Manželia Horváthovci zo spoločenstva Skala Najprv treba oživiť vzťah s Bohom, až potom s manželom. Naopak to nejde

Gréckokatolícky kňaz Peter Horváth a jeho manželka Silvia založili spolu pred takmer 20 rokmi spoločenstvo Skala, ktoré dnes združuje viac ako sto kňazských a laických rodín.

V rozhovore pre Svet kresťanstva vysvetľujú, aké miesto má v manželstve spoločná modlitba a tiež prečo je sexualita kľúčovou a často problémovou oblasťou kresťanských párov.

Zdôrazňujú, že pri problémoch v manželstve je dôležité dať si najskôr do poriadku vzťah s Bohom.

Žijú v Novom Ruskove pri Trebišove, majú štyri deti.
 

Kedysi ste v Rádiu Lumen povedali, že spoločenstvo Skala vzniklo preto, že keď ste ako kňaz prišli so svojou manželkou do farnosti, boli ste sami a „zúfalo ste niekoho ľudsky potrebovali“. Je to bežný pocit gréckokatolíckeho kňazského páru?

Peter: Obaja sme Prešovčania a ocitli sme sa v Košickej eparchii. Ja som predtým študoval v kňazskom seminári v Poľsku. S manželkou sme celý svoj kresťanský život prežili v spoločenstvách. Po príchode na faru sme sa aj preto cítili sami.

Myslím si, že nejako podobne sa cítia všetci duchovní. Práve preto, že kňaz je vo farnosti vnímaný ako ten, kto dáva a káže. Ale ak si kňazi nevytvoria medzi sebou spoločenstvo, kde môžu aj čerpať, nielen dávať, tak sa naozaj cítia sami.

S prvými problémami sa nemajú na koho obrátiť. Takto to za tie roky vnímame. Preto do nášho spoločenstva prichádzajú aj kňazské rodiny, potrebujú ho.

Silvia: Prežívala som to veľmi podobne. Ako mládežníčka som bola viac v rímskokatolíckom prostredí, takže som nepoznala žiadnych bohoslovcov, seminaristov ani ich budúce manželky, nemala som s nimi priateľské vzťahy, ktoré by sa dali ďalej rozvíjať.

A veriaci od kňazských rodín čosi očakávajú. Určite vzor manželského života, výchovy detí a podobne.

Čo to pre vás znamená?

Peter: Je to aj taký silný tlak na kňazskú rodinu, aby sa ukazovala ako bezchybná, ako tá, ktorá nemá žiadne problémy a ich deti sú najlepšie.

Silvia: Vnímali sme to tak, ako keby sme boli v nejakom výklade, kde je vystavené to najlepšie a každý sa na nás pozerá a očakáva akúsi bezhriešnosť a bezchybnosť.

Potom sa medzi veriacimi a kňazom tvorí bariéra, je ťažko prenikať kňazovi medzi veriacich a naopak.

Ako sa dá toto preklenúť, keď je kňaz pre farníkov nový?

Peter: Nemusí byť len novým vo farnosti, môže v nej byť už niekoľko rokov a dokonca môže byť v pozícii kňaza poloboha, ku ktorému ľudia vzhliadajú.

Problém je v spoločenstve. Naše farnosti – tak, ako fungujú – často nespĺňajú atribúty spoločenstva, nazvime to prvokresťanského, kde sa ľudia spolu modlili a delili nielen s materiálnymi vecami, ale so svojimi radosťami či starosťami a aj slabosťami.

V našom spoločenstve sa všetky tieto veci snažíme napĺňať, učíme sa, že je to jedno spoločenstvo kňazských a laických rodín, kde vstupujeme do vzťahov a dôvery.

Spomínate slabosť, čo znamená pre kňaza ukázať svoju slabosť veriacim?

Peter: Ukázať tú „normálnosť“ človeka, že aj my sa vieme pohádať ako manželia, vieme byt netrpezliví pri výchove detí, robíme chyby.

Nejde o to, aby sme demonštrovali a exponovali svoje hriechy, tie patria do spovede, ale ukázať, že aj kňazská rodina je vzťahom, na ktorom Boh stále pracuje. Ukázať, že nie sme dokonalí.

Je to akoby také kráčanie pred ľuďmi, ktorých máme sprevádzať a viesť. Ľudí, ktorí k nám prídu do Skaly, práve toto osloví najviac.

Citlivou témou nielen v manželstve, ale aj v spoločnosti je sexualita. Ako uchopujete túto tému vo svojom spoločenstve?

Silvia: Otvárať tieto témy nás naučili laici. Respektíve ukázali nám, že je normálne sa o tom rozprávať.

Peter: Naučili nás netabuizovať to. My sme chceli presvedčiť ľudí, že deti nám nosí bocian. (Smiech.)

Silvia: No až tak nie. (Smiech.) Máme jeden rok formácie, kde sa tomu venujeme. Myslím si, že je to veľmi kľúčová téma pre manželov. Pretože na tom vzniká veľa manželských problémov, ak chcú žiť ako kresťania čisto. Pred manželstvom majú určite náuku, kde sa tomu venujú, ale v manželstve je to potom niečo úplne iné.

Peter: Veľmi veľa čerpáme z teológie tela Jána Pavla II. Možno ako prvý človek v cirkvi vôbec začal ukazovať na telo a sexualitu človeka ako na dar.

A myslím, že toto je dôležité ukázať. Manželskému milovaniu hovoríme, že je to manželské posväcovanie, aby sme ukázali, že každým milovaním sa v manželstve manželia posväcujú a nie že je to niečo hriešne, za čo sa máme hanbiť.

Myslím, že cirkev urobila veľmi veľké kroky v tejto oblasti. V stredoveku sa žena mala spovedať, keď prežívala rozkoš pri sexuálnom akte s manželom. Toto sa posunulo veľmi dopredu práve vďaka teológii tela Jána Pavla II., ktorý bol profesorom etiky.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Hovoria mladí kresťania pred vstupom do manželstva otvorene o sexualite?

Peter: Myslím si, že tí, ktorí sú v spoločenstvách, o tom hovoria. Aj nám vysvetlili plánované rodičovstvo a hovorili s nami o ňom. Príchodom detí sa neraz situácia zmení.

Manželia majú zrazu čeliť tomu, že sú príliš plodní a čo s tým. Prichádza strach. Riešením však nie je dlhodobá abstinencia, ktorej výsledkom môže byť ochladnutie manželského vzťahu a iné vážne problémy: masturbácia, pornografia, nevera...

Apoštol Pavol hovorí: „Neodopierajte si jeden druhému, iba ak načas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť“ (1 Kor 7, 5 ).

Čo s tým?

Peter: Sexualitu chceme v našom spoločenstve ukázať ako veľký dar, ako niečo, čo je potrebné. Nie jediné, ale ako niečo konštitutívne v manželstve, kde sa prejavuje a rozpaľuje láska. A o tomto sa málo hovorí aj medzi veriacimi katolíkmi. 

Je potrebné, aby muž aj žena pochopili, že je to jedna veľmi dôležitá oblasť, ako si prejaviť lásku. A z tejto perspektívy potom riešiť ďalšie veci.

Kto má väčšiu odvahu otvárať túto tému ako prvý, muži či ženy?

Silvia: Keď sú vo formácii, táto téma je tam prirodzene zaradená. A sú aj celkom prekvapení. Ale asi muži sa viac trápia. (Úsmev.)

Peter: Nemusia nám to hovoriť, lebo vieme, že ich tie veci trápia. Veď koho nie.

Neučíme ich technike plánovaného rodičovstva, tú poznajú, chodia na kurzy, máme na to odborníkov. Hovoríme komplexnejšie o sviatosti manželstva aj o sexuálnom živote, aký je dôležitý. Nazval by som to radostná novina o sexe v manželstve.

Aké rodiny k vám prichádzajú na duchovnú obnovu?

Peter: Niekoľko kategórií. Okrem kňazských rodín prichádzajú aj veľmi krízové manželstvá, také už na rozpadnutie. Prišli aj takí, ktorých poslal kňaz pred rozvodom k nám a Boh potom zasial novosť do ich života.

„Na kňazské rodiny sa vytvára silný tlak, aby sa ukazovali ako bezchybné, ako tie, ktoré nemajú žiadne problémy a ich deti sú najlepšie. Ako keby mali žiť v nejakom výklade.“Zdieľať

Dosť veľkú kategóriu tvoria tradiční veriaci z farností. Nie sú nastavení negatívne, ale ani super pozitívne. Niekto ich osloví a oni sú ochotní prísť.

Potom prichádzajú aj takí, ktorí vo farnosti alebo v cirkvi chcú niečo viac, aktívnejšie žiť, pomáhať, možno by chceli aj slúžiť, ale zatiaľ to nenašli, tak prišli hľadať.

Silvia: Napríklad predtým boli ako mládežníci v spoločenstvách a zrazu im ako manželom také spoločenstvo chýba. Pri mládežníkoch sa už cítili cudzo, tak hľadali spoločenstvo rodín.

Peter: Je to taká diera na trhu. Spoločenstiev a práce s mládežou a deťmi je myslím dosť, ale čo sa týka rodín a manželstiev, málo spoločenstiev je takých, ktoré s nimi pracujú.

Hovoríte, že manželia prichádzajú s problémami, aj pred rozvodom. Naznačuje to, že rodina je v kríze, pod tlakom. Ak je vaše spoločenstvo pre rodiny riešením, nemali by ho manželia vyhľadávať ešte skôr, než narazia na problémy?

Silvia: V súčasnosti vnímam veľmi silný útok na manželstvo a na rodinu, nevynímajúc kňazské rodiny. A mám pocit, že v poslednom čase je to viac intenzívne.

Spoločenstvá ako naše sú naozaj veľmi potrebné. A chceme to skutočne ponúknuť všetkým manželom, rodinám, ktoré potrebujú pomoc, lebo sami si nepomôžu.

Peter: Myslím, že žijeme v dobe, kde je chaos a zmätok hodnôt a priorít v živote. Priority síce máme určené, ale ide o to, či tie hodnoty máme zadelené správne. V takom zmätku žijeme všetci. 

Treba rebríček hodnôt podľa niečoho usporiadať. A to niečo pre nás je evanjelium. Ponúkame všetkým od osemnásť rokov, nielen manželom, kurz Ako veriť dnes? Jeho cieľom je priviesť ľudí k viere, vďaka ktorej môžu čeliť spomínaným tlakom na jednotlivca a rodinu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako to myslíte?

Peter: Evanjelium hovorí, že muž opustí matku a otca a pripúta sa k svojej žene. Častý prípad je ten, že rodičia sa príliš miešajú do manželstva svojho dieťaťa, lebo bývajú v spoločnej domácnosti.

Samozrejme, niekedy sú objektívne príčiny. Ale máme veľa takých prípadov, že ak toto manželia pochopili, osamostatnili sa.

Silvia: Manželia sa dozvedia vo formácii nové veci, niektoré prídu prirodzene a niektoré zistia zo svedectiev iných. Nepočujú ich od kňazov, ale od manželov. A to je niečo iné, naberá to inú silu.

Nie je to vždy ideálne, nedá sa povedať, že kto vstúpi do spoločenstva, neprežije žiadne krízy ani problémy. Ale ide o to, že problémy sa stanú menšie a predovšetkým v spoločenstve sú ľudia, ktorí stoja za rodinou a dá sa o nich oprieť, poprosiť o pomoc, modlitbu.

Už ste spomenuli, že laici vás naučili otvárať tému sexuality. Čo ďalšie vám ešte laici ukázali?

Peter: Na začiatku bolo v Skale sedem alebo deväť kňazských rodín a žiadne laické rodiny.

A vtedy sme si volali skúsenejších laikov v sprevádzaní rodín z Dolného Kubína. Keď bola kázeň, jeden z nás kňazov kázal a laici ostatných kňazov vyzvali: Poďte si sadnúť k svojim manželkám.

Silvia: To bol šok. (Smiech.) Ale vtedy som si uvedomila, že je to prvýkrát, čo môj manžel sedí pri mne na liturgii, aspoň na chvíľu. Je to úplne iný pocit.

Peter: Nevedeli sme, či tam môžeme ísť, či sme neporušili nejaké cirkevné právo. (Úsmev.) A odvtedy to robíme stále tak.

Je to veľká téma, ako byť zároveň kňazom, manželom a rodičom. Treba tu nejako hľadať ten balans. Aj my na sebe vidíme, že spoločenstvo nám pomáha, aby sme pochopili, že sviatosť kňazstva a manželstva sú úplne rovnocenné sviatosti.

Skúste to vysvetliť.

Peter: Sviatosti nie sú väčšie a menšie. Byť kňazom nie je viac ako byť manželom. To sa treba naučiť, lebo kdesi v cirkvi je taký silný tlak, že kňazstvo je ako keby viac.

Pre nás ženatých kňazov je to veľká výzva, aby sme to začali chápať a žiť. Keď som to pochopil, tak som úplne zmenil postoj voči svojej manželke. Nie je len na to, aby viedla domácnosť, prala, žehlila, varila, starala sa o deti a pomáhala mi ako mužovi prežiť.

Ako manželka má oveľa väčšie poslanie. A zrazu som videl všetky rozmery manželského života – je mi oporou a nielen pri výchove detí, ale môže mi byť oporou aj pri pastorácii.

Žartujem, že teraz, keď nie je pri mne, cítim sa ako bez ruky. Ale prvé dva roky svojho kňazstva som fungoval bez tohto poznania.

Toto poznanie vás teda obohatilo a tým aj zmenilo vaše manželstvo.

Silvia: Keby toto poznanie nebolo, tak si myslím, že by to veľmi negatívne vplývalo na naše manželstvo. Bolo by veľmi náročné ťahať to takým spôsobom.

Prvé roky sme žili ako dve koľajnice idúce súbežne popri sebe, každý riešil to svoje. Teraz je to inak. Všetko, čo robíme, či už v rodine, spoločenstve, alebo v službe inde, nás spája a zjednocuje. Sme v tom spolu – ako manželia.

Peter: Prvé dva roky z toho boli hádky aj nedorozumenia. Mal som toho v pastorácii veľa, bol som natešený, ako pracujeme s deťmi, ale videl som, že manželka bola smutná, dokonca plakala. A moja reakcia bola taká, že: „Ty sa netešíš, že Boh nám žehná, že sa dejú také veľké veci?“ Vôbec som ju nechápal.

Nikdy som sviatosť manželstva nepodceňoval, ale moja kňazská činnosť bola pre mňa prioritná a v tom som sa cítil ako ryba vo vode. V seminári nás žiť manželstvo neučili.

Teoreticky sme všetko chápali, vedeli sme, že každá sviatosť je rovnaká, ale preniesť to do praxe už nebolo také ľahké.

A práve v spoločenstve sa učíme spolu dávať tieto pravdy do života. Vždy sa nájde niekto, kto si tou cestou už prešiel a môže ňou previesť toho druhého. V tom spočíva sprevádzanie.

Našou túžbou je, aby sa každá rodina mala o koho oprieť a neostávala sama, preto je v našom spoločenstve každý vítaný.

Gréckokatolícky kňaz Peter Milenky Narcizmus je najväčším ohrozením manželstiev. Aj tých kňazských

Imrich Gazda

Keby som nemal rodinu, asi by som žil v ilúzii, hovorí známy kňaz a líder gospelovej kapely Peter Milenky Band.

Keď hovoríme o spoločenstve, prirodzene vzniká aj medzi veriacimi, ktorí tvoria jednu farnosť.

Peter: Ján Pavol II. povedal, že farnosť má byť spoločenstvom spoločenstiev. Je ťažké vytvoriť spoločenstvo s atribútmi dôvery, vstupovania do vzťahov, pokiaľ tá farnosť nie je rozčlenená na ďalšie spoločenstvá, ktoré spája spoločný cieľ, spiritualita a podobne.

A jedným z cieľov Skaly je práve toto dosiahnuť, aby farnosť bola tým prvým spoločenstvom.

Silvia: Nie je to nereálne, v našej prvej farnosti, kde sme boli pätnásť rokov, sme to zažili. Tam aj povstala Skala.

Mnohé manželstvá z farnosti boli v spoločenstve a skrz toto spoločenstvo pochopili, o čom je aj farské spoločenstvo. A sami začali vplývať na iných ľudí, ktorí ani neboli v Skale.

Ako?

Silvia: Začali si medzi sebou budovať vzťahy, dôveru, modliť sa spolu aj za seba navzájom, viac si pomáhať.

Peter: Chlapi napríklad začali chodiť na spoveď...

Silvia: ... lebo zistili, že aj chlapi môžu chodiť na spoveď. (Smiech.) Alebo si napríklad manžel sadol k manželke do lavice v cerkvi a neboli rozdelení.

A to hovoríme o manželoch, ktorí boli tridsať rokov v manželstve a zmenili to. A tí ďalší, vidiac to na nich, pomaličky sa začali pýtať, prečo to tak je.

Manželia Horváthovci s najmladšou dcérou. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V spoločenstve sa teda mení pohľad aj na obyčajné veci, ktoré vplývajú na vzťah manželov. Nastavujú sa tam nejaké pravidlá, ako napríklad sedenie spolu v lavici, ale je to zrejme zamerané hlavne na duchovnú stránku.

Peter: Naša formácia je postavená tak, že najprv si musíme dať do poriadku vzťah s Bohom. Až potom si môžeme dať do poriadku manželstvo.

Keď prichádza pár s problémom, chcú ho riešiť spoločne alebo je namotivovaný len jeden z nich? Príde aj pár, kde je napríklad veriaci len jeden?

Silvia: Kombinácie sú rôzne, naozaj všetky možné, čo vymyslí život. Stalo sa aj to, že manželka bola veriaca a manžel úplne neveriaci. Až v spoločenstve zistil, o čom je viera, a uveril.

Peter: Bol dokonca prípad, že duchovnú obnovu dostal ako darček na narodeniny. A neviem, či sa potešil, keď zistil, že je na duchovných cvičeniach.

Ale zmenilo mu to úplne život aj vzťah s Bohom. Potom vydával svedectvo, že na duchovnej obnove uveril v Boha. A ide ďalej do hĺbky.

Silvia: Myslím si, že pre tých ľudí, ktorí sú zvyknutí na klasický spôsob viery, ako je chodenie do kostola, do cerkvi či spoveď na sviatky, je to naozaj niečo iné, keď prídu na duchovnú obnovu. Na nej možno počujú aj to isté čo veľakrát v kostole – kázeň či katechézu –, ale zažijú to úplne iným spôsobom.

V jednom staršom čísle časopisu Slovo plus som narazila na anketu s otázkou Čo najviac ohrozuje rodinu? Okolo 70 percent ľudí odpovedalo, že je to neschopnosť správne komunikovať a na druhom mieste bola neochota odpúšťať. Čo si myslíte vy?

Peter: Toto riešime, často ľudia za nami prichádzajú práve s týmto. A ukazujú nám to ako najväčší problém. Prídu na prvé duchovné cvičenia a nevedia si vedľa seba ani sadnúť, ale to je len špička ľadovca.

„Naše farnosti – tak, ako fungujú – často nespĺňajú atribúty prvokresťanského spoločenstva, kde sa ľudia spolu modlili a delili, nielen s materiálnymi vecami, ale so svojimi radosťami či starosťami.“Zdieľať

Čakajú, že od prvého dňa im budeme hovoriť, ako sa majú k sebe správať. Ale my za tri dni nespomenieme o manželstve ani pol slova a stále hovoríme o vzťahu k Bohu. Prvý jeden a pol dňa je kritický, vidíme, že niektorí by aj chceli odísť. Až potom sa im zrazu vyjasňuje, o čo tu ide.

Na konci už nikto nespomína manželstvo, ale to, čo pochopil vo vzťahu k Bohu. Uvedomuje si, čo by mal zmeniť. Potom aj vo svedectvách manželia hovoria, že pochopili, že musia začať zmenou u seba.

Silvia: Často si nevedia odpustiť, sú zranení. Nedokážu si spolu odkomunikovať veci. Aj by možno chceli, ale nevedia ako. Ale keď nanovo objavia Ježiša Krista medzi sebou, mení sa ich celková komunikácia aj spôsob odpustenia. Lebo je rozdiel odpustiť si a odpustiť si milosťou. To odpustenie je také uzdravujúce, že sa zahojí celá rana.

Dôležitá je aj manželská modlitba, o ktorú musíme bojovať. Keď sa spolu pomodlíme ako manželia, vieme sa úplne inak porozprávať. Alebo práve z tej modlitby vyjde komunikácia.

Spoločná modlitba manželov je teda dôležitá?

Peter: Keď riešime problémy našich detí a dáme to bez modlitby, často sa pohádame. Ale keď sa pomodlíme za dieťa a za ten problém, takmer nikdy nedôjde k tomu, aby sme nenašli jednotu. To sú veľké rozdiely veriacich a neveriacich manželstiev.

Ak sa niektorým v spoločenstve páči viac rozmer spoločenského života, ale nedopracujú sa ku skutočnej viere, vidíme, že je pre nich ťažké žiť manželstvo.

Napriek tomu, že sú v spoločenstve, musia robiť nejaké kroky a zmeny. Najväčšou túžbou Boha je, aby sme s ním mali úprimný vzťah a verili, že je náš Otec. A k tomu by mali viesť všetky aktivity v cirkvi.

Nie k tomu, aby sme mali plné spovednice, chrám, aby ľudia prispievali zbierkami. Toto je parciálne. Najdôležitejšia vec je, aby ľudia pochopili, že Boh ich miluje.