď bol 25. januára 1959 ohlásený koncil, a už o niekoľko mesiacov neskôr vydal svoje slávne Malé dejiny koncilov, ktoré boli vydané v rôznych jazykoch.

Aj druhú, nemenej úspešnú iniciatívu možno pripísať Jedinovi: spoločne s vtedy mladými talianskymi bádateľmi Claudiom Leonardim, Giuseppem Alberigom a Paolom Prodim, ktorí v polovici päťdesiatych rokov pobudli na štúdiách pri Jedinovi v Bonne vďaka sprostredkovaniu Giuseppeho Dossettiho, vznikol plán vydať v jednom zväzku dokumenty všetkých koncilov, ktoré sú považované za ekumenické, čo sa aj skutočne podarilo ako Conciliorum Oecumenicorum Decreta, ktoré boli k dispozícii pri otvorení koncilu v roku 1962.

Proti prehnanému supernaturalizmu

V rokoch prípravy koncilu bol Jedin vyhľadávaným referentom doma i v zahraničí. Vo svojej Správe o svojom živote, ktorú posmrtne vydal Konrad Repgen v roku 1984, sám Jedin hodnotí prednášku o rokovacom poriadku Tridentského a Prvého vatikánskeho koncilu, ktorú predniesol v Paderborne v roku 1960, ako najvýznamnejšiu.

Pri tejto príležitosti uviedol, že „spôsob, akým koncily vedú svoje rokovania, je vždy odrazom štruktúry cirkvi, a preto má ekleziologický význam“.

V roku 1960 bol Jedin vymenovaný za člena Prípravnej komisie pre štúdium a školy. Jedin sa cítil osobitne zviazaný s bývalým rektorom Gregoriánskej univerzity Paolom Dezzom SJ a generálnym predstaveným sulpiciánov Pierrom Girardom, keď išlo o reformu vzdelávacích inštitúcií.

Proti prehnanému supernaturalizmu, ktorý podľa Jedina presadzovali niektorí členovia komisie z Lateránskej univerzity, sa Jedin zasadzoval za pestovanie ľudských čností, akými sú úprimnosť, ústretovosť, skromnosť a podobne, pretože len tak bude možné, aby budúci kňazi našli prístup aj k tým, ktorí sú vzdialení od cirkvi.

Vo svojich spomienkach s uspokojením konštatuje, že napriek všetkým zmenám v dlhom schvaľovacom procese návrhu komisie možno tento prístup nájsť v čísle 11 dekrétu o kňazskej výchove Optatam totius.

Taktiež v diskusiách prípravnej rozpravy zaujal stanovisko k spolupráci medzi teologickými a ostatnými fakultami, ako to poznal zo svojej pedagogickej činnosti, a konštatoval, že predsudky, ktoré predtým existovali v tomto smere v Ríme, postupne ustupujú do úzadia.

V otázke používania latinčiny sa Jedin vyslovil za jej zachovanie ako jazyka cirkvi a liturgie, ale v akademickom vyučovaní sa zasadzoval za používanie národného jazyka, aby sa duchovným zbytočne nesťažovala realizácia teologických koncepcií v pastorácii.

Pôsobivý príspevok k Druhému vatikánskemu koncilu

V roku 1962, krátko pred začiatkom koncilu, bol Jedin vymenovaný za teologického poradcu (peritus) koncilu, ale nemohol byť v Ríme na jeho otvorení.

Napriek tomu sa nepriamo zúčastnil na stretnutí, ktoré bolo významné pre ďalší priebeh koncilu, a to keď sa kardinál Josef Frings spolu s lillským kardinálom Achillem Liénartom na prvej generálnej kongregácii 13. októbra 1962 zasadili za odloženie plánovanej voľby členov koncilových komisií podľa pripravených zoznamov, aby konciloví otcovia mali možnosť najskôr sa zoznámiť s kandidátmi – a to v spomienke na rozhovory, ktoré kardinál Frings viedol s Jedinom o jeho paderbornskej prednáške.

Toto zdanlivo len formálne rozhodnutie znamenalo, že episkopát zhromaždený na koncile bol ochotný konať na vlastnú zodpovednosť. Jedin súdil: „Prispela k tomu cirkevnohistorická reminiscencia. Keď sa obzriem späť, bol to určite môj najdôležitejší, aj keď len nepriamy príspevok k Druhému vatikánskemu koncilu.“

Druhý vatikánsky koncil Teologický pluralismus – je katolická církev „monolitem“?

Josef Mikulášek

Každá nová etapa křesťanské teologie a každý její nový proud budou vlastně novou „hermeneutikou“, tj. novou cestou porozumění tomu, co dříve snad nebylo správně rozvinuto a dostatečným způsobem popsáno.

V ďalšom priebehu koncilu sa Jedin na žiadosť kardinálov Fringsa a Juliusa Döpfnera snažil zlepšiť rokovací poriadok Druhého vatikánskeho koncilu, na ktorého formulovaní sa nepodieľal.

Tu úzko spolupracoval s Dossettim, ktorý bol koncilovým peritom bolonského kardinála Giacoma Lercara a mal intenzívne politické skúsenosti z obdobia pred svojou kňazskou vysviackou v roku 1959, keď patril k ľavému krídlu Democrazia Cristiana.

Ich práca viedla k tomu, že kardinál Döpfner navrhol novú verziu rokovacieho poriadku, ktorú s prihliadnutím na ďalšie podobné návrhy uviedol do platnosti Pavol VI. 13. septembra 1963 a ktorá výrazne zjednodušila prácu koncilu.

Pozorovatelia a poradcovia v pozadí

V druhom období koncilových zasadaní sa Jedin podieľal ešte na ďalšom dôležitom rozhodnutí: V akej forme sa majú zverejňovať dekréty koncilu?

Dohodli sa na nasledujúcej formulácii: „To, čo je vyjadrené v tejto konštitúcii v celku i v detailoch, našlo súhlas Otcov. A my na základe apoštolskej moci, ktorú nám udelil Kristus, schvaľujeme, rozhodujeme a nariaďujeme spolu so ctihodnými Otcami v Duchu Svätom a prikazujeme na slávu Božiu zverejniť to, čo je takto skrze koncil nariadené.“

V priebehu koncilu bol Jedin viac pozorovateľom a poradcom v pozadí. Slobodno ho priradiť ku koncilovej väčšine Druhého vatikánskeho koncilu, pričom isté výhrady mal len k pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, ako to spomína v Správe o svojom živote.

Ku koncu koncilu „som všetkým nemeckým biskupom, s ktorými som sa stretol, dal radu načerpanú zo skúseností dejín koncilov: aby pevne a neochvejne trvali na dodržiavaní koncilových dekrétov a nenechali sa tlačiť ani doprava – smerom k tradicionalizmu, ktorý by zmenšoval ich účinok –, ani doľava – smerom k radikálnym opatreniam, ktoré by ich presahovali. Moje obavy smerovali skôr prvým smerom. Veľmi som sa mýlil“.

Pôvodne publikované v nemeckých novinách Die Tagespost. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.