Misionár Marián Kašaj Misie v chlapcoch aj driemu, ale dvierka sa im so stabilitou miesta zatvoria

Z diecézneho kňaza na východe Slovenska sa stal misionárom v Keni. Krajina je známa svojimi maratóncami. Či medzi výbavu kňaza v Afrike patrí aj vytrvalosť, prezradí Marián Kašaj (47), ktorý sa pred rokom rozhodol pre odvážny krok.

Prečo práve Keňa? Poznali ste tam niekoho?

Ešte v roku 2001 som na diakonskej praxi spoznal misijnú prácu na neďalekom Zakarpatí, keďže som rodák z Horne, ktorá je blízko hraníc s Ukrajinou. „Choďte do celého sveta...“ bolo moje primičné heslo. Každú svätú omšu končíme výzvou, že máme ísť v mene Božom. Toto všetko vo mne pred rokom dozrelo a ja som sa nebránil.

Už v seminári sme mali možnosť ísť na pastoračnú prax do Rakúska, do Čiech. Cez hnutie eRko som mal možnosť spoznať dobrovoľníkov z Dobrej noviny. Samozrejme, vnímal som i aktivity iných spoločenstiev – saleziánov, verbistov, študentov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Ich svedectvá vo mne utvrdzovali myšlienku poslúžiť ľuďom aj mimo Košickej arcidiecézy.

Zamierili ste do Kene. Tam až do svojej tragickej smrti pôsobila Danica Olexová. Poznali ste ju?

Osobne sme sa nestretli, ale jej svedectvo lásky je v Keni stále aktuálne. Akurát som na diaľku vnímal jej aktivity ako projektovej manažérky Dobrej noviny. Na ľudí v eRku som napojený už od roku 2000. Každý rok toto hnutie podporuje nejaké projekty v Ugande, Sudáne a Keni. Takto som mal informácie o viacerých krajinách. Nebol to výstrel naprázdno.

Iné je rozprávanie o krajine, iný je dotyk s realitou...

Už prílet do Nairobi, päťmiliónového mesta, je zvláštny. Čo vám tam udrie do očí ako prvé, je to, že všetko sa deje na ulici – ponuka tovarov a služieb. Život pulzuje na uliciach. S pozitívami i negatívami. Napríklad keď ťa na križovatkách prosia deti a postihnutí o pomoc.

„Moja kňazská komunita je domácimi prijatá. Vidia pokroky v školstve, v zdravotníctve i na úrovni evanjelizácie. Vidia, že kňazi neprišli brať, ale sa deliť, preto tam máme vysoký kredit.“Zdieľať

V Európe by ste napriek svojej výške neboli až taký nápadný. V africkej krajine je to inak.

Prvú prezývku som dostal „muzungu“ – biely muž. To nie je nadávka. Moja výška i vzhľad ma robia odlišným. Miestni sa chcú dotknúť vlasov, kože, dlaní, či sa im to nesníva. Tie ich pohľady sú veľmi silné, ale nie negatívne.

Akú úlohu tam zohrávajú prírodné náboženstvá?

Keňa je zaujímavá krajina, kde žijú vedľa seba kresťania a moslimovia. Naša farnosť Barsaloi má mladú históriu, päťdesiat rokov. Žijeme s kmeňom Samburu. Môžem povedať, že tretina ľudí praktikuje prírodný kult, ktorého súčasťou je aj ženská obriezka. Vplyv tradičného náboženstva sme videli, keď do týždňa zomreli dve deti. Hneď sa robila procesia, pri ktorej sa zabilo kozľa na uzmierenie božstiev.

Vo farnosti máme pani Juliettu, ktorá má veľmi silný pohľad. Jej by som sa aj bál... Zistili sme, že žije sama. Je odkázaná na pomoc iných. Preto sme ju prijali, dali sa jej najesť. Dokáže byť priateľská a neubližuje nám.

Slávenie svätej omše na školskom dvore v Nomboroi. Foto: archív Mariána Kašaja

Slávenie svätej omše s miestnymi vo filiálke Lulu. Foto: archív Mariána Kašaja

Keňa bola do roku 1964 kolóniou Veľkej Británie. Ako to miestni vnímajú?

Kolonizátorov brali ako tých, ktorí im vždy brali. Preto sa veľmi tešili slobode, ktorú nadobudli. Tá sloboda je však relatívna, keďže krajina má asi 46 kmeňov, ktoré sú rozptýlené aj do ťažko dostupných oblastí. O jednote krajiny ťažko hovoriť. Kmene si dokážu ubližovať v súvislosti so zaberaním pastvín pre stáda. Vražedné útoky na pastierov nie sú výnimkou.

Vzdušnou čiarou ste sa presťahovali okolo 5 000 kilometrov na juh. Čo si po príchode domov viete viac ceniť?

Celkový spôsob fungovania spoločnosti. Pre mňa je dnes radosťou chodiť po tráve. Tam by sme privítali hučanie kosačiek pri jej sekaní. Žiaľ, máme tam iba kamenisté a prašné cesty. Pastviny pre stáda sú chudobné. Náš kmeň je kočovný, spolieha sa iba na pasenie stád.

Až teraz vznikajú prvé záhradky. Posledné tri roky vďaka projektu Dobrej noviny si ľudia uvedomujú, že by mohli začať hospodáriť na políčkach.

Čo vám tam ešte chýba?

Keňania sú nedôslední a nesplnia, čo sľúbili. Päť litrov mlieka či benzínu je v skutočnosti o pol litra menej... Keď som ich učil, že päť litrov platí na celom svete, dostal som prezývku, že som veľmi seriózny. (Úsmev.) Dodržať slovo pre nich nie je samozrejmé. Ich lenivosť je takým folklórom.

Dobrovoľníci v Afrike Nejdeme zachraňovať svet, naša misia je o každodenných maličkostiach

Monika Ostrovská

Traja slovenskí dobrovoľníci približujú svoje zážitky z misií v Rwande.

Kolonizátori ich to nenaučili?

Samotná Keňa je široká a pestrá, asi desaťkrát väčšia ako Slovensko. Rozlohou i obyvateľstvom. Od bohatých oblastí s vodou až po vyschnuté. Kolonizátori žili na lepších miestach. Tam to aj funguje. Periférií sa progres nedotkol. Yarumalskí misionári, s ktorými tam žijem, sa rozhodli ísť do tých chudobnejších oblastí, ktoré sú bez prístupových ciest a nie sú zaznamenané na mapách.

Ako tam berú kňaza? Ako zdroj príjmov, ako šamana?

Tam, kde pôsobím, je silné postavenie muža. Preto aj kňaz ho má. Chlap sa veľmi málo zúčastňuje na práci. Jeho úlohou je strážiť rodinu a územie. Ak by prišlo k ohrozeniu ľudí bandou alebo zverou, tak muži nasadzujú svoje životy. V čase pokoja dievčatá prinášajú vodu, chlapci pasú stáda, matky sa starajú o potomstvo a réžiu domu. A chlapi? Tí sa radia o tom, o čom sa budú radiť zajtra. Slušne povedané. (Smiech.)

Muž svojím vekom získava na hodnosti. Už samotný vek zaručuje, že starší je autoritou. Viac starších tvorí riadiaci orgán. Keď sa radia a rozhodujú, majú silné slovo. Moja kňazská komunita je domácimi prijatá. Vidia pokroky v školstve, zdravotníctve i na úrovni evanjelizácie. Vidia, že kňazi neprišli brať, ale sa deliť, preto tam máme vysoký kredit.

Po štyridsiatke sa väčšinou rytmus života upokojuje. Vy ste sa rozhodli pre odvážnu zmenu.

Bublalo to vo mne ešte pred covidom. Oddialila to pandémia i vojna na Ukrajine.

Slovenský kňaz Marián Kašaj pôsobiaci v Afrike. Foto: archív Mariána Kašaja

Misionár Kašaj umýva africkým deťom nohy vo Štvrtok Svätého týždňa. Foto: archív Mariána Kašaja

Ako vidíte svojich mladších kolegov? Vnímajú tento misijný rozmer kňazstva? Alebo sa tešia na uvoľnené miesta v diecéze?

Treba sa vrátiť k apoštolovi Pavlovi. Sme Kristovým organizmom. Možno to v chlapcoch aj drieme, ale tie dvierka sa im so stabilitou miesta potom zatvoria. Tie lastovičky, ktorými sme my kňazi misionári, by ich mohli trochu vyrušovať...

Keď som mal možnosť pôsobiť misijne v Taliansku, v príprave do farnosti sa nám venoval kňaz, misionár z Afriky. Mal zaujímavú víziu, že príprava na kňazstvo je ako jazda po kruhovom objazde, keď treba uvažovať, ktorým smerom sa do sveta po vysviacke vybrať.

Podľa mňa biskupi, ktorí poskytnú kňazov pre službu v iných krajinách, tým nič nestrácajú. Naopak, sú požehnaní. Preto som rád za môjho arcibiskupa, ktorý mi dovolil ochutnať z misijného koláča.

A misijná služba laikov?

Bez laických spolupracovníkov by sme v Keni my kňazi nič nedosiahli. Oni sú mostíkom medzi nami a miestnymi ľuďmi. Sú to ľudia, ktorí boli formovaní komunitou. Vedia pripraviť bohoslužbu slova, ísť medzi nepokrstených. A oni tam ohlasujú evanjelium. Keď tam prídeme my kňazi, vzbudzuje to v nepokrstených otázniky. Dávame im príklad cez skutky telesného milosrdenstva.

Na Postoji bol nedávno uverejnený príbeh slovenského misionára v Rusku. Malá komunita, minimum krstov, dosť náročné prostredie. O Afrike hovoril ako o zemi, ktorá je dnes veľmi úrodnou. Je to tak?

Áno. Nielen pre katolíkov. Aj iné protestantské komunity sú tam prítomné. V našej deväťtisícovej farnosti máme teraz 300 ľudí v katechumenátnej príprave na krst. Tretina z nich sú už dospelí. Som však realista. Iné je sa pre niečo rozhodnúť a iné vytrvať.

Láka ich materiálna podpora?

Vedia ísť do nových komunít, prilepšiť si a potom sa vrátiť... Potrebujú poznať nielen práva kresťanskej viery, ale aj tie povinnosti. Takou je aj téma mnohoženstva. Pre chlapov je to dilema. V ich komunite je to akceptované a zrazu sa majú po krste rozhodnúť pre jednu manželku.

„Biskupi, ktorí poskytnú kňazov pre službu v iných krajinách, tým nič nestrácajú. Naopak, sú požehnaní.“Zdieľať

Historicky sme sa zo Slovenska radi pozerali na pápeža. Zvlášť v neslobode, keď bol vo Vatikáne Poliak. Ako vnímajú vaši veriaci jednotu viery?

Nairobi zažilo návštevu Jána Pavla II., takže tam o tom niečo vedia. Ak môžem odpovedať za našu komunitu, tam sme izolovaní. Niet tlače ani internetu. Ľudia vieru vnímajú ako zdravý koreň a vidia, že im to je v živote nápomocné. Pohľad univerzálnosti zakusujú cez misionárov, ktorí majú iný jazyk a sú inej pleti.

Pápež nedávno rozbehol iniciatívu, ktorá zmapuje príbehy kresťanov zabitých pre vieru od roku 2000. Sú veriaci napádaní aj v Keni?

Stáva sa to aj v našej dobe. Pre nás platí pravidlo, že po zotmení sa už von nejde. Presuny medzi obcami sú nemysliteľné. Zver aj detské gangy sú nebezpečné. Stačí, že auto potrebuje spomaliť, a hneď ste v obkľúčení. Nemajú čo stratiť.

Kňazské semináre sú plné?

Pre chlapcov je to lákavé. Rýchlo si uvedomia, že by chceli aj oni pomáhať. Vtedy treba rozlišovať. Lebo to môže byť aj spôsob, ako sa chcú vymaniť z chudoby.

Sebavedomie afrických krajín stúpa. Ako vás vnímajú? Netúžia po samostatnosti?

Toto je pozitívna črta pastorácie. Keď oblasť sama generuje nové povolania, misionári môžu ísť ďalej a farnosť vtedy dajú do rúk domácich. Misionári sú v tomto slobodní. Nie sú majetnícki.

Čo si pamätám, kardinál Tomko bol medzi Afričanmi v Ríme pojmom...

Rodák z Udavského ako bývalý vatikánsky prefekt má meno medzi misionármi. Keď už ho spomínate, v roku 2002 sme práve z jeho rúk prijali kňazskú vysviacku. Misijný impulz nám dával ešte o desať rokov neskôr, keď sme ho boli navštíviť v Ríme. Povzbudzoval nás, aby sme skúsili misijnú prácu na tri, na päť rokov. Potom sa spokojne môžeme vrátiť domov.

Deti pred kostolom vo filiálke Lulu. Foto: archív Mariána Kašaja

Doučovanie detí vo filiálke Suyian. Foto: archív Mariána Kašaja

Asi je to dobré, keď kňazi nie sú iba pasívni diváci, lebo vo farnosti všetko funguje. Misijné poslanie, ktoré teraz mám, mi nedovoľuje zostať divákom.

Ako ste na tom s technológiami?

Elektrina je len sporadicky, vďaka slnečným kolektorom. Mestá sú pokryté, vidiek má napojené na elektrinu maximálne administratívne budovy. Nemáme tak problém s počítačovými vírusmi ani so závislosťou od internetu (Úsmev.)

Miestnych obyvateľov vnímam ako vzpriamených ľudí. My už sme v súvislosti s obrazovkami viac zhrbení. K vzpriamenému držaniu tela ich vedie aj bezpečnosť. Akácie, ktoré tam všade rastú, majú ostré tŕnie a vedia nepozorného človeka zraniť na tvári.

Ako vychádzate so zbožnými africkými matkami? Nechceli vás oženiť?

Viac sú v kurze dievčatá dobrovoľníčky z Európy. Ponuka sedem kráv za také dievča je normálnou cenou, keď vie variť a starať sa o dom. Keď má ešte aj vzdelanie, zmení sa to na sedem tiav pre otca dievčaťa. To nie je obchod, ale odmena pre rodinu.

Miestne dievča nemá na výber. Sloboda lásky tam neexistuje. Láska prichádza až neskôr. Mamky mi lichotia, pýtajú sa na majetok a vedia si ma predstaviť ako zaťa. Myslia to v dobrom. Ale katechéta ma upozornil, že treba byť opatrný.

„Pozitívnou črtou pastorácie je, keď oblasť sama generuje nové povolania, vtedy misionári môžu ísť ďalej. Pre chlapcov je kňazstvo lákavé. Túžia pomáhať, no treba aj rozlišovať, lebo to môže byť aj spôsob, ako sa chcú vymaniť z chudoby.“Zdieľať

Ochutnali ste už exotické mäso zo žirafy či slona?

Pre mňa je zatiaľ exotikou jedenie kozľaťa. Iné výnimočné mäso som nejedol. Nie je to samozrejmé ani pre nich. Slon i žirafa sú nebezpečenstvom, preto sa k nim nepribližujú. Mačeta, ktorou sú vyzbrojení, lebo pušky nemajú, im veľmi nepomôže.

My si radi rozprávame vtipy o Somálčanoch. Počuli ste ich vtipy o nás?

Nenatrafil som na to. Alebo môže byť, že im ešte dobre nerozumiem... Skôr si rozprávajú, čo zažili cez deň. Sú veselí, ale to vyjadrujú spevom a tancom, nie vtipmi.

Sú chudobní a veselí? Ide to k sebe?

Možno to vychádza z jednoduchosti ich života. Nemajú si čo závidieť. Radosť nezávisí od značky odevu, ale od možnosti stretnúť sa.

Počuli ste taký argument, že misie môžete mať aj tu doma? Konkrétne v rómskej komunite. Ako by ste na to odpovedali?

Vieme, koľko úsilia nás stojí, keď upokojujeme deti v škole, ktoré tam nechcú byť. Je rozdiel medzi nimi a tými, ktorí sa chcú učiť. Marginalizované skupiny na Slovensku majú možnosti zmeniť svoj život a nechcú. Ľudia v Keni chcú zmeniť svoj život, ale nemajú prostriedky. Tak si myslím, že náš systém kryje aj lenivých ľudí. A to nie je naplnený život.

V Afrike vidím na rozdiel od nás veľkú túžbu po vzdelaní. Koľkí prvorodení chlapci by sa radšej učili, ako pásli stáda. Koľko dievčat by radšej navštevovalo školu, ako sa vydávalo v dvanástich rokoch.