Dikastérium pre náuku viery v pondelok zverejnilo deklaráciu Fiducia supplicans o pastoračnom význame požehnaní, ktorá otvára možnosť požehnávať páry v neregulárnych situáciách, a teda aj páry rovnakého pohlavia či rozvedené a civilne znovu zosobášené páry.
Dokument však zároveň zdôrazňuje, že na katolíckom učení o manželstve medzi mužom a ženou sa nič nemení, keďže „len v tomto kontexte nachádzajú sexuálne vzťahy svoj prirodzený, správny a plne ľudský význam“ (čl. 4).
Požehnanie osôb v neregulárnych situáciách v žiadnom prípade neznamená schvaľovanie ich životných rozhodnutí, a preto musí byť tento úkon vykonávaný tak, aby ani len vzdialene nepripomínal obrad manželstva, píše sa v texte, ktorý podpísal prefekt dikastéria Víctor Manuel Fernández a osobne ho potvrdil pápež František.
„Je to text, ktorý po desiatich rokoch konkretizuje slová pápeža Františka v Evangelii gaudium: ,Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami‘,“ zhodnotil edičný riaditeľ vatikánskych médií Andrea Tornielli.
Americký jezuita James Martin, ktorý sa pastoračne venuje LGBTI komunite, varoval pred reakciami, že aktuálnym vyhlásením Vatikánu sa nič nemení. „Je to významná zmena. V skratke, včera som ako kňaz vôbec nesmel požehnávať páry rovnakého pohlavia. Dnes s určitými obmedzeniami môžem,“ napísal na sociálnej sieti X (bývalý Twitter).
Niektoré biskupské konferencie v tejto záležitosti pritom už dlhšie konajú na vlastnú päsť. Belgickí biskupi schválili obrad a modlitbu požehnania homosexuálnych párov už v septembri 2022, bežnou praxou je to už aj vo viacerých nemeckých diecézach.
To, že pápež František sa prikláňa k aktuálnemu rozhodnutiu, naznačovala už jeho reakcia na dubiá piatich kardinálov (Burke, Brandmüller, Sarah, Zen, Sandoval), ktorí sa ho priamo pýtali na požehnávanie homosexuálnych párov.
Pápež v odpovedi potvrdil, že manželstvo je výlučným, stabilným a nerozlučiteľným zväzkom medzi mužom a ženou, ktorý je prirodzene otvorený plodeniu detí.
„Z tohto dôvodu sa cirkev vyhýba akémukoľvek obradu či svätenine, ktoré by mohli byť v rozpore s týmto presvedčením a naznačovať, že za manželstvo uznávame niečo, čo ním nie je,“ konštatoval pápež.
Následne však poukázal na pastoračnú lásku a rozvážnosť, ktorá musí „správne rozlišovať, či sú tu formy požehnania, o ktoré žiada jedna alebo viac osôb, ktoré nevyjadrujú chybné poňatie manželstva. Keď totiž niekto prosí o požehnanie, vyjadruje tým žiadosť o pomoc od Boha, prosbu o možnosť žiť lepšie, dôveru v Otca, ktorý nám môže pomôcť žiť lepšie“.
Aj keď mnohé médiá vtedy pápežove slová interpretovali ako súhlas s požehnávaním homosexuálnych zväzkov, pri komplexnejšom pohľade bolo zjavné, že hovoril len o požehnaní osôb za predpokladu, že to žiadnym spôsobom nebude pripomínať požehnanie manželského zväzku.
Napokon, Kongregácia pre náuku viery len pred dvoma rokmi vydala stanovisko, že cirkev nemôže požehnávať zväzky osôb rovnakého pohlavia. Obsah dokumentu, ktorý podpísal vtedajší prefekt kongregácie Luis F. Ladaria, osobne schválil aj pápež František.

Mnohé médiá Františkove odpovede interpretovali ako súhlas s požehnávaním homosexuálnych zväzkov. Aká je skutočná realita?
Nový dokument rozlišuje medzi rituálnym a liturgickým požehnaním a spontánnym požehnaním, ktoré sa viac podobá gestám ľudovej zbožnosti: práve v tejto druhej kategórii sa teraz uvažuje o možnosti prijímať aj tých, ktorí nežijú podľa noriem kresťanského morálneho učenia, ale prosia o požehnanie.
Dokument takej vysokej doktrinálnej hodnoty vatikánsky vieroučný úrad nevydal už 23 rokov – od augusta 2000, keď bolo zverejnené vyhlásenie Dominus Jesus, uvádza Vatican News.
Fiducia supplicans sa začína úvodom kardinála Fernandéza, ktorý vysvetľuje, že deklarácia prehlbuje „pastoračný význam požehnania“ a umožňuje „rozšíriť a obohatiť jeho klasické chápanie“ prostredníctvom teologickej reflexie „založenej na pastoračnej vízii pápeža Františka“.
Táto reflexia „znamená skutočný vývoj vzhľadom na to, čo sa doteraz hovorilo o požehnaní,“ a zahŕňa možnosť „požehnávať páry v neregulárnych situáciách a páry rovnakého pohlavia bez toho, aby sa oficiálne potvrdil ich status alebo sa nejakým spôsobom zmenilo trvalé učenie cirkvi o manželstve“.
Dokument hneď v prvej kapitole vyhlasuje za „neprípustné obrady a modlitby, ktoré by mohli spôsobiť zámenu medzi tým, čo je konštitutívne pre manželstvo“, a tým, „čo mu odporuje“, aby sa zabránilo akémukoľvek uznaniu „za manželstvo niečoho, čo ním nie je“.
Opätovne zdôrazňuje, že podľa „stálej katolíckej doktríny“ sa za legitímne považujú len sexuálne vzťahy v manželstve medzi mužom a ženou.
Druhá kapitola dokumentu analyzuje význam rôznych požehnaní určených osobám, predmetom zbožnosti a miestam života. Pripomína, že „z prísne liturgického hľadiska“ si požehnanie vyžaduje, aby to, čo sa žehná, „zodpovedalo Božej vôli vyjadrenej v učení cirkvi“.
Keď sa konkrétny liturgický obrad „dovoláva požehnania určitých ľudských vzťahov“, je potrebné, aby „to, čo sa požehnáva, zodpovedalo Božím zámerom vpísaným do stvorenia“. Cirkev teda nemá právomoc udeľovať liturgické požehnanie neregulárnym párom alebo párom rovnakého pohlavia. Treba sa však vyhnúť riziku redukovať význam požehnania len na tento bod a vyžadovať pre jednoduché požehnanie „rovnaké morálne podmienky, aké sa vyžadujú pre prijatie sviatostí“.
Po analýze požehnania vo Svätom písme vyhlásenie ponúka teologicko-pastoračné chápanie. Tí, ktorí prosia o požehnanie, „ukazujú, že potrebujú spásnu prítomnosť Boha vo svojom príbehu“, pretože vyjadrujú „prosbu o Božiu pomoc, prosbu o lepší život“. Túto prosbu treba prijať a oceniť „mimo liturgického rámca“, kde sa človek nachádza „vo sfére väčšej spontánnosti a slobody“.
Z pohľadu ľudovej zbožnosti „požehnania treba hodnotiť ako skutky zbožnosti“. Ich udeľovanie si teda nemusí vyžadovať „predchádzajúcu morálnu dokonalosť“ ako nevyhnutnú podmienku.
Prehĺbenie tohto rozdielu vychádza z odpovede pápeža Františka na dubiá kardinálov zverejnené v októbri tohto roku, v ktorej vyzval zvážiť možnosť „foriem požehnania, o ktoré žiada jedna alebo viac osôb a ktoré neprenášajú falošnú predstavu o manželstve“. V dokumente sa uvádza, že tento typ požehnania „sa ponúka všetkým bez toho, aby o niečo žiadali, a dáva ľuďom pocítiť, že zostávajú požehnaní napriek svojim chybám a že nebeský Otec naďalej túži po ich dobre a dúfa, že sa nakoniec otvoria dobru“.
Existujú „rôzne príležitosti, keď ľudia spontánne prichádzajú prosiť o požehnanie, či už na púťach, vo svätyniach, alebo aj na ulici, keď stretnú kňaza“, a takéto požehnanie „je adresované všetkým, nikto nemôže byť vylúčený“. Preto naďalej platí zákaz aktivizovať „postupy alebo rituály“ pre takéto prípady; vysvätený klerik sa môže pripojiť k modlitbám tých osôb, ktoré „hoci sú vo zväzku, ktorý sa v nijakom prípade nedá prirovnať k manželstvu, chcú sa zveriť Pánovi a jeho milosrdenstvu, dovolávať sa jeho pomoci, dať sa viesť k lepšiemu pochopeniu jeho plánu lásky a pravdy“.
Tretia kapitola otvára možnosť týchto požehnaní, ktoré predstavujú ústretové gesto voči tým, ktorí „uznávajú, že potrebujú jeho pomoc, nežiadajú o legitimitu pre svoje vlastné postavenie, ale prosia, aby všetko, čo je v ich živote a vzťahoch pravdivé, dobré a ľudsky platné, bolo začlenené, uzdravené a pozdvihnuté prítomnosťou Ducha Svätého“.
Takéto požehnanie nemá byť štandardizované, ale má byť zverené „praktickému rozlišovaniu v konkrétnej situácii“. Hoci sa požehnáva pár, a nie zväzok, vyhlásenie zahŕňa medzi to, čo sa požehnáva, aj legitímny vzťah medzi dvoma osobami: v „krátkej modlitbe, ktorá môže predchádzať tomuto spontánnemu požehnaniu, môže vysvätený kňaz prosiť o pokoj, zdravie, ducha trpezlivosti, dialóg a vzájomnú pomoc, ako aj o Božie svetlo a silu, ktoré mu umožnia naplno vykonávať jeho vôľu“.
Ďalej sa v ňom upresňuje, že aby sa predišlo „akejkoľvek forme zmätku a pohoršenia“, keď o požehnanie požiada neregulárny pár alebo pár rovnakého pohlavia“, „nikdy sa nebude vykonávať súčasne s civilným sobášnym obradom alebo v súvislosti s ním. Ani s oblečením, gestami alebo slovami, ktoré sú vlastné sobášu“.
Tento typ požehnania „môže nájsť svoje miesto v iných kontextoch, ako je návšteva svätostánku, stretnutie s kňazom, modlitba prednesená v skupine alebo počas púte“.
Napokon štvrtá kapitola pripomína, že „aj keď je vzťah človeka s Bohom zakalený hriechom, vždy možno o požehnanie prosiť, siahnuť po ňom“ a túžba po ňom „môže byť v niektorých situáciách možným dobrom“.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.