Kresťanský život Odmietnuť svet, aby sme svet zlepšili

V prvých storočiach kresťanskej éry bolo v Rímskej ríši rozšírené presvedčenie – možno by som mal povedať pocit –, že so svetom je čosi zásadné v neporiadku (pod „svetom“ myslím „vesmír“).

Praktickým dôsledkom tohto presvedčenia bolo u mnohých to, že by sme mali zaujať postoj odmietania sveta. Preto mnohé vtedajšie ľudové náboženstvá – napríklad mitraizmus, manicheizmus a iné odrody gnosticizmu – svet odmietali.

Tento duch odmietania sveta bol častý aj medzi kresťanmi. Preto v rámci kresťanstva vznikol mníšsky spôsob života, ktorý odmietol sekulárny svet, bohatstvo a moc či manželstvo a rodinu; odmietal slasti lôžka a stola a úmyselne prijímal život ustavičnej modlitby a umŕtvovania tela.

Kresťania síce prijali asketicizmus veľmi podobný konkurenčným náboženstvám odmietajúcim svet, no nedokázali prijať teóriu, ktorá predstavovala základ tohto alternatívneho asketicizmu. To znamená, že kresťania nedokázali vnímať fyzický vesmír ako zásadne zlý.

Pravda, dokázali ho vnímať ako veľmi skazený pre hriech Adama a Evy – ale nie ako od základu zlý –, zlý od momentu stvorenia. Kresťanstvo totiž obsahovalo ako podstatnú súčasť svojho učenia Starý zákon, a preto tvrdilo, že svet bol na počiatku dobrý. Po šiestich dňoch stvorenia sa Boh pozrel na svoj výtvor a videl, že je nielen dobrý, ale „veľmi dobrý“.

Dobrota sveta však bola čoskoro narušená. Adam a Eva zhrešili a v dôsledku toho boli do sveta vypustené mnohé zlá. Tento príbeh z Knihy Genezis sa nápadne podobá na grécky mýtus o Pandore, ktorá otvorila zakázanú skrinku a tak vypustila nespočetné zlá. Potom jej už v skrinke zostalo iba jediné: nádej. Podobne aj po hriechu prvých rodičov zostalo prisľúbenie Vykupiteľa.

Tento kresťanský príbeh je výrečne obsiahnutý v úvodnom odseku encykliky pápeža Pia XI. z roku 1937 odsudzujúcej komunizmus (Divini redemptoris):

Prisľúbenie božského Vykupiteľa osvetľuje prvopočiatky dejín ľudstva; takto pevná nádej na lepšie časy miernila bolesť nad stratou raja a sprevádzala ľudstvo na jeho bolestnej ceste, až sa naplnil čas a Spasiteľ sveta splnil toto očakávanie svojím príchodom na svet. Priniesol novú, všeobecnú kresťanskú kultúru, nekonečne vyššiu, ako bola tá, ku ktorej predtým človek vôbec dospel s námahou, a to len v niektorých národoch za najpriaznivejších okolností.

Ak bol svet narušený, a nie vo svojej podstate zlý, potom z toho vyplýva, že sa dá napraviť. Preto nakoniec prišiel Kristus, ktorý bol (takpovediac) Boží Opravár. A ak je Ježiš pre kresťanov vzorom, vyplýva z toho tiež, že kresťania by mu mali pri tomto opravovaní pomáhať. Mali by z tohto biedneho sveta urobiť lepšie miesto.

A to aj urobili. Robili to prostredníctvom lásky k blížnemu. Robili to konaním skutkov telesného a duchovného milosrdenstva, a hoci aj mnohí kresťania toho v oblasti skutkov milosrdenstva osobne veľa nespravili, prispeli ku kultúrnemu duchu milosrdenstva, keď obdivovali tých, ktorí oddali život týmto skutkom, a tlieskali im.

Práve títo starovekí a stredovekí kresťania – konkrétnejšie katolíci – položili základy nášho úžasného moderného vzdelávacieho, právneho a zdravotného systému. A hoci aj sami neboli vždy mierumilovní, vytvorili dosiaľ nedosiahnutý ideál svetového mieru.

A tak kresťanstvo – opäť, konkrétnejšie katolicizmus – bolo nielen náboženstvom, ktoré svet odmieta, podobne ako mitraizmus, manicheizmus a gnosticizmus; ale aj náboženstvom, ktoré svet zlepšuje.

Obe tieto činnosti však robilo zároveň. Medzi nimi bolo napätie, takmer protirečenie. Keby svet iba odmietalo, prečo by mu malo záležať na jeho zlepšení? A keby svet iba zlepšovalo, prečo by sa malo obťažovať podporou mníšskeho spôsobu života?

Som presvedčený, že sa katolicizmus nevráti k svojej pravej povahe, kým u seba opäť neobjaví prvok odmietania sveta, čiže silne asketický prvok.Zdieľať

Katolicizmus je však náboženstvo silne poznačené presvedčeniami, ktoré majú blízko k protirečeniu: napríklad monoteistický Boh, ktorý sa javí ako traja bohovia; Spasiteľ, ktorý je človek aj Boh; panna, ktorá rodí; ukrižovaný muž, ktorý sa vracia k životu. Preto ak sa nám zdá, že medzi odmietaním a zlepšovaním sveta je protirečenie, je to úplne v súlade s duchom katolicizmu. Využívame ho naplno; dovoľujeme, aby toto takmer protirečenie bolo zdrojom tvorivosti. A bolo to tak mnohé stáročia.

V posledných storočiach sa však objavil svetonázor nového druhu, ktorý je úplným opakom odmietania sveta. Tento svetonázor je čisto sekulárny. A keď je najdôslednejší, je ateistický. Občas sa prejavuje v umiernenej forme, ako je napríklad benthamizmus (utilitarizmus). Občas v radikálnejšej, ako je napríklad marxizmus-leninizmus.

V dnešnej Amerike sa tento ateistický svetonázor prejavuje vo forme, ktorú si rád (sám pre seba) nazývam novobenthamizmus. Jeho stúpenci ho obvykle nazývajú progresivizmus. Dobroprajným cieľom progresívcov je – postupne, ale ustavične – zlepšovať svet („urobiť zo sveta lepšie miesto“, ako radi hovorievajú), až kým nebudú všetci obyvatelia tejto planéty žiť v mieri, bezpečí, prosperite, osobnej slobode a šťastí.

Tento sekulárny svetonázor prenikol do amerického kresťanstva a hlboko ho narušil, keď presvedčil desiatky miliónov amerických protestantov a katolíkov, že ich náboženstvo sa snaží svet iba zlepšiť, a vôbec svet neodmieta. Inými slovami, je to novobenthamské náboženstvo odeté (zamaskované) do kresťanskej rétoriky.

Krištáľovú guľu nemám, ale osobne som presvedčený, že sa katolicizmus nevráti k svojej pravej povahe, kým u seba opäť neobjaví prvok odmietania sveta, čiže silne asketický prvok. Zúfalo sa potrebujeme vrátiť k mníšskemu spôsobu života.

Čakáme nielen na nového svätého Benedikta (čo je pamätná myšlienka, ktorú do modernej kresťanskej diskusie vložil Alasdair MacIntyre), ale aj na nového svätého Antona Pustovníka.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

David Carlin je profesor na dôchodku, ktorý vyučoval sociológiu a filozofiu na Community College v Rhode Island, autor knihy The Decline and Fall of the Catholic Church in America (Rozklad a pád Katolíckej cirkvi v Amerike), Three Sexual Revolutions: Catholic, Protestant, Atheist (Tri sexuálne revolúcie: katolícka, protestantská a ateistická) a najnovšie Atheistic Humanism, the Democratic Party, and the Catholic Church (Ateistický humanizmus, Demokratická strana a Katolícka cirkev).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.