Čo sa to deje v Taliansku Ako covid urýchlil kolaps praktizovania náboženstva

Neúprosný proces sekularizácie, ktorý sa šíri po Európe, nešetrí žiadnu krajinu latinskej katolíckej tradície, hoci v niektorých prípadoch je pomalší a zákernejší.

Taliansko, ktoré stále ostáva relatívne bez ujmy vďaka prítomnosti Vatikánu vo svojom strede, sa však uberá rovnakou cestou ako jeho európski susedia.

Podľa najnovších údajov, ktoré zverejnil Taliansky národný štatistický inštitút (ISTAT), sa počet katolíkov, ktorí sa zúčastňujú na omši aspoň raz týždenne, za dve desaťročia znížil takmer o polovicu, keď v rokoch 2001 až 2022 klesol z 36,4 % na 18,8 %, pričom od roku 2020 sa tento trend výrazne zrýchlil.

Údaje ukázali, že zatvorenie kostolov počas pandémie covidu-19 vyhnalo množstvo veriacich, ktorí sa po zrušení obmedzení už nevrátili. V roku 2022 31 % obyvateľov uviedlo, že do kostola nevkročilo s výnimkou oslavy svadby, krstu alebo pohrebu  ̶  v porovnaní so 16 % v roku 2001.

Tieto čísla nemajú v histórii Talianska obdobu.

Postupné oddeľovanie viery od každodenného života

Pozorovateľov cirkevného života v krajine však tieto zistenia neprekvapujú a vzhľadom na to, čo pozorujú, sa zdajú skôr optimistické.

Katolícky akademik Marco Ventura, ktorého cituje talianska webová stránka Settimana News, hovorí: „Pravidelné stretnutia na mieste bohoslužby – pre katolíkov nedeľné omše – priťahujú čoraz menej Talianov.“

Toto konštatovanie umocňuje generačný aspekt tohto poklesu, ktorý sa týka najmä vekovej kategórie 18 – 24 rokov a tínedžerov predovšetkým vo veku 14 – 17 rokov, pričom dve tretiny týchto skupín kostolné lavice už opustili.

„Už dlhšie pozorujem, že Taliansko je o dve generácie pozadu za Francúzskom, svojím najbližším susedom,“ povedal pre National Catholic Register otec Stefano Cascio, ktorý od roku 2016 pôsobí v rímskej farnosti San Bonaventura. Tento 45-ročný kňaz francúzsko-talianskej národnosti je známy svojím misionárskym dynamizmom a obľúbenosťou u mladých ľudí v často nebezpečnej štvrti, kde sa nachádza jeho kostol.

Denne je svedkom tých istých mechanizmov, ktoré pozoroval vo Francúzsku ako dieťa a ktoré viedli k tomu, že najstaršia dcéra cirkvi sa stala krajinou, kde sa sotva 6 % obyvateľov hlási k praktizujúcim katolíkom.

Čo sa to deje s „najstaršou dcérou cirkvi“ Katolicizmus vo Francúzsku sa čoskoro môže stať menšinovým, ale ortodoxnejším

Solène Tadié

Trend úpadku by sa mohol rýchlo zvrátiť, a to oživením tradičnej viery.

„Vo Francúzsku bola generácia našich starých rodičov všeobecne veľmi nábožná a všetky rodinné oslavy boli nábožné, ale naši rodičia, hoci nás nútili poznať katechizmus a pristupovať k sviatostiam, už nechodili na omšu; bola to generácia mája ’68,“ spomína Stefano Cascio. „V ďalšej generácii, teda v tej mojej, sa mnohí ľudia neženili, ba ani nekrstili svoje deti.“

Na vlastnej koži bol svedkom jasného odklonu talianskej spoločnosti od cirkvi, čo viedlo k postupnému oddeľovaniu života viery od každodenného života – čoraz viac ľudí chodiacich do kostola sa v každodennom živote rozhodovalo a konalo spôsobom, ktorý bol v rozpore so základným učením cirkvi.

„Bolo jasné, že taká situácia dlho nevydrží a nakoniec vybuchne, pretože tradícia bez viery je neplodná a vzhľadom na demografický kolaps je nepravdepodobné, že by sa situácia v dohľadnom čase zlepšila,“ dodal otec Cascio.

„Obraz sekularizovanej cirkvi“

V tomto všeobecnom kontexte, ktorý bol už aj tak veľmi nepriaznivý pre udržanie viery, ešte priliali olej do ohňa rôzne lockdowny a iné obmedzenia zavedené v období od marca 2020 do mája 2022 ako súčasť zdravotnej a politickej krízy vyvolanej ochorením covid-19.

V roku 2020 zostali kostoly na mnoho mesiacov zatvorené a veriaci tak prišli o prístup k sviatostiam a často aj o kontakt so svojimi kňazmi, čo viedlo k tomu, že sa mnohí cítili opustení tvárou v tvár chorobe a v niektorých prípadoch aj smrti.

Talianska biskupská konferencia 12. marca 2020 ako jedna z prvých na svete verejne uvažovala o zatvorení kostolov „nie preto, že by to nariadil štát, ale z pocitu príslušnosti k ľudskej rodine“.

Čoraz viac ľudí chodiacich do kostola sa v každodennom živote rozhoduje a koná spôsobom, ktorý je v rozpore so základným učením cirkvi.Zdieľať

Sociológ Franco Garelli vo svojej analýze údajov z ISTAT-u ukázal priamy vplyv covidového obdobia na náboženskú prax, ktorá v rokoch 2001 – 2019 klesla o necelú tretinu a v rokoch 2020 – 2022 o 25 %. Vypočítal aj, že medzi tínedžermi klesol počet veriacich z 37 % v roku 2001 na 20 % v roku 2019 a potom na 12 % v roku 2022.

„Obdobie covidu bolo obdobím opustenosti zo strany cirkvi, ktorej predstavitelia odopierali ľuďom náboženskú oporu, ani nie tak ako útechu, ale ako dôvod na nádej presahujúcu fyzické zdravie a starostlivosť oň,“ povedal Riccardo Cascioli, šéfredaktor webovej stránky La Nuova Bussola Quotidiana.

S odkazom na obdobia veľkých morových epidémií, počas ktorých bola katolícka cirkev základným referenčným bodom a podnecovala masové obrátenia, pričom sa udialo množstvo zázrakov, vyjadril ľútosť nad tým, že celá (cirkevná) inštitúcia stratila kľúčovú príležitosť na misiu a ohlasovanie evanjelia.

„Kríza vyvolaná covidom je symbolickým obrazom sekularizácie, ktorá zasiahla aj samotnú cirkev,“ uviedol Cascioli. „Keď ľudia počuli biskupov tvrdiť, že zdravie má prednosť pred všetkým ostatným, mnohí si začali myslieť, že kostoly nie sú ničím iným ako miestami, kde sa poskytujú určité služby bez akéhokoľvek odkazu na večný život nadradený pozemskému životu a jeho problémom.“

Opäť sa pozerať na svet ako kresťania

Ak fatalistický charakter týchto analýz zmierňuje stále väčšinové postavenie katolicizmu v Taliansku, ku ktorému sa naďalej hlási 70 % jeho občanov (v porovnaní s menej ako 60 % v Španielsku, 25 % vo Francúzsku a 20 % v Holandsku), je to predovšetkým z dôvodu absolútnej neoddeliteľnosti krajiny od jej kresťanských dejín.

Citujúc kardinála Camilla Ruiniho Cascioli, zdôraznil, že talianska výnimka bola vždy spojená s prítomnosťou Vatikánu, ako aj s jedinečným svedectvom kresťanskej civilizácie v každom kúte krajiny.

Podľa jeho názoru sú však príznaky úpadku obyvateľstva rovnaké ako vo zvyšku Európy. Podobne ako Ján Pavol II. sa domnieva, že pri posudzovaní miery viery v spoločnosti je okrem sociologických údajov dôležitá tendencia robiť z viery kritérium, cez ktoré sa vníma život vo všetkých jeho aspektoch.

Názor amerického konzervatívca Benediktova voľba v časoch Covid-u

Rod Dreher

Tak ako Tomislav Kolakovič pripravil spoločenstvo Rodina, dnes potrebujeme vytvoriť novú podzemnú cirkev, aby sme zachovali svoju vieru v časoch prenasledovania, ktoré nás čakajú. 

„Toto mal na mysli Ján Pavol II., keď povedal, že viera sa musí stať plne kultúrnou, že musí podmieniť náš spôsob myslenia a života,“ dodal Cascioli a spomenul aj príklad známeho talianskeho politika ctihodného Giorgia La Pira, ktorý sa v 50. a 60. rokoch minulého storočia veľmi angažoval v medzinárodných diplomatických iniciatívach na podporu mieru.

„Vždy hovorieval, že keďže verí, že Kristus vstal z mŕtvych, celý jeho pohľad na realitu sveta je tým ovplyvnený a vždy to mal na pamäti, keď rokoval so svojimi partnermi, či už to boli komunisti, moslimovia, židia, ateisti...“

Dospel tak k záveru, že bez takéhoto základného predpokladu sa viera môže zredukovať len na „obyčajný personalistický a intímny kult bez akéhokoľvek vplyvu na spoločnosť“.

© 2021 EWTN News, Inc. Reprinted with permission from the National Catholic Register – www.ncregister.com. Preložila Terézia Sedláková.