Čo hovorí kánonické právo o pápežovi Vymenúva a potvrdzuje biskupov, nik ho nemôže súdiť a katolíci sú povinní zachovávať jeho učenie

V súvislosti s výmenou na Petrovom stolci je prirodzené zaujímať sa o detaily a sledovať udalosti, ktoré tento proces sprevádzajú: ohlásenie úmrtia, posledná rozlúčka, konkláve, vyhlásenie zvolenia a inaugurácia.

Ide o mimoriadne okamihy, ktoré možno vidieť naživo len niekoľkokrát za život, čo prirodzene priťahuje pozornosť celej verejnosti.

Na pomedzí medzi ľudskou zvedavosťou a hranicami kánonického práva sa objavuje pokušenie nahliadnuť za zatvorené dvere – dozvedieť sa niečo viac zo zákulisia samotného konkláve. Tajomstvo voľby pápeža je však chránené najprísnejšou kánonickou sankciou.

A za ďalšími dverami číha ďalšie pokušenie – ťažko odolateľné: špekulovať, akým spôsobom bude nový pápež vykonávať svoj pontifikát. Pravda, bude nadväzovať na svojich predchodcov, inak to ani nejde. No dohady o tom, v čom a do akej miery, častejšie odrážajú naše vlastné očakávania než realitu.

Jedno je však isté: Svätý Otec, najvyšší veľkňaz, rímsky biskup, Kristov námestník – skrátka, pápež Lev XIV., mimochodom, doktor kánonického práva – bude svoj úrad vykonávať v medziach a podľa právomocí, ktoré mu priznáva kánonické právo. 

Niektoré z nich si priblížime v tomto texte.

Historický kontext

Pripomeňme si, že kánonické právo vyrástlo z dvoch koreňov. Prvým je Tóra, Bohom vnuknutá a autenticky interpretovaná Ježišom Kristom. Druhým je rímske právo, ľudské, dynamické, prispôsobujúce sa dobe. Ešte v podmienkach Rímskej ríše prví kresťania prirodzene prepojili Božie slovo so zákonmi ľudskými a postupne začali vytvárať vlastný právny systém. 

Od začiatku sa kánonické právo tvorilo predovšetkým ako lokálne. Miestni biskupi a miestne synody stanovovali pravidlá, ktoré sa uplatňovali v každodennom živote. Ekumenické koncily vytvárali všeobecné právne normy. Počas stáročí sa tento právny súbor, nie systém, vyvíjal aj prostredníctvom pápežských dekretálií, ktoré zdôrazňovali najvyššie postavenie pápeža pri tvorbe cirkevného práva. 

Na konci stredoveku bola pod autoritou pápeža vydaná súhrnná zbierka dovtedy vydaných pápežských dekretálií s názvom Corpus iuris canonici. Jej vydanie exemplárne ukázalo pápežskú autoritu a potvrdilo jej kľúčovú funkciu v právnom systéme cirkvi. 

Ešte výraznejším spôsobom bola centrálna úloha pápeža zadefinovaná vydaním prvej systematickej zbierky kánonického práva – Kódexu kánonického práva – v roku 1917. Súčasný kódex z roku 1983 mierne uvoľnil silnú pozíciu pápeža tým, že ju viac prepojil s biskupským kolégiom a vrátil miestnym biskupom niektoré tradičné kompetencie.

Pápež a kolégium biskupov

Kódex kánonického práva hovorí o postavení a úlohe pápeža predovšetkým vo svojej II. knihe – O Božom ľude. Konkrétne 2. časť tejto knihy, 1. oddiel, 1. kapitola, 1. článok, ktorý nesie názov O rímskom veľkňazovi (De Romano Pontifice). Rovnaký názov bol použitý aj v kódexe z roku 1917. 

Článok obsahuje päť kánonov, ktorým predchádza jeden, ktorý v starom kódexe nemá predchodcu a čosi dôležité nám pripomína: 

Kán. 330 – Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, podobným spôsobom sú navzájom spojení rímsky veľkňaz, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov.

Tento kánon je rozumné interpretovať v kontexte učenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa vracia k tradične zaužívanému chápaniu vzťahu medzi pápežom a miestnymi biskupmi, ktorých zároveň vníma ako určité spoločenstvo (pozri Lumen gentium, bod 22 a nasledujúce). 

Podľa aktuálneho kódexu je rímsky veľkňaz súčasťou a zároveň hlavou spoločenstva miestnych biskupov, ktorým v ich diecézach patrí všetka riadna, vlastná a bezprostredná moc, ktorá sa vyžaduje na vykonávanie ich pastoračnej úlohy, s výnimkou káuz, ktoré sú (...) vyhradené najvyššej alebo inej cirkevnej autorite (kán. 381 § 1).

Najvyššia autorita 

Vzťah medzi pápežom a kolégiom biskupov podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu sa premietol aj do nasledujúceho kánonu, ktorý v duchu konštitúcie Lumen gentium upravuje a zjednodušuje kán. 218 § 1 – 2 starého kódexu.  

Kán. 331 – Biskup rímskej cirkvi, v ktorom pretrváva úrad, ktorý Pán zveril jedine Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorý sa má odovzdávať jeho nástupcom, je hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej cirkvi tu na zemi; preto na základe svojho úradu má v cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.

Náuka Katolíckej cirkvi konštatuje, že pápež v nej disponuje najvyššou autoritou. Má právomoc riadiť cirkev vo veciach viery, morálky i kánonického práva. To znamená, že jeho jurisdikcia je nad všetkými miestnymi cirkvami. Tým sa zabezpečuje jednotná línia v učení cirkvi. Pápežská autorita je zakotvená vo viere, že pápež ako nástupca svätého Petra má Bohom zverenú úlohu najvyššieho pastiera Kristovho stáda.

Ako sa v tom vyznaťAký je rozdiel medzi modlitbou za Svätého Otca a modlitbou na jeho úmysel

Radoslav Šaškovič

Dôsledky pápežskej najvyššej autority sú pre kánonické právo zásadné. Umožňujú pápežovi vydávať, formovať cirkevnú legislatívu v rámci univerzálnej cirkvi. Výnimočné postavenie pápeža zabezpečuje jednotné nasledovanie jeho línie, čím sa podporuje súdržnosť všetkých členov Katolíckej cirkvi.

Táto hierarchická štruktúra nielenže posilňuje pápežské vedenie, ale zároveň sa usiluje o zachovanie čistoty učenia a administratívneho poriadku v cirkvi. Prostredníctvom najvyššej moci pápeža je jeho úloha v kánonickom práve jasne definovaná z hľadiska autority, ako aj z hľadiska zodpovednosti.

Inými slovami: najvyššia autorita pápeža zo svojej podstaty zabezpečuje duchovnú jednotu okolo Kristovho námestníka, doktrinálnu jednotu učenia cirkvi a administratívnu efektívnosť v rozhodovaní či disciplinárnych zásahoch. 

Plná moc 

Pápež ako rímsky veľkňaz má plnú a najvyššiu moc nad celou Katolíckou cirkvou v oblasti zákonodarstva, výkonnej moci a súdnictva. V zmysle kán. 331 a 333 CIC je táto moc plná, pretože ho v nej nikto neobmedzuje; je najvyššia, pretože nad pápežom niet inej ľudskej autority; je bezprostredná, pretože ju vykonáva priamo; a napokon je univerzálna, pretože ju uplatňuje nad všetkými miestnymi cirkvami, ktoré sú s ním v spoločenstve. 

Zákonodarná moc pápeža sa prejavuje predovšetkým vydávaním univerzálnych zákonov. Okrem samotného Kódexu kánonického práva ide o rôzne apoštolské konštitúcie či motu proprio. Pápež má právo cirkevnú legislatívu meniť, upravovať, dopĺňať, ale i rušiť. Podľa kán. 8 CIC sa zákony vydané pápežom, považované za najvyššie právne normy v cirkvi, vyhlasujú uverejnením v Acta Apostolicae Sedis. 

Pápež Lev XIV. zdraví ľudí počas svojej prvej generálnej audiencie 21. mája 2025. Foto: TASR/AP Photo/Gregorio Borgia

Podľa kán. 1442 CIC je pápež najvyšším sudcom v Katolíckej cirkvi. Pápež môže zrušiť rozhodnutia nižších súdov, no proti jeho rozsudku nie je možné odvolanie. Súdi buď osobne, alebo prostredníctvom riadnych tribunálov Apoštolskej stolice, prípadne cez sudcov, ktorých osobne delegoval. Napríklad v kauzách skúmania platnosti manželstva je pápež najvyššou apelačnou inštanciou prostredníctvom Tribunálu Rímskej roty. 

Napokon má pápež najvyššiu moc aj v oblasti riadenia. Tá mu umožňuje konať nielen v rámci univerzálnej cirkvi, ale zasahovať aj priamo v diecézach, a to aj bez súhlasu miestneho biskupa. Túto právomoc vykonáva buď osobne, alebo prostredníctvom orgánov Rímskej kúrie, alebo cez nunciov v jednotlivých štátoch, v ktorých má diplomatické zastúpenie, alebo prostredníctvom osobitných legátov. 

Najvyšší pastier 

Pápež ako Kristov námestník napĺňa trojitú úlohu, ktorú mal aj Kristus: učiteľ – kňaz – pastier. 

Pápež je najvyšší učiteľ cirkvi. Podľa kán. 749 § 1 CIC môže pápež vyhlásiť definitívne učenie cirkvi v oblasti viery alebo mravov neomylne, ak tak činí ako pastier všetkých katolíkov a s úmyslom, aby ho cirkev považovala za záväzné. 

Ide o rovnakú neomylnosť, ktorou disponuje aj kolégium biskupov, ktoré sa zhromaždí na ekumenickom koncile. Podľa kán. 752 – 754 CIC sú katolíci povinní zachovávať aj učenie pápeža, ktoré nie je vyhlásené ako neomylné, ale patrí k jeho riadnemu Magistériu. 

Pápež má podľa kán. 838 § 1 – 2 CIC najvyššiu autoritu nad liturgiou cirkvi. Riadi posvätnú liturgiu celej cirkvi, vydáva liturgické knihy, schvaľuje ich preklady do národných jazykov, dozerá na zachovávanie liturgických nariadení. 

Pápež skutočne riadi celú Katolícku cirkev prostredníctvom orgánov Rímskej kúrie. Jej jednotlivé zložky sa podieľajú na správe cirkvi podľa svojich kompetencií. Reformu kúrie vykonal pápež František v roku 2022 prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium.  

Napokon k úlohe pápeža ako najvyššieho pastiera patrí aj dohliadanie na miestne cirkvi, osobitne na miestnych biskupov. Pápež má právomoc zakladať, meniť či rušiť cirkevné štruktúry. Na ich čelo pápež slobodne vymenúva biskupov či im na roveň postavených. Môže ich do úradu nielen ustanoviť, ale aj presúvať či z vážnych príčin z úradu zosadiť. 

Tvorca legislatívy

Pápež zohráva zásadnú úlohu v legislatívnych aspektoch kánonického práva, predovšetkým prostredníctvom vydávania dokumentov, ktoré predstavujú významné pramene cirkevného práva. Vydávaním týchto dokumentov poskytuje pápež smerovanie, ktoré formuje právny rámec, v ktorom cirkev funguje.

Pápež má plnú zákonodarnú moc. Teda môže napísať nové normy, zrušiť predchádzajúce alebo ich upraviť v reakcii na kultúrny a historický vývoj.

Ako najvyšší zákonodarca pápež stanovuje zákony, ktoré pokrývajú rôzne oblasti cirkevného života. Od vysluhovania sviatostí cez organizáciu diecéz až po konanie jednotlivých členov cirkvi, osobitne klerikov. Vydávaním legislatívy pápež zabezpečuje, že riadenie cirkvi je v súlade s jej duchovným poslaním a zároveň reaguje na aktuálne výzvy doby. 

Pápežove reformyPrečo sa nebáť decentralizácie Katolíckej cirkvi

Radoslav Šaškovič

Právomoc pápeža meniť existujúce zákony odzrkadľuje dynamickú povahu cirkvi a jej schopnosť reagovať na meniace sa okolnosti. Vykonávaním tejto právomoci pápež nielen zachováva integritu kánonického práva, ale zároveň upevňuje jednotnú prax v miestnych cirkvách naprieč rôznymi regiónmi.

Tým, že pápež zjednocuje cirkevnú legislatívu a prispôsobuje ju aktuálnym podmienkam, udržiava duchovnú aj právnu integritu cirkvi, pričom chráni jej jednotu vo viere aj v praxi. Táto súčinnosť medzi pápežskou autoritou a legislatívou poukazuje na významný vplyv pápeža pri formovaní kánonického práva.

Najvyšší sudca 

Podľa kán. 1442 CIC je rímsky veľkňaz najvyšším sudcom v kánonických procesoch pre celú Katolícku cirkev. Súdi buď sám, alebo prostredníctvom riadnych tribunálov Apoštolskej stolice, alebo prostredníctvom sudcov ním delegovaných.

Pápež si podľa kán. 1405 § 1 vyhradzuje súdiť v kauzách, ktoré sa týkajú najvyšších štátnych úradníkov, kardinálov, legátov Apoštolskej stolice, trestných záležitostí biskupov. Okrem toho aj v kauzách, ktoré si sám vezme do svojho súdneho konania.  

Keďže pápež je podľa kánonického práva v cirkvi najvyšším sudcom, on sám nemôže byť podľa kán. 1404 súdený žiadnym cirkevným súdom. S tým súvisí aj procesná skutočnosť, že podľa kán. 333 § 3 nie je možné podať odvolanie proti rozhodnutiu pápeža. 

Hoci pápež môže priamo súdiť akúkoľvek osobu alebo prípad v cirkvi, v skutočnosti väčšinu prípadov deleguje na svoje tribunály. Sú nimi Rímska rota, teda druhá, resp. tretia inštancia v kauzách manželskej nulity, Apoštolská signatúra, teda najvyšší správny súd, ktorý rieši odvolania voči rozhodnutiam kúrie alebo biskupov, Dikastérium pre náuku viery, ktoré rieši prípady vieroučných omylov a disciplinárnych previnení (napr. zneužívanie klerikmi).

Pápež môže okrem toho kedykoľvek zasiahnuť do akéhokoľvek procesu v cirkvi – aj ak prebieha na miestnej úrovni. 

Biskupi 

Miestni biskupi aplikujú pápežské rozhodnutia vo svojich diecézach v konkrétnych kultúrnych kontextoch, čím vytvárajú rovnováhu medzi univerzálnym a partikulárnym právom. Jednotliví biskupi sa v tomto koordinujú v rámci biskupských konferencií. 

Pápež takisto reflektuje osobitné potreby miestnych cirkví a podporuje spoluprácu, v ktorej môžu biskupi reagovať na regionálne výzvy. Zapájaním sa do dialógu s biskupskými konferenciami pápež podporuje participatívny spôsob správy, ktorý umožňuje pastoračné riešenia šité na mieru, pričom sa zachováva vernosť kánonickému právu.

Prostredníctvom tohto vzťahu s miestnymi cirkvami pápež posilňuje základné princípy kánonického práva a zabezpečuje, že aj napriek rozdielom v miestnych praktikách zostáva cirkev zjednotená vo svojom základnom poslaní a duchovnej autorite. Tento dynamický vzťah posilňuje pápežovu úlohu v kánonickom práve, pretože zahŕňa vedenie i citlivú reakciu na rozmanitý globálny kontext.

Pápež vychádza z baziliky Santa Maria Maggiore v nedeľu 25. mája 2025. Foto: TASR/AP Riccardo De Luca

Kán. 377 § 1 určuje, že najvyšší veľkňaz buď slobodne vymenúva biskupov, alebo potvrdzuje tých, ktorí boli legitímne zvolení. Naďalej tak pretrváva tradičná možnosť v niektorých miestnych cirkvách slobodne si zvoliť svojho biskupa.

V priebehu dejín pápeži totiž vždy buď potvrdzovali vybraných kandidátov, alebo ich sami vymenúvali. Aj na našom území máme v tomto pestrú historickú skúsenosť. Či už to boli kapituly, ktoré volili biskupov, alebo panovníci, ktorí ich vyberali, alebo prípady hatenia biskupských stolcov a dosadzovanie lojálnych ľudí na biskupské úrady Komunistickou stranou Československa. 

Kán. 377 § 5 dopĺňa, že svetským autoritám sa do budúcnosti neudeľujú nijaké práva ani privilégiá týkajúce sa voľby, vymenúvania, navrhovania či určovania biskupov. Tento kánonický predpis sa javí ako aktuálny aj v súvislosti so situáciou v Číne.

Pápež podľa kán. 401 § 1 a § 2 rozhoduje aj o prijatí zrieknutia úradu biskupa z dôvodu dovŕšenia veku, resp. zo zdravotného a iného vážneho dôvodu. 

Pápež, pravdaže, pri vymenúvaní biskupov nekoná samostatne. S výberom mu pomáha Apoštolská nunciatúra v danej krajine. Jej úlohou je zhromažďovať návrhy na základe konzultácií s vybranými klerikmi a laikmi. Z trojice kandidátov urobí Dikastérium pre biskupov diskrétny výber, ktorý predloží pápežovi. Meno kandidáta vybraného pápežom sa zverejní cez Tlačový úrad Svätej stolice.

Garant jednoty cirkvi

Pápež ako nástupca svätého Petra má úlohu udržiavať jednotu cirkvi vo viere (pravovernosť učenia), vo sviatostiach (spoločné slávenie a uznávanie sviatostí) a v hierarchickom riadení (zachovanie spoločného poriadku a poslušnosti).

Pápež zabezpečuje jednotu cirkvi tým, že garantuje a dohliada na pravovernosť učenia prostredníctvom riadneho a mimoriadneho učiteľského úradu. Udržiava spoločný rámec pre liturgickú disciplínu vydávaním liturgických kníh. Vymenúvaním, príp. odvolávaním biskupov zabezpečuje, že všetci biskupi sú v spoločenstve s Petrovým nástupcom.

Pripomeňme si, že podľa kán. 330 platí, že aj keď má každý biskup podiel na pastierskej službe cirkvi, len pápež má najvyššiu moc, ktorá zabezpečuje jednotu univerzálnej cirkvi. 

Pripomeňme si aj kán. 333 § 1 – 2, podľa ktorého má pápež najvyššiu právomoc, ktorú vykonáva práve v prospech tejto jednoty.

A napokon pridajme kán. 392 § 1 – 2, ktorý stanovuje miestnym biskupom povinnosť chrániť jednotu s rímskym veľkňazom. Tá sa upevňuje aj povinnosťami ustanovenými v kán. 399 § 1 a 2 a v kán. 400 CIC. 

Meno pápeža sa ako znak jednoty spomína pri každom slávení svätej omše. A uvádza sa napríklad aj pri vynášaní rozsudkov cirkevných tribunálov na všetkých úrovniach súdneho pojednávania. 

Rímska kúria

Rímska kúria je ústredný administratívny aparát Svätej stolice, ktorý pomáha pápežovi vykonávať jeho pastierske, učiteľské, súdne a výkonné úlohy v Katolíckej cirkvi.

V texte samotného kódexu sa spomína v dvoch kánonoch. Kán. 360 CIC definuje Rímsku kúriu a kán. 361 CIC podáva terminologické spresnenie. 

Podrobne sa o Rímskej kúrii píše v konštitúcii pápeža Františka Praedicate evangelium z roku 2022, ktorá nahradila predchádzajúce právne normy. 

Podľa čl. 12 tejto konštitúcie Rímsku kúriu tvorí Štátny sekretariát, dikastériá a orgány, ktoré sú právne na jednej úrovni. Ako prvé sa v čl. 53 uvádza Dikastérium pre evanjelizáciu, čím sa zdôrazňuje misijný charakter cirkvi. Medzi tzv. orgánmi nájdeme orgány spravodlivosti, ekonomické orgány a ostatné úrady. 

Pápež má plnú kompetenciu zriaďovať, upravovať či rušiť jednotlivé súčasti kúrie. Okrem toho slobodne vymenúva vedúcich jednotlivých dikastérií, orgánov a úradov. Keďže kúria je pomocný aparát, pápež nie je viazaný jej rozhodnutiami a môže ktorékoľvek priamo nariadiť alebo zmeniť. 

V súvislosti s každodennou prácou kúrie by sme našli plné priehrštie konkrétnych pápežských kompetencií. Vzhľadom na celkovú dĺžku textu by to mohlo byť vyčerpávajúce. Možno sa k nim vrátiť niekedy nabudúce. 

Hlava koncilu

Kým všetky vyššie uvedené kompetencie patria k bežnému výkonu úradu pápeža, ekumenický koncil je mimoriadna udalosť. Ide o zhromaždenie biskupov z celého sveta, ktoré sa stretáva pod vedením pápeža, aby riešilo dôležité otázky viery, disciplíny a jednoty cirkvi.

Podľa kán. 338 § 1 – 2 CIC pápež jediný má právo zvolať všeobecný koncil, predsedá mu osobne alebo cez delegátov a potvrdzuje jeho závery. Bez pápežského súhlasu nemajú rozhodnutia koncilu záväznú silu. Podľa kán. 341 § 1 CIC pápež potvrdzuje rozhodnutia koncilov, ktoré majú byť na jeho príkaz publikované.

Podľa kán. 339 § 1 CIC patrí účasť na koncile všetkým biskupom ako členom kolégia biskupov. Pápež môže na koncil pozvať aj iných účastníkov, napr. teológov, rehoľníkov, patriarchov východných cirkví.

Úlohou pápeža je koncil zvolať, teda určiť čas a miesto konania a stanoviť témy, ktorými by sa mal zaoberať. Následne určí zloženie účastníkov koncilu a stanoví, kto bude mať hlasovacie právo. 

Počas konania koncilu mu pápež predsedá. Koná to buď osobne, alebo prostredníctvom poverených zástupcov spomedzi kardinálov.

Záverečné hlasovania koncilu potrebujú pápežovo potvrdenie, bez ktorého nemôžu nadobudnúť platnosť. Rozhodnutia koncilu sa následne oficiálne publikujú pod jeho autoritou vo forme konštitúcií či dekrétov.

Historicky prvý ekumenický koncil sa konal v roku 325 v meste Nikaia v dnešnom Turecku a ostatný sa konal vo Vatikáne v rokoch 1962 – 1965.

Lev XIV. Foto: TASR/AP Photo/Andrew Medichini

Možný vývoj do budúcnosti 

Napokon si skúsme zašpekulovať, akým smerom by sa pozícia pápeža mohla v kánonickom práve vyvíjať do budúcnosti. Možných úvah je iste mnoho. Tu si dovolím načrtnúť aspoň niektoré.

Proces návratu k tradičnému decentralizovanému modelu cirkvi, teda väčšie právomoci miestnych cirkví, spustil už Druhý vatikánsky koncil a pokračujú v ňom pokonciloví pápeži. Nie všetko je potrebné riadiť z Ríma. 

Významný posun nastal inštitucionalizovaním biskupských konferencií. Tie by si určite zaslúžili ešte viac právomocí. Niektoré kompetencie, ktoré mali kedysi prímasi, by sa mohli preniesť na biskupské konferencie ako na kolektívne orgány. 

Aj na samotných miestnych biskupov by sa mohli presunúť niektoré ďalšie kompetencie, ktoré dnes patria pápežovi. Prebiehajúce postupné posilňovanie právomocí miestnych biskupov je v skutočnosti návrat k tradičnému modelu cirkvi. Kus dobrej práce v tomto urobil najmä pápež František. 

Slobodný výber biskupa, ktorý robí pápež, by sa mohol zmeniť na slobodnú voľbu biskupa na úrovni miestnej cirkvi. Zbor voliteľov by tvorili už jestvujúce diecézne štruktúry. Pápež by následne zvoleného kandidáta len schválil, prípadne vetoval. 

Netreba sa báť ani väčšej autonómie miestnych cirkví pri schvaľovaní pastoračných a normatívnych predpisov. Nie uniformita, ale lokálne tradície a kultúrne odlišnosti robia cirkev skutočne katolíckou. 

Vrcholom tohto procesu by napokon mohlo byť také chápanie pápežstva, ktoré by prinieslo spôsob, ako by aj tie kresťanské cirkvi, ktoré nie sú v jednote s pápežom (pravoslávne, protestantské), mohli prijať pápežský primát bez podriadenosti. 

A na záver jeden paradox: kódex predpisuje biskupom podať rezignáciu po dovŕšení 75. roku. Pri kardináloch voliteľoch je však veková hranica 80 rokov. Jednotná veková regulácia by ešte viac zvýraznila spoločenstvo pápeža a kolégia biskupov.