Minizamyslenie Obety a oči

Dnes je to 40 dní od Vianoc. Ubehlo to, však? Kolekcie sú zjedené, ponožky spod stromčeka už nosíme do práce. Všetko sa vrátilo do normálu.

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone... (Lk 2, 22 – 40)

Aj vtedy v Jeruzaleme „ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali“ (Lk 17, 28), chodili do chrámu, zháňali zvieratá na obetu za lepšiu cenu... 

Chceli priniesť obetu, aby na nich Boh zhliadol, aby sa na nich aspoň na chvíľu pozrel. A toto dieťa, ktoré ešte nepovedalo ani slovo, „hovorí“, že Boh sa na človeka pozerá jeho očami. Boh nepotrebuje celú sústavu obiet, aby pozeral na človeka. Jeho oči sú na nás upriamené od prvej chvíle stvorenia.

Vtedy v Betleheme to pochopili iba pastieri, ktorí boli považovaní za polopohanov. Teraz to pochopil starý prorok Simeon. Preto zvestuje spásu nielen vyvolenému národu, ale všetkým národom vrátane pohanov. A pochopila to aj Simone Weilová, ktorá ako nekresťanka nesmierne milovala Krista: „Zázrak na kríži nespočíval v tom, že dobrý lotor pomyslel na Boha, ale v tom, že rozpoznal Boha vo svojom susedovi.“

Meč je symbolom bolestného prerodu, bytostnej zmeny, pozvania pozrieť sa do očí skutočnému Bohu, ktorý nepotrebuje obety, ale pravdivý vzťah. A naozaj, cesta od vzorného plnenia mŕtvej litery zákona k živému vzťahu je dlhá a bolestná. Boh sa na nás už pozerá. Teraz sa na neho potrebujeme pozrieť my. (Jozef Husovský)