Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
11. apríl 2021

Slovo kňaza

Ak kresťan nie je slniečkar, čo potom je?

Počas tohtoročnej Veľkej noci som si predsavzal, že sa pokúsim byť „slniečkarom“, ako bola napríklad blahoslavená sestra Zdenka.

Ak kresťan nie je slniečkar, čo potom je?

Ilustračné foto: Flickr.com/ Connecticut State Library (CC licencia)

„Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky, lebo to bude iba okamih. Moja dôvera rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko.“ (bl. Zdenka)

Je dobrou správou, že na Slovensku sa stále veľká časť obyvateľov nielen formálne hlási ku kresťanstvu, ale je schopná žiť svoju vieru aj v každodennom živote. To, čo dnes potrebujeme ako soľ a v čom nás nikto a nič neobmedzuje, je intenzívnejšie spoznávať aj obsah našej viery. Teda nielen sa hlásiť k viere, nielen si odfajknúť účasť na svätej omši, ale mať pravdivé poznanie o tom, čomu máme veriť a ako správne svoju vieru prežívať.

Počas obdobia svojho katechumenátu som mohol intenzívne spoznávať pravdy katolíckej viery a morálky. Bol to požehnaný čas, pretože ako dospelí ľudia sme tieto veci vnímali inak než deti na náboženstve. Vtedy som si naivne myslel, že sa svojím nadobudnutým poznaním krok po kroku približujeme k poznaniu tých, s ktorými čoskoro budeme mať plnú účasť na svätej omši. Vytriezvenie prišlo veľmi rýchlo a veru nešlo mi vtedy do hlavy, že by priemerný katolík o svojej viere nevedel všetko to, čo sme sa učili na fare v rámci katechumenátnej prípravy.

Dovolím si vysloviť domnienku, že práve nevedomosť vo všeobecnosti je príčinou mnohých ťažkostí, ktoré vznikajú vo vzájomnej medziľudskej komunikácii. Tým, že máme málo poznania, vedomostí a informácií, uzatvárame sa vo svojich mylných predstavách a názoroch a skĺzneme do frustrácií. Následne nás premôže potreba dať zo seba von svoj negativizmus a veľakrát tak zbytočne ubližujeme druhým. Ak sa naša nevedomosť a frustrácia skombinuje so strachom a odporom, vznikne nebezpečná výbušnina hnevu a nenávisti. Toto nebezpečenstvo hrozí aj pri témach viery a náboženstva a vedie k pomýlenému fanatizmu a konfliktom.

Preto pokiaľ ide o poznanie obsahu našej viery, je úlohou nás kňazov, aby sme v rámci svojich možností katechizovali aj tých, ktorí práve nepatria do skupiny detí či birmovancov, a tiež povzbudzovali ľudí, aby sa zaujímali o obsah svojej viery a túžili ju správne spoznávať. Ak sa nestretne zdravá ponuka a dopyt, dieru na tomto trhu vypĺňa internet, ktorý okrem dobrej stravy poskytuje aj nebezpečný jed v podobe názorov spochybňujúcich správny obsah našej viery či autoritu tých, ktorí nám ju predkladajú. A viaceré weby okrem deformácie pravdy ponúkajú aj mix strachu a nenávisti voči niektorým osobám či skupinám osôb.

Kresťan má nenávidieť hriech a milovať hriešnika. Takto nás to učil a učí Ježiš, takto to zdôrazňuje cirkev. Nenávisť, ktorú vyvolávame, je často spôsobená nenávisťou, ktorú sme pocítili. Zranený má sklon zraňovať. Kto lásku nezažil, nevie ju dávať. Každý máme svoj osobný príbeh, svoj batoh, svoju minulosť. Ak sme si toho vedomí, pomáha nám to pochopiť a prijať každého človeka, ktorého nám Boh pošle do cesty.

V jeden januárový večer som sa vybral na večernú prechádzku ulicami Starého Mesta s jedným zo svojich kamarátov. Rozprávali sme sa o viere a náboženstve, ale aj o strachu a nenávisti, ktoré nás deformujú a s ktorými si ako ľudia zbytočne ubližujeme. Ani neviem ako, zrazu sme prišli k pojmu „slniečkar“. Ide o nálepku s hanlivým významom, ktorú niektorí ľudia zvyknú dávať tým, s ktorými sa názorovo míňajú. Zistili sme však, že vlastne ani nevieme, čo tento pojem znamená a aký je jeho obsah.

Na webe sa dá nájsť niekoľko definícií od ľudí, ktorí z nejakého dôvodu „slniečkarov“ nenávidia. Zvyčajne sú v tých definíciách obsiahnuté pojmy ako ľavicový liberalizmus, fanatizmus, progresivizmus, kaviareň, Havel, vítanie migrantov, práva sexuálnych menšín, nenávisť či agresivita voči iným názorom, úpadok kultúry a pod. Človek ľahko nadobudne dojem, že nie je nič horšie a pre spoločnosť nebezpečnejšie ako „slniečkari“.

Je ľahšie dať niekomu nálepku, ako pustiť sa s ním do vecnej a zmysluplnej debaty. A to platí o akejkoľvek nálepke: slniečkar, fašista, dženderista, katolibanec a pod. Je smutné, že niektoré nenávistné definície či narážky na „slniečkarov“ pochádzajú aj od ľudí, ktorí sami seba považujú za dobrých kresťanov. Ak niekto nezapadá do nimi vytvoreného obrazu tradičného kresťana, dostane okrem iných škaredých nálepiek aj túto.  

Inzercia

Ale čo ak by odložili nenávisť a dali pojmu „slniečkar“ iný obsah? Keď sme tak vtedy spolu s tým kamarátom kráčali hore ulicou a premýšľali sme o tom, čo je to vlastne ten „slniečkar“, zrazu akoby ho osvietilo a spýtal sa ma, či poznám Ezopovu bájku o vetre a slnku.

Škriepili sa raz vietor a slnko. „Som silnejší ako ty,“ tvrdil vietor. „Nie, to nie si,“ odvetilo slnko. Zrazu zazreli pútnika, ktorý kráčal svetom zahalený do plášťa. Slnko a vietor sa dohodli, že ten z nich, ktorý dokáže pútnikovi vyzliecť plášť, zvíťazí v ich spore.

Prvý bol na rade vietor. Celou silou zafúkal a strhol pútnikovi plášť z ramien. Ale čím silnejšie fúkal, tým pevnejšie si pútnik priťahoval plášť k telu. Tak to pokračovalo, až kým neprišlo na rad slnko.

Slnko sa usmialo, pútnik pocítil silu slnečných lúčov a čoskoro si rozopol plášť. Slnko hrialo stále viac a viac a pútnik už plášť nepotreboval. Zobliekol si ho a odložil do batoha.

Zrazu sa mi rozjasnilo: „slniečkar“ by predsa mohol byť človek, ktorý v kontakte s iným človekom nepoužíva hrubú silu ani hrubé slová, vystačí si s láskavosťou. Prirodzene som si spomenul na moju obľúbenú blahoslavenú Zdenku, na jej typický úsmev a na jej myšlienku o milovanom Slnku, na ktoré máme upierať svoj zrak.

Veľmi som sa pri tom precitnutí zahanbil. Viem, že mám ešte ďaleko od toho, aby som sa mohol považovať za takého „slniečkara“, ako bola práve bl. Zdenka či mnoho iných svätcov, našich vzorov v každodennom prežívaní viery. Som si vedomý, že situácií, keď som sa v duchu tej Ezopovej bájky zachoval viac ako „vetríkovec“, bolo v mojom živote priveľa na to, aby som sa mohol s čistým svedomím označiť za „slniečkara“.

Veľká noc by mala znamenať v našom živote veľký krok vpred. Počas tohtoročnej Veľkej noci som si preto predsavzal, že sa pokúsim byť „slniečkarom“. Viem, že si to vyžaduje každodenné úsilie, že vietor sa bude snažiť urobiť si svoju prácu a prihnať svoje husté mraky. S pohľadom upreným na Slnko, na Vzkrieseného Krista, však v tomto úsilí nestrácam nádej.

Odporúčame