Čo nás učia rozprávky Rozprávkový paradox a kvalifikovanosť hodná úcty

Kde bolo, tam bolo, tam, kde na svetové strany utekali pláne a k výškam sa vzpínali skalné štíty, v časoch, keď v lete bývali silné búrky a v zime padal sneh, bolo raz jedno kráľovstvo.

V ňom v dedinke pod horami žil v jednoduchej chyžke jednoduchý Janko a v jaskyni v hore žil jednohlavý drak. Drak zavše vychádzal z jaskyne, zvlášť keď ho k tomu primal hlad, a vtedy sa kŕmil kunami. Taký drak vie zlopnúť namojveru veľa kún, a preto ich v hore ubudlo. Tie preživšie zas kváril strach z prirodzeného predátora a už nepodnikali cesty do dediny so zámerom záškodníckej činnosti v kurínoch, tak ako sa to od jednej poriadnej kuny očakáva.

Situáciu sa rozhodol vyriešiť náš jednoduchý Janko: šarkana premôže, zoberie si princeznú za manželku a budú žiť šťastne až do smrti a až dovtedy budú pred smelými kunami chrániť bezbrannú hydinu na svojom statku.

Plán bol dokonalý, aj keď narýchlo ukutý. Dokonalý a ukutý však nebol Jankov meč, to len z latky vystrúhaná atrapa, prilba taktiež žiadna, iba kýblik na hlave. Ale odvaha, tá mu nechýbala a mládenec sa viac s chrabrosťou než so zbrojou vydal na cestu do hory za drakom.

Ach, už sa videl s princeznou po svojou boku! Zatiaľ pri ňom cupká iba psíča, ale keď premôže draka, to bude! Princezná sa do neho isto zaľúbi. Takto uvažujúc, prišiel chrabrý hrdina k jaskyni. Tu psíča zakňučalo a so stiahnutým chvostom zutekalo kadeľahšie, lebo zacítilo prvý závan pachu z draka. Janko zase pocítil prvý závan strachu z draka, no Janko nie, on nezdupkal. Napravil si vedierko a chopil sa svojho meča. Vypol hruď, vztýčil hlavu a pevným krokom zamieril do dračieho dúpäťa.

Kamenným tunelom zostúpil do nory a tam zočil draka, zvinutého v pokojnom spánku v kúte priestrannej jaskyne. Janko si, posmelený pohľadom na ležérne pohodeného protivníka, odkašľaním vyčistil hrdlo a zavolal: „Vstávaj!“ Nič.

Janko drievkom v ruke klepal po skale a znova: „Vstávaj!“ Drak precitol, zbadal Janka, rýchlo vstal a vychrlil oheň. Mládenec skočil nabok, stihol sa skryť sa balvan. Oškvŕknuté vedierko sa odkotúľalo k stene a tam ďalej dymilo. Janko sa nadýchol, nebojácne vystúpil spoza skaly, chcel sa rozbehnúť oproti nevrlej oblude, ale ona mrštne priskočila.

Ľúta saň, tá zúrivá beštia chňapla a Janka prežrela, na jedenkrát prehltla. Zvinula sa na zemi a ďalej pokračovala v pokojnom spánku. Zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.

„Rozprávka nás učí, že vysoké kvality môžu prejaviť aj nenápadní, tí v kúte, tichí, znevýhodnení a podobne.“Zdieľať

Ak ste po prečítaní tejto kvázi rozprávky nadvihli obočie, je to úplne v poriadku. Rozprávka by sa totiž mala končiť inak a sme zvyknutí čakať v nej niečo, čo by sme mohli nazvať rozprávkový paradox: taký drak napokon nepochodí najlepšie, no neporazí ho rytier v zbroji, ale udatný paholok v onuciach, hádanky všelijakých fantazijných bytostí nevyriešia najstarší potomkovia, ale zaznávaný benjamín, princ si nevyberie za manželku ani jednu z vydajachtivých mladých dám, ale devu, ktorá sa môže tešiť z maličkostí v živote, no z atraktívneho statusu v spoločnosti príliš nie.

K funkcii rozprávky a k rozprávke ako žánru by vedeli veľa pútavých vecí povedať odborníci napríklad na literatúru, etnológiu. Mne sa iba čisto laicky páči uvažovať, že rozprávky nás skrze paradox, ktorý v sebe nesú a ktorý v nich pôsobí tak sympaticky, možno chcú naučiť veľkej múdrosti a postoju k životu: všetko to môže byť inak, ako by sme čakali, a preto je lepšie byť opatrný, aby sme o ľuďoch nerobili priveľmi rýchle závery.

Jednoducho povedané, aby sme neškatuľkovali: aj tí, ktorí majú tie najnepriaznivejšie podmienky a musia čeliť nepriazni života v najrôznejších podobách, môžu prejaviť tie najväčšie kvality.

Zdá sa mi, že sa k tomu pre ďalšie spresnenie dá povedať aj toto: rozprávka komunikuje, že ľudí netreba priebežne odpisovať a škatuľkovať, lebo napríklad o to posledné sa podelí paradoxne ten, kto má málo, a nie ten, kto má hojnosť, no netreba sa ponáhľať a formulovať z toho také všeobecné pravidlo, že by bohatý mal byť vždy lakomý a že chudobný vždy rozdá aj posledné.

To by znamenalo nečakať už nič dobré od konkrétnych ľudí a upadnúť tak do čierno-bieleho videnia sveta, pred ktorým nás rozprávka vo svojom paradoxe chce vystríhať. V reálnom živote to totiž môže byť celkom pokojne tak, že majetný človek je veľmi štedrý a pomáha.

S jednoduchým Jankom to teda netreba vopred zabaliť, lebo je to on, kto bude čeliť drakovi, a nie rytier, do ktorého by väčšina akosi prirodzene vkladala nádeje. Rozprávka, zdá sa mi ako neodborníkovi, si však nekladie za cieľ riešiť podrobnosti stretu hrdinu a beštie, a tak Janko porazí draka hoci aj s jednoduchým palošom, čo dá možno viac vyniknúť odvahe, ktorá Jankovi na rozdiel od úctyhodného šľachtica nechýba.

Tak sa postupne dostávame k ďalšej rovine, ktorá sa mi zdá veľmi dôležitá. Rozprávka nás učí, že vysoké kvality môžu prejaviť aj nenápadní, tí v kúte, tichí, znevýhodnení a podobne. Rozprávkový paradox spočíva v tom, kto sa hrdinom stane, nespočíva v tom, ako hrdina draka premôže: dovolím si tvrdiť, že keby draky existovali skutočne, odvážni drakobijci, nech by už pochádzali z akýchkoľvek pomerov, by na ich pacifikovanie potrebovali okrem odvahy aj čosi viac ako triesku v ruke.

„Veľké ľudské hodnoty, a teda aj otvorenosť, triezvy pohľad na skutočnosť a zodpovednosť v príprave, musia byť kresťanmi úplne jednoznačne oceňované a vyhľadávané.“Zdieľať

Rozprávky nás teda učia, aby sme boli realisti – aby sme nevideli svet čierno-bielo, ale s otvoreným srdcom hľadali potenciál aj tam, kde väčšina ohrnie nosom a mávne neveriacky rukou. Ako rozumní ľudia potom však vieme, že potenciál, ukrývajúci sa na tých najrôznejších miestach, treba rozvíjať a nespoliehať sa, že život je rozprávka, kde sa veci riešia mávaním prútika, zázračnými odvarmi alebo zázrakmi na počkanie.

Na to, aby si niekto poradil s drakom, problémom, komplikovanou otázkou, musí byť naozaj pripravený. Nestačí spoliehať sa na rozprávkový paradox a posunúť ho aj do roviny, v ktorej neplatí: nikto by neveril, že môžem poraziť draka, poberiem odvahu, ale nepripravím sa, ani meč si nevezmem a čakám rozprávkový koniec. Rozumne sa dá očakávať, že nepríde. A to platí v každej oblasti.

Veľký hudobný talent môže vzísť paradoxne z rodiny, kde všetci pri speve produkujú podladené tóny, ale bez cvičenia a skúšok sa virtuózom nestane. Napokon aj slovo virtuóznosť – bravúrnosť v činnosti, schopnosť vykonať niečo technicky veľmi dobre – vyjadruje tento koncept, je odvodené od latinského virtus, čo pôvodne označovalo určitú schopnosť alebo perfektnosť a bolo akýmsi latinským ekvivalentom gréckeho areté, schopnosti veci, zvieraťa alebo človeka vykonať dobre svoju úlohu.

Neskôr tieto slová, virtus a areté, vo filozofii a v teológii dostali aj etický a morálny význam a odvodeniny slova virtus označujú v neorománskych jazykoch cnosť v jej morálnom rozmere, vypestovaný návyk konať dobro, doteraz.

Veľké ľudské hodnoty, a teda aj otvorenosť, triezvy pohľad na skutočnosť a zodpovednosť v príprave, musia byť kresťanmi úplne jednoznačne oceňované a vyhľadávané.

Som presvedčený, že ako kresťania musíme byť zo samej povahy viery veľkými realistami, ľuďmi, ktorí žijú rozprávkový paradox: musíme mať oči a srdce otvorené, byť si vedomí, že potenciál môže driemať všade.

Ako správni realisti ho potom potrebujeme rozvíjať, byť milovníkmi odbornosti a jej zapálenými podporovateľmi, nemôžeme byť ľuďmi, ktorí len tak na poslednú chvíľu očakávajú zázračné zvraty a rozuzlenia situácií, ktoré sa kompetentne mali riešiť už dávno. Áno, veríme, že Pán je pri nás a dôverujeme v jeho pomoc, nežijeme praktický ateizmus, len chcem poukázať na to, že rozdiel medzi dôverou a naivitou je veľmi podstatný a oprávnene budí rozpaky, keď sa zamieňajú a z tej druhej sa nebodaj ešte robí čnosť.

No veď si len predstavte – môžem napríklad niekomu profesionálne vyčistiť zapálené koreňové kanáliky zuba, ak som nikdy nedržal v ruke zubnú vŕtačku? Zobrať napriek tomu do rúk stomatologické nástroje a pustiť sa do zákroku s tým, že pripúšťam možnosť úspešného záveru, to je naivita a nie dôvera v Božiu pomoc.

Nie je bez dôvodu, že prosíme o pomoc Božieho Ducha vtedy, keď začíname nejakú prácu: tak sa s týmto úmyslom modlievame Veni Sancte Spiritus – Príď, Duchu Svätý – napríklad na začiatku akademického roka, aby nás sprevádzal a pohýnal robiť, čo treba. Nie je to tak, že sa modlíme Exstingue Sancte Spiritus – Has, Duchu Svätý – pred skúškami na konci akademického roka, aby na poslednú chvíľu zázračne zasahoval, keď nám horí za pätami, lebo sme celý čas nerobili, čo sme mali.

Medzi liturgickými modlitbami máme v tomto smere tiež jednu veľmi výrečnú: „Pane, predchádzaj naše konanie svojím vnuknutím a sprevádzaj ho svojou pomocou, aby sme všetky podujatia s tebou začínali a s tvojou pomocou i dokončili.“

A tak nech žije realizmus a otvorenosť, ktorým nás múdro učia rozprávky cez svoj paradox, a nech žije kvalifikovanosť a odbornosť, ktoré sa získavajú usilovnou prípravou a poctivou prácou. Nech sú oceňované a vyzdvihované a dal by Pán, aby sme chápali, že kresťanská viera ich nepopiera, ale, naopak, vyžaduje.