Minizamyslenie Nemajme strach mať strach

Svet je plný superhrdinov, ktorí nikdy nemajú strach. Áno, v marvelovkách a rozprávkach. V reálnom svete je veľa ľudí, ktorí síce majú strach, a predsa urobia niečo zásadné.

Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy. (2 Tim 1, 1 – 8)

Jedným z takýchto ľudí bol zrejme aj Pavlov žiak a „nevlastný syn“ Timotej. Možno to ani nie je jeho pôvodné meno, pretože meno „Timotej“ je odvodené od slova „strach“. Možno bol príliš mladý, neskúsený alebo nemal najlepšiu skúsenosť v čase, keď sa najviac poukazovalo na šedivé vlasy a tituly. Pavol ho nazýva „pravým synom vo viere“ (1 Tim 1, 2) a to nie je ocenenie, ktoré by ľahkovážne prisúdil komukoľvek.

Strach či plachosť sa totiž podľa Richarda Rohra môže zmeniť na „pokoru, otvorenosť a schopnosť prijať poučenie. Neistota sebou samým sa stáva zdravou sebareflexiou (...). Je to onen vytrvalý postoj otvorenosti a pokory, ktoré sa neuzatvárajú do seba kvôli neúspechu, nepriaznivej realite alebo cynickej starobe“.

To, že má niekto strach, ho ešte nepredurčuje na to, že celý život zostane doma za pecou. Mnohých ľudí práve strach vyburcoval urobiť niečo s nepriazňou života. Aj Ježiš mal v Getsemanskej záhrade strach (Mk 14, 33). A predsa necúvol. Naopak.

Nemajme strach priznať si, že máme strach. Vstúpime tým do klubu mnohých, ktorí ho tiež mali, a predsa dokázali veľké veci. (Jozef Husovský)