Minizamyslenie Láska a nálepky

Otázka, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie, je namieste. Je dobré vedieť, na akom základe mladý bosý rabbi stavia. Aj keď pravdupovediac, odpoveď by sa dala nájsť aj medzi riadkami jeho pôsobenia.

On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 34 – 40)

Možno preto Matúš Ježišovu odpoveď nijako nerozvíja. Akoby chcel poslucháčom poskytnúť chvíľu ticha, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou Ježišovej odpovede. Presne ako píše dramatik Sacha Guitry: „Ticho po skončení Mozartovej skladby k nej ešte patrí.“

Lukáš však túto debatu rozvíja ďalej a zakončuje ju nádherným podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi. Tomu predchádzala ospravedlňujúca otázka: „Kto je môj blížny?“ (Lk 10, 29) Farizeji a zákonníci si dali záležať a vypracovali zoznam hriešnikov, aby bolo hneď jasné, s kým má človek tú česť. Pýtajúci sa zrejme čakal, že aj Ježiš príde s presným zoznamom blížnych, ktorých treba milovať ako seba. Ale ak niekto nemá rád nálepky, tak je to Ježiš. Jeho milosrdný Samaritán sa pri pohľade na zbitého nedožaduje žiadneho jeho preukazu. Vidí iba človeka, ktorý potrebuje pomoc. A koná.

V ostatnom čase sme si zvykli deliť ľudí na liberálov a konzervatívcov, na červených, hnedých, čiernych, modrých, zelených... A aj keď si niekto myslí, že pre zorientovanie sa v živote takéto excelové tabuľky potrebuje, ježišovská láska žiadne delenia a nálepky nepozná. Pre lásku stačí byť človekom. (Jozef Husovský)