Aby milosť mala na čom stavať Vyhľadať odbornú pomoc neznamená, že na problém nepozeráme očami viery

„Milosť stavia na prirodzenosti,“ hovorí klasická scholastická definícia pripisovaná svätému Bonaventúrovi. O tri storočia neskôr veľká učiteľka cirkvi svätá Terézia z Avily zdôrazňuje význam zdravého rozumu a jasného úsudku, ktoré považuje za dokonalý základ rovnováhy duše. Pripomína, že kým zbožnosť možno získať, zdravú prirodzenosť nie je možné nahradiť.

Veriaci v 3D perspektíve

Kresťanská antropológia chápe človeka ako celok – dynamickú jednotu tela, duše (psyché) a ducha. Keď jedna zložka „ochorie“, zabolí to vo všetkých rovinách. Psychosomatická medicína sa v posledných rokoch teší nemalej popularite. Psychológovia i lekári sa zhodujú na tom, že psychická pohoda a telesné zdravie sú obdivuhodne prepojené a duša neraz hovorí cez telo.

Práve preto je pri liečbe zdravotných ťažkostí čoraz častejšie využívaná psychoterapia. Problémy nastávajú, ak sa do celostného modelu osoby usilujeme integrovať tretiu – duchovnú dimenziu. U viacerých veriacich dochádza k akémusi prekrúteniu scholastickej premisy, keď sa usilujú vystavať zdravú prirodzenosť na duchovných základoch. Milosť je tak zredukovaná na nástroj návratu k telesnému zdraviu a duševnej stabilite.

Ako to vyzerá v praxi? Duchovné prostriedky sú používané ako zázračná tabletka, najmä v prípade duševných ťažkostí a ochorení. Trpíte úzkosťou či depresiou? Svätá spoveď či premodlenie všetko vyrieši. Trauma? Stačí odpustiť a uzdravenie príde. Samovražedné či nutkavé myšlienky? Akiste ide o vplyv „zlého“.

„Negatívne emočné stavy ako nepokoj, úzkosť, strach či dokonca hnev nemusia byť prejavom slabej viery či démonického útlaku.“Zdieľať

Pochybnosti prídu, keď uzdravenie neprichádza, modlitba nefunguje, sviatosti nevedú k úľave a utrpenie i bolesť ostávajú. Postmoderný „must be happy“ (musíš byť šťastný) mýtus pozvoľna mení spôsob nazerania na vieru. Tá by sa mala stať jedným z prostriedkov na dosiahnutie zdravia, prosperity a celkovej pohody. Akokoľvek dokonalá strecha stráca význam bez podlahy a oporných múrov. Presne to nastáva, keď duchovnému životu odoberieme prirodzené základy.

Možno je to čiastočne podobnosťou slov, ale aj anticipovanou zhodou významu pojmov duša a duch, ktoré vedú k ich stotožňovaniu či zamieňaniu. Svätá Terézia však hovorí jednoznačne – zdravú myseľ a jasný úsudok nemožno ničím nahradiť, dokonca ani zbožnosťou. Ako ich možno posilniť natoľko, aby sa stali základom integrovanej a zrelej osobnosti?

Sebapoznanie ako prvý krok. Samotná svätica odporúča, aby sme s ním neprestali ani vtedy, keby duša vystúpila do najvyšších nebies. Ak získam pravdivý obraz o sebe samom, vrátane tienistých stránok, nezrelých motivácií, reakcií či vzorcov správania alebo myslenia, stávam sa pokorným a súčasne slobodným človekom.

Pri poznávaní hlbín vlastnej duše je nevyhnutnou podmienkou ochota zotrvať sám so sebou v tichu a samote, a to i napriek tomu, že sa môžu stať ťaživými. „V samote mi múdrosť zjavuješ,“ hovoria slová žalmu. Možno práve letné mesiace sú ideálnou príležitosťou na vstúpenie do kontaktu so sebou a tým, na čo sa v hĺbke duše bojím pozrieť.

V prípade, že vo svojom životnom príbehu objavím príliš mnoho bolesti, je možné, že ide o traumatické skúsenosti, ktoré je vhodné riešiť s kompetentným odborníkom.

Jasný úsudok. Ďalšou dôležitou výzvou je znovuobjaviť význam racionality v prežívaní viery. C. S. Lewis pripomína, že „viera je umenie držať sa skutočností, ktoré rozum raz prijal, napriek meniacim sa náladám“. Ak by naše životné istoty, vrátane viery, stáli na emocionálnych základoch, skôr či neskôr prídu ťaživé pochybnosti či dokonca vážna kríza.

Modlitba je prejavom vernosti vo vzťahu práve vtedy, keď nič necítim, a vo sviatosti zmierenia sú odpustené hriechy aj v prípade, že srdce neprekypuje jasavou radosťou. Negatívne emočné stavy ako nepokoj, úzkosť, strach či dokonca hnev nemusia byť prejavom slabej viery či démonického útlaku. Ak duša bolí príliš, môžeme vďaka racionálnemu pohľadu rozpoznať vo svojom prežívaní symptómy psychického ochorenia a následne sa rozhodnúť pre adekvátnu terapiu.

Zdravá myseľ. Ako môže liečba psychických ťažkostí napomôcť k plnšiemu životu viery? Zmiernenie neurotických ťažkostí pomáha eliminovať nezdravé pocity viny, adekvátnejšie vnímať vlastnú hodnotu a otvoriť sa pre vzťahy. Konfrontácia s detskými zraneniami a naučenými vzorcami prežívania a správania umožňuje zefektívniť boj s hriechmi a slabosťami.

V prípade, že zápasím a opakovane padám v konkrétnej oblasti (ťažkosti s ovládaním emócií, dlhodobý hnev, závislosti, pády v oblasti čistoty), je možné, že riešením nie je zintenzívnenie boja, ale poznanie koreňov ťažkostí. Liečba depresie či úzkosti umožňuje znovu navrátiť chuť (nielen) do duchovného života, ako aj konania dobra pre druhých.

Príliš veľa psychológie?

Psychológia, rovnako ako žiadna iná veda, rozhodne nedokáže obsiahnuť človeka v jeho celosti. Prílišná psychologizácia môže mať tragické následky v prípade telesných ťažkostí, najmä ak vedie k odmietaniu potrebnej medicínskej starostlivosti. Môže k nej dochádzať i vtedy, keď sa ľudským rozumom usilujeme obsiahnuť nepoznateľné – náboženskú vieru, sviatosti, duchovné povolanie či dokonca samotného Boha.

Naopak, absolutizácia duchovnej perspektívy („modlitba a silná viera stačia“) môže viesť k zanedbaniu starostlivosti o ďalšie aspekty osobnosti.

Pomocná ruka. Ak nám pri rozvíjaní čností a získavaní pravdivejšieho pohľadu na seba môžu pomôcť psychologické prostriedky, prečo by sme po nich nemali siahnuť? Vyhľadanie odbornej pomoci neznamená, že na svoj problém prestávam nazerať očami viery. Nejde o prejav slabosti, ale skôr túžby prežívať osobný i duchovný život naplno, doslova „v slobode Božích detí“.

Azda nás neprekvapí, že pri hľadaní duchovného vodcu svätá Terézia z Avily jednoznačne preferuje jeho vzdelanosť pred zbožnosťou. Častou požiadavkou veriacich klientov je nájsť rovnako zmýšľajúceho terapeuta. Je nutné zdôrazniť, že aj neveriaci psychológ dokáže rešpektovať presvedčenie klienta, a naopak, veriaci sa niekedy môže zamotať v riešení otázok duchovného života, ktoré nie sú v jeho kompetencii.

Ak má človek vážne zdravotné problémy, zvyčajne nerieši lekárovo vierovyznanie, ale zameriava sa na jeho profesionalitu a odbornosť. Veda a viera majú potenciál kráčať ruka v ruke, ak v centre pozornosti stojí človek ako osoba. Iba tak môže (aj neveriaci) odborník pristupovať k trpiacemu s úctou a rešpektom voči hodnotám, ktoré vyznáva.

Psychologička o náboženskej úzkosti Typický škrupulant je vzdelaný, racionálny a na spoveď prestal chodiť

Pavol Rábara

V ušiach mi znejú slová mladej ženy: „Veď viete, tí katolíci veľmi psychológiu neuznávajú.“ Z druhej strany ako echo zaznievajú hlasy veriacich, ktorí v psychológii vidia určitú hrozbu a popretie významu nadprirodzených prostriedkov. V spomienkach mám však i tých, ktorí sa odvážili vstúpiť na cestu náročnej práce na sebe, pričom výsledkom bola túžba opäť pristúpiť k sviatostiam, po dlhej dobe s odvahou vstúpiť do kostola či zmeniť životné smerovanie.

Ako psychologička sa primárne usilujem pomôcť pri liečbe zranenej prirodzenosti. Na druhej strane si bytostne uvedomujem, že práve tretí rozmer dodáva zranenému človeku jedinečnú hodnotu a jeho neraz veľkému a nepochopiteľnému utrpeniu nadprirodzený zmysel.

Istota v nedokonalosti. Milosť v žiadnom prípade nemusí stavať na dokonalosti a bezchybnosti. Naopak, dokáže zázračne a nezaslúžene dopĺňať to, čo prirodzenosti chýba. Vedomie vlastných nedostatkov a nepokoj srdca, túžiaceho po vyšších veciach, sú zdrojom nádeje, ale aj úžasu pred tajomstvom, ktorým je človek.

Netreba zabudnúť, že práve prostredníctvom vytrvalého úsilia v práci na sebe samom, snahy rozlíšiť a zmeniť, čo zmeniť môžem, ako aj ochoty zriekať sa toho, čo stojí v ceste rastu a zrelosti, môžeme kráčať v ústrety pôsobeniu nadprirodzenej milosti.

Jasná myseľ a zdravý úsudok sú jednoznačne dobrými pomocníkmi pri budovaní pevných základov domu, v ktorom sa duša bude cítiť bezpečne, a súčasne nestratí výhľad na nebo.