Fiducia supplicans a tlačové vyhlásenie Dokumenty vážne zastierajú učenie cirkvi o manželstve a sexuálnom správaní

Dikastérium pre náuku viery (DDF) vydalo 18. decembra deklaráciu Fiducia supplicans. V tomto vyhlásení sa uvádza, že kňazi môžu s určitými obmedzeniami spontánne požehnávať páry v „neregulárnych“ situáciách – napríklad páry „znovu zosobášené“ alebo páry rovnakého pohlavia.

Spomínané obmedzenia mali chrániť svedectvo Cirkvi v jej učení o sexuálnej etike a manželstve, pravdy poznateľné rozumom a Božím zjavením.

Mnohí biskupi a biskupské konferencie však vyjadrili obavy, že poskytovanie takéhoto požehnania by tomuto svedectvu bránilo a podkopávalo by učenie Cirkvi hovoriace o tom, že (1) manželstvo je nerozlučiteľný zväzok muža a ženy a že (2) všetky nemanželské sexuálne skutky sú ťažkým hriechom.

V reakcii na to DDF vydalo tlačovú správu, v ktorej sa pokúsilo Fiducia supplicans objasniť. Tlačová správa je však hrubo nedostatočná. Jej dodržiavanie nezabráni vážnym škodám, ktorým chcelo DDF podľa svojich slov predísť.

Mnohí biskupi vyjadrili obavy, že poskytovanie požehnania podkope učenie Cirkvi o tom, že (1) manželstvo je nerozlučiteľný zväzok muža a ženy a že (2) všetky nemanželské sexuálne skutky sú ťažkým hriechom.Zdieľať

V nasledujúcich dvanástich odsekoch vysvetľujeme, prečo naliehavo žiadame, aby biskupi a kňazi predmetné požehnania nepovoľovali ani neposkytovali: situácie, za ktorých sa vyhnú spôsobeniu vážnej škody, sú zriedkavé, ak nie prakticky neexistujúce – prinajmenšom bez súboru podmienok, ktoré uvedieme.

1. Až na jednu malú výnimku, o ktorej sa hovorí nižšie, tlačová správa zdôrazňuje len tie aspekty Fiducia supplicans, ktoré sú prekážkou v odovzdávaní, obhajovaní a živote podľa evanjeliového učenia o sexuálnej morálke.

2. Tlačová správa trvá na tom, že Fiducia supplicans ako deklarácia „je oveľa viac než responsum alebo list“. Oba dokumenty však opomínajú ústredne dôležité evanjeliové učenie, ktoré bolo potvrdené v predchádzajúcej deklarácii toho istého dikastéria Persona humana (z 29. decembra 1975):

Zachovávanie mravného zákona v oblasti sexuality a praktizovanie čistoty sú značne ohrozené najmä medzi menej horlivými kresťanmi so súčasným sklonom čo najviac minimalizovať, ak nie priamo popierať existenciu ťažkého hriechu, predovšetkým v konkrétnom živote ľudí. (...)

Človek (...) smrteľne hreší nielen vtedy, keď jeho konanie vychádza z priameho pohŕdania láskou k Bohu a blížnemu, ale aj vtedy, keď si vedome a slobodne, z akéhokoľvek dôvodu, vyberie niečo, čo je vážne nezriadené. V tejto voľbe (...) je totiž už obsiahnuté pohŕdanie Božím prikázaním: človek sa odvracia od Boha a stráca lásku. Podľa kresťanskej tradície a učenia Cirkvi, a ako to uznáva aj zdravý rozum, morálny poriadok sexuality zahŕňa také vznešené hodnoty ľudského života, že každé priame porušenie tohto poriadku je objektívne ťažké. (...)

Pastieri duší sa preto musia vyznačovať trpezlivosťou a dobrotou, ale nesmú zrušiť platnosť Božích prikázaní ani bezdôvodne znižovať zodpovednosť ľudí. „Nijako nezmenšovať Kristovo spásonosné učenie je pravou formou lásky k dušiam. Tú však musí vždy sprevádzať trpezlivosť a dobrota, akú dal sám Pán za príklad v konaní s ľuďmi. Keďže neprišiel odsúdiť, ale zachrániť, bol síce neústupný voči zlu, ale milosrdný voči jednotlivcom.“

Podobne ako Fiducia supplicans sa aj tlačová správa úzkostlivo vyhýba použitiu slova „hriech“, nehovoriac o „ťažkom hriechu“ alebo „smrteľnom hriechu“, keď hovorí o „neregulárnych zväzkoch“. Tlačová správa spomína hriech len vtedy, keď sa zmieňuje o žiadosti o požehnanie, ktorú môže podať ktokoľvek.

Tieto odkazy naznačujú, ak nie potvrdzujú, že neexistuje zásadný morálny alebo pastoračný rozdiel medzi (a) požehnaním ľudí, ktorí sú zhodou okolností hriešnikmi, a (b) požehnaním ľudí ako účastníkov vzťahu vyjadreného hriešnymi skutkami. Cirkev nikdy neschválila požehnanie pod označením, ktoré by príjemcov identifikovalo s odkazom na ich hriech (napríklad požehnanie pre pornografov ako takých).

Reakcie na Fiducia supplicans Katolíci v Afrike nebudú požehnávať homosexuálne páry, dohodli sa s Vatikánom

Catholic News Agency Pavol Hudák

Dokument, ktorým africkí biskupi odmietli požehnávať homosexuálne páry, vznikol v koordinácii s Vatikánom. Stojí za ním kardinál Fridolin Ambongo.

3. Tlačová správa (podobne ako Fiducia supplicans) teda ignoruje to, čo Persona humana postavila do centra: že kresťanská náuka o sexuálnej etike čelí v našej dobe bezprecedentným hrozbám.

Persona humana upozornila na (1) zánik právnych, spoločenských a kultúrnych noriem, ktoré kedysi podporovali túto doktrínu; (2) vznik noriem, ktoré ju podkopávajú medzi veriacimi, ich deťmi a všetkými, ktorých by mohli evanjelizovať; a (3) šírenie teologických názorov a pastoračných postupov v Cirkvi, ktoré tejto doktríne odporujú. Tieto hrozby sú v súčasnosti oveľa intenzívnejšie.

A možno k nim pridať faktor, o ktorom Persona humana ani len netušila: (4) priazeň Svätej stolice voči ľuďom – a ich menovanie do funkcií – v Cirkvi, ktorí sú známi svojím otvoreným alebo skrytým odmietaním tejto náuky.

4. Za týchto okolností si mnohí čitatelia Fiducia supplicans myslia, že v reálnom živote bude nerozumné pokúšať sa robiť to rozlišovanie (a že je nemožné ustáť ho), na ktorom deklarácia stojí: medzi (a) požehnaním hriešnych vzťahov a (b) požehnaním „párov“ v takýchto vzťahoch.

Alebo prinajmenšom mnohí pochybujú o tom, že by páry alebo pozorovatelia mohli skutočne pochopiť a oceniť tento rozdiel, pokiaľ biskupi, ktorí schvaľujú (alebo kňazi, ktorí ponúkajú) takéto požehnanie, nestanovia niekoľko podmienok:

Bez takýchto podmienok by predmetné požehnania priviedli pohoršenie predovšetkým tým párom, ktoré o ne žiadajú a ktoré najviac potrebujú katechézu o pravdách, ktoré tieto požehnania zastierajú.Zdieľať

– že kňaz nesmie mať v úmysle nič legalizovať a musí zabezpečiť, aby sa požehnanie ani len nepodobalo liturgickému (FS §§ 39 – 40);

– že kňaz musí prítomným jasne povedať, že on, rovnako ako Cirkev, „nemá v úmysle nič legitimizovať“;

– že kňaz musí označiť modlitbu nie ako požehnanie zväzku, ale ako niečo na spôsob „vzývania a príhovoru“ o Božie vedenie a milosť vrátane milosti obrátenia od hriechu;

– že pár sa nesmie usilovať o požehnanie ako legitimizáciu svojho stavu (§ 31) a

– že musia kňazovi najprv objasniť, že ani oni, ani nikto, kto im pomáha, nevnímajú požehnanie ako legitimizáciu ich zväzku.

Takéto podmienky by argumentácia Fiducia supplicans plne podporovala, hoci samotnú deklaráciu možno chápať ako pokyn pastierom, aby si podmienky nekládli.

Bez takýchto podmienok by predmetné požehnania priviedli pohoršenie predovšetkým tým párom, ktoré o ne žiadajú a ktoré najviac potrebujú katechézu o pravdách, ktoré tieto požehnania zastierajú. Zrieknutie sa podmienok, ktoré sú uvedené vyššie, je teda činom vážnej pastoračnej nezodpovednosti.

Anketa medzi kňazmi Umožnili biskupi požehnávať páry alebo jednotlivcov? Ako by ste postupovali vy?

Postoj

Odpovedajú kňazi František Kubovič, Ján Duda, Peter Paľovčík, Jozef Kozák, Matej Trizuliak, Juraj Vittek a Štefan Fábry.

5. Pri odmietaní takýchto podmienok sa v tlačovej správe hovorí, akoby samotný úmysel kňaza (alebo DDF) nevysielať posolstvo súhlasu mal zabrániť tomu, aby takéto posolstvo vnímali iní: Pretože „neritualizovaná forma požehnania“ v idealizovanom vykreslení DDF (§ 5.2) svojou „jednoduchosťou a stručnosťou“ „nemá za cieľ ospravedlniť niečo, čo nie je morálne prijateľné“ a je „výlučne odpoveďou pastiera na prosbu dvoch ľudí o Božiu pomoc“, preto „kňaz nekladie podmienky. (...)“

6. Tým, že tlačová správa odmieta podmienky, ktoré by to mohli dať na pravú mieru, takmer zaručuje, že ľudia nebudú rozlišovať medzi požehnaním párov a požehnaním ich hriešnych zväzkov.

Toto rozlíšenie je však pre deklaráciu údajne kľúčové, nehovoriac o Responsum z roku 2021 (o ktorom deklarácia tvrdí, že ho ponecháva nedotknuté), ktoré potvrdzuje, že Cirkev nemôže požehnávať zväzky osôb rovnakého pohlavia ani iné hriešne zväzky.

7. Jedinou výnimkou z tlačovej správy, ktorá akcentuje problematické aspekty Fiducia supplicans, je jej vyhlásenie, že „požehnanie sa nesmie konať na dôležitom mieste v posvätnej budove alebo pred oltárom, pretože aj to [t. j. ako akákoľvek podobnosť so svadobnými obradmi] by spôsobilo zmätok“.

Tlačová správa nápadne mlčí pri vyhlásení zo strany kňazov, ktorí už výrazne podkopali rozlišovanie medzi požehnaním párov a požehnaním zväzkov.Zdieľať

Ale ani táto podmienka ani len nezačína čeliť reálnym okolnostiam, ktoré výrazne podkopávajú akýkoľvek pokus odlíšiť požehnanie osôb od požehnania ich otvorene nemorálnych zväzkov.

8. Medzi takéto okolnosti patrí to, že DDF opomína alebo odmieta trvať na tom, aby sa pár a kňaz výslovne zriekli akéhokoľvek zámeru alebo nádeje, že požehnanie akýmkoľvek spôsobom legitimizuje sexuálny vzťah.

DDF tiež neberie do úvahy, že udalosti, ktoré sa neuskutočňujú na „dôležitom mieste v posvätnej budove“, sa napriek tomu v posvätnej budove môžu uskutočniť a že to, čo sa deje „v súkromí“, sa môže fotografovať alebo nahrávať a stať sa všeobecne známym. DDF hovorí a opakuje, že predmetné požehnania budú „spontánne“, no nezaoberá sa nespočetnými prípadmi, v ktorých budú vopred naplánované.

A jeho tlačová správa nápadne mlčí pri vyhlásení zo strany kňazov, ktorí už výrazne podkopali jej rozlišovanie medzi požehnaním párov a požehnaním zväzkov. Patria medzi nich duchovní, ktorí si zabezpečili celosvetovú fotografickú publicitu pre svoje požehnanie párov rovnakého pohlavia za okolností, ktoré rozlišovanie stierajú – napríklad keď má duchovný na sebe dúhovú štólu alebo sa pár romanticky drží za ruky.

9. V snahe upokojiť obavy biskupov sa v tlačovej správe uvažuje len o jednom z mnohých rôznych scenárov, v ktorých by sa mohlo žiadať o požehnanie. A je to príklad, ktorý je veľmi vzdialený od skutočných prípadov, ktoré si predstavovali tí, čo naliehali na Cirkev, aby sprístupnila nové požehnania.

Skutočné prípady sa vo väčšine týkajú párov, z ktorých správania alebo iných okolností je zrejmé, že majú sexuálny vzťah.Zdieľať

V uvažovanom „konkrétnom príklade“ (§ 5) nič na páre pozorovateľom (prítomným alebo na sociálnych sieťach) nenaznačuje, že ich vzťah je „neregulárny“ alebo nemorálny, a pár nikdy ani len nenaznačí, že žiada o požehnanie svojho sexuálneho partnerstva (na rozdiel od pomoci od Boha pri hľadaní práce, prekonávaní choroby atď.).

Skutočné prípady sa, naopak, vo väčšine týkajú párov, z ktorých správania alebo iných okolností je zrejmé, že majú sexuálny vzťah, a v prípade párov rovnakého pohlavia je tento vzťah identifikovateľný ako nemorálny, pretože je zrejmé, že takýto sexuálny vzťah nemôže byť manželský.

10. Tlačová správa požaduje, aby biskupi a biskupské konferencie (po náležitom zvážení) pridali svoje povolenie k tomu, ktoré udelilo DDF, a to bez stanovenia ďalších podmienok. Pritom tých niekoľko podmienok, ktoré DDF povoľuje, má zabrániť zámene len so svadbami. Tieto podmienky nie sú určené na udržanie rozdielu medzi požehnaním osôb a požehnaním hriešnych skutkov, ktoré sa prezentujú ako želané.

A tlačová správa nepožaduje, aby biskupi a pastori prestali naznačovať (alebo vyjadrovať nádej), že deklarácia znamená krok k morálnemu schvaľovaniu sexuálnych vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia a iných nemanželských vzťahov zo strany Cirkvi. To takisto vážne podkopáva rozlišovanie, na ktorom trvá Fiducia supplicans.

Aby človek našiel spásu, musí sa pevne držať posvätenia prijatého pri krste tým, že sa vyhýba všetkým ťažkým hriechom vrátane sexuálnych alebo ich ľutuje.Zdieľať

11. Všetko toto mlčanie a spokojnosť, hoci nepopiera katolícku náuku o sexuálnom správaní, smeruje k naznačovaniu, že na tejto náuke veľmi nezáleží. Naznačuje, že ide nanajvýš o ideály, a nie o morálne absolútno poznateľné rozumom a potvrdené Božím zjavením.

Ale pravé milosrdenstvo a vznešená láska, ktorú vyzdvihuje Persona humana – láska, ktorá nikdy neznižuje spásonosné Kristovo učenie –, si vyžaduje, aby pastieri otvorene učili to, čo učil svätý Pavol (pozri 1 Kor 6, 9 – 11): aby človek našiel spásu, musí sa pevne držať posvätenia prijatého pri krste tým, že sa vyhýba všetkým ťažkým hriechom vrátane sexuálnych alebo ich ľutuje.

Pravda, o ktorú ide a ktorej sprostredkovanie je vážnou povinnosťou pastierov, je, že sexuálne akty sú vážne nemorálne, ak nevyjadrujú a neaktualizujú záväzný a výlučný manželský zväzok, teda zväzok, v ktorom sa majú právo narodiť a vychovávať nové ľudské bytosti.

12. Tým, že dvojica dokumentov DDF odporúča prax, ktorá bez všetkých potrebných podmienok zatieni túto pravdu viery a rozumu, vytvára novú veľkú prekážku v plnení pastoračnej zodpovednosti, ktorá je zároveň imperatívom evanjelizácie.

John Finnis je emeritným profesorom práva a právnej filozofie na Oxfordskej univerzite. V rokoch 1986 až 1991 bol členom Medzinárodnej teologickej komisie Dikastéria (vtedy Kongregácie) pre náuku viery.

Robert P. George je profesorom právnej vedy na Princetonskej univerzite.

Peter Ryan, SJ, je vedúcim Katedry etiky života blahoslaveného Michaela J. McGivneyho vo Veľkom seminári Najsvätejšieho srdca v Chicagu a v rokoch 2013 až 2016 pôsobil ako výkonný riaditeľ Sekretariátu pre náuku a kánonické záležitosti Konferencie katolíckych biskupov USA.

Text vyšiel pod názvom More Confusion About Same-Sex Blessings v magazíne First Things. Uverejnené so súhlasom redakcie, preložil Lukáš Obšitník.