Gréckokatolícky kňaz Jozef Ivan Boh chce prinavrátiť krásu každému človeku

Ak odpúšťa Boh, má odpúšťať aj človek. Tak znie jedna z myšlienok, ktorá sa nachádza vo vašej knihe 365 zamyslení pre potešenie duše. Nemyslíte si však, že ľudia, ktorí pochybili, majú dnes problém prosiť o odpustenie?  

Problémom dnešného človeka je, že chce vyzerať lepšie, než akým v skutočnosti je. Často presviedča sám seba, že je neomylný, že on nerobí chyby, ale že ich robia všetci okolo neho. Chceme naprávať život druhých, a pritom nemáme v poriadku svoj vlastný život.

V duchovnom živote sa zrelativizoval pojem hriechu, takže mnohí veriaci dnes žijú v presvedčení, že nemajú hriech, čiže nekonajú nič zlé. Pri vysluhovaní sviatosti pokánia, svätej spovede, vnímam, ako človek vidí seba v pravde alebo v klamstve. Tí, čo vidia svoje nedostatky a uvedomujú si ich, majú za potrebné prijať Božie odpustenie za svoje nedostatky a zlé rozhodnutia. Tí ostatní, čo nemajú toto svetlo o vlastných zlých životných krokoch a sú presvedčení o svojej bezchybnosti, tvária sa, že nepotrebujú Božie odpustenie, lebo nemajú hriech.

Ak neodprosujeme Boha, ktorý je naším Otcom, nemáme za potrebné odprosovať ani človeka, najmä ak ho máme za horšieho od seba.

Môžeme za to viniť len samých seba, alebo sčasti aj dobu, v ktorej žijeme?

Nedávno som si uvedomil, že žijeme v dobe plnej súdov a súdnych procesov. Každý sa s každým súdi. O dobré meno, o majetky, o deti, o nejakú škodu, ktorú utrpel. Súdia sa manželia, ktorí sa rozišli, súdia sa príbuzní, susedia a ďalší ľudia.

Áno, je taká doba, ale dobu vždy vytvára a formuje človek. Ak ostaneme tvrdí a nemilosrdní voči blížnym, je jedno, v akej dobe by sme žili. Problém je totiž v nás, v našom najhlbšom vnútri, kde alebo vieme a chceme odpustiť, alebo to nevieme a nechceme.

Sú však aj situácie, keď si človek chybu uvedomí a prosí o odpustenie, ale druhá strana – tá, ktorej bolo ublížené – toho nie je schopná. Čo s tým?

Život je plný rôznych zranení. Niektoré sa liečia i dlhší čas, no Boh je ten, kto lieči zranené ľudské srdce a dušu. Tvrdenie, že odpustím, ale nezabudnem, je vyjadrením toho, že my sami sa niekedy šprtáme vo vlastných zraneniach a jatríme si ich práve neodpustením, lebo nechceme zabudnúť.

„Žijeme v dobe plnej súdov a súdnych procesov. Každý sa s každým súdi. O dobré meno, o majetky, o deti, o nejakú škodu, ktorú utrpel.“Zdieľať

Zraňovali nás rodičia, zraňovali sme sa so súrodencami a s inými ľuďmi, ktorí vstupovali do nášho života a niekedy úmyselne, niekedy neúmyselne nás zranili. Zranený človek by mal hľadať lekára na svoje rany. Pre veriaceho človeka je tým lekárom Ježiš, ktorý má moc nad každou chorobou a nad každým zranením. A nielenže pomáha človeku vystrábiť sa zo zranení, ktoré mu spôsobili ľudia, ale tiež dáva silu odpustiť a nedegradovať vzťah s tými, ktorí nám ublížili.

Čo je najdôležitejšie uvedomiť si pri odpúšťaní?

Najdôležitejšie je vidieť brvno vo vlastnom oku a nie smietku v oku toho druhého. Je to poznanie, že i ja robím chyby a sám som ublížil i ubližujem ľuďom, ktorých nemám rád, ktorým neprajem, o ktorých mám predsudky, z ktorých sa vysmievam, na ktorých nadávam, ktorí sa mi nepáčia.

Ak človek vidí túto pravdu o sebe a o vlastných nedostatkoch, vtedy je i jeho pohľad na nedostatky blížnych milosrdnejší a bez súdov a odsudzovania. A smeruje k vzájomnému odpúšťaniu.

Prečo si neraz nedokážeme priznať svoje chyby? Tkvie to v našom egu a v tom, že sa občas cítime byť neomylnými a možno tak trochu aj dokonalými?

Zvykneme sa často porovnávať s inými v zmysle, že ja nie som predsa najhorší. Sú aj horší odo mňa. Je to prejav povýšenectva, ktorým sa začína zahmlievanie pohľadu na vlastné chyby a zveličovanie chýb druhých. O niektorých ľuďoch povieme, že sa správajú ako majstri sveta. A to je obraz vlastnej pýchy a nadradenosti nad blížnymi.

Kým nevstúpime do seba a nezačneme si robiť spytovanie vlastného svedomia, nenájdeme na sebe skoro žiadne chyby a skoro vždy sa budeme zameriavať len na nedostatky blížnych, na ich kritizovanie, poukazovanie.

Cítiť sa dokonalým ešte neznamená byť dokonalým. A tomuto sa treba vyhýbať, aby sme sa vo svojej pýche necítili byť tým, čím v skutočnosti nie sme.

Istý kňaz mi raz povedal, že na svete neexistuje nič významnejšie ako slávenie svätej liturgie. Súhlasíte s tým?

Pre duchovne žijúceho človeka je svätá liturgia a eucharistia vrcholom duchovného života. Nielen preto, že modlitby svätej liturgie nám sprítomňujú celé nebo. Spomíname Najsvätejšiu Trojicu, Otca, Syna, Svätého Ducha. Spomíname Božiu matku Pannu Máriu.

Spomíname anjelov podľa ich hodností. Spomíname svätých podľa ich kategorizácie, patriarchov, prorokov, apoštolov, evanjelistov, mučeníkov, vyznávačov, pustovníkov. Spomíname na duše spravodlivých svätých, ktorí opustili náš svet.

Počas liturgie je prítomné celé nebo. A navyše človek má jedinečnú možnosť v eucharistii prijať živého Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína ako pokrm na ceste k nemu do večnosti.

Existuje rozdiel medzi slávením a slúžením svätej liturgie?

Slúženie a slávenie svätej liturgie vyjadruje v podstate tú istú ľudskú aktivitu, a to nielen kňaza. Slúženie vychádza z označenia svätej liturgie ako bohoslužby či služby Božej. Kňaz je služobníkom Božím. V chráme sú iní ľudia, ktorí majú aktívnu účasť na tejto službe – kantor, kurátori, cerkovník, miništranti, speváci. Aj ostatní prítomní sa svojím spevom a modlitbami zapájajú do tejto služby.

„Cítiť sa dokonalým ešte neznamená byť dokonalým. A tomuto sa treba vyhýbať, aby sme sa vo svojej pýche necítili byť tým, čím v skutočnosti nie sme.“Zdieľať

Slávenie vyjadruje čosi viac ako len službu. Svätá liturgia je predovšetkým slávnosť pre tých, ktorí na ňu prichádzajú. Tak ako býva slávnosť prvého svätého prijímania či ako sú slávnostné sväté liturgie počas odpustových slávností. Slávnosť znie vznešenejšie a príťažlivejšie ako služba. Každá eucharistia, čiže liturgické slávenie, je slávnosťou pre všetkých zúčastnených, ktorou vo východnej liturgii spevom oslavujeme tajomstvo Boha a jeho vykupiteľského diela.

Mohlo by sa zdať, že svätá liturgia ako služba či slúženie, je aktivitou pre niektorých, ktorí sa priamo zapájajú svojou službou do jej priebehu. Svätá liturgia ako slávnosť je pre všetkých, ktorí prichádzajú na toto slávenie, aby oslavovali svojho nebeského Otca. Zásadný rozdiel v týchto vyjadreniach však nie je, pretože obe vyjadrujú v podstate tú istú aktivitu človeka, ktorý svojou službou oslavuje Boha.

Počas liturgie komunikujeme s Bohom a so svätými, predkladáme svoje prosby, vzdávame vďaky a chvály. Odpovede na svoje požiadavky väčšinou čakáme hneď, a keď ich nedostaneme, cítime smútok. Je to správne?

Už starozákonná múdroslovná kniha Kazateľ používa obraz toho, že všetko má svoj čas. Všetko prichádza vo svojom čase. I v živote je to tak, že dozrievame postupne na prijatie ďalších a nových úloh, zodpovednosti, poslania. Aj Boh má svoj čas, keď vypočúva naše modlitby.

Ježiš nás uisťuje, že všetko, o čo v modlitbe prosíme, dostaneme a budeme to mať. Všetko je pripravené v Božom pláne, aby vo svojom čase vstúpilo do nášho času. Netreba sa hnevať na Boha, že by nás nepočúval, keď ho prosíme, len dôverovať jeho moci a tomu, že nastane čas, keď vyplní všetko, o čo sme ho prosili.

Vypočuje Boh aj modlitby hriešnych ľudí, ktorí neprichádzajú do chrámu a nepristupujú k eucharistii?

Božie slovo obsahuje častý obraz, že Boh vypočúva tých, čo majú srdce čisté a úprimné. Nenavštevovať chrám znamená neprichádzať k eucharistii. A neprichádzať k eucharistii zase znamená nemať čisté srdce, pretože eucharistiu môže prijať len ten, kto má čisté srdce.

Ježiš ustanovil cirkev ako živé spoločenstvo svojich učeníkov s mnohými prísľubmi. A jedným z nich je ten, že ak budú dvaja alebo traja na zemi prosiť Otca v jeho mene, bude prítomný medzi nimi a dosiahnu vypočutie svojich modlitieb.

Musíme sa naučiť rešpektovať Božie slovo a veriť mu. A hľadať cesty k tomu, aby sme prekonali vlastný odpor, možno zranenia, možno nevedomosť alebo pýchu a predsudky voči cirkvi a chrámu a v spoločenstve s inými modliacimi dosahovali vyslyšanie modlitieb. I v chráme sú ľudia, ktorí sú hriešni. Navštevujú ho s vierou, že modlitba dostáva svoju silu vtedy, keď ju hovoria viacerí ako len človek sám doma.

Ježiš Kristus zároveň vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale práve hriešnikov. Čo tým chcel povedať?

Ježiš pri svojom verejnom vystúpení odovzdal ľuďom pozvanie k pokániu, čiže k zmene zmýšľania a správania. Často hovoril o záľube k hriešnikom a dával ju najavo svojimi skutkami. Hriešnici totiž viac potrebujú Božie milosrdenstvo a Božia radosť je väčšia nad nájdením a obrátením jedného hriešnika ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými.

Podstatou Ježišovho diela na zemi bolo priviesť ľudí, ktorí zablúdili a blúdia v tomto svete a často nevidia zmysel života, k prameňu života a svetla. Preto má radosť z každého, kto sa obráti a zmení svoj život k lepšiemu a nasmeruje ho na cestu k nemu.

Dejiny spásy hovoria, že celý svet sa ponáral a ponára do hriechu, ktorý je nielen urážkou Boha, ale aj znehodnotením človeka stvoreného na Boží obraz a podľa Božej podoby. Hriech ukázal Adamovi a Eve v raji ich nahotu pred sebou i pred Bohom. Ježiš nás prišiel zaodiať do vlastného šatu. Pri krstných obradoch sa modlíme modlitbu: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli.“

Boh chce vrátiť krásu svojmu najdokonalejšiemu a vrcholnému stvoreniu, ktorým je človek. A preto ho hľadá a pozýva k sebe, aby zakrýval jeho nahotu, do ktorej ho vystavuje hriech, a pripomína mu dôstojnosť a hodnosť Božieho dieťaťa.

Súčasťou každej svätej liturgie je prijímanie eucharistie. Vedeli by ste vysvetliť dôvod jej dôležitosti a nezameniteľnosti?

Eucharistia je predovšetkým pripomienkou na spasiteľné dielo, kvôli ktorému Boh vstúpil do nášho sveta ako jeden z nás, ako človek. Pripomína nielen udalosti Veľkého štvrtka, keď Ježiš pri Poslednej večeri premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv, ale aj udalosti Veľkého piatka, keď sa stala reálnou obeta jeho tela a krvi za celé ľudstvo. Už nebude treba priniesť inú spasiteľnú obetu za vykúpenie a spásu ľudstva. Eucharistia je práve touto spomienkou aj podľa Pánových slov, aby sme to robili na jeho pamiatku.

V každej generácii pripomína dielo vykúpenia a záchrany ľudstva. Sám Ježiš v Jánovom evanjeliu viackrát zdôraznil potrebu prijímania eucharistie ako chleba života na ceste do večnosti. Vo viacerých podobenstvách, ktorými chcel prezentovať realitu Božieho kráľovstva, ju vykreslil práve cez hostinu, ktorá predstavuje eucharistickú hostinu na zemi. Nie je totiž intímnejšie spojenie človeka s Bohom na zemi ako jeho prijatie do svojho srdca prostredníctvom eucharistie.

Otec Jozef Ivan s rodinou v Klokočove. Foto: archív J. I.

Ako sa vám darí skĺbiť povolanie kňaza s rolou knižného autora a zároveň otca rodiny? Máte nejaký časový plán, podľa ktorého si delíte svoju prácu a úlohy?

Každý človek potrebuje nájsť určitý životný kolobeh, do ktorého zapadne jeho život. Je dôležité naučiť sa využiť každú voľnú chvíľku a zadeliť si do nej aktivitu, ktorej sa potrebujem venovať. Nemám konkrétny časový plán, pretože každý deň prináša iné povinnosti a úlohy.

Plánujem si však veci na každý deň a niekedy i na týždeň dopredu, ak ma čaká niečo mimoriadne, aby som potom nestresoval a nemusel odvolávať to, čo mám pred sebou ako úlohu či povinnosť. Na druhej strane robím veci, ktoré ma bavia a prinášajú mi radosť, a na tie si vždy viem ľahšie nájsť čas ako na niečo, čo by som robil so škrípaním zubami.

Napísali ste a vydali už vyše dvadsať kníh. Máte dojem, že ste už autorsky dozreli?

Ako autor viacerých publikácií som dozrieval pri každej z nich. Pri prvých štrnástich predovšetkým vedomostne, pretože to boli odborné publikácie z kánonického práva z rôznych oblastí cirkevného života. Ďalších osem publikácií má duchovný charakter, keďže podávajú myšlienky z mojich homílií a rôznych stretnutí s manželmi, otcami, matkami. Tieto myšlienky sú napísané vo forme zamyslení v šiestich publikáciách a dve publikácie sú o modlitbe.

Každú novú knihu, ktorú začnem písať, beriem ako výzvu a tiež ako prostriedok k vlastnému osobnostnému i duchovnému dozrievaniu.

Čo konkrétne môžu čitatelia čakať od vašich kníh?

Prvé knihy, ako som spomenul, boli skôr odborné. Podnietilo ma k tomu napísanie licenčnej práce a neskôr doktorandskej, ktoré som publikoval ako prvé. Potom som začal písať knihy s kánonickou tematikou ako komentáre rôznych častí kódexov kánonického práva latinskej a východných cirkví. Až po nejakom čase som presedlal na duchovnú a zároveň motivačnú literatúru.

„Netreba sa hnevať na Boha, že by nás nepočúval, keď ho prosíme, len dôverovať jeho moci a tomu, že nastane čas, keď vyplní všetko, o čo sme ho prosili.“Zdieľať

Tu boli podnetom zamyslenia, ktoré som začal najskôr občasne, neskôr pravidelne uverejňovať na sociálnej sieti Facebook, a ktosi mi poradil, aby som to dal do knihy. A tak vždy, keď sa mi nazbiera 365 zamyslení, publikujem novú knihu. Sú to komentáre k rôznym veršom z Božieho slova. Všetky sú osobné, z vlastnej skúsenosti. Nie sú to teda skopírované alebo opísané veci od niekoho iného.

Spomeniete si ešte na obdobie, kedy ste počuli v sebe Božie volanie, aby ste sa stali kňazom?

Bolo to vo veku asi dvanástich rokov, keď som začal miništrovať v cerkvi v Prešove. Každý deň som v nej chcel slúžiť ako miništrant. Začal som viesť pravidelný sviatostný život a na gymnázium som sa hlásil s tým, že po jeho skončení chcem ísť študovať teológiu a stať sa kňazom. Toto povolanie mi ostalo počas celého obdobia. Postupne som len potreboval riešiť otázky, či byť kňazom v reholi alebo vo svete, či sa stať ženatým kňazom alebo ostať v celibáte a tiež či odísť na štúdiá do Ríma alebo ostať študovať na Slovensku.

Pán mi postupne odpovedal na všetky tieto otázky a ja som presvedčený, že môj život je naozaj jeho povolaním pre mňa.

Prostredníctvom svojich diel radíte ľuďom nielen v duchovnej, ale aj v rodinnej a vzťahovej oblasti. Čo pre vás znamená rodina?

Rodina je niečím, čo je pre mňa tiež Božím povolaním. Pán nám požehnal päť detí, vždy som chcel mať veľa detí, takže sa mi naplnil tento sen. Obaja rodičia pochádzali z viacerých súrodencov a vždy som sa snažil pestovať vzťahy i so širšou rodinou.

Som vďačný Pánovi za to, že požehnal môj život deťmi, ktoré už vylietajú z rodinného hniezda a samy začínajú vytvárať vlastné rodiny, takže môže pokračovať rodokmeň i do ďalších generácií. Pre mňa je to naplnenie Božieho prisľúbenia, ktoré dával v starozákonnom čase, sľubujúc vidieť synov svojich synov do ďalších pokolení.

Obaly vašich kníh väčšinou zdobia vaši rodinní príslušníci ako manželka, syn či dcéry. Aký dôvod vás k tomu vedie?

Posledných šesť z mojich kníh má na obale postavy manželky, mňa a mojich štyroch detí. Vzišlo to z toho, že keď som publikoval v poradí druhú knihu so zamysleniami na celý rok, mnohí sa pri pohľade na obal pýtali, či je to moja dcéra. Vtedy vo mne skrsla myšlienka umiestniť na ďalšiu knihu svoju dcéru, a tak vyšla kniha s dcérou na obálke, potom so synom, potom so mnou, tak s mladšou dcérou, potom s manželkou a napokon s mladším synom.

Najmladší syn ešte čaká na svoju knihu, takže minimálne ešte jednu knihu musím napísať. Deti dávam na knihy so zamysleniami. Ja s manželkou sme na knihách o modlitbe.

K čomu vediete a vychovávate svoje deti a čomu učia ony vás?

Vo vzťahu k deťom je to predovšetkým o odovzdaní im čo najviac z toho, čo som sám dostal a rozvinul alebo nerozvinul vo vlastnom živote. Nejde pritom len o akési naplnenie rodičovských predstáv a snov na vlastných deťoch. Každé z piatich detí je iné, no pri každom sme pri výchove kládli dôraz najmä na pestovanie duchovného života každodennou účasťou na svätej liturgii, kým boli mladšie. A tiež na rozvíjanie ich talentov športom, hudbou, spevom, praktickými zručnosťami.

V ich staršom detskom veku môžeme obdivovať nadanie, ktoré do každého z nich vložil nebeský Otec, a požehnanie, ktorým sa môžu stať nielen pre nás, ale aj pre svet, v ktorom žijú.

Zrejme sa často stretávate so svedectvom nadprirodzenej prítomnosti Boha nad nami. Ako to prežívate a čo si z toho odnášate do všedných dní?

Pre mňa sú Božou prozreteľnosťou a prítomnosťou ľudia, ktorých mám za svojich priateľov a pomáhajú mi v mnohých oblastiach. Považujem ich za anjelov, ktorých mi Pán posiela na moju životnú cestu, aby mi pomáhali. Či už ako sponzori pri rôznych cirkevných aktivitách, ako podporovatelia mojej publikačnej činnosti, ako tí, ktorí ma majú radi.

Ako tínedžer som toho veľa nenahovoril, no stále som bol rád v spoločenstve dobrých ľudí. A takýchto dobrých ľudí nachádzam aj dnes na mnohých miestach. Ťažko menovať len jedného, pretože by som opomenul ďalších. Na oslavu päťdesiatych narodenín som mal pozvaných stotridsať hostí. A vyjadril som sa, že len pre obmedzenosť kapacity kultúrneho domu ich nie je päťsto, ktorých mám rád a ktorí majú radi mňa. Toto je najviditeľnejšie svedectvo o Božej prozreteľnosti, prítomnosti a požehnaní môjho života.