Pápežove reformy Prečo sa nebáť decentralizácie Katolíckej cirkvi

V poslednom období sa objavujú názory, že niektoré rozhodnutia Svätého Otca Františka smerujúce k väčšej decentralizácii Katolíckej cirkvi vzbudzujú obavy o jej budúcnosť. V tomto prípade platí, že najlepším liekom na strach z budúcnosti je poznanie minulosti.

V nasledujúcom texte si preto priblížime dejiny vzťahu medzi miestnymi biskupmi a pápežom z pohľadu kánonického práva. Ak hovoríme o centralizovanom alebo decentralizovanom modeli cirkvi, nehovoríme totiž o otázkach viery a mravov, ale o výkonnej moci cirkevnej hierarchie.

Ukážeme si, že snahy o decentralizáciu Katolíckej cirkvi nie sú ničím novým a progresívnym, lež sú snahami o návrat k tradícii, ktorá sa zrodila v prvotnej cirkvi a v rôznych podobách pretrvala až do I. vatikánskeho koncilu.

Ak sa dnes pápež František postupnými krokmi vracia k tradičnému modelu cirkvi so silnými kompetenciami miestnych biskupov, určite to nie je niečo, čoho by sme sa mali obávať. Jedine, že by sme azda nedôverovali schopnostiam miestnych biskupov viesť svoje diecézy.

Prvé storočia kresťanstva

Ako každé spoločenstvo ľudí, aj kresťania potrebovali pre svoje praktické fungovanie nejaké pravidlá. Keďže prví kresťania boli predovšetkým židovského pôvodu, bolo prirodzené, že inšpiráciu hľadali v Tóre. Evanjeliá nám priamo dokazujú, že Ježiš chcel vybudovať spoločenstvo, ktoré sa bude pridržiavať Tóry, preto ju často vyučoval a ponúkal poslucháčom jej autentický výklad.

V tej dobe bol celý stredomorský priestor súčasťou Rímskej ríše, v ktorej platilo rímske právo. Aj v evanjeliách máme state, kde sa spomínajú niektoré pravidlá rímskeho práva, napríklad podobenstvo o poklade v poli. Židovský národ sa tak vo svojom živote riadil svojím lokálnym židovským právom i univerzálnym rímskym právom.

Kánonické právo sa teda zrodilo v apoštolských časoch práve z týchto dvoch právnych systémov, ktoré vzájomne integrovalo a následne ďalej rozvíjalo. Krst ako iniciačná sviatosť začleňoval veriacich do spoločenstva cirkvi a zveroval ich pod autoritu kánonického práva, ktoré sa tvorilo pod autoritou apoštolov a ich nástupcov.

Centrami šírenia kresťanstva boli do 3. storočia predovšetkým jednotlivé mestá Rímskej ríše, v ktorých sa biskupi zdržiavali. Vidiek ostával zatiaľ bez kresťanstva, z čoho vzniklo aj pomenovanie „pohan“ z latinského slova „paganus“, teda po slovensky „vidiečan“.  

Jednotlivé kresťanské spoločenstvá si svojich biskupov volili priamo. Pokusy biskupov priamo označiť svojich nástupcov boli zavrhnuté. Biskup bol jedinou hlavou miestnej cirkvi a mal v nej najvyššiu riadiacu moc.

Diecézy boli spravované svojimi biskupmi autonómne a biskupi niesli plnú zodpovednosť za kresťanov v rámci svojich jednotlivých miestnych spoločenstiev v Palestíne, Itálii, Galii, Británii, Hispánii, Tunisku, Maroku, Alžírsku či Etiópii. Decentralizovaný model cirkvi prirodzene vyplýval z vtedajších možností a podmienok. Na tomto mieste treba pripomenúť tiež limity vtedajších možností komunikácie, ale aj prebiehajúce prenasledovanie kresťanov.

„Ak sa dnes pápež František postupnými krokmi vracia k tradičnému modelu cirkvi so silnými kompetenciami miestnych biskupov, určite by sme sa toho nemali obávať.“Zdieľať

Medzi jednotlivými biskupstvami sa prehlbovali vzťahy, čo viedlo k vytvoreniu stabilnej metropolitnej štruktúry. Už od polovice 2. storočia sa biskupi, kňazi, diakoni i laici metropolitných území schádzali na lokálnych konciloch a synodách, ktoré boli označované ako provinciálne. Rozhodnutia miestnej synody či koncilu boli záväzné pre všetkých jej účastníkov a v písanej forme sa rozširovali aj do ďalších miestnych cirkví. Táto prax sa stala počiatkom budovania právnej jednoty cirkvi v rámci metropolitných provincií.

Od 4. storočia má metropolita právo zvolávať provinciálnu synodu a dozerať na biskupov svojej provincie. Metropolitné sídla sa stávajú diecézami vyššieho stupňa. Samozrejme, stále platilo, že každý biskup vrátane metropolitu bol volený duchovnými a laikmi svojej diecézy.

Imperatívnu normotvorbu tak nezačala univerzálna centrálna autorita, lež nositelia biskupských úradov, ktorí boli ako nástupcovia apoštolov považovaní vo svojich miestnych cirkvách za najvyššie autority. Predpokladá sa, že z dôvodu zachovania kolegiálneho princípu sa biskup pri tvorbe noriem radil so svojím duchovenstvom i s laikmi, no konečné rozhodnutie o prijatí, zmenení či zrušení právnej normy bolo na ňom.

Biskupi takto pre svoje diecézy slobodne vydávali vlastné normy v oblasti liturgie, katechézy, askézy, sviatostí, ktoré sa tak v jednotlivých diecézach viac či menej líšili. Už z najstarších čias sa zachovali pramene práva týkajúce sa najmä liturgie, sviatostí, hierarchie, disciplíny a trestov za delikty.

Obdobie stredoveku

Nová situácia nastala pre kresťanov začiatkom 4. storočia, keď v rámci Rímskej ríše získali slobodu. Kresťanstvo sa stalo jedným z mnohých štátom uznaných náboženstiev. Zároveň si získalo mimoriadnu priazeň cisára i jeho matky. Konštantín sa preto rozhodol oprieť svoju vládu o autoritu kresťanských biskupov, ktorých prvýkrát zvolal na spoločné zasadnutie.

Ak nerátame apoštolský snem v Jeruzaleme, prvý všeobecný snem sa konal až v roku 324 v Nicei. Kým lokálne koncily a synody zvolávali miestni biskupi, prvých osem všeobecných koncilov zvolali rímski cisári, ktorí zabezpečovali ich priebeh, poriadok a bezpečnosť účastníkov. Zároveň platilo, že závery týchto koncilov potvrdzovali svojou autoritou rímski biskupi, čo bolo súčasťou potvrdzovania ich osobitného postavenia medzi ostatnými biskupmi.

Všeobecné, resp. ekumenické koncily riešili zásadné otázky, ktoré boli spoločné pre celú cirkev. Ich ovocím je napríklad nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery. Nicejský koncil svojimi dvadsiatimi disciplinárnymi kánonmi položil základy univerzálneho kánonického práva.

Cisár zároveň vyhlásil koncilové rozhodnutia vo forme ríšskeho zákona, čím položil základy spojenia cirkvi a štátu. Chalcedónsky koncil označil rímskeho biskupa Leva I. za jedinú viditeľnú hlavu cirkvi, čo vytvorilo napätie s konštantínopolským patriarchom.

Raffaello Sanzio: Korunovácia Karola Veľkého, Vatikánske múzeá. Foto: Flickr.com/ █ Slices of Light ✴ █▀ ▀ ▀

Rozpad Rímskej ríše, otázka postavenia Konštantínopola ako „druhého Ríma“, ďalšie šírenie kresťanstva a nepochybne politické záujmy prispeli na začiatku stredoveku k postupnému vzájomnému vzďaľovaniu sa kresťanského Západu a Východu. Na oboch stranách sa v rôznych podobách formoval cézaropapizmus a spojenie cirkvi a štátu malo zásadný vplyv na vzťahy medzi panovníkmi i každodenný život bežných kresťanov.

Otázka zvláštneho postavenia rímskeho biskupa, teda otázka primátu, priamo súvisela s otázkou postavenia konštantínopolského patriarchu. Jednoducho povedané: primát by mal pariť tomu, kto vykonáva svoj úrad v sídle cisára. Tým mestom už nebol Rím, ale práve Konštantínopol, respektíve Carihrad. A otázka uznania primátu sa nedala nanútiť, bolo treba získať si jednotlivé miestne cirkvi. V našich dejinách sa to ukázalo pri zápase pápežov a patriarchu Fotia o získanie Veľkej Moravy.  

Súčasťou riešenia situácie bolo upevnenie vzťahu medzi rímskymi biskupmi a franskými panovníkmi. Pevný zväzok medzi nimi vznikol na Vianoce roku 800, keď počas polnočnej omše Lev III. nasadil Karolovi Veľkému korunu rímskeho cisára, vyhlásil ho za Bohom korunovaného a udelil mu tituly imperator a augustus. Vznikla Svätá ríša rímska a utvorili sa dva nosné stĺpy stredovekej Európy. Zrazu boli v Európe cisári dvaja, tým sa začalo posilňovať aj postavenie v Ríme sídliaceho pápeža.

Kánonické právo v období raného stredoveku, partikulárne i univerzálne, bolo právom cirkevno-štátnym. Dôležité partikulárne koncily boli v pravidelných intervaloch zvolávané v Galii, Hispánii, Itálii, severnej Afrike, Anglicku a Írsku. Univerzálne právo formovali všeobecné koncily a na význame i početnosti začali koncom tisícročia rásť pápežské dekretálie.

Na prelome tisícročí

Záver tisícročia priniesol rozklad politického, náboženského i morálneho života. Čiernou škvrnou dejín cirkvi bola tzv. rímska pornorkacia, teda obdobie ovládania pápežstva skazenými ženami, ktoré za pápežov dosadzovali svojich favoritov, čo znamenalo totálny úpadok moci a autority univerzálnej cirkvi a posilnenie dôležitosti miestnych biskupov.

Zároveň to bolo obdobie politickej decentralizácie a transformácie území niekdajšej Ríše Karola Veľkého. Iniciatívy sa chopil Oto I. Veľký, ktorý prevzal kontrolu nad Rímom, vymanil pápežstvo z rúk rímskych žien a podriadil ho svojej autorite. Nielen rímsky biskup, ale aj miestni biskupi mali byť po svojom zvolení potvrdení v úrade panovníkom. Ríšski biskupi a opáti sa mali po zložení lénnej prísahy stať politickou oporou cisára a jeho moci.

Tento systém viedol k silnej centralizácii politickej a cirkevnej moci v Ríme, hlavnom meste univerzálneho a nadnárodného politicko-duchovného kresťanského impéria. Išlo teda o obdobie, keď biskupi boli akýmisi predĺženými rukami či úradníkmi centrálnej správy Ríše, no vo vnútorných záležitostiach ostali vo vzťahu k pápežovi autonómni.

Na konci 11. storočia sa však pápeži rozhodli podľa vzoru cisárov viac uplatniť svoju autoritu voči miestnym biskupom. Pápežský dvor totiž začínal používať nové označenie Rímska kúria a vyhradil si jurisdikčný primát. Voľba pápeža prešla do rúk Kolégia kardinálov ako nového orgánu univerzálnej cirkvi. Ďalšie reformy tiež zdôraznili primát Ríma a podriadenie miestnych cirkví pápežovi. Voľba biskupov bola stále od Ríma nezávislá, pápež si len vyhradil právo v prípade sporu určiť vhodného kandidáta.

Rímska kúria zriadila sústavu legátov so širokými právomocami, ktorí reprezentovali pápežskú autoritu a bežne zosadzovali nehodných prelátov. Metropoliti získali povinnosť osobne si prevziať v Ríme pálium a tiež každé štyri roky podať osobne v Ríme správu o stave svojej provincie. Začiatkom 13. storočia pribudla všetkým biskupom povinnosť skladať prísahu poslušnosti pápežovi.

Napriek novému silnému zväzku partikulárnych cirkví a Ríma biskupi stále ostávajú vo svojich diecézach autonómni, respektíve fungujú v rámci metropolitných provincií. Navonok deklarovaný zväzok s pápežom ich mal predovšetkým chrániť od vplyvov miestnych kniežat.

Vrcholný stredovek

Ďalší vývoj bol poznačený výraznou rivalitou medzi duchovnou a svetskou mocou na miestnej úrovni. V tomto období sa tiež prebúdzajú národné myšlienky, ktoré narúšajú náboženskú a politickú jednotu stredovekej spoločnosti. Nemci prišli na to, že sú Nemci, a Svätá ríša rímska dostala prívlastok „národa nemeckého“, čím sa začal jej postupný dlhý úpadok a presun moci na lokálne kniežatá.

Hlavnou mocnosťou v Európe sa preto v 14. storočí stalo dobre skonsolidované Francúzsko, ktoré chcelo pre svoje ciele získať vplyv na pápežstvo, čo sa mu podarilo svojským spôsobom: presunutím pápeža do Avignonu.

Avignonské pápežstvo a naň nadväzujúca veľká západná schizma uvrhli Katolícku cirkev do obrovskej krízy. Dalo by sa dokonca uvažovať o tom, že Katolícka cirkev ako jednotné spoločenstvo vedené pápežom niekoľko desaťročí ani neexistovala, pretože paralelne fungovali dvaja úradujúci pápeži, medzi ktorými bolo možné si vybrať.

Katolícka cirkev, resp. jednotlivé miestne cirkvi boli v súlade s národnými požiadavkami rozdelené na dva nepriateľské tábory. Spojenci Francúzska uznávali pápeža v Avignone, spojenci cisára zasa pápeža v Ríme.

„Na konci stredoveku bolo národné povedomie tak prebudené, že koncepcia jednoty pod autoritou cisára a pápeža bola definitívne preč.“Zdieľať

Cisárom bol v tých pohnutých časoch Žigmund Luxemburský, ktorý sa rozhodol zvolať Kostnický koncil, na ktorom chcel riešiť dvojpápežstvo. Situáciu využil aj na to, že sa mu podarilo presadiť najvyššie právo patronátu kráľa. Ešte pred koncilom zaviedol ako uhorský kráľ placetum regium, teda podmienku kráľovskej aprobácie na zverejnenie pápežských listín, ktoré potvrdil i jeho nástupca Matej Korvín. Jemu sa následne podarilo získať i právo nominácie biskupov, ktorých Rím len potvrdzoval.

Na lokálnej úrovni sa v tomto období cirkevné provincie utvárajú už na národných základoch. Práve idea národa mala rozhodujúci vplyv na nový a tentokrát trvalý rozpad kresťanského Západu v období reformácie. Otázka správne nastavenej decentralizácie univerzálnej cirkvi a ústupkov voči požiadavkám národných cirkví sa na konci stredoveku stala rozhodujúcou pre udržanie ich jednoty s rímskym biskupom.

Metropoliti, sami prísne podriadení pápežovi, v tomto období nadobudli nové právomoci na úkor sufragánnych biskupov: namiesto pápeža to boli oni, ktorí potvrdzovali biskupov v úrade, ale tiež zasahovali do ich právomocí, vykonávali nad nimi dozor a vizitácie, nemohli ich však zosadiť. Okrem toho zvolávali provinciálne synody a v súdnej oblasti mali apelačnú úlohu.

Kánonické právo bolo v tomto období tvorené predovšetkým pápežským zákonodarstvom a práve v tomto období začalo univerzálne právo dominovať nad partikulárnym. Tvorili sa nielen nové normy, ale kodifikovali sa aj staršie. Právna veda sa tvorila na pápežských univerzitách v Bologni, Paríži, Padove a ďalších európskych mestách, ktoré nové právo zároveň uvádzali do praxe. Súkromné kánonické zbierky boli v tomto období prvýkrát nahradené úradnými.

Uskutočnilo sa tiež osem všeobecných koncilov, od 3. Lateránu (1179) po 5. Laterán (1517), ktoré boli zvolané a riadené výlučne pápežmi. Tiež sa konalo niekoľko konciliaristických, ktoré presadzovali zvrchovanosť koncilu nad pápežom.

Na konci stredoveku bolo národné povedomie natoľko prebudené, že koncepcia jednoty pod autoritou cisára a pápeža bola definitívne preč. Nedostatky a zlyhania pápežstva ako úradu i osobné chyby jeho predstaviteľov už neboli tabu ani medzi bežnými laickými veriacimi.

Historické skúsenosti v spojení s národným prebudením zasa definitívne prelomili tabu o nevyhnutnosti jednoty miestnych cirkví s Rímom a viaceré národné cirkvi deklarovali úplnú nezávislosť nielen z hľadiska správy, ale aj z hľadiska vierovyznania.

Novovek a vznik nových cirkví

15.-16. storočie predstavuje koniec stredoveku a začiatok novoveku. Cisár je už len akýmsi predsedom asociácie kniežat, pričom silné postavenie v Európe majú okrem Francúzska aj Španielsko a Anglicko, ktoré budujú svoje zámorské kolónie.

Katolícka cirkev je historicky znemožnená obdobím dvojpápežstva a pobúrenie vzbudzujú aj nové vysoké poplatky, ktoré sú vyberané na chod pápežského aparátu. Snaha o reformu, ktorá je predmetom nielen akademických diskusií, je spojená s politickou emancipáciou národných štátov. Tridsaťročná vojna je príkladom zneužitia náboženstva na tieto ambície. Bartolomejská noc príkladom nezmyselného vraždenia pre rozdielne pohľady na kresťanstvo.

Proces, ktorý sa označuje ako reformácia, vlastne znamenal v prvej etape zložité diplomatické vyjednávania medzi Rímom a národnými cirkvami. Tam, kde Rím bol ochotný sa dohodnúť na ústupkoch, jednota s pápežom pretrvala. Francúzsko, Portugalsko, Španielsko i Poľsko si vyrokovali veľké ústupky, a tak ich národné cirkvi ostali zjednotené s Rímom.

Kde táto ochota chýbala a požiadavky sa začali týkať aj záležitostí viery, vznikali nezávislé cirkvi, ktoré si následne vytvorili vlastné vierovyznania: augsburské, kalvínske či anglikánske.

Pasquale Cati da Iesi: Tridentský koncil, detail fresky v rímskom kostole Santa Maria in Trastevere. Foto: Flickr.com/Nick Thompson

Novou vzpruhou pre Katolícku cirkev bol Tridentský koncil. V snahe o vnútornú jednotu posilnil postavenie centrálneho aparátu v Ríme. Oslabenie vnútorného dialógu sa, žiaľ, prejavilo znížením postavenia univerzít, ktoré boli pre svoje akademické slobody vnímané ako rizikové pre šírenie protestantských myšlienok. Človek v strese a v strachu má prirodzene tendenciu stiahnuť sa do bezpečia.

Celý stredovek boli práve univerzity miestom, kde sa okrem iných vecí tvorilo aj kánonické právo a prostredníctvom nich sa uvádzalo do praxe. Nový Korpus kánonického práva, jediná úradná zbierka univerzálneho práva Katolíckej cirkvi, túto prax ukončil. Kanonické právo sa tvorí už len v Rímskej kúrii a jeho vyučovanie sa presúva z univerzít do „bezpečnejšieho“ prostredia nových inštitúcií – kňazských seminárov.

Novinkou bolo zavedenie tzv. tridentskej metódy prístupu ku kánonickému právu. Išlo o to, že promulgované závery Tridentského koncilu nebolo možné glosovať a komentovať bez povolenia pápeža, ktorý si vyhradil právo na ich autentickú interpretáciu.

Zašlo sa až tak ďaleko, že diela autorov, ktoré boli vydané bez tohto povolenia, sa dostali na Index zakázaných kníh. Nielen pre oblasť práva, lež pre všetky ostatné oblasti od Tridentského koncilu platilo, že o tom, čo sa rozhodne na centrálnej úrovni, sa nediskutuje, len sa to s poslušnosťou viery prijíma. A kto to neprijme: anatema sit!

Centralizmus a posilnenie právomocí pápeža dovnútra Katolíckej cirkvi sa prejavili aj tým, že po skončení koncilu nasledovali kroky, ktoré vykonal samotný pápež z vlastného popudu, bez diskusie s biskupmi: vydanie zoznamu zakázaných kníh, všeobecného katechizmu, revidovanie liturgických kníh. Z hľadiska našej témy je vhodné oceniť, že aspoň implementácia disciplinárnych ustanovení bola zverená do rúk diecéznych biskupov.

Koncil potvrdil hierarchické postavenie rímskeho biskupa a diecéznych biskupov. Miestne cirkvi na druhej strane definitívne prišli o autonómiu v oblasti liturgie, keďže prišlo prvýkrát v histórii k jej povinnému zjednoteniu. Pestrosť miestnych liturgií, ktorá bola v cirkvi vyše pol druhého tisícročia, musela ustúpiť uniformite Rímskeho misála. Táto novinka v podobe jednoty kultu bola v tej dobe potrebná pre jasné odlíšenie katolíckych bohoslužieb od protestantských.

O prijatí tridentských dekrétov rozhodovali vo svojich dŕžavách jednotliví panovníci, v niektorých prípadoch s výhradami. V Uhorsku boli bez výhrad prijaté na synode v Trnave v roku 1564. Viacero výnimiek si uplatnili napríklad poľskí biskupi. Španielsky kráľ ich akceptoval len pri zachovaní vlastných kráľovských práv.

Francúzsky kráľ si uplatnil placetum regium vzhľadom na tradičné práva galikánskej cirkvi, neskôr ho však biskupi obišli cez provinciálne a diecézne synody. Celkovo však trvalo celé storočie, kým sa nové normy zaviedli vo všetkých partikulárnych cirkvách.

Od rozpadu západného kresťanstva po odluku cirkvi od štátu

Rím definitívne prišiel o jednotu s miestnymi cirkvami v celej Škandinávii, v Anglicku a vo veľkej časti nemecky hovoriacich kniežatstiev. Oporou mu boli za cenu viacerých ústupkov španielski králi, francúzski králi a Habsburgovci. V protestantských krajinách sa cirkvi stali národnými v plnom význame a aj panovníci sa snažili o ich úplné podriadenie.

V katolíckych krajinách sa podľa vzoru protestantských objavili snahy o prekonanie Tridentom nastoleného centralizmu a vrátenie odňatých právomocí diecéznych biskupov. Diplomacia pracovala na plné obrátky a tak sa podarilo udržanie vonkajšej jednoty s pápežom. Za úvahu stojí myšlienka, ako by to bolo, keby sa pápež na začiatku stredoveku nestal aj hlavou štátu a v jeho priebehu aj dôležitým politickým hráčom.

V Španielsku a všetkých jeho kolóniách sa po Tridente rozvinul regalizmus, ktorý uplatňoval placetum regium na pápežské dokumenty, appellatio ab abusu proti výrokom cirkevných súdov, vlastnú národnú inkvizíciu, právo obsadzovať všetky biskupské a opátske miesta. Španielsky regalizmus sa opieral o staršie pápežské privilégiá i rozhodnutia partikulárnych koncilov. Španielska národná cirkev síce bola v jednote s Rímom, no miestni biskupi neraz vystupovali proti pápežovi a v 18. storočí sa objavili aj tendencie k schizme. V 19. storočí začal regalizmus upadať.

„Kódex kánonického práva z roku 1917 bol vyvrcholením procesu centralizácie Katolíckej cirkvi. Z miestnych biskupov sa stali v podstate vykonávatelia vôle Rímskej kúrie.“Zdieľať

Prvorodená dcéra cirkvi, Francúzsko, mala v tomto období problém s galikanizmom, ktorý svoje požiadavky formuloval v roku 1594 vo forme 83 zásad v texte Slobody galikánskej cirkvi. Išlo o pomer pápeža k francúzskej partikulárnej cirkvi i francúzskemu štátu. Kráľ mal právo zvolávať partiukulárne koncily, obmedziť jurisdikciu nunciov, odvolať sa ku všeobecnému snemu proti pápežovi, uplatňovať placetum regium na pápežské výnosy a obmedzovať apelácie na Rím.

Tieto sa stali súčasťou svetského práva a pretrvali v ňom až do 19. storočia. Keďže veľká časť biskupov mala vrúcnejší vzťah k Francúzsku než k Rímu, schizme sa darilo predísť len šikovnou diplomaciou, ktorá súvisela s kráľovským bojom proti protestantom.

Galikanizmus bol inšpiráciou pre episkopalizmus, ktorý hlásal úplnú nezávislosť biskupských úradov a vylúčenie všetkých pápežských zásahov. Tento smer vznikol v Belgicku a postupne sa rozšíril do ďalších krajín. Výrazne sa presadil medzi poľskými biskupmi, ktorí požadovali obmedzenie výsad nunciatúry, kontrolu búl biskupským zborom a zrušenie pápežských provízií.

Nemecký svätiaci biskup Mikuláš z Hontheimu na základe falošnosti pseudo-Isidoriány odoprel pápežovi akýkoľvek výkonný primát, požadoval úplnú decentralizáciu a všeobecný biskupský placetum regium na pápežské dokumenty. V habsburských dŕžavách Jozef II. zriadil z cirkvi štátnu inštitúciu a popri placetum regium zrušil prísahu vernosti metropolitov pápežovi a pápežské rezerváty.

Úzke prepojenie cirkvi a štátu, charakteristické pre stredovek, sa javí vo svetle historických skúsenosti ako nešťastné. Zlom nastal na konci 18. storočia, keď vznikli prvé sekulárne štáty: Francúzska republika a Spojené štáty americké. Oba útvary mali vo svojich ústavách ideu odluky cirkvi od štátu a z nej vyplývajúcu slobodu vierovyznania. Ak sa totiž štát nespája s konkrétnym vierovyznaním, všetci jeho obyvatelia sú si v tejto veci rovní.

Z právneho hľadiska môžeme túto odluku cirkvi od štátu definovať ako štátne vyhlásenie o neexistencii právneho prepojenia medzi štátom a cirkvou. Štát a cirkev sú tak dva vzájomne nezávislé subjekty s vlastným právom, inštitúciami a jurisdikciou. Predstavitelia štátu sa zriekajú právomoci zasahovať do chodu v miestach cirkví, ktoré majú plnú slobodu usporiadať si vzťahy s univerzálnou cirkvou.

Pius IX. a I. vatikánsky koncil

Požiadavkám modernej doby sa v polovici 19. storočia snažil vyhovieť progresívny pápež Pius IX. Podľa vzoru moderných štátov sa v roku 1847 rozhodol zmeniť Pápežský štát na konštitučnú monarchiu, v ktorej nadobudlo kardinálske kolégium postavenie senátu. S výnimkou Štátneho sekretariátu boli všetky výkonné pozície sprístupnené laikom. Bola zavedená sloboda slova, tlače i zhromažďovania. Svoje reformy potvrdil ešte v roku 1848, keď podľa vzoru Francúzska vydal pre Pápežský štát Ústavu pre občanov.

Pre zlé hospodárske pomery a európsky revolučný étos vypukla aj v Ríme vzbura, po ktorej Ústavodarné zhromaždenie zosadilo pápeža z pozície hlavy štátu, vyhlásilo Rímsku republiku a skonfiškovalo cirkevný majetok. V roku 1849 zakročili francúzske a rakúske vojská, povstanie potlačili a pápež všetky reformy zrušil.

Nemožno sa čudovať, že po tejto skúsenosti sa z Pia IX. stal iný človek, ktorý seba i celú Katolícku cirkev uzavrel do obrannej pozície a urobil z nej pevnosť, ktorá sa má usilovať všetkými prostriedkami odolať nástrahám vonkajšieho sveta. Poslednou ranou bolo, keď nacionalistické hnutie, ktoré spustilo proces zjednocovania Talianska, napokon anektovalo aj Pápežský štát.

Pius IX. uchopil pozíciu pápeža spôsobom, ktorý vyvoláva kontroverzie. Silne centralisticky sa prejavil už svojím bezprecedentným rozhodnutím vyhlásiť dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie v roku 1854. Nejde o obsah samotnej dogmy, tá je v tom nevinne. Problém bol spôsob jej vyhlásenia, keď pápež prvýkrát v histórii konal v záležitosti viery sám, teda bez všeobecného koncilu. Bol to teda prvý náznak, že vo vzťahu pápeža k ostatným biskupom sa čosi zásadne mení.

Ďalším kontroverzným aktom bolo pápežovo rozhodnutie oboznámiť svet s tým, čo on sám zo svojej autority považuje za bludy hodné odmietnutia. Išlo o jeho neslávny Sylabus omylov vtedajšej doby z roku 1864. Text pôsobil rozpačito nielen preto, že mu nepredchádzala relevantná diskusia s miestnymi biskupmi, ale predovšetkým preto, že sa nevyhol niektorým nejasným i nešťastným vyjadreniam, čím vzbudil zbytočnú vlnu odporu vo viacerých štátoch. Francúzsko, Taliansko, Rakúsko, ale aj pravoslávne Rusko ho zakázali publikovať.

„František chce vrátiť cirkev pred Pia IX., respektíve pred Kódex z roku 1917 a obnoviť ju ako rodinu miestnych cirkví.“Zdieľať

Svojimi krokmi Pius IX. začal budovať nový model Katolíckej cirkvi, silne centralizovanej, vymedzujúcej sa voči vonkajšiemu svetu, odmietajúcej diskusie s vonkajším svetom a majúcej aj obavy z vnútornej diskusie. Zároveň sa mu podarilo namaľovať obraz spiatočníckej a ustráchanej cirkvi, ktorá bojuje proti pokroku v spoločnosti, teda obraz, ktorý dnes tak horlivo adorujú tzv. tradicionalisti.

Je pravda, že napokon predsa len zvolal koncil, konkrétne 1. vatikánsky, a že na ňom prebehla slobodná a otvorená diskusia. Počas dvoch rokov sa na ňom zúčastnilo asi 700 biskupov a 24. apríla 1870 jednohlasne prijali dogmatickú konštitúciu O katolíckej viere. Bol to však koncil, ktorý zmenil Katolícku cirkev na silne centralizovanú inštitúciu pod vedením pápeža, ktorý prevzal na seba mnohé kompetencie, ktoré vždy patrili miestnym biskupom.

Vrcholom koncilu bola diskusia o neomylnosti pápeža, keď sa biskupi rozdelili na dva tábory a niektorí z Ríma odišli. Väčšina prítomných napokon súhlasila a prišlo k proklamácii toho, že pápež je neomylný v oblasti viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne.

V súvislosti s oznámením tejto dogmy prerušili jednotu s pápežom niektorí nemeckí duchovní a teológovia a vznikla Starokatolícka cirkev, ktorá chcela pokračovať v dovtedajšej tradícii decentralizovaného modelu s autonómiou miestnych biskupov. Tá ostala zachovaná len v práve východných katolíckych cirkví, na ktoré si pápež nedovolil siahnuť.

Kódex kánonického práva

Úpadok kánonického práva po Tridentskom koncile bol badateľný vo vedeckej činnosti i v jeho výučbe v kňazských seminároch, kde bol na okraji záujmu, čo viedlo k jeho neznalosti. V priebehu posledných rokov pontifikátu Pia IX. adresovalo postupne 33 biskupov z rôznych krajín pápežovi návrh na kodifikáciu kánonického práva, ktorú si spočiatku predstavovali ako aktualizáciu Korpusu kánonického práva.

Ďalší pápež, Pius X., zveril túto skutočne ťažkú úlohu kardinálovi Gasparrimu a cieľom malo byť vytvorenie jedinej výlučnej úplnej úradnej zbierky kánonického práva. Pius X. si prial, aby sa na jeho tvorbe podieľali všetci biskupi, preto ich okružným listom vyzval k spolupráci a dal im lehotu štyroch mesiacov na zaslanie postoja k samotnej kodifikácii. Mali tiež vyslať zástupcov za jednotlivé národy do pracovných skupín, ktoré sa podieľali na kodifikácii. Vlastné návrhy mali poslať aj univerzity a rehole.

Podľa vzoru Tridentského koncilu, ktorý kedysi zriadil úrad na výklad jeho ustanovení, pápež Benedikt XV. z vlastného popudu po vydaní Kódexu kánonického práva zriadil Komisiu pre autentický výklad Kódexu. Aj používanie Kódexu na vyučovanie v kňazských seminároch bolo podľa pokynov príslušnej Kongregácie. 

Kódex kánonického práva z roku 1917 priniesol do vzťahu pápeža a miestnych biskupov jednu dôležitú zmenu: biskupi viac nebudú volení vo svojich diecézach, ale slobodne a priamo menovaní pápežom.

Bolo to prvýkrát v celých dejinách, keď Rím promulgoval univerzálny zákon, ktorý pápežovi dáva takú moc pri výbere miestnych biskupov, ktorá nahrádza ich dovtedajšiu slobodnú voľbu priamo v miestnej cirkvi. Tento kánon znamená koniec tradičného modelu Katolíckej cirkvi ako decentralizovanej rodiny miestnych cirkví.

Okrem toho Kódex nevyvolal nadšenie u miestnych biskupov aj preto, že ich obral o viaceré tradičné kompetencie. Vlna kritiky sa zniesla na silný centralizmus i na metodologické zásady a systematiku. Zákonodarca dopustil značný nesúlad medzi históriou a platným právom.

Objavili sa tiež hlasy, ktoré poukazovali na to, že Kódex bol miestnym biskupom nanútený absolutistickým spôsobom a bez rešpektovania potrieb jednotlivých diecéz a provincií. Hoci im bol poskytnutý priestor a čas na vyjadrenie sa ku konečnej podobe Kódexu, akoby napokon prevážila túžba práce čím skôr ukončiť a Kódex promulgovať.  

Pápež František na stretnutí s biskupmi, kňazmi, zasvätenými, seminaristami a katechétmi v Katedrále sv. Martina 13. septembra 2021 v Bratislave. Foto: TASR – Michal Svítok

Z hľadiska našej témy je dôležité zdôrazniť, že vo vzťahu pápeža a miestnych biskupov je Kódex kánonického práva z roku 1917 vyvrcholením procesu centralizácie Katolíckej cirkvi. Miestni biskupi sa ocitli v celkom novej realite, keď sa z nich stali v podstate vykonávatelia vôle Rímskej kúrie. Rímskokatolícka cirkev sa zmenila zo spoločenstva národných cirkví na absolutistickomonarchistickú inštitúciu so silným centrom v Ríme. Tento stav bol dlhodobo neudržateľný, a tak už 2. vatikánsky koncil začal s pomalým návratom k decentralizovanému modelu.

Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz

2. vatikánsky koncil sa vybral cestou napraviť chyby, ktoré sa udiali v predchádzajúcich sto rokoch. Predovšetkým napravil dogmu o pápežskej neomylnosti, ktorú rozšíril na celé biskupské kolégium. Z hľadiska historického kontextu je to zároveň definitívna odpoveď na stáročné debaty o konciliarizme, pápežskom primáte i úlohe miestnych biskupov.

Naštartoval tiež reformu Kódexu kánonického práva, ktorá sa opierala o praktické skúsenosti z jeho používania. Nový Kódex sa pripravoval pokojnejšie, dlhšie a výsledkom je oveľa kvalitnejšie dielo, ktoré postupne vracia biskupom viaceré kompetencie, ktoré im boli starým Kódexom odňaté.

Je prirodzené, že z pastoračného terénu pochádzajúci Ján Pavol II. vydaním nového Kódexu z roku 1983 uvoľnil procesy vedúce k postupnému návratu decentralizovaného modelu cirkvi.

Je pochopiteľné, že kuriálny intelektuál Benedikt XVI. v tomto zmysle na chvíľu tieto procesy spomalil, no práce na reformách pokračovali aj za jeho pontifikátu.

A Pán Boh zaplať za Františka, ktorý prišiel z celkom iného sveta a svojim reformami – ktoré áno, sú z jeho popudu –, ale ich podstatou je to, že chce vrátiť Katolícku cirkev pred Pia IX., respektíve pred Kódex z roku 1917 a obnoviť ju ako rodinu miestnych cirkvi, vrátiť ju k jej počiatkom i k tomu, čo sa počas jej dvetisícročnej tradície osvedčilo. 

Na margo rôznych obáv treba pripomenúť, že súčasťou Katolíckej cirkvi sú tiež jednotlivé východné katolícke cirkvi s vlastným kánonickým právom. V nich sa kontinuálne udržalo autonómne postavenie ich vlastných patriarchov a vyšších arcibiskupov, ktorých rozhodnutia pápež neschvaľuje, ale len potvrdzuje.

Ak toto východné „potvrdenie“ nahradí „schválenie“ aj v západnom Kódexe, nemusia mať viac latinskí metropoliti, ba ani diecézni biskupi dojem, že sú azda menej kompetentní vo veciach vedenia diecéz ako ich východní bratia.

Nie je vôbec pravdou, že „pápež decentralizuje tak, že centralizuje rozhodnutia na seba...“ František nevymýšľa nič nové, len svojimi rozhodnutiami postupne očisťuje cirkev a vracia miestnym biskupom to, čo im bolo kedysi odňaté.

Je zavádzaním tvrdiť, že „po posilnení postavenia miestnych cirkví na úkor rímskeho ústredia volali už pred 60 rokmi niektorí účastníci Druhého vatikánskeho koncilu“, pretože to vyvoláva falošný dojem, že išlo o volanie po niečom novom a modernom. V skutočnosti išlo o volanie po návrate k tradícii.

Je ignorovaním histórie a tradície napísať domnienku, že „odpoveď na otázku, čo je to tá ,zdravá decentralizácia‘..., ukážu až následné skúsenosti z praxe“. Ukazujú to dve tisícročia histórie Katolíckej cirkvi, z ktorej si môžeme zobrať poučenie, vrátiť sa k tomu, čo fungovalo, a vyvarovať sa toho, čo sa ukázalo ako chyba. A to teda ozaj nie je dôvod na obavy.

Nájde František odvahu na úplný návrat k tradícii?

Pápež František zatiaľ v súlade s tradíciou postupne vracia miestnym biskupom ich pôvodné alebo kánonickým jazykom „vrodené“ kompetencie. Robí to preto, že im vždy patrili, a nie preto, že by chcel niekoho potešiť a iného nahnevať. Biskup vždy bol a znova má byť autonómnou hlavou miestnej cirkvi pri zachovaní pevnej jednoty s Rímom.

No to najkľúčovejšie pri tejto téme je zrušenie kompetencie pápeža menovať miestnych biskupov a vrátiť sa k ich slobodnej voľbe v miestnych cirkvách. Duch Svätý predsa nevanie len v Ríme a jeho účinnému pôsobeniu pri voľbe biskupov, ktoré bolo prerušené v roku 1917, je možné znovu nechať voľný priebeh.

Inšpiráciou môže byť nielen staré právo latinskej cirkvi či právo východných katolíckych cirkví, ale aj normy pri uprázdnení biskupstva, keď sa volí dočasný správca diecézy. V tejto záležitosti boli vypracované zaujímavé návrhy konkrétnych kánonov, ktoré pekne sprecizovali celý proces voľby miestnych biskupov v diecézach. No ktoré z nich a kedy sa stanú súčasťou Kódexu, vie v tejto chvíli ozaj len Duch Svätý, preto ich tu ani nebudem spomínať.

Na záver si dovolím vyjadriť túžbu, že azda tento text prispel k tomu, že sme lepšie pochopili samotnú tému a zahnali zbytočné obavy. Táto konkrétna téma zároveň môže prispieť ako malá ukážka toho, akým nebezpečenstvom sú pre Katolícku cirkev tí tradicionalisti, ktorí ignorujú tradíciu a čerpajú z nevedomosti a zbytočných obáv.

A akým pápežom teda bude raz František z pohľadu cirkevných dejín? Mám nádej, že azda pápežom, ktorý sa napriek odporu tradicionalistov rozhodol vrátiť k osvedčenej tradícii.

Titulná foto – Raffaello Sanzio: Korunovácia Karla Veľkého, detail fresky. Foto: Flickr.com/Frans Vandewalle