Pôstne minizamyslenie Poviem ti, kto si

Alessandro Pronzato zmenil ošúchané porekadlo a napísal: „Povedz mi, čo si myslíš o druhých, a ja ti poviem, kto si.“ Kým teda sú farizeji a zákonníci, ktorí si o účastníkoch hostiny myslia, že sú hriešnici?

Farizeji a ich zákonníci šomrali a hovorili jeho učeníkom: „Prečo jete a pijete s mýtnikmi a hriešnikmi?“ Odpovedal im Ježiš: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ (Lk 5, 27 – 32)

Máme strach o Boha a jeho veľkodušnú lásku voči akémukoľvek človeku bez ohľadu na to, aký je. Nemalo by v Božom prídele lásky byť nejaké „ale“? Preto veľmi veľa ľudí argumentuje: „Ježiš neodsúdil ženu prichytenú inflagranti, ale povedal jej: Už nehreš!“ (Jn 8, 11) Áno, veď aj Lukáš píše, že Ježiš volá hriešnikov, aby sa kajali. Nepotľapkáva ich po pleci, že všetko je v pohode. No zároveň vie, že to, čo mení, je prijatie a láska.

Louis Evely je presvedčený, že neodsúdená žena už nebude hrešiť, pretože „cítila, že (...) v nej vždy bude žiť spomienka na dobrotu a nežnú lásku“. Bezvýhradná láska, ktorú sme zažili, naozaj mení náš život. Lenže nie všetci spolu s Lévim zmenia svoj život za jeden deň. Naše cesty sú rôzne. Niekto potrebuje viac času, pomalé stretávanie sa tvárou v tvár svojim slabostiam.

Tisíce ciest vedie k tomu istému cieľu. Richard Rohr dokonca píše, že „k Bohu nás privádza naša slabosť a zlomenosť – presný opak toho, čo si myslí väčšina ľudí“. Jednoducho, iba Boh vidí tak dobre, že môže niekoho označiť za hriešnika. A predsa to nikdy nerobí.

To najsprávnejšie, čo mohli a môžu farizeji a zákonníci urobiť, je prisadnúť si k ostatným na hostine. Pretože to dokážu až vtedy, keď si uvedomia, že ak sa hovorí o hriešnikoch, hovorí sa aj o nich. (Jozef Husovský)