List sestry Hermany Liturgia má svoju podobu, ale aj svoje zmeny

Drahá Emília,

toto leto si užívaš naozaj plnými dúškami. Okrem zaujímavých aktivít, stretnutí s novými ľuďmi či naberaním nových informácií sa zoznamuješ aj s novými pohľadmi na život viery. A tak sme sa dostali aj k otázke liturgie. V poslednom období si totiž s rodičmi prebrázdila niekoľko kostolov na Slovensku aj v zahraničí. Neboli to však len kostoly, ktoré slúžia ako múzeá, ale boli to aj živé kostoly, kde ste sa s rodičmi zastavili na svätej omši.

A tu zaznela Tvoja otázka. Napriek tomu, že sú všade rovnaké texty, vždy si mala pocit, že je to iné. Akoby každá farnosť, každé miesto, každý kostol mal v sebe aj niečo osobité, čo sa prenášalo do svätej omše a tiež do modlitieb miestnej komunity.

Napríklad si si všimla, že niekde sa pred omšou modlia ruženec, niekde nie. Alebo si hovorila, že ťa prekvapilo, keď sa v kostole počas omše modlili za kňazov, ale v Tvojom farskom kostole táto modlitba nie je v rámci omše, ale modlí sa ju celá farnosť za svojho kňaza ešte pred omšou.

Takýchto drobností si si všimla viacero. Alebo to, ako si ľudia pri znaku pokoja niekde podajú ruky, inde tento znak len naznačia úklonom hlavy a inde si zase mala pocit, že si celá dedina podáva ruky a je to jedna z najdlhších pasáži v miestnej komunite.

Tak ako sa liturgia rodila postupne od Ježišovej Poslednej večere a dostávala sa až do dnešnej podoby, tak sa liturgia v miestnej cirkvi (a keď poviem v miestnej, myslím tým konkrétnu dedinu, mestečko) rodila veľmi podobne. Niečo je dané – čítania, liturgické gestá, sadanie a státie veriacich a množstvo ďalších vecí. A potom sú miesta, kde miestny zvyk bol nejako zapasovaný do liturgie.

To neznamená, že sa do liturgie svätej omše dostalo niečo nepatrične. Jednoducho, toto sa stalo v miestnej cirkvi niečím podstatným, čomu domorodí veriaci rozumeli.

Napríklad kedysi bol zvyk, že muž nevstupuje do chrámu so zbraňou, ale boli prípady, keď zbraň bola potrebná. A tak pri vstupe do chrámu existoval stĺp, na ktorom si zbrane zatupili, ale mohli ich mať na bohoslužbe.

V iných kultúrach vstupovali muži do chrámu na koňoch a zostúpili až pred presbytériom. Keď sa tento zvyk ľuďom nepáčil, začali stavať nízke vstupné dvere a tak znemožnili jazdcovi vstúpiť do chrámu na koni, lebo musel zostúpiť.

Takýchto drobností a liturgických odchýliek nájdeš mnoho nielen v jednej krajine. Zaujímavé je to odsledovať v rámci viacerých krajín. Videla by si, že iné je to v Poľsku, iné v Maďarsku, iné v Čechách. Sú to len drobnosti a vôbec nás nemusia vyrušovať.

Dôležité je pri svätej omši stretnúť Krista. Počkať na tú najdôležitejšiu časť a byť tam práve pre tú dôležitú časť – príchod Krista. Všetky ostatné veci v kostole, na omši, na pobožnosti by nás mali smerovať práve k tejto podstatnej chvíli. Ak sa začnem obzerať, čo má kňaz oblečené, komu a ako podal ruku, či sa niekto dostatočne hlboko uklonil pred oltárom alebo či čítala čítanie žena, alebo muž, asi nečakám na najdôležitejšiu časť. Ale všetky vedľajšie veci sa stávajú pre mňa také dôležité, že mi bránia vidieť najdôležitejšie.

Preto Ťa chcem povzbudiť, aby si smelo zdvihla hlavu a nebála sa zvykov jednotlivých miestnych cirkví. Dôležité je to, že stále sú tam ľudia, ktorí prichádzajú na svätú omšu a chcú sa stretnúť s Ježišom. Ostatné veci nie sú dôležité.

Drahá Emília, prajem Ti ešte stále dva týždne objavovania nových vecí. A nezabudni si napísať do denníka tie pekné a zaujímavé veci, ktoré si na potulkách s rodičmi zažila.

S láskou

Tvoja krstná mama