Suspendovaný kňaz Peter L. Baláž Urobil som chybu, ale nebudem preto mlčať o nedostatkoch v cirkvi

Katolícky kňaz Peter Lucián Baláž spolu s ďalším kňazom Michalom Lajchom vydali v roku 2018 publikáciu Tragédia celibátu: Mŕtva manželka. Následne boli obaja suspendovaní banskobystrickým biskupom Mariánom Chovancom.

Dnes sa Peter L. Baláž za svoju knihu verejne kajá a chce sa čo najskôr vrátiť do kňazskej služby.

„Keby som napísal knihu Tragédia povinného celibátu: Mŕtva manželka, tak to obstojí a išiel by som už cez svoje svedomie, keby som sa ospravedlňoval. Lebo ten názov by sedel. No pojem zrušenie celibátu je nezmysel,“ vysvetľuje v rozhovore a trvá na tom, že „nie je dobré mlčať o zásadných veciach“. No priznáva, že forma, ktorú s priateľom Lajchom zvolili, nebola správna.

Hovorí aj o svojej práci vo väznici, o tom, ako berie svoje verejné pokánie, ale aj o tom, aký má dnes vzťah s Michalom Lajchom.
 

Prv než sa začneme rozprávať o tom, ako ste s Michalom Lajchom pred piatimi rokmi vydali kontroverznú knihu a vyslúžili ste si za to suspenziu, povedzte nám, kedy prišlo rozhodnutie, že budete kňazom.

Do seminára som šiel ako 25-ročný. Predtým som robil v polícii na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií. Ľudovo povedané, bol som ochrankár. Strážil som v Bratislave veľvyslanectvá a diplomatov.

Prečo ste sa rozhodli ísť do seminára?

Začal som v Bratislave diaľkovo študovať teológiu. Povedal som si, že popri práci nechcem intelektuálne, ale ani vo viere vyschnúť. Potom som si povedal, že skúsim denné štúdium. A prišiel som na to, že ma kňazstvo priťahuje.

Pochádzate asi z veriacej rodiny, keď hovoríte, že ste nechceli, aby viera vyschla.

Moja mama zažila vnútorné obrátenie, predtým mala len formálnu vieru. Keď som bol malý chlapec, začala s nami vieru prežívať intenzívnejšie.

Ako reagovali vaši kolegovia ochrankári, keď ste oznámili, že idete do seminára?

Niektorí boli prekvapení, pýtali sa prečo. Hovorili mi, že je to škoda, lebo by som mohol ísť kariérne ďalej, že mám v polícii perspektívu.

Ako dlho ste robili v polícii?

Vyše dva roky, ale rok z toho bola škola v Pezinku.

Keď ste išli do seminára, boli ste už zrelý muž, ktorému je jasné, že práve kňazstvo je jeho cesta?

Vedel som, že ma to ťahá týmto smerom. Nebol to rozmar. Vtedy náš útvar sídlil v Petržalke neďaleko Kostola Sv. rodiny. Tam som silnejšie zažil Boží dotyk.

Potom ste sa prihlásili do seminára v Badíne.

Áno, lebo pochádzam z Banskobystrickej diecézy.

Mali ste tendenciu už v seminári nejako rebelovať?

To by mohli zhodnotiť druhí. Myslím si, že som nerebeloval, aj keď som sa vedel postaviť voči predstaveným. Bolo to však v znesiteľnej miere.

Mali sme napríklad spoločný odchod z večere. Vtedy som tlačil na to, aby sme mali individuálny odchod, aby nebola na záver spoločná modlitba. Argumentoval som, že máme dosť študijných povinnosti, prípadne ten čas môžeme využiť na osobnú modlitbu. A napokon môj návrh prešiel.

Ale bol som poučený, lebo predtým som robil niekoľko rokov v zlievarenskej firme v montérkach za strojom a vedel som, že sa neoplatí príliš „rýpať“ do nadriadených. To som pochopil aj na ročnej vojenskej službe. Keby som šiel do seminára mladší, asi by som bol väčším rebelom.

Koľko rokov ste mali, keď ste nastupovali do kňazskej služby?

Vysvätený som bol v tridsiatke, štúdium mi skrátili o rok.

Kam vás na začiatok poslali?

Bol som tri roky kaplánom v Detve, potom tri roky v Banskej Bystrici na Fončorde a rok v Kremnici.

Pred suspenziou ste teda boli v pastorácii sedem rokov?

Áno.

Keď ste písali knihu, pôsobili ste v Kremnici?

Tam som bol tesne pred vydaním knihy. Vedel som, že keď knihu vydáme, môžem byť suspendovaný. Aj preto som išiel do väzenstva. Ako väzenský kaplán som pôsobil len tri mesiace, z toho dva mesiace som bol na kurze. Potom prišla suspenzia.

Boli ste predtým policajtom, nelákalo vás ísť robiť radšej policajného duchovného?

Už som to tak necítil. Byť policajtom je krásna robota. Som však introvert a vo väzenskej službe som sa viac našiel. Hľadal som niečo špeciálnejšie. Jednak diecézna pastorácia asi nie je celkom pre mňa a bola tam aj pragmatickosť. Keď prídem o prácu kňaza, stratím existenčné istoty. Presne tak to aj bolo. Po suspenzii mi však hneď v Zbore väzenskej a justičnej stráže ponúkli prácu na inej pozícii.

Robili ste referenta režimu. Keby sme to mali preložiť do ľudovej reči, robili ste bachara. Tak je to dodnes?

Nie, už takmer dva roky som vo väznici na pozícii pedagóga. Bachara som robil tri roky.

Vaša ambícia je pôsobiť medzi odsúdenými, no nie na pozícii pedagóga?

Áno, moja ambícia je viesť ich inak.

Chcete byť znova kňazom pre odsúdených?

Áno, vidím v tom zmysel, rád by som to robil opäť, je to špecifická forma pastorácie a hlásania Kristovej radostnej zvesti, ktorá ma priťahuje. Mám nádej, že môj prípad dobre dopadne a o nejaký čas budem väzenským kaplánom pod otcom biskupom Rábekom.

Za ten krátky čas, čo ste robili kaplána vo väzení, podarilo sa vám niekoho priviesť k viere?

Tak by som to nepovedal. Ale nejaké semienko bolo zasiate. Niektorí odsúdení si ma pamätali ako kaplána, aj keď som už bol referentom režimu. Občas som od nich počul aj „Pochválen“.

Čo ste im odpovedali na otázku, prečo už nie ste kňazom?

Že mi bola zakázaná kňazská činnosť za to, že som publikoval knihu.

Nemali potom väzni na cirkev negatívne pohľady?

Úprimne, bolo nejaké šomranie. Ale keď ma sledovali dlhodobejšie, videli a pochopili súvislosti: lebo som na cirkev nenadával a ani som nezakrýval veci a aj teraz som uznal, že som urobil chybu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vráťme sa späť o päť rokov, keď ste spolu s Michalom Lajchom publikovali knihu Tragédia celibátu: Mŕtva manželka. Kniha a okolnosti jej vydania vzbudili pohoršenie u mnohých veriacich a zároveň veľký záujem v bulvári. Potom prišla suspenzia. Ľutujete, že ste tú knihu napísali a vydali?

Nikto nerobí dokonalé veci. Bol by omyl, keby som sa pozeral na to tak, že som nepochybil svojím krokom. Aj keď za veľkou časťou tej knihy si stojím, porušil som kánonické právo, bez súhlasu ordinára som publikoval knihu a tým som porušil normy KBS z roku 2013.

Ako ste už naznačili, zrejme ste počítali s trestom.

Suspenziu som bral ako jednu z foriem trestu. Boli možné aj miernejšie tresty.

Ako sa zrodil nápad napísať túto knihu? V doslove knihy priznávate, že vy ste hlavný autor a Michal Lajcha sa len pridal. Mali ste potrebu otvoriť tému povinného celibátu?

Áno, mal a robil som na tom päť rokov. Motivovalo ma uvažovanie nad stavom cirkvi a jej problémami. Tento stav je zarážajúci a prekvapujúci. My, ktorí nasledujeme Ježiša Krista, ktorý je láska, popri celibátnych kandidátoch svätíme za kňazov iba vdovcov.

Životné príbehy ľudí sú rôzne. Niekto ovdovel, Boh ho povolal ku kňazstvu a on išiel. Sú také príbehy. Ale musíme v celej univerzálnej Rímskokatolíckej cirkvi postupovať takto, že až keď muž stratí manželku, tak je vhodným kandidátom na kňazstvo? Toto potom nie je o evanjeliovej láske.

V iných denomináciách existuje svätenie ženatých mužov za kňazov alebo ženatí muži sú akceptovaní a prijímaní ako pastori. Ale v prvom rade myslím na gréckokatolíkov, ktorí majú svätenie ženatých.

Vráťme sa ešte ku knihe. Vy ste boli pár rokov po vysviacke. Kde sa vo vás vzalo to sebavedomie, že práve vy ste povolaný túto vec otvoriť?

Aj ja sa nad tým zamýšľam. Rok po mojej vysviacke došlo ku kauze Bezák. Ako novokňaz som bol rozhorčený. Bol som jedným z tých, ktorým sa to nepáčilo.

Bol vo vás teda hnev. To bol dôvod, prečo ste sa pustili do knihy?

To je kombinácia mladícko-kňazského nabudenia a snahy vyjadriť otvorene svoj názor. Nie je dobré mlčať o zásadných veciach.

V knihe otvorene píšete o tom, že ste mali s Michalom Lajchom rozdielne prístupy. Zjednodušene povedané, vy ste presadzovali svätenie ženatých mužov, tzv. viri probati, kým Michal Lajcha bol za to, aby sa mohli ženiť aj vysvätení kňazi. To je dosť zásadný rozdiel, nie? Lebo toto nie je ani u gréckokatolíkov.

On zvolil iný variant, dal tam viac zo svojho príbehu. Chápete celé dielo tak, že je to rozčesnuté, že ja mám na to iný pohľad ako Mišo?

Veď to tam sám píšete. Hoci mu zároveň v knihe ďakujete, že tam vložil aj svoju koncepciu.

Vtedy som to tak nevnímal.

Ako došlo k spojeniu vy a Michal Lajcha?

Poznáme sa od môjho prvého ročníka v seminári, Mišo bol o dva roky vyššie. Banskobystrický seminár bol v lone hôr a to bol raj pre športovcov seminaristov. Mišo bol športovec a ja trocha tiež. Sadli sme si, zvykli sme spolu vybehnúť do prírody, do hôr či ku krížu, veľa sme sa rozprávali.

Mišo vedel formulovať veci, bol aktívny v seminárnom časopise, je zbehlý v týchto veciach. Keď už sme boli obaja kňazi, tak som ho oslovil, či mi nechce pomôcť s písaním knihy.

Stotožnili ste sa s pohľadom vášho spoluautora, že aj vysvätený kňaz by mal mať možnosť oženiť sa?

Považujem to za nereálne. Ale stojím si za tým, že by mali byť svätení overení ženatí muži – viri probati. Túto cestu budem vždy raziť. Veď sme tu ženatých kňazov mali dvanásť storočí.

Ale názov našej knihy je proti celibátu. Nie je správne zvolený. Tragédia celibátu môže byť jedine tragédiou kňaza, rehoľníka či rehoľnej sestry, ktorí svoj dobrovoľný sľub porušili.

V knihe trochu píšete aj o tom, že si celibát vážite. To platí?

Áno, to platí a ľutujem, že som tam nedal ďalších sto strán o chvále celibátu. Boli tam len krátke zmienky o jeho kráse a hodnote.

Teraz som počas procesu pokánia napísal desaťstranový text o chvále a hodnote celibátu. To mohlo pokojne byť aj v knihe. Teda názov knihy je zvolený zle, je kritikou celibátu a za to sa ospravedlňujem. Nebolo to tak zamýšľané, ale je to už tak a nebudem nad tým špekulovať.

Problém vidíte len v názve knihy?

Mali sme zvoliť iný názov. Problémom je skutočne výlučné svätenie vdovcov popri celibátnikoch, o čom je hlavná téma knihy. Ale zrušenie celibátu je oxymoron, je to nezmysel.

Nikde v cirkevných dokumentoch nenájdeme zmienku o nejakom eventuálnom zrušení celibátu alebo oslobodení od celibátu. Nič také, buď je tu celibát, jeho krása a hodnota, alebo téma svätenia viri probati. Pripúšťam ešte slovné spojenie „zrušenie povinného celibátu“. Povinný celibát tu je od 12. storočia, ale celibát je tu od počiatku cirkvi. Ako dobrovoľný sľub, charizma, dar daný od Boha a dobrovoľne vzatý celoživotný záväzok.

„Musíme v celej univerzálnej Rímskokatolíckej cirkvi postupovať takto, že až keď muž stratí manželku, tak je vhodným kandidátom na kňazstvo? Toto nie je o evanjeliovej láske.“Zdieľať

Je to mníšsky princíp – mních dal sľub a rozhodol sa celoživotne pred tvárou cirkvi žiť celibát. Popri tomto bol stav svätenia ženatých presbyterov, episkopov, pápeži mali regulárne ženy a deti. No slovné spojenie „zrušenie celibátu“ je nezmysel. Nemôžeme rušiť to, čo niekto vzal dobrovoľne na seba, jedine vtedy, keď to dobrovoľne poruší.

Keby sme zrušenie celibátu brali doslovne, znamenalo by to aj zrušenie reholí. Aj zdobrovoľnenie celibátu v reholiach a mníšskych rádoch je nezmysel. Oni dobrovoľne sľubujú celibát. V tom je krása cirkvi, že je to dobrovoľné rozhodnutie a prijatie tej charizmy.

V knihe hovorím o modeli ženatých a neženatých diecéznych kňazov tak, ako to majú gréckokatolíci a iné východné cirkvi. Ak chce niekto prijať sviatosť manželstva, ožení sa a potom prijme kňazské svätenie.

Ale váš koncept nekopíruje presne gréckokatolícky model. Lebo vy píšete, že aj biskupi by mohli byť ženatí. Dokonca že aj rímsky biskup, teda pápež, by mohol byť ženatý muž.

Nepresadzujem identicky to, čo je u gréckokatolíkov, ale to, ako to bolo u rímskokatolíkov prvých dvanásť storočí. Kňazom a biskupom mohol byť aj ženatý kandidát. Je to súčasť našej tradície. Som za pluralitu a pestrosť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak by ste mali teraz zvoliť iný názov knihy Tragédia celibátu: Mŕtva manželka, aký by bol?

Niečo so svätením viri probati a s problematikou svätenia vdovcov. Neviem presne.

Nezvolili ste ten provokujúci názov preto, aby sa kniha lepšie predávala? Dali ste do jej vydania vlastné peniaze.

Dobre hovoríte. My sme so spoluautorom presedeli dlhé hodiny nad obsahom aj nad názvom. Musel byť stručný a tým sme si uškodili. Teda ja. Takže áno, titulok predáva, ale mne uškodil.

Kniha je v ponuke vo výpredajoch. Nepredávala sa napokon až tak dobre, ako ste čakali?

Ten predaj nebol tragický. Pokrylo nám to dosť vysoké náklady. Ale žiaden extra zisk z toho nebol. Distribútor na nás ušil trocha búdu. Hovoril nám, že kniha sa dobre predáva, lebo je to v médiách, tak naliehal, aby sme dali dotlačiť ešte 700 – 800 kusov. A potom to ostalo stáť.

Po vašom verejnom pokání sa už asi nebude veľmi predávať.

Nemám na výber, musím si priznať, že je zásadná chyba v názve, ale nejaké drobné chyby sú aj v texte a za to sa ospravedlňujem.

Pre ktorú vetu alebo pasáž okrem názvu máte najväčšie výčitky?

(Ticho.) V texte je toho viac. Napríklad v anotácii je napísané, že celibát ako podmienka je hnisajúca rana cirkvi. To nám v nejakom rozhovore vyčítal aj arcibiskup Bezák. Ale je to vytrhnuté z kontextu. Zmysel je, že sa zakázalo svätenie ženatých mužov za kňazov a biskupov. Už by som tam tú vetu nedal.

V texte ste prirovnávali Rímskokatolícku cirkev k totalite a vyzdvihovali ste Tatarkovu knihu Démon súhlasu. Sedelo to?

Možno aj hej, Tatarku obdivujem. Podstatu knihy naďalej hájim a bol som prekvapený, že som to mohol povedať v Luxe a aj teraz to môžem povedať. To o istej slobode v cirkvi svedčí.

Suspendovaný kritik celibátu Kňaz Peter L. Baláž sa chce vrátiť do duchovnej služby, za svoju knihu sa kajá

Pavol Hudák

„Pozorne a s potešením sledujeme kroky pokánia,“ reaguje Banskobystrická diecéza.

Práve ten konfrontačný tón však v knihe vyrušoval.

Aj to by som zmenil.

Myslíte si, že v takom prípade by kniha nebola pre cirkev problém? Vyčítali vám, že ste ľudí vťahovali do pohoršenia.

Keby tam pohoršenie nebolo, myslím si, že by to malo šancu. Veci sa však dejú, čas nevieme vrátiť.

Kniha sa propagovala aj v bulvárnych médiách. Uvedomovali ste si, že aj tým jej škodíte?

Pri bulvári by som rozlišoval, niektorí chcú cirkvi škodiť, ale niektorí majú o tému úprimne záujem a chcú o nej informovať. Je mnoho svetských novinárov, ktorí sú seriózni.

Aká bola prvá reakcia biskupov po vydaní knihy? Muselo to zájsť až k suspendácii?

Nemuselo, keby som sa bol hneď ospravedlnil. Musel som si to asi odžiť.

Čo vám povedal biskup?

Reagovali len dvaja, pán biskup Rábek a pán biskup Chovanec, pod ktorého ešte stále personálne patrím. Iní biskupi neviem. Bolo mi vytknuté, že som pohoršil kritikou celibátu. Za to prišla suspenzia.

Aj za to, že ste nemali schválenie na vydanie knihy?

Aj za to, ak sa nemýlim. Vymenili sme si s biskupom Chovancom viacero listov.

Suspenzia neprišla hneď. Čo od vás chcel váš ordinár?

Žiadalo sa odo mňa ospravedlnenie za publikovanie knihy.

Kde ste sa mali ospravedlniť? V médiách?

Aj v médiách.

Prečo ste mu hneď nevyhoveli?

Necítil som to vtedy tak. Stále som chcel len vysvetľovať, že som nemal úmysel niekoho sa dotknúť a útočiť na veriacich. Dookola som vysvetľoval aj to, že som nechcel kritizovať celibát. Potom sa práve pre tento môj postoj komunikácia prerušila.

Po suspenzii ste sa odvolali?

Bolo to také zamotané, lebo so mnou nebol vedený riadny súdny proces, keďže som pohoršil. Vtedy dáva cirkevné právo priestor na tzv. mimosúdny trestný proces, zrýchlené konanie, aby sa to pohoršenie nešírilo. A ja som sa preto nestihol odvolať, lebo mi list od pána biskupa síce prišiel do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Želiezovciach, ale práve vtedy som bol na odbornej príprave v Nitre.

List som preto nemohol prebrať a nestihol som lehotu odvolania. Trval som preto na tom, že som bol diskriminovaný.

S pánom biskupom ste si vymenili aj ostrejšie listy a niektoré sa dostali aj do médií, napríklad do Plus jeden deň. Prečo?

Mali sme s Michalom takú webovú stránku, ako je názov knihy, a tam boli listy niektoré zverejnené.

Bolo to dobré rozhodnutie?

Nie, bola to chyba. Bolo to konfrontačné a ľutujem to.

Potom ste sa obrátili aj na Apoštolskú signatúru a na Kongregáciu (dnes Dikastérium) pre klérus. Nesúhlasili ste so suspenziou?

Áno, hoci biskup je v tomto prvoradý, a to sme si s pánom biskupom Chovancom na rovinu povedali, ale myslel som si, že by mi to mohlo pomôcť.

Na môj prípad sa potom pozrel prefekt Kongregácie pre klérus a odpísal mi sprostredkovane cez pána biskupa, že by som mal vziať späť svoju kritiku celibátu.

Vtedy ste zmenili prístup a pochopili, že sa treba ospravedlniť?

Vtedy som si povedal, že sa na tú knihu pozriem ešte raz a inými očami. A vyšlo mi z toho, že objektívne to mohlo niektorých veriacich pohoršiť. Kľúčové bolo to pohoršenie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pre vás tá kniha nebola – ako v prípade Michala Lajchu – rozlúčka s celibátom. Dokonca ani koncepcia viri probati by vám už nedovolila oženiť sa, takže ste tým ani nemohli riešiť svoj celibát. Keďže ste písali a ozývali sa na rôzne strany, znamená to, že ste naďalej stáli o svoju kňazskú službu?

Áno.

Nebolo pokánie a verejné ospravedlnenie sa len vynúteným krokom?

V jednej chvíli som pochopil, že nemá zmysel pánovi biskupovi Chovancovi vysvetľovať, že ja som nemal úmysel kritizovať celibát, ale prijal som fakt, že som niektorých pohoršil. A za to sa musím ospravedlniť.

Nebolo to teda pragmatické rozhodnutie: ospravedlním sa a môžem sa vrátiť do služby?

Pragmatické by to bolo, keby som po kňazstve išiel ako po nejakej ziskovej záležitosti. Je tam síce trochu vyššia platová trieda pre pozíciu väzenského kaplána, ale za to by mi to nestálo. (Úsmev.)

Ak si odmyslíme 70. roky minulého storočia, keď sa tu počas normalizácie robili verejné sebakritiky, tak zase až tak veľa príkladov verejného pokánia u nás nemáme. Dokonca ani v cirkvi. Necítite to trochu ako poníženie?

Odpoviem takto: ja som objektívne viacerých pohoršil a napriek tomu budem teraz len tvrdohlavo zdôrazňovať, že 90 percent knihy je pravdivých? A preto ste ma nespravodlivo potrestali... Budem hrať cirkvou ukrivdeného a nepochopeného trpiteľa a neospravedlním sa biskupovi? Budem síce žiť v celibáte, no budem pracovať v civilnom zamestnaní bez kňazstva. A čo ďalej? Z toho sa treba dostať.

Ale je pravdou, že som musel to verejné pokánie v sebe spracovať. Keby som bol napísal knihu Tragédia povinného celibátu: Mŕtva manželka, tak to obstojí a išiel by som už cez svoje svedomie, keby som sa ospravedlňoval. Lebo ten názov by sedel. No pojem zrušenie celibátu je nezmysel.

Celibát nie je problém, ale riešenie

Carter Griffin

Mnohí katolíci, dokonca aj tí najväčšmi veriaci, akoby lámali nad kňazským celibátom palicu. Ako si vysvetliť súčasnú záplavu škandálov?

Ale ide skôr o obsah knihy, nie?

Áno, ale názov je kľúčový. Názov definuje knihu. A táto kniha nie je beletria, je to odborná kniha, takže tam malo všetko sedieť ako remeň.

Odhadujeme, že ten názov knihy nebol váš návrh.

Nezbavujem sa viny. Súhlasil som, aby bol celibát v názve.

Hovoríte, že to bola odborná kniha. Preberal ju bulvár a kniha má aj svoju populárnejšiu, teda kratšiu verziu. To promo knihy nevyzeralo tak, že ide o odbornú štúdiu.

Dal som tomu voľný priebeh, nech Mišo hovorí v každom médiu, ktoré má záujem. Ja som bol v médiách zriedkakedy, ale áno, nedal som tomu stopku. Bral som to asi tak, že nech sa o knihe a o téme aspoň hovorí. Bol som aj zatrpknutý, keď prišla suspenzia.

Pravdou je, že mediálnou tvárou tej knihy sa stal Michal Lajcha, vaše meno veľmi nerezonovalo. Hoci tvrdíte, že práve vy ste napísali podstatnú časť knihy.

Áno, to je pravda.

Prečo sa to tak stalo? Lebo Michal Lajcha mal v sebe už vtedy túžbu po manželstve?

Možno áno.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Zažili ste už aj kritiku za to, že ste pristúpili na formu verejného pokánia?

Áno, niektorí ma odsúdili, že som už aj ja spadol do „bahna slovenskej cirkvi“. (Úsmev.) To sú však radikálne prúdy mimo cirkvi, veľmi bojovné voči nej, ktoré ma predtým chválili. Nesiem si svoje bremeno a idem si svojou cestou. Mám sa aj za čo kajať a mám aj o čom hovoriť, čo sa týka reforiem v cirkvi a otvárania sa novej evanjelizácii.

Ako táto skúsenosť zmenila vašu vieru či vzťah k cirkvi?

Toto neviem, buď bude všetko rásť, alebo zakrnievať. Je to výzva, lebo je tam aj rovina pokory, aj rovina pravdivosti. Je to celoživotná výzva, aby to bolo vyvážené. Mám v sebe túžbu, aby som vedel správne žiť v cirkvi. Urobil som chybu, ale preto nebudem mlčať o nedostatkoch, ktoré v cirkvi sú, a o tom, že radostnú zvesť máme žiť kvalitnejšie a lepšie.

Jednou z vašich téz v knihe bolo to, že čoskoro bude aj Slovensko misijné územie, ak sa nezruší povinný celibát, fary budú prázdne. Alebo v nich budú žiť čudáci či odľudia.

To je od Miša. (Úsmev.) Ale áno, je to v knihe. Je to jedna z možností, lebo počet seminaristov dosť klesá. To však len konštatujem a nehovorím to ako argument na podporu svätenia viri probati.

Počet seminaristov klesá aj u gréckokatolíkov, ktorí sa môžu oženiť pred vysvätením.

Áno. Ale cirkev by sa mala obohatiť aj o ženatých kňazov. Ja si neviem predstaviť ani o tisíc rokov, že by v Rímskokatolíckej cirkvi nastalo ženenie sa vysvätených kňazov. Lebo by stratila ten charakter, ktorý má. V takejto forme bude krása celibátu vždy vyzdvihovaná. Verím, že sa raz cirkev otvorí sväteniu ženatých mužov a smrť manželky prestane byť nepísanou podmienkou.

Vo videu, ktoré sa objavilo v TV LUX, ste hovorili o svojom zistení, že celibát sa v cirkvi nekritizuje. Ale pápež František o tom hovorí a je to legitímna téma. Je naozaj pravda, že sa v cirkvi nehovorí o celibáte?

Opäť sme pri pojmoch. Celibát ako dobrovoľná forma nasledovania Krista, ktorú človek prijme po starostlivom dlhoročnom zvážení, je naozaj nekritizovateľná. Je to cirkvou daný príkaz na zdôraznenie vernosti dobrovoľnému záväzku.

„Nesiem si svoje bremeno a idem si svojou cestou. Mám sa aj za čo kajať a mám aj o čom hovoriť, čo sa týka reforiem v cirkvi a otvárania sa novej evanjelizácii.“Zdieľať

Nežime v ilúzii, že by niekedy nejaký pápež skutočne formuloval a vyhlásil, že ruší celibát. V tom by ho kardinálsky zbor zastavil. Zmena však príde v návrate k tradícii svätenia ženatých.

Celibát ako stav je nádherný, Rímskokatolícka cirkev by pre mňa prestala byť sama sebou, keby sa zrušil. Tento stav – v zmysle voľby – je naozaj nekritizovateľný. To ako keby sme mali kritizovať manželstvo.

Čiže kritizovať sa môže iba povinný celibát?

Áno, ale ja tento termín veľmi nepoužívam. Ja kritizujem nesvätenie ženatých mužov.

Z vašej knihy vyplýva, že celibát má súvis aj so zneužívaniami, ktoré sa dejú v cirkvi.

Áno, je to stav, ktorý je pre mňa neprijateľný a chcel som ho pomenovať. Sexuálne zneužívanie detí kňazmi je aj v iných denomináciách, ale v takom pomere nie je naozaj nikde. V žiadnom prípade nechcem povedať, že celibát rovná sa zneužívanie detí. V žiadnom prípade. Ale musíme hovoriť o tom, že my rímskokatolíci, ktorí nemáme svätenie ženatých mužov, máme tento zásadný problém.

Vo Francúzsku vyšiel zo zeme Leviathan, tristotisíc obetí za niekoľko desaťročí – to sú hrozné čísla. To nami musí otriasť a musíme sa pýtať, ako ďalej a kde je chyba.

Ale je to správny argument? Keď je niekto pedofil, môže sa aj oženiť a aj tak sa môže dopúšťať zločinu. Najviac týchto zločinov sa deje v rodinách a často sa ho dopúšťajú ženatí muži.

Lenže my z kňazstva vyselektujeme tú časť populácie, ktorá by naplnila zdravú sexualitu v manželstve a žila by aj to kňazstvo. Isto, je úlohou formátorov, aby vyselektovali ľudí s nezdravou sexualitou, ale dosť sa im to nedarí.

Navyše mať pri sebe splodené dieťa je viac-menej otázka inštinktu, týka sa všetkých plodných a je bez kritérií. Kňazstvo je, naopak, výnimočné svojím postavením a týka sa v porovnaní s rodinou mizivého zlomku jej počtu. Kňaz má byť okrem toho morálny vzor.

Ale prečo spájate celibát s pedofíliou?

Lebo zužujeme počet kandidátov na kňazstvo, radikálne ho zužujeme vylúčením ženatých a nedarí sa nám potom vyselektovať tých, ktorí majú nejakú diagnózu alebo sa u nich neskôr prejaví niečo takéto. Nehovorím, že je tam priama kauzalita, ale tým, že radikálne osekáme, kto nemôže byť kňazom, tak potom vyberáme len z veľmi zúženej vzorky a potrebujeme zaplniť tú faru, tamtú faru. Preto sa prešmyknú aj takíto ľudia.

Znižujú sa kritériá pri tom úzkom výbere?

Áno.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ale do seminárov prišli takíto ľudia aj v čase, keď boli semináre plné, napríklad v deväťdesiatych rokoch.

Ale stále tu to zdravé prežívanie sexuality u mužov nie je. Táto vzorka mužov v kňazstve ani nie je zastúpená. A stále je to čosi netypické, žiť v celibáte. To je výkon byť bez prirodzeného prežívania sexuality celý život a nesie to v sebe riziko, že to môže buchnúť a aj nezdravo. My sa len spoliehame na to, že celibátnici to dajú. A akosi to mnohí nedávajú.

Vo svojej knihe ste v závere ďakovali aj homosexuálnym kňazom, ktorí vám prejavili podporu pri obhajovaní koncepcie viri probati. Veď ich by sa možnosť manželstva pred vysvätením netýkala. Prečo tam bola táto zmienka?

Lebo homosexuálni kňazi v klére sú. A musíme si to otvorene povedať. Niektorí z nás takto prichádzajú na svet. A pracovné prostredie, kde prevažuje jedno pohlavie, týchto ľudí priťahuje.

Vráťme sa k situácii, v ktorej teraz žijete. Dostali ste od biskupa Chovanca podmienky, ktoré musíte splniť, ak sa chcete vrátiť do kňazstva. Môžete o nich povedať viac?

Verejne sa ospravedlniť za kritiku celibátu vo svetskom médiu. Lebo som dal pred piatimi rokmi tvrdé vyjadrenie pre TV JOJ.

A ospravedlnili ste sa v TV JOJ za túto kritiku?

Napísal som do TV JOJ a aj ma oslovila nejaká pani redaktorka z Banskej Bystrice. Ale nebolo to pre nich zaujímavé. Tak som potom vystúpil v TV LUX.

Boli aj iné podmienky?

Mal by som čas svojej dovolenky stráviť v kláštore na duchovno-meditatívnom pobyte, ktorý by bol aj pracovný. Teda že by som si s mníchmi aj fyzicky zamakal. A mojou úlohou bolo aj vyzdvihnúť krásu celibátu.

S tým zjavne nemáte problém?

Nie, trvám na tom, že od prvopočiatku cirkvi je celibát vážený stav. Niektorí sa tak rozhodli dobrovoľne a bolo to tak už za čias Ježiša Krista. Celibátnik bol svätý Ján, ale bol tam aj svätý Peter, ženatý muž. Celibát si cirkev váži, lebo je to perla, o ktorú sa treba starať a chrániť ju. Je to niečo mimoriadne cenné.

Ešte nejaké podmienky?

Ak sme mali zisk z predaja knihy, tak ten by mal ísť na dobročinné účely. Ale zisk nebol. A bola tam aj podmienka viesť sviatostný život, čo som splnil.

Vy ste boli päť rokov v takom zvláštnom postavení – suspendovaný, ale nie laicizovaný a nedeklarovali ste ani žiadny vzťah, v ktorom by ste žili.

Áno, asi preto sa moje postavenie začalo riešiť. Dostal som podmienky a po ich splnení sa môžem vrátiť do kňazského stavu a slúžiť ako väzenský kaplán.

Michal Lajcha sa oženil, vy sa chcete vrátiť do kňazskej služby. Boli ste priatelia, spolu ste napísali knihu. Aký je medzi vami teraz vzťah?

(Ticho.) Máme si čo povedať. Stretneme sa, už sme si to dohodli, a porozprávame sa ako chlapi, z očí do očí. Teraz je ten vzťah dosť otrasený. Veľa sme toho spolu prežili...

Vy by ste mohli vyhlásiť, že za mnohé problematické veci v tej knihe môže Michal Lajcha, ono to tak fakticky do veľkej miery aj je, ale nechcete to teda zhadzovať naňho?

V žiadnom prípade, svoj diel zodpovednosti si nesiem sám.