Juraj Vittek vysvetľuje, čo presne pápež povedal o požehnávaní homosexuálnych párov. Tieto výroky dáva do kontextu toho, ako katolícka cirkev vlastne vníma hriech a vinu, ktorú človek nesie.

Vittek tvrdí, že rozumie aj kardinálom, ktorí chránia učenie cirkvi a chcú od pápeža jednoznačné odpovede. Podľa neho však František nechce pri obhajobe morálky zabudnúť na veľmi dôležitú časť evanjelia, ktorú často nevedia pretaviť do praxe samotní kňazi.

Celý rozhovor si môžete okrem textovej podoby aj pozrieť alebo vypočuť.

Médiami nedávno rezonovala správa, ktorej podstata bola zhrnutá vo vete: „Pápež František navrhuje, aby katolícka cirkev požehnávala páry rovnakého pohlavia.“ Prečo chce pápež požehnávať homosexuálne zväzky, keď katolícka cirkev považuje homosexuálne správanie za ťažký hriech?

Pápež František sa k novinárom vždy správa úctivo a hovorí, že majú dôležitú úlohu. Pozýva ich k tomu, aby sa riadili podľa toho, že sú nositeľmi pravdy, dobra a krásy. Na spomínaných titulkoch však vidím aj trochu manipulácie. V článkoch už potom nájdeme aj ďalšie fakty, titulok sa však vryje do pamäti. Asi v tom je aj „zbožné želanie“ autorov, ale nie je to pravda.

Nechcem vyvolávať nedôveru k médiám, tie sa však často venujú tomu, čo je „na vlne“. Pápež však takto nerozmýšľa.

Pred rokmi som mal z pápeža určité rozpaky, veľmi mi však pomohlo, keď mi môj duchovný otec poradil, aby som čítal, čo pápež hovorí. Preto aj ja odporúčam čítať skutočné pápežove vyjadrenia, či už na Vatican News, alebo na webe TK KBS.

František sa vyjadril k viacerým témam, nielen k požehnávaniu homosexuálov. Hovorím to preto, lebo titulky vytvárajú dojem, že cirkev rieši hlavne toto. Nie je to tak, toto riešia hlavne médiá a niektoré aktivistické kruhy, ktoré to „tlačia“ ako určujúce témy. Ono to aj témy sú, ale nie sú to ústredné témy, ktorými sa cirkev zaoberá.

Čo teda pápež naozaj povedal?

Dôležité je uviesť, že to je pápežova reakcia na otázky, ktoré mu adresovali piati kardináli. A pápež odpovedá v logike, ktorú stále používa.

V morálnom učení cirkvi má hriech dve roviny. Jedna rovina je objektívna, teda by sme o homosexualite objektívne povedali to, čo hovorí katechizmus – homosexuálne správanie je vnútorne vážne nezriadené. Inými slovami, objektívne je to ťažký hriech.

Katechizmus hovorí aj to, že už samotná homosexuálna tendencia je nezriadená, ale nie je hriešna. Už tu vidíme, že objektívne je nezriadená, ale subjektívne, podľa toho, ako sa s tým človek vyrovná, už hriešna byť nemusí.

Týka sa to aj iných nezriadených náklonností. Napríklad aj človek, ktorý je heterosexuál a má tendencie k promiskuite, má nezriadenú náklonnosť. Závisí od neho, ako sa s tým vyrovná, teda subjektívne nemusí mať vinu, napriek tomu, že takúto tendenciu má. Vždy je to úkon vôle.

Treba však ísť ešte hlbšie. Dokonca aj hlboko nezriadené konanie, ktoré je objektívne nezriadené, má svoju subjektívnu stránku. V katechizme je k tomu veľa textov, všetky ich spomínam v relácii vKontexte na TV Lux. Tieto texty hovoria o takzvanej podmienenosti pričítateľnosti viny za nejaký hriech.

Môžem objektívne konať nejaký hriech, ale môžu na mňa vplývať vonkajšie vplyvy, ktoré môžu zmeniť pričítateľnosť viny za daný hriech. Sú to napríklad veci psychologického, sociologického či výchovného rázu, sila nadobudnutých návykov a podobne.

Môžem teda objektívne páchať ťažký hriech, ale moja vina za ten hriech môže byť znížená.

Áno, až na minimum.

Až na také minimum, že môžem prijímať sviatosti?

Áno, dokonca až tak.

Čo teda pápež povedal kardinálom, ktorí sa ho pýtali na túto konkrétnu vec?

Kardináli očakávali odpoveď áno/nie. Pápež im však najprv napísal list, ktorý bol súkromný, lebo to bola odpoveď, ako pápež predpokladal, na ich úprimné otázky.

S jeho odpoveďou však boli kardináli nespokojní, preto mu poslali novú formuláciu, na ktorú sa muselo jednoznačne odpovedať áno/nie.

Kardináli majú pravdu v tom, že chcú potvrdiť objektívne učenie cirkvi. Ale pápež necíti potrebu opakovať znovu a znovu to, čo bolo tisíckrát povedané v pontifikátoch predošlých pápežov a čo máme aj v Katechizme katolíckej cirkvi, a teda že homosexuálne správanie je objektívne nezriadené.

... zvlášť v prípade, keď chce k tomu niečo dodať.

Áno. My síce akademicky vieme, že hriech má aj subjektívnu stránku, ale pápež chce, aby sme to reálne brali vážne aj pri konkrétnom sprevádzaní konkrétnych osôb.

Čo im teda pápež povedal? Môže cirkev požehnávať homosexuálne páry alebo nie?

V podstate im povedal, že musíme rozlišovať, či ideme požehnávať nezriadenosť alebo ideme požehnávať ľudí, ktorí úprimne hľadajú Boha.

Ako to rozlíšite? Keď za vami prídu dvaja homosexuáli, ktorí povedia, že spolu žijú, chcú sa spolu aj približovať k Bohu a prosia vás o požehnanie, čo im poviete?

Dajme iný príklad, ktorý bude pre nás emocionálne prijateľnejší. Prídu za mnou dvaja rozvedení ľudia, ktorí spolu žijú a vychovávajú deti. Nie sú manželia ani nimi byť nemôžu, lebo ich manželstvá sa rozpadli a viažu ich, keďže manželstvo je nerozlučiteľné. Vytvorili novú rodinu. Pre deti je tá rodina zázemím, ktoré im dáva istotu. Robia aj bohumilú vec, aj keď ich intímne spolužitie je objektívne ťažkým hriechom.

Títo ľudia úprimne hľadajú Boha. Rozísť sa znamená prehrešiť sa voči deťom. Žiť v úplnej čistote a zdržanlivosti je síce ideál, ktorý by sa im páčil, ale samotný katechizmus hovorí, že intímny život je tmelom, ktorý vytvára manželské zázemie. Hrdinstva spolužitia v zdržanlivosti nie sú schopní.

Takéto páry za mnou prichádzajú a ja ich žehnám. Nežehnám nezriadenej stránke ich života, ale úprimnému hľadaniu Boha.

Myslíte si, že táto situácia je analogická s požehnávaním rovnakopohlavných párov? Homosexuálne páry môžu byť motivované aj túžbou po spoločenskom uznaní, aj symbolickom, aby boli na rovnakej úrovni s heterosexuálnymi manželstvami. S tým súvisia aj politické požiadavky, ktoré formulujú. Rozvedení ľudia, ktorí si našli nových partnerov a žijú s nimi, túto motiváciu nemajú.

Analogicky to sedí, lebo aj o rozvedených, ktorí žijú s novými partnermi, môžeme povedať, že chcú, aby sme ich rodinu brali vážne, podobne aj ich vzťah. Skutočne sa majú radi. Matka našla „anjela z neba“, ktorý si ju zobral aj s dvoma deťmi. V niečom sa teda táto situácia podobá a v niečom odlišuje.

Napísal som už veľa textov a natočil veľa relácií o tom, ako je pápež František absolútne proti redefinícii manželstva.

To je jasné. Mám však pocit, že ste trochu odišli od mojej pôvodnej otázky. Požehnávanie rozvedených a znovuzosobášených párov nie je vôbec témou, tam sa skôr rieši to, za akých okolností môžu títo ľudia pristupovať k sviatostiam. Vy ste však povedali, že takéto páry žehnáte. O tom však nie je kontroverzia.

Ako by ste odpovedali na to, že Pán Ježiš hovorí, aby sme nepreklínali a žehnali aj svojich nepriateľov?

Asi závisí od toho, čo sa myslí tým žehnaním.

Presne tak. Pápež jednoznačne hovorí, že cirkev sa musí vyhýbať akémukoľvek obradu, akejkoľvek sviatosti či pobožnosti, ktorá by budila dojem, že dávame akýkoľvek zväzok – aj voľné heterosexuálne zväzky, aj homosexuálne – na úroveň manželstva.

To znamená, že tie spomínané páry sa majú požehnávať v súkromí?

Áno, ale môže to byť aj verejne. Závisí to aj od kultúry v danej spoločnosti. Povedzme si len, ako boli pred niekoľkými desaťročiami braní rozvedení. Kedysi sa na nich krivo pozeralo. Dnes sme si spoločensky zvykli, aj keď rozvod neberieme menej dramaticky.

Na Slovensku vôbec nie sme zvyknutí na to, keď sa homosexuáli držia za ruku alebo sa inak spoločensky prejavujú. V iných krajinách to takto nie je. Rozmer toho, aké pohoršenie či zmätok medzi veriacimi môže požehnávanie spôsobiť, môže byť rozličný.

Keď si predstavím, že by som išiel na Slovensku požehnávať dve ženy alebo dvoch mužov, tak by som musel zvažovať inak ako v Rakúsku alebo v Nemecku.

Sociálny a kultúrny kontext je dôležitý, pretože, ako hovorí pápež, máme sa vyhýbať všetkému, čo budí dojem, že ten zväzok dávame na úroveň manželstva. To je veľmi dôležitá vec.

K požehnávaniu homosexuálnych párov by sa mal teda inak stavať kňaz na Slovensku a inak inde, lebo je dôležité, aký signál to vyšle?

Dá sa to aj tak povedať. Je to podobné ako s rozvedenými. V dedine sa o nich vedelo, že sa rozviedli. Cirkev takýmto ľuďom môže dať rozluku a za určitých okolností im dovolí pristupovať k sviatostiam. Vždy sa tam skúmajú individuálne okolnosti. Vždy musíme vidieť kontext, subjektívnu vinu.

Keď v týchto prípadoch biskup rozhodol, pre farára tam vždy bol dodatok, aby bral do úvahy pohoršenie veriacich. Preto sa stávalo, že títo ľudia chodili na sväté prijímanie súkromne alebo v inom kostole, aby sa vyhlo pohoršeniu.

Dnes je tento problém čoraz menší, lebo sa posilnilo vedomie ľudí, že to nijako nespochybňuje nerozlučiteľnosť manželstva.

V prípade homosexuálnych ľudí je to pre mnohých na Slovensku nová vec.

Ešte raz sa vrátim k požehnávaniu homosexuálnych párov, nie jednotlivých ľudí, lebo toto je tá pálčivá otázka. Ak prídu za kňazom dvaja homosexuáli s túžbou, aby bolo požehnané ich spolužitie, ako má kňaz reagovať?

Ak chcú, aby bolo požehnané ich spolužitie, tak by sme im ho nemali dať.

Čo teda povedal pápež?

Môžeme ich požehnávať za určitých okolností, ako osoby, ktoré hľadajú Boha, a máme ich požehnávať tak, ako požehnávame každého.

Ak sú na svätej omši dvaja ľudia, ktorí spolu homosexuálne žijú a na konci ich kňaz spolu so všetkými požehná, dostávajú to požehnanie aj oni?

Určite áno.

Takéto požehnanie môže dostať každý. Ide o to, že nemáme požehnávať niečo, čo je nezriadené.

Cirkev sa však vyhýba označeniu „homosexuáli“ alebo „LGBT ľudia“. Sú to ľudia s homosexuálnou tendenciou, cítením. Označujeme ich tak preto, lebo homosexualita a sexualita ako taká nedefinuje človeka, aj keď patrí k jeho identite.

Kardináli píšu pápežovi Burke a Sarah sa pýtajú na žehnanie homosexuálnych párov, Duka na rozvedených

Pavol Rábara Imrich Gazda

Mnohé médiá Františkove odpovede interpretovali ako súhlas s požehnávaním homosexuálnych zväzkov. Aká je skutočná realita?

V ideologických kruhoch sa zdôrazňuje, že to je ich identita. Nie je to tak. Vieme to filozoficky zdôvodniť. To, čo robí identitu človeka, je ľudská osoba, ku ktorej patrí sexualita, národnosť, kultúra. To všetko k identite patrí, ale nedefinuje ju.

Pápež František hovorí, že by sme sa mali vyhnúť „kultúre adjektív“. Definujeme človeka prídavným menom – to je smerák, to je kádehák, to sú Slováci, Maďari. Takto definujeme ľudí a pritom zabúdame, že komplexnosť života je väčšia. Nepozerajme na človeka len cez optiku jednej oblasti jeho života, v ktorej možno aj niečo nezvláda.

Otázka požehnávania homosexuálnych párov je taká kontroverzná možno aj preto, že určitá prax už existuje a vyvoláva vnútri cirkvi mnohé reakcie. V Rakúsku či Nemecku vidíme, ako kňazi požehnávajú homosexuálne páry. Je to slávnosť, ktorá pripomína sobáš. Je to relatívne častá prax v cirkvi na Západe. Nie je pápežovou chybou, že keď vidíme tento kontext, tak pápež jednoznačne nepovie, že toto je nesprávne? Možno práve preto chceli od neho priamu odpoveď aj spomínaní kardináli.

Je to presne tak, a preto to kardinálom ani nezazlievam. Pápež však nerobí chybu, lebo keby odpovedal len áno/nie, tak by povedal, že hriech má len objektívnu stránku. Kardináli chránia objektívnu stránku hriechu, lebo tu máme prevládajúci morálny relativizmus. Žijeme tekutú dobu, v ktorej nie je nič pevné.

Samozrejme, je potrebné, aby cirkev chránila objektívnu stránku hriechu. Povedať pravdu je tiež prejavom lásky. Pápež však vo svojej odpovedi hovorí, že povedať pravdu nie je jediný spôsob, ako prejaviť lásku.

Toto je celý problém. Nemôžeme len povedať pravdu. Keď vám lekár povie, že máte smrteľnú chorobu, je to pravda a treba ju povedať. Ale tá pravda sa prijme úplne inak, ak sa dodá: ale máme liek.

Nemôžeme hneď posúdiť človeka, či je alebo nie je v súlade s normou. Norma tu je, je Božím darom, ale my sme hriešnici a Ježiš nám povedal, že on je cesta, pravda a život. Musíme sa sústreďovať nielen na pravdu, ale aj na život a cestu. Cesta k pravde a k plnosti života je strastiplná, ťažká a je na nej aj veľa hriechu.

Pri prikázaní, ktoré sa týka sexuality, katechizmus hovorí, že sú aj obdobia hriechu. Počíta s tým. A to je tiež učenie cirkvi.

Pred istým časom som v médiách zachytil rozhovor s homosexuálom, ktorý žije so svojím partnerom, je veriaci, len nesúhlasí s postojmi cirkvi v tejto otázke. Argumentoval však, že cirkev sa vyvíja, a to v tom duchu, že na Západe sa na spolužitie homosexuálov pozerá úplne inak – a to nie tak, že hriech má objektívnu a subjektívnu časť, ale tak, že ani tá objektívna, teda hriešnosť homosexuálneho správania, hriešnou nie je. Nie sú v tejto súvislosti spomínané pápežove vyjadrenia mätúce? Neprinášajú ešte viac rozdelenia?

Odpoviem protiotázkou. Nie je neevanjeliové zrieknuť sa celej jednej časti evanjeliového posolstva preto, lebo sa bojíme, že sa zatieni objektívna pravda o človeku? Máme sa pod ideologickým tlakom vzdávať integrálneho evanjelia?

Keď vznikne ideologický tlak, tak nikdy nemáme proti tomu bojovať. Máme hľadať odpoveď v evanjeliu – a presne to robí pápež. Keď budem v prvom rade bojovať proti ideológii a stavať hrádzu proti niečomu, tak mám veľkú tendenciu priľnúť k nejakej inej ideológii, ktorá už nie je evanjeliovo čerstvá.

Pápež často hovorí, že sa máme vrátiť k čerstvosti evanjelia. Extrém vyvoláva extrém. Je tu extrém morálneho relativizmu. My na tento extrém chceme reagovať tým, že budeme potvrdzovať objektivitu morálneho konania, pričom upadneme do toho, že prestaneme vnímať celú subjektívnu realitu človeka, ktorý sa s hriechom vyrovnáva a hľadá Boha. Nestratíme vtedy čerstvosť evanjelia? Toho sa obávam, toho sa obáva aj pápež a ja s ním úplne súhlasím.

Ak sa obávame, či pápežove vyjadrenia nevnesú do cirkvi chaos a zmätok...

... ktorý tam už aj do veľkej miery je...

Áno, a to bez ohľadu na to, čo pápež povie.

Myslíte? Myslíte si, že keď sa Ján Pavol II. veľmi jednoznačne vyjadroval napríklad k antikoncepcii alebo keď pápež Benedikt jednoznačne hovoril o morálke, tak bol zmätok porovnateľný s tým, keď Svätý Otec František hovorí to, čo hovorí?

Pápež František učenie cirkvi nikdy nespochybnil. Stále ho tlačia do toho, aby učenie zdôrazňoval. On hovorí, že s učením súhlasí, ale nie je tu len objektívna stránka. Musíme vnímať pastoračný rozmer. Nemôžeme s človekom pracovať tam, kde by mal byť. Musíme s ním pracovať tam, kde je.

Z čoho vychádzajú tieto Františkove postoje? Je to jeho jezuitskou spiritualitou spojenou s rozlišovaním? Alebo je to jeho pastoračnou skúsenosťou? Nespomínam si totiž, že by predošlí pápeži tak zdôrazňovali tézy o subjektívnej stránke hriechu, minimálne to tak nebolo mediálne ponímané.

Mám veľký problém s tým, že katolíci sa o viere dozvedajú z médií. Médiá nemajú byť zdrojom, z ktorého si formujeme katolícke presvedčenie.

Ani v kostole som často o subjektívnej stránke hriechu nepočul.

To je už lepšia otázka, a preto to pápež tak zdôrazňuje, lebo toto vedomie nemáme ani vnútri cirkvi, aj keď to teoreticky vieme a učili sme sa to v seminároch. Máme to prítomné aj u predošlých pápežov, prečítajte si encykliku Veritatis splendor od Jána Pavla II. či jeho exhortáciu Reconciliatio et paenitentia. Pápež František tieto dokumenty často cituje, aj vo svojej odpovedi spomínaným kardinálom. Predošlí pápeži o tom teda hovorili.

Konzervatívci a progresívci na synode Jedni hovoria o Pandorinej skrinke, druhí požadujú radikálnu inklúziu

Imrich Gazda Pavol Rábara

Kto sú najvýraznejší predstavitelia jednotlivých táborov a s čím na synodu prichádzajú?

Nestačí to však len akademicky rozlíšiť. Musíme to pretaviť do toho, aby sme jednotlivo pristupovali ku každému konkrétnemu človeku, každého sprevádzali a rozlišovali, kde sa nachádza a ako ho posunúť ďalej.

Jeden príklad, na ktorom chcel pápež Benedikt XVI. vysvetliť subjektívny rozmer hriechu, bol široko medializovaný. Bolo to vtedy, keď hovoril o homosexuálnom prostitútovi, ktorý je nakazený vírusom HIV. Pápež povedal, že keď ten človek začne používať kondóm, tak je to pre neho morálnym krokom vpred. Tu sa pritom rozprávame o morálne zvrátenom skutku na všetkých úrovniach. To, že ten človek sa rozhodne chrániť svojho „klienta“, je morálny krok vpred.

Zdá sa mi, že tieto postoje pápeža Františka – upozorňovanie na subjektívnu stránku hriechu – sú v jeho pontifikáte dlhodobo konzistentné. Veľmi podobne hovorí aj o udeľovaní Eucharistie pre rozvedených a znovu zosobášených. Je to tak?

Áno. A nie je to len konzistentné s jeho predošlými vyjadreniami, je to konzistentné aj s učením Katechizmu katolíckej cirkvi, ktorý podpísal pápež Ján Pavol II. a bol vypracovaný pod vedením kardinála Ratzingera.

Nemôžeme však paušálne povedať, že niečo nie je hriech. U konkrétneho človeka môže nastať situácia, že je taký podmienený vonkajšími faktormi, že objektívne koná nezriadenosť, ale subjektívne sa mu nepripočíta vina. Môže mať oslabenú slobodnú vôľu, napríklad psychologickými či sociologickými faktormi.

Chápem aj biskupov, ktorí z tohto majú obavy. Samotní kňazi totiž často nevedia rozlíšiť oveľa jednoduchšie veci.

Presne tak, toto je ďalší obrovský problém. Kňazi a biskupi sa pýtajú, kto a ako má situáciu daných ľudí rozlíšiť, či majú byť nejaké minimálne písané pravidlá a podobne. Biskup v Poľsku sa pozrie na nejakú prax v Nemecku, a aj keď, samozrejme, nemôže poznať všetky konkrétnosti jednotlivých prípadov, povie si, že toto by on v živote nerozhrešil.

Riešením nie je defenzívny postoj, aby sme boli v pohodlí toho, že „my sme definovali, ako to objektívne je“. Aj pre kňaza je veľmi pohodové povedať, že takto to je a hotovo, takéto sú pravidlá a nezaujíma ma, že vy, chudáci ľudia, ste v reálnom živote so všetkými podmienenosťami. Toto nie je evanjeliový postoj.

Čo je teda riešenie?

Ísť do hĺbky. Formácia. Pápež povedal, že by bolo veľkou chybou, keby si každá biskupská konferencia určila nejakú normu. My máme každého jednotlivca sprevádzať v jeho neopakovateľných, jedinečných situáciách.

Môžem vytvoriť maximálne takú normu, že biskup by si povedal, že sú celkom špecifické morálne otázky, ktoré bežní kňazi nevedia správne rozlíšiť, tak vyformuje kňazov, ktorým bude dôverovať, a ľudí, ktorí s tými ťažkými situáciami zápasia, budú posielať k vyformovaným kňazom, aby ich sprevádzali. To sa aj deje.

V konečnom dôsledku, a to je učenie Druhého vatikánskeho koncilu, je tu však sloboda svedomia. Musíme si uvedomiť, že posledné slovo v posúdení mojej situácie a viny má moje svedomie. Svedomie má byť formované, a preto je tam dôležité to sprevádzanie, ale nemá to byť kňaz, ktorý povie, akú vinu má daný človek.

Kňaz má byť múdry, vzdelaný, dobre formovaný aj v morálnych otázkach a princípoch, aj v objektívnej pravde a má pomôcť svedomiu, aby to posúdilo správne.

Nakoniec však dá alebo nedá rozhrešenie kňaz, nie?

Toho sa týkala posledná mediálne zaujímavá otázka kardinálov smerom k pápežovi. Pápež František totiž hovorí, že rozhrešenie treba udeliť vždy. Pochybnosť teda stála tak, že pre platnosť rozhrešenia by malo byť prítomné pokánie. Teraz ho už netreba?

Pápež odpovedá, že samozrejme, že treba pokánie. Ale pri posúdení toho, čo je pokánie, si musíme dať pozor, či nemáme normy, podľa ktorých sme si zvykli pokánie posudzovať, a či v danej chvíli nežiadame od človeka priveľa. Pápež sa pýta, či už príchod na spoveď nie je aktom pokánia. Dokonca hovorí, že ani schopnosť predpokladať, že znova príde pád, ešte neničí schopnosť človeka v danej chvíli konať pokánie.

Stáva sa mi, že v spovedi, kde hrozí jej neplatnosť alebo dokonca svätokrádež, ľuďom vysvetlím morálne princípy a opýtam sa ich, či chcú, aby som im dal rozhrešenie. Už som sa stretol aj s tým, že povedia, že chápu, že to k tomu ešte nedozrelo. Pomodlíme sa spolu, dám im požehnanie – nie preto, lebo páchajú hriech, ale preto, lebo hľadajú Boha – a často sa mi stáva, že po čase to v nich dozreje.

Musíme si klásť otázku, ktorá pápeža trápi: aké ťažké je bojovať s hriechom s Božou milosťou. A my chceme, aby ľudia bojovali s hriechom bez Božej milosti a potom prišli? Či je spoveď pomôcka hriešnikovi alebo je to, podobne ako sväté prijímanie, odmena za dobrý život? Toto už nie je evanjeliové.

Opýtam sa trochu s úsmevom. Nekomplikuje to všetko ten František? To naozaj chce posúdenie viny nechať na každom človeku? Nebude to strašný chaos? Nemala by cirkev mať poriadok a jasné pravidlá?

Riadia cirkev dômyselné pravidlá alebo Duch Svätý? Máme ešte vieru, že Boh v cirkvi pôsobí a pôsobí aj vo svedomí ľudí?

Dostali sme sa k tomu kľúčovému. Týka sa to aj synodality. Ľudia sa pýtajú, čo z toho bude, vznikne zmätok. Veríme, že cirkev riadi Duch Svätý? Veríme v pastiersky úrad a v to, že aj synoda je pod autoritou Petra a v konečnom dôsledku je to aj jeho charizma a jeho úrad, ktorý v rozmanitých podnetoch Ducha Svätého rozpozná Božiu vôľu?

V posledných minútach rozhovoru s Jurajom Vittekom sa dozviete, ako vníma prebiehajúcu synodu, čo si myslí o výrokoch vysokých cirkevných hodnostárov, ktorí synodu označujú za „pokus o nepriateľské prevzatie cirkvi“, a či vníma ako reálnu hrozbu odtrhnutie niektorých západných cirkví od Ríma.