Minizamyslenie Pavlovská premena

Slávna scéna obrátenia nabáda k pocitu, že zo Šavla osvetleného Božím svetlom sa hneď po pozviechaní zo zeme stal Pavol. Áno, pripomíname si Pavlovu obrovskú zmenu. Ale aká to bola zmena?

Ale ako som šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ma okolo poludnia zalialo jasné svetlo z neba. Padol som na zem a počul som hlas, ktorý mi hovoril: ‚Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?‘ (Sk 22, 3 – 16)

Richard Rohr sa v súvislosti s apoštolom Pavlom pýta: „Zomrel v ňom úplne Šavol, keď sa na ceste do Damasku narodil Pavol? Alebo stále zostával v pozadí Šavol, materiál pre nové Božie stvorenie? Bol naozaj Šavol taký zlý? On, horlivý ideológ, ktorého sme schopní tak nenávidieť? Alebo bol až taký dobrý, že ho väčšina ľudí ťažko dokáže milovať?“

Vo svojich listoch k sebe Pavol priraďuje dualizmy ako svetlo a tma, zákon a milosrdenstvo, starý a nový človek, telo a duch... Až to v nás vyvoláva pocit, že všetky tienisté stránky nechal za sebou a teraz sa jeho bytosť už totálne pohybuje na tej správnej strane.

V Pavlovi však počas celého jeho života zostal kus Šavla. Bojoval so svojou povahou, pocitom, že má vždy pravdu, neústupnosťou... Jeho veľká premena však spočívala v tom, že dokázal žiť so všetkými svojimi dualitami. Keď mal pocit pýchy, pocítil osteň, ktorý ho vrátil nohami na zem (2 Kor 12, 7). Pochopil, že k životu patrí jedno aj druhé. A oboje tu je preto, aby nás to viedlo k Bohu.

Pravá premena netkvie v tom, že odstránime to, čo vnímame ako negatívne, ale v tom, že prijmeme oboje a všetko zapojíme do vlastného rastu, ktorého priebeh vložíme do Božích rúk. Toto je pavlovská premena.