Usporiadateľ výstavy o biskupovi Korcovi Pavol Hric Neviem, či je na Slovensku ešte nejaký autor, ktorý by napísal toľko kníh

Rozhovor s riaditeľom Múzea obetí komunizmu v Košiciach Pavlom Hricom o otcovi Korcovi, jeho živote kňaza, biskupa, spisovateľa a robotníka, bohatej spisovateľskej činnosti, a to všetko v kontexte novootvorenej expozície. Výstava Samizdatové dielo Jána Chryzostoma Korca v týchto dňoch prebieha v Košiciach na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity.

Bol neustále pod dohľadom, sledovaný a šikanovaný ŠtB, ale napriek tomu si vždy našiel priestor pre ľudí, ktorí ho dennodenne navštevovali. Popri tom stíhal aj písať, jeho tajne prepisované a rozširované knihy tvoria najrozsiahlejšiu samizdatovú zbierku na Slovensku.

V rozhovore sme sa okrem osobnosti biskupa Korca, jeho literárnej činnosti a samotnej výstavy dotkli aj fenoménu Múzea obetí komunizmu. „Študenti v múzeu dostanú informáciu o tom, že niekto z ich blízkej rodiny bol napríklad uväznený a nikto im doteraz o tom nič nepovedal. Následne to vyvoláva diskusiu v rodinách a neraz aj ďalšie pátranie a presne to je naším zámerom,“ hovorí Pavol Hric.

Výstava, ktorá práve otvára svoje brány, má názov Samizdatové dielo Jána Chryzostoma Korca. Koľko kníh napísal?

Do roku 1990 napísal 70 kníh. Väčšina z nich vychádzala iba ako amatérsky prepis. Celkom prvé diela začal písať ešte predtým, ako ho v roku 1960 zavreli do väzenia, lenže pri domovej prehliadke mu ich zabavili.

Keď bol v rokoch 1968-69 rehabilitovaný, okrem jednej prednášky mu ich všetky vrátili. Prvý cyklus jeho Knižnice viery začal vznikať v 70. rokoch, keď bol na liečení v Tatrách. Celkovo jeho samizdatová činnosť prebiehala predovšetkým v 70.-80. rokoch.

V Knižnici samizdatu a exilovej literatúry Rudolfa Fibyho, ktorá je súčasťou Múzea obetí komunizmu, máme 48 jeho titulov, niektoré vo viacerých rôzne rozmnožovaných exemplároch – prepisované strojopisom, rozmnožované xeroxom či vydané v zahraničí, spolu 79 kníh.

Jána Chryzostoma Korca možno považovať za najplodnejšieho a už navždy neprekonaného autora samizdatovej literatúry u nás.

O biskupovi Korcovi sa vie, že ak práve nebol vo väzení, bol neuveriteľne aktívny v duchovnom vedení, jeho byt bol denne otvorený pre ľudí, ktorí vyhľadávali jeho rady. Ako vyzeral jeho bežný pracovný deň a kedy si dokázal nájsť čas na štúdium a písanie?

Tú otázku sme si kládli viacerí. Ale biskup Korec nám sám dal na ňu odpoveď: „Každých desať minút som dokázal ušetriť na to, aby som písal.“ Inak by to pri jeho dennom režime naozaj nešlo. Keď hovoríme o 70. rokoch, keď pracoval v Tatracheme, vieme, že šichta sa mu začínala o šiestej ráno. Vstávať teda musel pred piatou, aby stihol sv. omšu a breviár. Domov prišiel okolo tretej, hodinku si oddýchol a od štvrtej do desiatej boli uňho návštevy – na každú mal vyhradený 15-minútový čas.

Spoznával dotyčného človeka, jeho danosti a schopnosti a veľmi individuálne pomáhal rozvíjať jeho osobnostnú stránku. Nikdy nič nediktoval, len diskutoval, smeroval a sprevádzal.Zdieľať

Samozrejme, občas sa stalo, že niekto meškal alebo že on sám návštevu zrušil a preložil na inokedy. A vtedy používal tú vetu: „Keď meškáte trebárs desať minút, tak ja ten čas využívam na štúdium a písanie.“

Každý večer vždy presne o pol ôsmej mal medzi návštevami polhodinovú prestávku. Vtedy pozeral rakúske správy a večeral. Od ôsmej pokračovali návštevy až do desiatej.

A čo víkendy?

V sobotu mal návštevy len ojedinele, ale víkendy využíval väčšinou na výlety. To boli vlastne tiež stretnutia s ľuďmi – pretože sám nechodieval –, akurát v inom prostredí.

Keď si to spočítame, prichádzal do styku so stovkami ľudí.

Dá sa to tak povedať.

Aké boli témy jeho rozhovorov s nimi? Na čo sa sústreďoval?

Vždy to bolo o duchovnom živote alebo o laickom apoštoláte. On videl, že neexistuje univerzálna svätosť pre každého. Naopak, spoznával dotyčného človeka, jeho danosti a schopnosti a tak potom veľmi individuálne pomáhal rozvíjať jeho osobnostnú stránku. Nikdy nič nediktoval, len diskutoval, smeroval a sprevádzal. Nedával hotové odpovede. Bol to naozaj múdry človek.

Odkiaľ tú múdrosť čerpal?

Asi v modlitbe a musel mať toho veľa načítaného. Aj podľa zachovaných fotografií vidno, že mal stôl stále zaplnený knihami. Ale počas osobných stretnutí neštudoval. Zaiste bol veľmi talentovaný a rozhľadený, lebo bežný človek by to čo on nezvládol. Ani mentálne, ale ani fyzicky. Zvlášť keď si uvedomíme, akú ťažkú prácu mal v chemických závodoch: často prekladal z auta do vagónov 200-litrové sudy s chemikáliami.

To musel byť aj v dobrej fyzickej kondícii.

Bol. Známy je príbeh, ako raz chcel ísť na púť do Šaštína. Eštebáci mu v tom chceli zabrániť, preto ho celé popoludnie strážili a napokon ho prišli predviesť na policajný výsluch. Ale on povedal: Nejdem. Už ste ma tento rok dvakrát oklamali. Zadržali ho totiž pod zámienkou výsluchu, keď chcel ísť na Polanského súd a potom na Sviečkovú manifestáciu – jednoducho ho tam nepustili.

Tentoraz sa rozhodol, že s nimi nepôjde. Štyria policajti ho chytili za ruky a nohy a chceli ho nasilu strčiť do auta, ale tak sa vzoprel, že sa im to nepodarilo.

Chodili ste k biskupovi Korcovi na osobnú formáciu aj vy osobne?

Áno, dva roky – vo štvrtom a piatom ročníku na vysokej škole v rokoch 1977 až 1979 a potom zriedkavejšie ešte počas vojenčiny.

Keď viedol nejaký vážnejší rozhovor alebo spoveď, ešte pustil tranzistor, ktorý stále držal v ruke. Niekedy to bolo naozaj ťažké – pustil mi správy a ja som mal do toho niečo vážne rozprávať. (Smiech.)Zdieľať

Ako na to spomínate?

Bol to charizmatický človek. Jeho slová boli veľmi silné. Keď ma pobúchal po pleci alebo mi podával ruku, cítil som, že ma ňou posväcuje a požehnáva. Jeho požehnanie malo v sebe silu. Akurát si bolo treba zvyknúť na všetky tie bezpečnostné opatrenia.

Čo všetko používal na ochranu pred odpočúvaním a sledovaním? Je známy fakt, že pri dôverných rozhovoroch a vysviackach prebiehala komunikácia cez novodurovú rúru, k tomu ešte bežalo rádio. Dnešný človek si to už ťažko dokáže predstaviť.

U biskupa Korca sa vždy rozprávalo potichu. Zvonček nezvonil, po stlačení gombíka sa iba rozblikal svetelný signál – oranžové svetlo. Jeho domáci otec Ján Michal, SJ, otváral dvere, usádzal ľudí podľa povolania (inde laikov, inde sestričky a pod.).

Rozhovor prebiehal cez rúru, ako ste spomínali, zároveň mal pri okne položenú rušičku. Vydávala také nepríjemné pravidelné zvuky, bolo si treba na to zvyknúť – a on v tom fungoval celý deň. A keď viedol nejaký vážnejší rozhovor alebo spoveď, ešte pustil tranzistor, ktorý stále držal v ruke. Niekedy to bolo naozaj ťažké – pustil mi správy a ja som mal do toho niečo vážne rozprávať. (Smiech.)

Pavol Hric počas vernisáže výstavy Samizdatové dielo Jána Chryzostoma Korca v sobotu 20. januára 2024. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Snímka z jedného z panelov na výstave o biskupovi Korcovi. Zobrazuje trubicu, cez ktorú sa vo svojom byte rozprával s návštevníkmi, aby sa tak chránil pred odpočúvaním zo strany ŠtB. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Žil teda pod neustálym dohľadom.

Áno. V byte nad ním býval človek, ktorý celé dni nikam nechodil. Niektorí susedia povedali celkom otvorene, že ľudia v byte nad biskupom Korcom pracujú pre ministerstvo vnútra, zložka bezpečnosť. Nainštalovali mu odpočúvaciu sieť, ktorá zachytávala celý byt. Aj dvere na byte oproti boli často pootvorené.

Bol nonstop sledovaný. Keď som išiel k nemu, tak už pred mostom pri zastávke autobusu vždy stáli nejakí eštebáci, ktorí dozerali na to, kto vystupuje pri Vilovej ulici. Niekedy stáli nejakí chlapi aj pred jeho bytovkou.

Hovorili sme o jeho práci a písaní. Ale ako si v takomto hektickom živote nachádzal čas na modlitbu?

V tomto mal jasno. Okrem sv. omše a breviára sa modlieval aj v práci. Podľa možností sa niekoľkokrát za deň utiahol na desať minút do ústrania. Namiesto toho, aby na pracovisku klebetil, tak ako sa bežne klebetí (úsmev), radšej sa pomodlil. Aj práca bola preňho príležitosťou na posväcovanie.

To, že biskup Hnilica stihol ešte pred svojím odhalením vysvätiť za biskupa otca Korca, bolo vlastne veľké šťastie, nie? Mohla by vôbec tajná cirkev fungovať bez neho?

Nemohla. Tajná cirkev sa nemôže rozvíjať bez toho, aby veriaci vedeli, kto za nimi stojí.

Z toho všetkého jasne vyplýva, že biskup Korec bol akýmsi garantom tajnej cirkvi za totality. Čo sa stalo, že po roku 1990 došlo uňho z politického hľadiska k takému výraznému obratu?

Ani ja neviem, čo sa stalo. Ale myslím, že by bola veľká chyba, keby sme pre niektoré jeho politické názory zabúdali na to, akým obrovským duchovným prínosom bol pre Slovensko.

Snímka Jána Korca z panelu na výstave zobrazujúceho Korcovo zatknutie v roku 1960. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pavol Hric v rozhovore s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Písal spoľahlivo, ale nie vedeckým štýlom

Vráťme sa späť k spisovateľskej činnosti biskupa Korca. Hovorili sme o tom, kedy písal. Otázka teraz znie ako. Ako vyzeral proces tvorby a distribúcie samizdatov?

Biskup Korec rukou písal prvotné texty na kartičky, tie ukladal do krabíc od topánok a potom ich dával prepisovať. Prepis potom ďalej dopĺňal, niekedy aj dosť výrazne. Pri druhom prepise sa už urobilo na stroji desať exemplárov, tie sa rozdali ďalším ľuďom, ktorí ich opäť prepisovali. Skúmať, kde sa táto reťaz skončila a koľko prepisov týchto kníh reálne vzniklo, je takmer nemožné.

Máme svedectvo jednej rehoľnej sestry, ktorá uňho v byte vypomáhala spolu so svojimi spolusestrami. Volali sa „Komunál“, upratovali uňho, strážili byt, zabezpečovali nejaký ten servis. No a táto sestra hovorí o istom pánovi Jozefovi, ktorému hovorili ujo a ktorý vo svojom zamestnaní rozmnožoval biskupove texty.

Sestry mu nosili knihy a on im ich v taškách vracal viackrát nakopírované. Potom ich skladali, spinkovali a distribuovali. Po revolúcii vedúci tohto kopycentra povedal: „Jozef, len ty si odtiaľ vyniesol vagón papiera.“ Tak aj na tom vidno, koľko samizdatu sa podarilo tajne vydať.

100 rokov od narodenia kardinála Jána Chryzostoma Korca Jedinečný príbeh muža, ktorý sa v montérkach vzoprel komunizmu 

František Mikloško

Je známe, že samizdaty sa nerozmnožovali len na Slovensku, ale aj v zahraničí. Ako fungoval zahraničný samizdat?

V našom múzeu máme zaevidovaných 79 Korcových samizdatových kníh. Okrem pojmu „kniha“ však používame aj pojem „vydanie“. Pretože slovenské samizdaty vychádzali aj v zahraničí. Fungovalo to tak, že na Slovensku napísaná kniha bola vynesená do zahraničia a tam ju vytlačili – buď u jezuitov v Kanade, vo Viedni, vo Vroclavi, alebo v Ríme. A potom sa tieto vydania pašovali späť na Slovensko.

Zohral v tom nejakú úlohu aj Anton Hlinka?

Určite áno. On uvádza viacero vydavateľstiev – vo Švajčiarsku, v Nemecku... Ale možno sa to všetko robilo v jednom vydavateľstve, z jeho značky sa nedá rozlúštiť, čo kde vychádzalo. (Úsmev.) A ani z tirážnych údajov, tie sú zámerne zmätočné, aby sa z nich nedalo zistiť, čo kde vyšlo a kto bol za tým.

Keď sa samizdaty rozmnožovali takýmto tempom aj v zahraničí, nebolo ich v konečnom dôsledku viac ako 70?

To by bolo potrebné ešte preskúmať. Ale áno, dokopy máme informáciu o 120 samizdatoch vydaných u nás aj vonku. Len existuje medzi nimi aj určitý prienik a my dnes nevieme s presnosťou určiť, ktorá kniha vyšla najprv v zahraničí a potom sa prepisovala na Slovensku a ktorá sa, naopak, najprv prepisovala u nás a až potom vyšla v zahraničnom vydavateľstve.

Sú predmetom výstavy aj knihy, ktoré vychádzali biskupovi Korcovi po Nežnej revolúcii?

Tie sú záležitosťou vydavateľstva Lúč. Ide o viac ako 50 kníh, ktoré vychádzali do roku 2004, keď mu vyšla Personálna bibliografia. Ale my už knihy po roku 1990 nemapujeme, lebo sa chceme sústrediť najmä na samizdaty.

Vy sám máte prečítané všetky jeho samizdaty?

Mám prečítané predovšetkým tie, ktoré patria do tzv. základov. Na našich stretkách sme mali vytvorený 4-ročný študijný plán. Čítali sa rôzne diela, ale knihy biskupa Korca – teda spomínané základy – boli zaradené do každého ročníka. Na tom sme boli formovaní. Nám sa podarilo zozbierať pre naše múzeum okrem základov aj veľa ďalších kníh.

Praktickosť knižiek biskupa Korca vychádza aj z toho, že dobre poznal ľudí. Tým, že denne absolvoval množstvo rozhovorov a spovedí, vedel, aké problémy ľudia majú, čo aktuálne riešia, a teda o čom sa oplatí písať.Zdieľať

Biskup Korec v knihách zrejme príliš neteoretizoval, ale písal praktické veci do života...

V jeho zbierke je veľa historických diel – tie sú rozsiahle a zatiaľ som sa k ich čítaniu nedostal. Ale samizdaty boli praktické a prečítal som si aj také, ktoré sme na stretkách nepreberali: o povolaní kňaza, o živote zasvätených, o manželstve a rodine. Samozrejme, keď to porovnám s dnešnou modernou literatúrou, vidno, že predsa len sú písané starším štýlom. Ale ja ich čítam rád pre ich kvalitný obsah.

Praktickosť knižiek biskupa Korca vychádza aj z toho, že dobre poznal ľudí. Tým, že denne absolvoval množstvo rozhovorov a spovedí, vedel, aké problémy ľudia majú, čo aktuálne riešia, a teda o čom sa oplatí písať. Vďaka stovkám rozhovorov so študentmi vedel, čo sa učia na fyzike, chémii, prírodných vedách, ale aj v humanitných odboroch. Písal, aby porozumeli tomu, čo sa učia, aj z pohľadu kresťanského učenia. Okrem toho písal pre zasvätené osoby, kňazov, rehoľníkov. Jeho knihy boli určené predovšetkým ľuďom, ktorí za ním chodili.

A čo je dôležité, napriek tomu, že sám bol vzdelaný, nepísal vedeckým štýlom. Písal spoľahlivo a o jeho slovo sa dalo oprieť.

Existovala počas socializmu aj iná cesta, ako sa dostať ku kresťanskej literatúre, než tajná samizdatová distribučná sieť?

Nie. Boli len tie spomínané dva zdroje – domáci a zahraničný samizdat. A potom ešte zahraničné knihy, ktoré sa prekladali do slovenčiny a pašovali k nám.

Väčší prísun literatúry nastal v roku 1969, keď bolo 1100. výročie úmrtia sv. Cyrila. Vtedy sa konali veľké púte, dokonca štátom povolené, tisíce ľudí išli do Ríma a podonášali tisíce kníh. Boli medzi nimi aj koncilové dokumenty – koncil sa skončil v roku 1965 a o štyri roky neskôr sme už mali preklady na Slovensku. Ale potom prišla normalizácia, všetko sa stoplo a skoro nič nevychádzalo.

V povedomí ľudí z tajnej cirkvi bol pojem Knižnica viery. Čo zahŕňala?

Otec biskup Korec si zakladal na tom, že svoje diela píše na Slovensku a pre Slovákov. Zahraničné preklady, ktoré sa k nám dostávali, síce boli vzácne, ale boli akoby odtrhnuté od našej mentality. Jeho diela boli prispôsobené našim podmienkam, tradičnej viere, náboženským zvykom. A edíciu svojich kníh postavených na tomto koncepte nazval Knižnica viery. V totalite pojem Knižnica viery znamenal, že je to čosi naše.

Utkvel vám nejaký samizdat zvlášť v pamäti? Oslovil vás niektorý tak, že vám to zmenilo život alebo vnímanie sveta?

Pri listovaní v samizdatoch si oživujem svoju mladosť, v pamäti sa mi vynárajú stretká, ktoré ma formovali počas vysokej školy. Nezabudnuteľné sú publikácie ako Náhoda či zámer alebo Ježiš zďaleka a zblízka. To je nádherná kniha o Starom a Novom zákone, kde sa človek dozvie všetko podstatné.

Biskup Korec tam kládol dôraz na historické fakty, čerpal z rímskych aj židovských zdrojov, ktoré síce neprijali Krista ako Spasiteľa, ale ani nepopierali jeho historickosť. Sú to knihy, v ktorých sa zamýšľa nad kompetenciou vied, nad vznikom a vývojom života. Vidieť na nich, že ich písal pre vysokoškolákov a inteligenciu, ktorá sa hlásila k viere.

Jedna z kníh, ktoré ma silno ovplyvnili, bola Chesterton, filozof zdravého rozumu. Kým sa mi nedostala do rúk, ani som nevedel, kto je Chesterton. Ale keď som si tú úvahu prečítal – bolo to také útle dielko –, začal som sa po Chestertonovi zháňať. Veľmi ma to oslovilo. Dnes máme literatúry plno, ale v období 70.-80. rokov nájsť dobrú knihu bolo naozaj náročné.

Ukážky samizdatov biskupa Korca na výstave. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Samizdatové dielo Základy vystavené na vernisáži výstavy. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

ŠtB sa mu vlámala do bytu a viackrát poškodila auto

Ako vznikla myšlienka pripraviť výstavu o otcovi biskupovi Korcovi a jeho samizdatovom diele?

Ján Korec ako biskup robotník bol veľmi plodný spisovateľ, ktorý literárne tvoril od roku 1951. Tým, že v našom múzeu máme jeho Knižnicu viery zo 70. a 80. rokov, snažíme sa jeho samizdatové dielo zhrnúť a systematizovať.

Bol to veľký a charizmatický človek, ktorý pre tajnú cirkev veľmi veľa vykonal, no mne sa zdá, akoby sa naňho dosť rýchlo zabúdalo. Zomrel v roku 2015, odvtedy prešlo už 8 rokov, ale jeho meno stále menej zaznieva. Pritom bol statočným ochrancom cirkvi počas komunizmu a skutočným bojovníkom za to, aby prežila a aby zdravo fungovala.

Premietla sa do tohto nápadu aj vaša osobná skúsenosť s ním?

Keď sme skončili vysokú školu v roku 1979, mali sme s ním stretnutie na jednej chalupe kdesi pri Bratislave, bolo nás tam okolo 80, väčšina z elektrofakulty. Nedostali sme tam žiadny papier, kanonickú misiu, ako by sa to dnes nazvalo, iba povzbudenie do života.

Aby sme v tom, čo sme zažili v Bratislave na našich stretkách, pokračovali aj v prostredí, do ktorého prídeme. Aby naše spoločenstvá rástli, aby sa ľudia nebáli a slobodne mohli rozvíjať svoju vieru a odbornosť.

Biskup Korec kládol dôraz na to, že ak chceme v živote niečo robiť dobre, mali by sme sa vzdelávať po stránke odbornej, ale paralelne aj spoznávať tú oblasť viery, ktorá sa dá poznať rozumom. Tvrdil, že naša viera má byť rozumná, aby sme vedeli vydať svedectvo a racionálne argumentovať. Inak to bude len pocitová povrchná zbožnosť, ktorá nestojí na pevných základoch. Toto mám v pamäti dodnes.

Slovo samizdat znie v dnešnej dobe už akosi zastarane, akoby patrilo minulosti. Vedeli by ste nájsť k nemu analógiu v súčasnosti? Myslíte si, že smerujeme k tomu, že sa k písaniu samizdatov postupne začneme vracať?

Dnes je na internete všetko. Existujú nekonečné možnosti vyjadrovania sa ku všetkému možnému, a to bez nejakej veľkej technickej náročnosti. Lenže to ani zďaleka nie je to, čo znamenal pre nás za totality samizdat, keď technické možnosti boli obmedzené.

Kto mal doma jediný písací stroj, poriadne si rozmyslel, ktorú knihu prepíše alebo ktorú bude prekladať. Nepúšťali sme sa do hocičoho. Dnes máme obrovskú redundanciu informácií. K tej istej téme existujú aj tisícky článkov, postojov, názorov a nie je ľahké zorientovať sa v tom. My sme literatúry nemali veľa, ale bola kvalitná. A myslím si, že sme mali aj pomerne jasné kritériá rozlišovania, čo sú hlúposti a čo je podstatné, potrebné pre život.

Keď prídu do nášho múzea školáci, veľmi radi do toho búchajú. Čím nižšie ročníky, tým viac do toho trieskajú. Ten rámus im robí dobre. (Smiech.) Dnešný svet je zvyknutý na tiché klávesnice, takže toto je pre deti naozajstná atrakcia.Zdieľať

Áno, vnímali sme to čierno-bielo, pretože tu panoval štátny ateizmus, presadzoval sa marxizmus a pretláčalo sa to do všetkých oblastí života. Nám sa to nepáčilo, tak sme si budovali vlastný svetonázor a robili sme to práve cez literatúru, ktorú písal biskup Korec.

Táto jednoduchosť tu dnes nie je. O to dôležitejšie je kritické myslenie, aby sme dokázali odhaliť lži a nachádzať pravdivé informácie. Pri biskupovi Korcovi sme tento problém nemali.

Prepísali ste aj vy osobne nejaký samizdat?

Nie, pretože neovládam strojopis. Tejto činnosti sa často venovali ekonómky, ktoré sa naučili strojopis už na strednej škole. Pre nás chalanov bolo písanie na stroji skôr trápenie, my sme ešte aj vlastné diplomovky dávali prepisovať ekonómkam. (Smiech.)

A navyše, my sme doma písací stroj ani nemali, keď som niečo potreboval naklepať, musel som si stroj požičať od strýka.

Písacie stroje boli veľmi hlučné. Ako sa dalo na nich niečo prepisovať tajne?

Podkladali sa dekami, prikrývali sa zvrchu, boli na to spôsoby. My v našej Knižnici samizdatu máme niekoľko strojov. Keď prídu do nášho múzea školáci, veľmi radi do toho búchajú. Čím nižšie ročníky, tým viac do toho trieskajú. Ten rámus im robí dobre. (Smiech.) Dnešný svet je zvyknutý na tiché klávesnice, takže toto je pre deti naozajstná atrakcia.

Odkiaľ tie stroje máte? Nosia vám ich ľudia?

Áno. Zbierame písacie stroje, najviac tie s príbehom. Aby bol za tým človek, o ktorom vieme, čo na tom stroji písal, tvoril. Vtedy je to omnoho vzácnejší artikel. Lebo písací stroj sa dá dnes na internete kúpiť za pár eur. Tie s príbehom sú však vzácne. A najradšej sme, keď máme nielen stroj, ale aj niečo, čo na ňom vznikalo.

Ukážka jedného z písacích strojov, na ktorých sa tajne prepisovali samizdaty. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako sa bude dať dostať na výstavu Samizdatové dielo Jána Chryzostoma Korca?

Otvorenie sme zorganizovali v užšom kruhu, bolo len na pozvánky. Ale samotná výstava prebieha od 22. januára do 29. februára v átriu teologickej fakulty Košiciach. Ak o ňu bude záujem, možno ju neskôr presunieme aj do iného mesta, ale to sa ešte uvidí.

Výstava je zameraná na samizdaty, ale nielen na ne. Čo všetko sa na nej dá nájsť?

Má 20 tém. Dali sme dokopy Knižnicu viery a máme panely, kde nájdete zoznam všetkých kníh, ktoré biskup Korec počas svojho robotníckeho obdobia napísal.

Venujeme sa však aj jeho životu, situácii, keď bola cirkev prenasledovaná, rehole zlikvidované, traja biskupi vo väzení, ďalší mali štátnych splnomocnencov.

Keď bol Korec vysvätený za biskupa, padla naňho ťarcha celej zodpovednosti za starostlivosť o bohoslovcov, rehoľníkov, ktorí nemohli byť oficiálne vysvätení. Výstava vypovedá aj o jeho profesiách, väzení, fungovaní pod neustálym štátnym dohľadom v období normalizácie.

V akých profesiách pracoval?

Bol napríklad strážnik, opravár výťahov, pracoval aj v opravárenskej dielni, ale najdlhšie bol v chemických závodoch Tatrachema. Medzitým mal aj nejaké administratívne práce, ale nosné bolo, že bol robotník.

Venujete sa aj jeho kňazskému životu?

Áno, predovšetkým zdôrazňujeme to, že sa musel neustále skrývať, pretože nemal štátny súhlas. V roku 1960 bol s ďalšími štyrmi jezuitmi odsúdený za velezradu, dostal 12 rokov. Počas uvoľnenia v roku 1968 ho prepustili z väzenia a on sa okamžite pokúsil štátny súhlas získať, ale nepodarilo sa mu to a za celé obdobie až do revolúcie stál pri oltári len párkrát.

Známe je, že bol v roku 1969 vo Vatikáne u Svätého Otca Pavla VI., ktorý mu dal svoje biskupské insígnie z Milána – to bol veľmi vzácny dar. Druhá taká verejná príležitosť bola na Velehrade v máji 1968, kde bolo 13 biskupov a on medzi nimi.

A ešte slúžieval omše krátky čas, keď bol zamestnaný u rehoľných sestier ako údržbár, samozrejme, že im poskytoval aj duchovnú službu. Ale aj na tú mu onedlho štátny súhlas vzali, takže až na malé výnimky biskup Korec až do revolúcie verejné omše nevysluhoval.

Dvakrát mu narezali pneumatiky a dvakrát mu uvoľnili skrutky na kolese a raz aj podvozok. Keď s tým išiel do servisu, povedali mu, že to je profesionálna práca. Bol teda aj v ohrození života.Zdieľať

Venuje sa výstava aj policajným výsluchom?

Áno, návštevník sa dozvie, že otec biskup Korec bol počas piatich rokov 17-krát vypočúvaný. A tým sa to neskončilo. Ako sme už spomínali, bežne ho predvolávali aj pred nejakými akciami, na ktorých nechceli, aby sa zúčastnil. Vzali ho preto na výpoveď, ktorá bola, samozrejme, kamuflovaná, lebo to nespĺňalo žiadny právny predpis. Nebol tam ani ako svedok, ani ako obvinený, len si ho skrátka predvolávali.

Raz sa mu dokonca vlámali do bytu, pričom pokusov o vlámanie bolo viac. Dvakrát mu narezali pneumatiky a dvakrát mu uvoľnili skrutky na kolese a raz aj podvozok. Keď s tým išiel do servisu, povedali mu, že to je profesionálna práca. Bol teda aj v ohrození života.

Komu je výstava primárne určená?

Venoval sa najmä mladým ľuďom a aj naša výstava je cielená na nich. Zameriavame sa na stredoškolákov.

Ale na výstavu môže prísť ktokoľvek.

Samozrejme. Je verejne prístupná na teologickej fakulte, takže bez odborného sprievodcu sa tam dá ísť hocikedy. Skupinám však ponúkame aj lektora, zvlášť sa to týka škôl. Takže kto má záujem o sprievodcu, nech sa obráti cez kontakt na Múzeum obetí komunizmu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Najväčší záujem je o interaktívnu mapu obetí

Zastavme sa ešte pri vašom múzeu, ktoré funguje už štvrtý rok. Aký veľký je záujem zo strany návštevníkov?

Tým, že sme tu ešte len krátko, každý rok lámeme nové rekordy. (Úsmev.) V roku 2022 sme zaznamenali 2200 návštevníkov, minulý rok už 3400. Máme aj pomerne vysoké percento zahraničných vstupov, cca 20 % – reč je o vstupoch, nie o návštevníkoch, pretože títo zahraniční hostia sem väčšinou prichádzajú individuálne. V absolútnej hodnote teda toto číslo nie je až také vysoké, ale aj tak je zaujímavé, že nás vyhľadávajú.

Nedávno ste otvorili novú expozíciu – celu vo väznici. Aká je na to odozva?

Je to cela v bývalej krajskej väznici ŠtB na Pribinovej ulici (dnes depozit Štátnej vedeckej knižnice). Vstup je tam však veľmi obmedzený. Jednak sa tam zatiaľ dá ísť iba jedno dopoludnie v týždni. A jednak odporúčame našim návštevníkom, aby najprv absolvovali prehliadku Múzea obetí komunizmu, kde dostanú základné informácie a získajú určitý prehľad – o období komunizmu, protikomunistickom odboji, samizdatoch, celkovo o zápase o slobodu v danej ére –, a väznicu navštívili až potom v rámci akéhosi druhého kola.

Cieľovou skupinou sú aj tu stredoškoláci. Máte pocit autentického záujmu z ich strany alebo prichádzajú len z povinnosti v rámci školských exkurzií?

Chodievajú k nám stredoškoláci, ale aj ôsmaci a deviataci základných škôl. Zdá sa, že je to pre nich príťažlivé, pretože toto nie je iba nejaká teoretická chronológia z dejepisu, ale reálne príbehy obetí, ktoré si môžu vypočuť.

A vyplýva z toho aj silný politický kontext, kde sa sami začnú pýtať, prečo sa tieto veci diali a kto bol za tým. Keď sú títo žiaci a študenti u nás, zvyknú byť aktívni. Zaujímavá je pre nich najmä interaktívna mapa, ktorá zachytáva obete komunistických represálií veľmi konkrétne a menovite. Asi sa ešte ani raz nestalo, že by tam niekto zo žiakov niekoho nenašiel. Dedov brat, pradedko, iný príbuzný...

Študenti sa tu v múzeu dozvedia o tom, že niekto z ich blízkej rodiny bol napríklad uväznený a nikto im doteraz o tom nič nepovedal. Následne to vyvoláva diskusiu v rodinách a neraz aj ďalšie pátranie a presne to je naším zámerom. Aby sme prebudili záujem ľudí o ich osobnú rodinnú históriu.

Interaktívna mapa obetí komunizmu, ktorú na svojich webových stránkach ponúka Múzeum obetí komunizmu. Po kliknutí na obec sa zobrazí menný zoznam obetí. Múzeum v prípade záujmu poskytne aj ďalšie údaje, napríklad v prípade odsúdených osôb výšku trestu či číslo súdneho spisu, podľa ktorého si je možné spis vyhľadať v príslušnom archíve. Zdroj: obetekomunizmu.sk

Ako je možné, že deti nepoznajú v tomto smere svoju históriu? Perzekúcie boli predsa ťažké traumy pre celú rodinu.

Aj ja si kladiem túto otázku. Komunizmus spôsobil obrovský zásah do života obyvateľov a my sme to vytesnili. Nevieme a nechceme sa k tomu vrátiť. To, čo robíme my v múzeu, sú len také pomalé kroky.

Minulý týždeň tu bola jedna pani z Česka. Manžel jej už zomrel a ona sa teraz dozvedá, že jej svokor bol obeťou komunizmu, a nie hocijakou. On totiž, ako hovoríme, dostal všetko. Bol perzekvovaný za kontingenty, väznený, zatvorený v uránových baniach v Jáchymovsku, dokonca bol aj v táboroch PTP. Ten človek zažil azda všetky typy perzekúcií a v ich rodine sa o tom vôbec nerozpráva. Tá pani mi povedala: Rozmýšľam, čo s tým mám robiť. Rodina o tom nevie a ja som presvedčená, že ďalšia generácia by mala o tom dostať nejaký odkaz.

Dnešní ľudia majú ešte tú výhodu, že sa môžu stretnúť so živými svedkami z obdobia totality a aj s obeťami, ktoré vtedy trpeli. Keď súčasná generácia 60+ odíde, už to bude omnoho ťažšie. Kým sú však títo ľudia tu a žijú, môžu sa rozprávať so svojimi deťmi, vnukmi, pravnukmi. Je dôležité to využiť. Naša mapa obetí k tomu môže pomôcť.

Táto interaktívna mapa zrejme má väčší dosah, ako by sme si mysleli.

Áno, prístup na ňu je pomerne frekventovaný. Zdá sa, že je veľmi živá a ľudia z nej čerpajú množstvo informácií.

Súčasťou vášho múzea je Knižnica samizdatu a exilovej literatúry doktora Fibyho. Rudolf Fiby bol minulý týždeň vyznamenaný in memoriam Radom Ľudovíta Štúra druhej triedy. Čo na to hovoríte?

Veľmi sa tešíme, že neupadá do zabudnutia. Pôsobil ako tajný kňaz a náš kolega. Bol distribútorom samizdatov, redaktorom, technickým redaktorom. Aj preto je jeho meno súčasťou našej knižnice. Vyznamenanie od pani prezidentky je pre nás významnou udalosťou.

Vaše múzeum pred časom zaznamenalo ešte jeden úspech, keď sa zastávka MHD na Moyzesovej ulici premenovala zo „Slovenský rozhlas“ na „Múzeum obetí komunizmu“. Ako sa vám to podarilo?

Je to už trošku staršia záležitosť, udialo sa to v roku 2022 a s odstupom času sa mi žiada povedať, že to bolo jednoduché. Ale v skutočnosti to asi celkom tak nebolo. (Úsmev.)

Žiadosť o zmenu názvu zastávky sme podali na názvoslovnú komisiu mesta a bola odsúhlasená pomerom hlasov štyri za, tri proti. Pozvali ma preto na magistrát, aby som im vysvetlil, o aké múzeum ide, čo je to za projekt a aby som tento nápad obhájil. V tom čase fungovalo ešte iba rok.

Na magistráte som ani nestihol poriadne otvoriť ústa, keď jeden pán z vedenia magistrátu vyhlásil, že jeho dcéra v našom múzeu bola so svojou školou, domov prišla nadšená a potom sa celý večer rozprávali o komunizme a prenasledovaní ľudí v tom období. Nemusel som ani veľmi nič dodávať, lebo on sám povedal, aký účinok tá návšteva na jeho dcéru mala. A tak nový názov zastávky na magistráte relatívne rýchlo odsúhlasili.