Synodalita bez ducha Dokument bez odkazu na Písmo, Tradíciu či Magistérium

Ja som taký ten teologický čudák, ktorý miluje pápežské encykliky, no boriť sa záverečným dokumentom bolo čisté utrpenie. Nie je to čosi, čo má inšpirovať srdce a myseľ veriacich, ale byrokratický produkt o „procese“.

Keby som povedal, že tento dokument je „prázdny“, urazil by som prázdnotu. Otvoríte škatuľu, zistíte, že je prázdna, a hotovo. Nestratili ste veľa času. Pri tomto dokumente však ustavične uvažujete: „Kedy niečo povie?“ To sa však nikdy nestane. Je to tak, ako keď vás vábi stále hlbšie do púšte vidina vody, ktorú nikdy nenájdete.

Ktosi sa ma spýtal, čo si myslím o teológii tohto dokumentu. To ako keby sa ma spýtal, čo si myslím o súčasnom francúzskom kráľovi. Nijaký „súčasný francúzsky kráľ“ nie je, a teda ani v záverečnom dokumente nie je žiadna teológia.

Trojica sa neobjavuje nikdy. Slovo Kristus sa vyskytne párkrát, ale nikdy s akýmkoľvek vysvetlením, prečo je dôležitý. A je ťažké posudzovať „teológiu“ cirkevného dokumentu, v ktorom chýba čo i len jeden odkaz na Písmo, Tradíciu či Učiteľský úrad cirkvi.

Autori vravia, že by sme mali byť misionármi, ale nikde nevysvetľujú, načo táto misia je alebo čo môžu kresťania ponúknuť, aby ostatní chceli byť súčasťou cirkvi – najmä keď táto cirkev píše dokument, ktorý je takýto vágny a bez života.

C. S. Lewis raz napísal, že priateľmi sa stávajú ľudia, ktorí majú spoločný záujem alebo cieľ. Ľudia, ktorí sa rozhodnú „mať priateľov“, ich zriedka nájdu, lebo im spoločný cieľ chýba. Dvaja ľudia, ktorí milujú Krista, môžu byť priateľmi. Dvaja ľudia oddaní synodalite sa čoskoro odcudzia.

Dokument vyzýva k spoluzodpovednosti a k tomu, aby laici „vyžívali svoje dary v službách cirkvi“. Tým sa ignoruje skutočnosť, že to už robia – vo svojich rodinách, firmách a v štvrtiach, v rámci povinností, ktoré im nenechávajú veľa času zaoberať sa synodálnym procesom.

Dokument akoby predpokladal, že nezáleží na ničom inom ako na podieľaní sa na správe cirkvi. Ešte znepokojivejšia je vyhliadka, že tento byrokratický proces ustavičných porád bude pokračovať donekonečna. Nie je to trest v Danteho pekle?

Dokument opakovane tvrdí, že synodálny proces svojich účastníkov obrodil a obnovil, no veľmi presvedčivo to neznie. „Synodalita je dobrodružstvo,“ vravia. Podľa mňa určite chápu dobrodružstvo inak ako ja.

Dokument vyzýva k väčšej formácii – nie v kresťanskej viere či spiritualite, ale v synodalite! (Naozaj si to nevymýšľam.) Znamená to, že máme mať väčšiu formáciu o tom, ako mať viacej zasadnutí výboru? Juj, ale som vzrušený.

„Severoamerický synodálny tím“ vraví, že si „dôkladne vypočul synodálne konzultácie, v ktorých si naši ľudia žiadajú silnejšiu formáciu“ v synodalite a v tom, ako vychádzať k ľuďom na okraji spoločnosti.

Je to zvláštne, lebo ja počúvam iné hlasy: od ľudí, ktorí chcú vedieť, ako vychovávať svoju rodinu; ako žiť v spoločnosti, ktorá je voči nim stále nepriateľskejšia; ako zabezpečiť, aby ich deti dostali dobré vzdelanie a formáciu vo viere.

To posledné, čím sa chcú zaoberať, je cirkevná byrokracia. Túto časť svojho života chcú mať skrátka iba k dispozícii, aby sa mohli sústrediť na iné veci. Čo robiť so starým a chorým rodičom? Ako sa postarať o postihnuté dieťa, ktoré ich katolícka škola nechce prijať? Čo robiť s deťmi otrávenými toxickou kultúrou? Dokument sa nedotýka žiadnej z týchto otázok.

Záverečný dokument si opakovane gratuluje k úžasnému procesu a tvrdí, že účastníci boli obrodení a plní nádeje. Ak je to tak, potom sa z tejto úžasnej energie nedostalo do textu nič.Zdieľať

Dokument volá po väčšej transparentnosti v cirkvi, pričom zjavne zabúda na skutočnosť, že cirkev nedokáže byť transparentná ani pri samotnom synodálnom procese. Autori pripúšťajú, že „mnohí biskupi vyjadrili rovnakú neistotu a nejednoznačnosť v súvislosti s tým, ,kam toto celé smeruje’, že sa mnohí účastníci na všetkých úrovniach konzultačného procesu pýtali... Aké sú ďalšie kroky? Kam pôjdeme potom?“ To nám nikdy nikto nepovedal. Naozaj transparentné!

Počúvanie je zmysluplné iba vtedy, ak je vidieť, že ľudia boli vypočutí, a to sa deje len vtedy, ak ľuďom zmysluplne odpoviete na ich otázky a obavy. To sa nedeje. A keď niet skutočnej transparentnosti a ani nevidno, že by sa riešili obavy, ľudia majú podozrenie, že počúvanie je póza, a nie skutočnosť.

Ťažko je dôverovať procesu, ktorý je tak veľmi odtrhnutý od akejkoľvek podstaty, tak veľmi nejasný vo svojich cieľoch, vo svojom teologickom ukotvení a vo svojich základných pojmoch (synodalita, inklúzia, spoluzodpovednosť) a predovšetkým vo svojej kontinuite s evanjeliovým posolstvom o Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní ako prejave Božej spásonosnej lásky.

Tento záverečný dokument o synodalite je ako programové vyhlásenie univerzity, ktorému chýba akákoľvek podstatná vízia vzdelávacej kvality. Bez tejto podstaty neposkytuje takýto dokument ani zmysluplné vedenie, ani prostriedky, ako zabrániť úradníckym prechmatom. Obvykle slúži ako univerzálny legitimizačný pláštik pre čokoľvek, čo sa vedenie rozhodne urobiť.

A keď potom príde nové vedenie, správa sa, akoby predchádzajúci dokument nikdy neexistoval, a pošle všetkých vytvoriť nový – ktorý sa bude podobne ignorovať a odsúvať nabok. Priveľkú časť svojho života som stratil pri univerzitnom procese, aby som vkladal prílišnú vieru do tohto.

Záverečný dokument si opakovane gratuluje k úžasnému procesu a tvrdí, že účastníci boli obrodení a plní nádeje. Ak je to tak, potom sa z tejto úžasnej energie nedostalo do textu nič.

Ak dnes cirkev potrebuje dokument, ktorým by evanjelizovala a inšpirovala srdce a myseľ ďalšej generácie, tento ním nie je. Dokument hovorí o oslovení mladých, ale neviem si predstaviť, že by úžasní mladí ľudia, ktorých vyučujem, zniesli viac ako stranu.

A ani by som im to nevyčítal. Dôchodcovia sa musia zobudiť a uvedomiť si, že sa už nepíše rok 1972.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšou knihou je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.