K domovu dôchodcov v Šaštíne prichádzame dopoludnia. Práve tu žije najstarší salezián na Slovensku. Jozef Hrdý, známy tiež ako don José, pôsobil štyri desaťročia v Čile, na Slovensko sa vrátil po páde totality.

Paradoxom je, že 100-ročný salezián sa narodil skôr, ako prišli prví bratia z tejto rehole na Slovensko, a pamätá si napríklad ešte prvých bratov či svätorečenie Dominika Savia.

Pri bráne zariadenia pre seniorov sa schádzame so saleziánom Mariánom Peciarom, ktorý nás bude sprevádzať. Keď oznamujeme zamestnancovi domova, za kým ideme, hovorí, že už na nás čaká.

„Ja už vlastne ani neviem, ako sa volám,“ hovorí don José pri zoznamovaní. Vysvetľuje, že v Rakúsku bol Otto, v Čile don José alebo páter Colo-Colo a na Slovensku je Jozef Hrdý.

Fotografke Marke ponúka stoličku a mňa s Mariánom Peciarom usadí na svoju posteľ. V izbe má ešte nejaké skrinky a stôl, na ktorom slúži svätú omšu. Prezrádza to maličký kalich, paténa a misál.

Na stene visí množstvo fotografií aj dva pergameny s požehnaním od Svätého Otca. Na zemi pod stolom má ešte poukladané a nerozbalené darčekové tašky a koše so sladkosťami, ktoré prezrádzajú, že nedávno oslávil životné jubileum.

Don José nás upozorňuje na obrázok blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej, okolo ktorého je prehodený ruženec. „Urobila mnoho zázrakov. Vzývam ju. A teraz som jej dal ruženec, aby sa modlila namiesto mňa. Modlil som sa k nej, aby ma uzdravila a chránila, a dobre to robila,“ hovorí s potmehúdskym úsmevom salezián, ktorému napriek vysokému veku nechýba zmysel pre humor. Presviedčame sa o tom počas celej návštevy.

V súvislosti s blahoslavenou Zdenkou nám rozpráva aj o udalosti, ktorú považuje za zázrak. Hovorí, že raz bol s jedným spolubratom na hubách. „Bolo to v decembri, pršalo, čas bol dobrý, bolo to na poriadku.“ Huby hľadali asi hodinu, no nenašli nič. „V decembri to je ťažká vec,“ smeje sa. Potom si jeho spolubrat začal spievať: „Zdenka, Zdenka, čo robíš v nebi, pomôž mi hľadať hríby, tu na zemi.“

„A viete, koľko sme ich našli? Dva koše. V decembri! Neviem, či Zdenka bola hubárka, ale bola zo severu, tam huby majú,“ zamýšľa sa.

Od sestry Zdenky prechádzame k saleziánom. Pýtame sa ho, prečo išiel pred vyše 70 rokmi práve k nim. Ak by ste čakali zbožnú odpoveď typu, že mal rád don Bosca alebo Pannu Máriu, či túžbu pracovať s mladými, nedočkali by ste sa.

„Povedali mi, že u saleziánov sa hrá futbal,“ odpovedá bez váhania.

Rozprával sa s Pelém

Pri futbale sa Jozefovi Hrdému rozžiaria oči a začne si spomínať, ako ešte pred vojnou v saleziánskom stredisku na Miletičovej v Bratislave viedol futbalový klub. „Ja som mal mužstvo, hráčov sme predávali,“ hovorí.

Futbalistov, ktorých vychovali, predávali do lepších klubov, napríklad aj do ŠK Bratislava (dnešný Slovan), a z toho financovali oratórium a saleziánske stredisko.

Spomína tiež na svetový šampionát v Čile v roku 1962, kde hralo aj Československo. Vtedy mal možnosť osobne sa rozprávať s Pelém, najlepším futbalistom planéty. Opýtal sa ho, čo mu na ihrisku robí najväčšiu radosť. „Ak je obecenstvo spokojné, nie ja,“ povedal mu vtedy ešte mladý futbalista.

Foto: Postoj/Marka Zacková

Don Josého sa pýtame aj na to, či mu počas dlhoročného pobytu na misiách nechýbalo Slovensko. Dlhé odlúčenie podľa svojich slov zvládol vďaka tomu, že bol stále zaangažovaný v nejakom športe a ďalších aktivitách.

Do Čile ho poslali predstavení, aby sa skryl pred Štátnou bezpečnosťou, ktorá ho hľadala. „Nepísal som nikomu, ani rodine, ani na Vianoce. Niekoľko rokov. Rozumiete?“ zdvíha hlas storočný kňaz.

Keď bolo miesto jeho pobytu prezradené, predstavení ho okamžite poslali do Bolívie. Údajne si tým zachránil život.

Po návrate do vlasti pôsobil na Miletičke v Bratislave. „Vždy som si okolo seba vyberal ľudí, ktorí sú múdrejší a schopnejší ako ja. To bola moja politika,“ hovorí.

Marián Peciar mu pripomína, že na Miletičovej bol známy svojimi kázňami, a pýta sa ho, v čom bolo to tajomstvo. „Mal som dobré pramene, niektorí si moje kázne aj písali,“ veľavýznamne poznamenáva don José. „Ale mal som kázne skôr pre mládež, babky ma nemali rady,“ hovorí a vzápätí pridáva ďalšiu príhodu.

Raz za ním prišli babky s tým, že prestanú chodiť do kostola na Miletičovu a pôjdu do Blumentálu. Nepáčilo sa im, že miništranti sa počas kázne rôznymi posunkami bavia s dievčatami. „Hovorím im, ja to nevidím, hnevajte sa na mňa, a nie na zaľúbených.“

Ľudia dnes len hľadajú pôžitky

Jozef Hrdý hovorí, že nikdy nemal faru a vždy bol obklopený mládežou. Všade sa snažil vytvoriť oratórium a byť podnikavý. V Čile napríklad viedol poľnohospodársku školu.

Tvrdí, že dnes je mládež iná – nehýbe sa a nešportuje. Ľudia vyhľadávajú len pôžitky, to, čom im je príjemné. Mrzí ho aj to, že dnes je medzi mládežou veľa samovrážd.

Hrozivá štatistika Počet pokusov detí o samovraždu výrazne stúpa, v skutočnosti ich je ešte viac

Alena Potocká

Nedokonalý systém zadávania diagnóz nedovolí zachytiť všetky pokusy o samovraždu, tvrdí detská psychiatrička.

Keď sme sa po rozhovore vybrali von, aby sme urobili niekoľko fotiek, fotografke Marke ochotne zapózoval, kde a ako potrebovala. A nešetril pritom komplimentmi.

Po fotení nás ešte nástojčivo pozýva na pohár červeného vína. Doteraz mu ho posielajú z Čile, a tak si každý deň dá aspoň pohár. Tvrdí, že mu to pred rokmi predpísal aj lekár.

Pri odchode ešte hľadá, čo by nám podaroval, dostávame po čokoláde. Trvá na tom, že si ju máme vziať. Z jeho slov je zrejmé, že si na domov dôchodcov veľmi nezvykol, no vo svojom veku je už odkázaný na pomoc.

„Ja som sa pripodobnil Pánovi Ježišovi, kade chodil, dobre robil a ako skončil? A tak aj ja, kade som chodil, dobre som robil a, aha, kde som skončil,“ hovorí so sebevlastným zmyslom pre humor.

Ako dieťa stratil mamu a takmer aj život

Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach v okrese Partizánske v rodine roľníka. Keď mal päť rokov, zomrela mu matka.

Na nevlastnú mamu, ktorú si otec zobral, spomína len v tom najlepšom. „Ďakujem Pánu Bohu, že som mal macochu. Stále sa za ňu modlím. Bola veľmi peknučká, dobručká,“ spomína don José v rozhovore, ktorý poskytol pred desiatimi rokmi saleziánom Jozefovi Luscoňovi a Pavlovi Dzivému v rámci projektu Ja, brat salezián.

Keď mal päť rokov, prišiel nielen o matku, ale pod kolesami vozu skoro aj o vlastný život. „Keď som sa zobudil v nemocnici v Topoľčanoch, chceli mi amputovať obe nohy. Otec dovolil, ale bola tam advokátka Lenártová, ktorá to nedovolila a každý deň sa za mňa modlila. Zachránila mi takto život.“

Koniec druhej svetovej vojny a príchod Červenej armády ho zastihol v Trnave. Krátko nato bol poslaný do Bratislavy na Trnávku, neskôr do saleziánskeho domu na Miletičovej ulici v Bratislave. Venoval sa apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo v ľudovej škole a popritom mal na starosti šport v Ružinove.

Foto: Postoj/Marka Zacková

Prišiel však rok 1948 a situácia sa pre rehoľníkov stávala čoraz vážnejšou. Ako povedal vo svedectve pre Ústav pamäti národa, vyhľadal ho Ľudovít Macák, ktorý sa mu zdôveril s plánom zorganizovať útek bohoslovcov do Talianska, kde by mohli vyštudovať za kňazov.

Po prvom nevydarenom pokuse v auguste 1949 podnikol spolu s ďalšími tentoraz už úspešný pokus o prekročenie hranice v noci z 22. na 23. decembra 1949.

Pred útekom sa mu ešte podarilo navštíviť rodičov. Doma bol po siedmich rokoch. Zdržal sa však len krátko. Matke povedal, že ide študovať do Prahy, a aj keď už bol v Rakúsku, rodičom chodili listy a pohľadnice z Prahy, ktoré posielal jeden z jeho spolubratov. Chcel ich tak ochrániť pred represiami.

Namiesto taliančiny sa naučil nárečie

Vďaka pomoci zo strany viacerých rehoľníkov sa emigranti už začiatkom roka 1950 dostali do Turína, kde ihneď zasadli do univerzitných lavíc. Za kňaza bol vysvätený v júli 1953.

Nebolo to však bez problémov. Keďže predstavení si všimli jeho organizačné schopnosti a zmysel pre šport, videli v ňom skôr saleziána koadjutóra, to znamená rehoľného brata. Napokon mu však cestu ku kňazstvu umožnili.

V súvislosti so štúdiami si spomína na ďalšiu vtipnú príhodu. Keď chcel študovať, musel sa rýchlo naučiť taliančinu, no namiesto toho sa naučil najskôr piemontské nárečie. „Týmto jazykom hovoril aj don Bosco,“ vraví a so smiechom dodáva, že keď ho počul hovoriť jeden z predstavených, tak skoro spadol zo stoličky.

Keďže Jozefa Hrdého stále hľadala Štátna bezpečnosť, a ako sám hovorí, aj sovietska KGB, predstavení sa rozhodli, že ho pošlú do Južnej Ameriky. Cesta loďou vtedy trvala takmer mesiac. A tak na palube poskytoval duchovnú službu, slúžil omše, spovedal a dokonca aj pokrstil jedno dieťa.

Foto: Postoj/Marka Zacková

Nasledujúce štyri desaťročia strávil v čilskom Punta Arenas neďaleko Ohňovej zeme, v Santiagu de Chile a v Bolívii. Venoval sa predovšetkým práci s mládežou, nezabudnuteľne sa zapísal do rozvoja poľnohospodárskej školy v Linares.

Na začiatku jeho pôsobenia v Punta Arenas, keď ešte nevedel dobre po španielsky, ho pozval na večeru miestny biskup. „Keď sa večera skončila, biskup sa ma opýtal, čo sa mi najviac páčilo.“ Myslel tým, čo mu najviac chutilo.

Jozef Hrdý si vtedy poplietol dve slová: empleada a empanada. „Empanada je jedlo a empleada je zamestnankyňa. A ja som povedal, že najviac sa mi páčila emplenada namiesto empanada. Viete si predstaviť ten smiech?“

S donom Josém sa to potom dlho vlieklo a pamätali si ho ako kňaza, ktorému sa na večeri najviac páčila kuchárka.

Základom je preňho Sedembolestná

V rozhovore so saleziánmi Pavlom Dzivým a Jozefom Luscoňom tiež prezradil, že španielčinu sa spočiatku učil najmä od chlapcov v oratóriu. Tam však pochytil aj vulgárne slová, ktoré potom občas použil v kázni nevediac, že ide o vulgarizmus.

V Čile ho volali aj páter Colo-Colo, vraj preto, aby mal krycie meno, keďže ho hľadala komunistická tajná polícia.

Rád si spomína aj na svätorečenie Dominika Savia v roku 1953 v Bazilike svätého Petra. „Bola to najkrajšia omša v histórii, akú som videl. Boli tam tisíce chlapcov z celého Talianska,“ spomína si don José. Na svätorečení videl dokonca aj vraha svätej Márie Goretti, ktorý sedel neďaleko neho.

Keď sa Jozefa Hrdého pred desiatimi rokmi pýtali, ako vyzerá jeho duchovný život, tak odpovedal: „Základ pre mňa je Sedembolestná Panna Mária. Ju výzvam.“

Každý desiatok ruženca zvykne obetovať na iný úmysel. Za spásu duše rodičov, príbuzných a dobrodincov, ďalší za živých dobrodincov či za obrátenie a nové povolania v Čile.

A ako sa dožiť sto rokov? Jozef Hrdý na túto otázku odpovedá so smiechom, že každý deň treba vypiť pohár červeného vína. No potom vážnejšie dodáva: „Poviem vám jednu vec, nikto, ani pápež, nevie, koľko rokov sa dožije. Nikto nie je sám sebe pánom. Niekto zomrie skôr, niekto neskôr. Na starobu sa musíme pripraviť,“ hovorí don José.

Dnes je 100-ročný salezián, ktorý oslávil aj 70 rokov kňazstva, v domove sociálnych služieb najstarším obyvateľom, no podľa niektorých dostáva najviac návštev.

Ako sme sa sami presvedčili, napriek požehnanému veku mu nechýba zmysel pre humor, záujem o druhých a chuť do života.