Spomienka na Mons. Jána Formánka Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte

Mal som možnosť spoznať ho ako bohoslovec pred dvadsiatimi rokmi ako dekana Bratislavy. Vo svojej pochabej mladosti som ho vtedy posudzoval inak, než ho vnímali tí, ktorí ho dobre poznali. Ubehli roky, kým som mal možnosť pocítiť láskavý dotyk jeho kňazského srdca.

Pred takmer ôsmimi rokmi som nastúpil na miesto kaplána v Dóme sv. Martina v Bratislave. Každé ráno sme sa stretávali pri oltári. Pápežský prelát bol pri týchto svätých omšiach pravidelný koncelebrant. Neraz som dobiehal na poslednú chvíľu a láskavá výčitka v jeho očiach ma vždy dokázala zahanbiť.

Posledné mesiace sme sa takmer každé ráno stretávali na Kapitulskej ulici. Zvykli sme sa pozdraviť a prehodiť pár slov. Občas aj zažartovať. Ja som prichádzal zo svätej omše od sestier uršulínok, on obklopený svojimi priateľmi z katedrály. Naposledy v piatok 16. mája. Potom ho odviezli do nemocnice.

Mons. Formánek bol do konca svojej pozemskej púte mimoriadne obľúbený a vážený kňaz, za ktorým prichádzali po radu i povzbudenie mnohí laici i kňazi. „Nerobím nič zvláštne, len to, čomu som sa zasvätil, a snažím sa tomu ostať verný, lebo je to náplň môjho života,“ povedal o svojej vyše šesťdesiatročnej kňazskej službe.

Keď som začal písať svoju knihu o kňazovi Braňovi Bukovskom, bol mojím úplne prvým respondentom. S nadšením súhlasil, aby som ho navštívil spolu s Tomášom, ktorý ma sprevádzal ako fotograf.

Mons. Formánek sa na Kapitulskú ulicu presťahoval po vzniku Bratislavskej arcidiecézy v roku 2008. Štyri roky vykonával službu generálneho vikára. Ako skúsený kňaz dostal za úlohu pripraviť hospodársku oblasť novej arcidiecézy, sprostredkovával kontakty s arcibiskupským úradom, udeľoval dišpenzy a chodieval tiež birmovať.

Po skončení tejto služby sa v roku 2012 stal penitenciárom v Dóme sv. Martina. Každá diecéza má kňaza, ktorý slúži ako hlavný spovedník katedrálneho chrámu. Okrem bežnej spovednej služby, ktorú vykonáva denne, najmä v ranných hodinách, má právo oslobodiť od cenzúr, ktoré sú rezervované ordinárovi.

Otec Formánek patril k tým vzácnym ľuďom, ktorí každého srdečne privítajú, a návšteva sa uňho cítila dobre a príjemne. Išli sme do obývačky, a keďže sme boli starí známi, dovolil mi zájsť dozadu do kuchyne a priniesť niečo na občerstvenie. „Teším sa, že ste prišli, posaďte sa a cíťte sa ako doma.“ 

Pred stretnutím som si urobil dôkladnú prípravu. Do zvláštneho zošita som si rukou napísal zo dve strany otázok. „Vidím, že si sa poctivo pripravil,“ pochválil ma, keď som si na stôl položil otvorený zošiť a zapol diktafón.

Rodák zo Starej Turej prijal kňazskú vysviacku v roku 1959 a väčšinu svojho kňazského života prežil v Bratislave. V šesťdesiatych rokoch bol kaplánom v Dóme sv. Martina a potom vo farnosti Blumentál: „Ako kaplán som sa venoval predovšetkým vysokoškolákom. Do dnešného dňa som s mnohými v kontakte a spoločne na tú dobu spomíname.“

Politické zmeny v druhej polovici šesťdesiatych rokov priniesli do spoločenského života uvoľnenie, no aj tak si bolo treba dávať pozor. „Štátna moc mala predstavu, že kňaz sa má venovať len babkám v kostole.“

Práca s mládežou bola v časoch prísnej ateizácie vnímaná ako protištátna činnosť. „Kňazi, ktorí sa jej venovali, boli pozývaní na výsluchy na legendárnu Februárku. Chceli nás zastrašiť, ale ja som im vždy povedal, že robím len duchovnú činnosť, za ktorú ma predsa platia.“

Kapláni v Blumentáli mali veľkú oporu v osobe vtedajšieho farára, kanonika Moďorošiho, ktorý to s vtedajšími mocipánmi vedel uhrať, a to aj preto, že bol členom Pacem in terris. „Vždy nám hovorieval: ,Chlapci, robte, ja vám držím chrbát.‘ Mali sme v ňom istotu, že keď bolo nejaké udanie, vedel to vyriešiť, mnohé veci zachránil a my sme mohli pokojne ďalej pracovať.“

Kňaz Ján FormánekCirkev si po revolúcii neudržala autoritu, lebo pri niektorých kauzách mlčala

Pavol Hudák

Spomína na to, ako ho tešil záujem vtedajších vysokoškolákov. „Blumentál bol vtedy niečo podobné ako dnes UPC v Mlynskej doline. Podstata môjho pôsobenia spočívala vo vysluhovaní sviatosti zmierenia a Eucharistie. Ale robili sme tajné stretká na fare, kde sme sa spolu modlili a mali rôzne diskusie či prednášky.“

Sčítaný blumentálsky kaplán kládol dôraz aj na kvalitnú duchovnú a teologickú literatúru, ktorá nebola bežne dostupná. „Niečo vychádzalo v Spolku sv. Vojtecha, ale veľa toho nebolo. Zháňali sme kvalitnú literatúru zo Západu, ktorú sme prekladali, prepisovali na stroji a rozdávali mládeži. Po revolúcii sa mi stalo, že ma zastavil človek a povedal mi, že knižka, ktorú som mu vtedy dal, rozhodla o jeho živote.“

Nová etapa kňazského pôsobenia otca Formánka v Bratislave sa začala po Nežnej revolúcii, keď sa po dvoch desaťročiach vrátil do centra hlavného mesta, aby sa stal farárom a neskôr aj dekanom v legendárnom Modrom kostolíku.

V deväťdesiatych rokoch bol Modrý kostolík jedným z viacerých kostolov v centre Bratislavy, do ktorého okrem Staromešťanov prichádzali aj ľudia z Petržalky, kde v tom čase ešte neboli kostoly. „Keď sme sa snažili pritiahnuť ľudí aj mimo svätej omše, tak prišli len tí, ktorí chodia každý deň do kostola. No rodiny, ktoré chodievali na svätú omšu v nedeľu, sa cez týždeň nehlásili.“

Otec Formánek počas svojho osemnásťročného pôsobenia v Modrom kostolíku spolupracoval s dvanástimi kaplánmi. „Ja som mal veľmi dobrých kaplánov. Každému som na začiatku povedal, že ráno i večer sme obaja v kostole, jeden v spovednici a druhý pri oltári. Popoludní boli ešte úradné hodiny v kancelárii. Pokiaľ ide o voľný čas, každý mal slobodu,“ skonštatuje náš hostiteľ a ja si v mysli premietam skúsenosti zo svojich dvanástich diakonských a kaplánskych pôsobísk.

Keďže išlo o rozhovor do knihy o Braňovi Bukovskom, veľká časť otázok sa týkala jeho. Spomeniem tu len jeden moment, ktorý ma osobne najviac zasiahol. „Braňo mal rád ľudí, možno až veľmi,“ zhodnotil otec Formánek. „Kňaz i lekár majú byť na prvom mieste dobrými ľuďmi, majú mať záujem o človeka, vedieť sa mu priblížiť, zaujímať sa o každodenné záležitosti, to sa ľuďom ráta. A pravdaže, treba ich vedieť aj vypočuť, ak majú ťažkosti.“

Pýtal som sa ho, aký by podľa neho mal byť kňaz dneška. Čo dnešná spoločnosť od nás kňazov očakáva?

„Ako svet napreduje, aj Cirkev musí ísť dopredu. Žiaľ, máme dnes aj kňazov, ktorí chcú Cirkev stiahnuť niekde dozadu,“ povzdychne si nad nárastom tradicionalizmu. „Veď tí biskupi na Druhom vatikánskom koncile neboli hlúpi, správne a múdro reagovali na požiadavky doby. A teraz to chce niekto sťahovať dozadu?“

Zdá sa mi, že je múdre počúvať skúsenosti kňaza, ktorý starú liturgiu zažil v jej pôvodnej autentickej podobe na začiatku svojho kňazského pôsobenia. „Mali by sa pýtať nás starých, ako sme my vnímali zmenu liturgie. Pre nás to bol dar od Boha!“

Pre mladšie ročníky by mohla byť osobná skúsenosť starších generácií veľkým prínosom. „Mám pocit, že v dnešnom svete mladí od starých nič nepotrebujú. Myslím si, že by bolo dobré spoločne sa stretávať, komunikovať a vymieňať si názory i skúsenosti.“

Otec Formánek bol jedným z tých kňazov, ktorých sa oplatilo pozorne počúvať. Bol pre nás akoby starým otcom. „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. U mňa má každý dvere otvorené.“

Sú rôzne názory na to, či je možné byť priateľom i duchovným otcom v jednej osobe. „Kňaz si má vážiť laikov, aj ako priateľov. Naše kňazské problémy však nemôžu laici úplne pochopiť, podobne ako my nemôžeme úplne pochopiť vás laikov. Pre kňaza má byť na prvom mieste v tomto zmysle kňazské spoločenstvo. Tam sa máme medzi sebou priateľsky zverovať s našimi ťažkosťami.“

Kňaz potrebuje byť predovšetkým pevne ukotvený vo vzťahu k Bohu, ale potrebuje aj zdravé vzťahy s ľuďmi, aby sa neuzavrel do seba.

„Meditácia, adorácia a svätostánok. Keď kňazi prestanú meditovať a adorovať, potom sa to stáva zamestnaním. A potrebné je aj spoločenstvo, neostať sám. Keď človek, nielen kňaz, ostane sám, stane sa čudákom. Je to asi aj výzva pre laikov, zaklopať kňazovi, zavolať ho na obed, opýtať sa, či niečo nepotrebuje. Mali by sme si zrejme aj všímať kňaza, či nie je sám a podobne.“

Pri odchode sme ešte poprosili otca Formánka o požehnanie, aby sa knihu spomienok na Braňa podarilo zrealizovať. S Božou pomocou sme ju napokon dokončili a vydali. 

Neviem, či mi Pán niekedy dopraje napísať knihu aj o Mons. Formánkovi – možno ju raz napíše niekto iný.

Viem však, že môj život by bol iný, ak by doň nebol vstúpil otec Formánek – možno celkom iný.

A za to mu dnes ďakujem.