Z knihy o kráľovi Dávidovi Byť pomazaným Božím, mašiachom, neznamená zažívať samé šťastné dni

Sedel som pred jaskyňou na zalesnenom temene hory Adullam a všetkými silami sa nútil do modlitby. Do ďakovnej modlitby, pretože som sa za uplynulých pár rokov presvedčil, že keď ma Hospodin najviac skúša, robí tak preto, že so mnou niečo zamýšľa vykonať a, poviem to možno tak trochu rúhavo, potrebuje moje utrpenie, aby si ma pripravil.

Uhnietol ako cesto, zakalil, ako sa kalí oceľ pod rukami aškelonských kováčov, vylisoval zo mňa šťavu, ako ju lisujú vinári z viničných strapcov, a vymlátil, ako mlátia ženci zrno zo zrelého zlatého klasu.

Aj keď sa mi zdalo, že niet za čo ďakovať, zhľadúval som kdesi na dne duše schované slová chvál na toho, kto si ma práve bolestivo kalí, hnetie, lisuje a mláti pre svoje zámery. A ešte niečo som sa naučil za krátky čas svojho života. Totiž že byť pomazaným Božím, mašiachom, neznamená zažívať samé šťastné dni.

Byť pomazaným je vlastne údel a veľakrát znamená utrpenie a bolesť, akú Boh zošle len na tých, ktorým dôveruje, že ju unesú, a prostredníctvom svojho pomazaného a jeho sĺz, znoja, krvi a trápenia zosiela požehnanie na svoj ľud.

Oddeľuje si ho od svojho stáda, ako oddeľujeme bezchybného prvorodeného baránka, aby mohol byť obetovaný ako zmierna obeta za mnohých. Keď som bol mladší, videl som vo svojom pomazaní prísľub všetkého šťastia sveta.

Veril som, že budem mať moc, majetok, sýpky oplývajúce obilím a plné mechy najlepšieho vína, ženy a mnoho synov a dcér. Teraz som už začínal chápať, že to tak skoro asi nebude. Jedného dňa určite, ak ostanem verný svojmu vyvoleniu, ale bude to stáť toľko bolesti a odriekania, až ma tie sýpky, zlato, úspechy a veľká rodina hádam ani tešiť nebudú.

No hoci som si dookola opakoval, že treba vytrvať, že ma Pán skúša a posilňuje, aby ma jedného dňa mohol pozdvihnúť z tejto biedy, nevedel som sa zbaviť trudných myšlienok a naplniť srdce tichou radosťou. Nič ma netešilo, nič ma nevedelo vzpružiť, do všetkého som sa musel siliť, rovnako ako do dnešnej modlitby:

„Pána chcem velebiť v každom čase,
moje ústa budú ho vždy chváliť.
V Pánovi sa bude chváliť moja duša;
nechže to počujú pokorní a nech sa tešia.“

Dobre, že som naskladal týchto modlitieb do zásoby, keď mi ešte srdce pretekalo šťastím a radosťou, lebo by som mal teraz prázdne pery a srdce by nevydalo hláska.

Moja výprava do Gatu nedopadla nijako slávne. Len čo som ta vkročil, spoznali ma pelištejskí vojaci. Najprv si ma neveriacky obzerali a v ich očiach bolo badať prekvapenie a strach. Možno si mysleli, že je to zase nejaká jisraelská lesť, takže ma nechali chodiť po meste a sledovali ma z úctivej vzdialenosti, ako som sa tam túlal po Gate s Goljatovým mečom prehodeným cez plece.

Hlúčik za mnou bol čoraz väčší a vojaci sa približovali bližšie a bližšie. Celkom zreteľne som vnímal napätie, ktoré sa dalo priam krájať.

„Dávid, kráľ krajiny,“ povedal jeden z nich a ja som nevedel, ako to myslí. Najskôr ma chcel vyprovokovať, uraziť nášho kráľa a tým vlastne aj mňa. Začal sa ma zmocňovať nepokoj.

Nemal som nijaký plán, keď som ta šiel. Povedal som si, že Hospodin sa postará, ale teraz to celé vôbec nevyzeralo bezpečne. Z ničoho nič ďalší z vojakov zaspieval v našom jazyku: „Porazil Šaul svojich tisíc, ale Dávid svojich desaťtisíc?“ Predniesol to škrekľavo, posmešne, napodobňujúc ženský spev a čakal, čo urobím.

Trochu mnou trhlo, ale navonok som nedal vidieť nijaké pohnutie a pokračoval som v chôdzi smerom k palácu gatského kráľa. Situácia sa stávala neznesiteľnou, vojaci aj ľudia z ulice sa na mňa tlačili, ba tu i tam do mňa začali sácať, až pristúpili dvaja muži z kráľovej stráže a pevne ma chytili popod pazuchy.

Nenapadlo mi v tom okamihu nič lepšie ako hrať vytrženie. Ťažko však predstierať takýto stav, keď nie je zoslaný od Hospodina. Vyzeralo to skôr ako šialenstvo, ako záchvat padúcnice. Trepal som sa im v rukách, vydával sípavé zvuky, púšťal sliny na bradu, a keď sme prechádzali cez bránu paláca, odrazu som sa im vytrhol a mečom som do nej urobil niekoľko zásekov.

Nech si zapamätajú, že tu bol Dávid, syn Jišajov z rodu Jehudovho. Poznačil som si bránu tohto paláca. Jedného dňa ho naisto dobyjem. Ani neviem, kde som v tom vnútornom zmätku, ktorý ma opantal, nabral guráž také niečo vykonať. Mali čo robiť, aby ma znova chytili, vyrvali mi z ruky meč a celého rozzúreného hraným vytržením predviedli pred gatského kráľa Achiša.

„Byť pomazaným je vlastne údel a veľakrát znamená utrpenie a bolesť, akú Boh zošle len na tých, ktorým dôveruje, že ju unesú...“Zdieľať

Nevedno, prečo boli viacerí pohanskí vládcovia, ktorých som doposiaľ videl alebo o nich počul, takí malí škriatkovia odpudivého vzhľadu, pričom ich vojaci boli vyberaní chlapi, ako sa patrí. Podobne aj Achiš bol záprdok, navyše škaredo škúlil, jednu ruku mal znetvorenú, zakrpatenú od narodenia a zuby mal celkom pokazené a čierne, takže mu z úst odporne páchlo.

Keď ma videl, preľakol sa hádam viac, ako som sa obával ja. Dobre si pamätal, čo som urobil s jeho najudatnejším bojovníkom, a teraz sa tu objavím pred ním v záchvate pripomínajúcom stavy jeho veštcov a žrecov a navyše prinesiem Goljatov meč. Bál sa môjho šialenstva poverčivým pohanským strachom. Aby si zachoval zvyšky dôstojnosti, dal ma vyhodiť zo svojho domu aj z mesta, a tak som sa onedlho ocitol na červenej hlinitej zemi pred bránami Gatu, kam ma vyšmarili Achišovi vojaci.

Keď som teraz nad tým uvažoval, videlo sa mi priam neuveriteľné, že som svoju návštevu Gatu vôbec prežil. Na Achišovom dvore stále žili bratia obra Goljata a oni najviac dorážali do kráľa, aby ma dal zabiť, on to však neurobil. Až neskôr som sa dozvedel, že som mu nepripomínal len jeho satanom posadnutých žrecov, ale predovšetkým jeho hlavnú manželku a dcéru, ktorú s ňou mal. Ovládali ich zlí duchovia a podchvíľou ich hádzali raz do ohňa a potom do vody, aby ich zahubili, no nedarilo sa im a ony chrčali hrubými hlasmi a slintali podobne ako ja, nuž sa ho zmocnila hrôza, keď som sa vo svojom predstieranom šialenstve správal podobne ako ony.

„Velebte so mnou Pána
a oslavujme jeho meno spoločne.
Hľadal som Pána

a on ma vyslyšal
a vytrhol ma zo všetkej hrôzy,“ pokračoval som vo svojom chválospeve na adullamskej hore, ale modlil som sa len perami. Moje srdce bolo chladné, ďaleko od opravdivého spočinutia v bázni pred Pánom.

Očami som civel tupo pred seba, ale videl som len hustý porast štíhlych cédrov, rozložitých platanov a voňavých pínií. Keby som bol vyliezol na vrcholec niektorého z tých stromov, bol by som zazrel údolie Ela – miesto svojho niekdajšieho slávneho víťazstva nad obrom Goljatom.

Knihu On postaví dom tebe si môžete kúpiť výhodne v našom vydavateľstve na tomto mieste.