Fiducia supplicans Ako vnímať jej posolstvo z pohľadu kánonického práva

Zväzok, spolužitie, vzťah, pár, láska, hriech, požehnanie, homosexualita, manželstvo. Od vydania Fiducia supplicans tieto pojmy poletujú v rozhovoroch i voľne pristávajú v oficiálnych, odborných i ľudových interpretáciách tohto dokumentu Dikastéria pre náuku viery.

V nasledujúcich riadkoch sa chcem znova pokúsiť aspoň stručne objasniť niektoré z nich z pohľadu kánonického práva. 

Manželstvo v kánonickom práve

Pri skúmaní dejín manželstva objavíme, že v jednotlivých právnych systémoch sa už v období staroveku nezávisle od seba vyskytuje koncept manželstva ako zmluvného vzťahu medzi mužom a ženou, ktorého cieľom je nadobudnutie zákonného dediča. Muž si bral ženu za svoju manželku predovšetkým preto, aby naplnil svoje reprodukčné právo.

Formálne tento úkon potvrdila nejaká verejná autorita, ktorá mala zároveň kompetenciu regulovať, kto a akým spôsobom môže uzavrieť manželstvo. Rozdiel v jednotlivých kultúrach spočíval v počte manželiek a v možnostiach ukončenia manželstva.  

V období reformácie sa začal na kontinente proces, ktorý viedol k oddeleniu civilného a cirkevného práva.

Každý človek je občanom konkrétneho štátu a zaväzuje ho príslušná civilná legislatíva. Niektorí ľudia sú zároveň členmi niektorej z cirkví, ktoré majú svoje interné predpisy. Kánonické právo nezasahuje do občianskych záležitostí a jeho konečným cieľom je spása duší. Ak sa ním riadime, pomáha nám na ceste do večnosti. 

„Vyvstáva otázka, či páry rovnakého pohlavia patria do skupiny, ktorú všeobecne označujeme ako ľudí v iregulárnych situáciách, alebo ide o osobitnú kategóriu.“Zdieľať

V záležitostiach manželstva kánonické právo prebralo univerzálny koncept prokreatívneho spojenia muža a ženy. Toto spojenie zároveň chápe ako exkluzívne a nerozlučiteľné. Manželstvo je podľa kánonického práva nerozlučiteľný zväzok jedného muža a jednej ženy, ktorého hlavným účelom je splodenie potomka. Tým sa realizuje Boží príkaz udržiavania života na zemi a zároveň individuálne reprodukčné práva manželov. 

Posolstvo dokumentu Fiducia supplicans je ponukou pre ľudí, ktorí sú členmi Katolíckej cirkvi, teda riadia svoj náboženský život predpismi kánonického práva. Zároveň sa ako pár nachádzajú v situácii, ktorá je z pohľadu kánonického práva iregulárna. Teda nemôžu uzavrieť manželstvo pre prítomnosť aspoň jednej kánonickej prekážky. 

Páry v iregulárnej situácii 

Dikastérium pre náuku viery hovorí o požehnaní párov v iregulárnych situáciách a párov rovnakého pohlavia. Dajme najskôr nabok páry rovnakého pohlavia a venujme sa len heterosexuálnym dvojiciam. 

Muž a žena, ktorí majú medzi sebou vzťah, sa ocitnú v situácii, keď medzi nimi vznikne puto, ktoré subjektívne vnímajú ako exkluzívne. Stoja pred otázkou, či ho objektivizujú pred verejnou autoritou do oficiálneho zväzku, ktoré sa nazýva manželstvo. 

V našej kultúre bolo pred sto rokmi spoločensky neprijateľné, aby takáto dvojica bývala v spoločnej domácnosti na spôsob manželského spolužitia. Takáto forma spoločného života bola a je vnímaná ako imitácia manželstva. Spoločenský tlak v minulosti prispieval k tomu, aby dvojica uzavrela manželstvo. 

V súčasnosti je v našej kultúre spolužitie „bez papiera“ väčšinou spoločnosti akceptované. Prispôsobil sa tomu aj jazyk, v ktorom pojmy manžel/manželka postupne nahradili pojmy partner/partnerka, niekedy s prívlastkom životný/-á. 

Pojem zväzok sa chápe menej oficiálne a objektívne a viac neformálne a subjektívne, jeho význam sa blíži k pojmu spolužitie. Zväzok tak už nie je striktne vnímaný ako oficiálny vzťah potvrdený autoritou, ktorá o ňom vydá písomný doklad nazývaný sobášny list.

Cirkev a manželstvo Ako Katolícka cirkev menila pohľad na manželstvo

Radoslav Šaškovič

O evolúcii či dokonca revolúcii v chápaní manželstva z pohľadu cirkvi.

Rovnako sme si zvykli aj na to, že manželstvo je možné civilne rozviesť. Akceptujeme právo verejnej autority rozhodnúť o ukončení manželstva a vydať o tom písomný doklad nazývaný rozsudok o civilnom rozvode manželstva. Veľa ľudí v snahe vyhnúť sa zbytočným papierom a byrokracii sa rozhodne žiť v neoficiálnom, resp. neformálnom spolužití alebo vo „voľnom zväzku“. 

Z pohľadu kánonického práva hovoríme, že pribúdajú páry, ktoré žijú v iregulárnych situáciách, ktoré im znemožňujú prístup k sviatostiam. Ide o dvojice, ktoré nemôžu uzavrieť kánonické manželstvo najmä z dôvodu existencie platného manželstva jednej alebo oboch stránok. Je pritom irelevantné, či žijú v civilnom zväzku, keďže táto skutočnosť nemá prienik s kánonickým právom. Týmto dvojiciam venuje osobitnú pozornosť už dokument Amoris laetitia. 

Múdre pastoračné rozlišovanie, ktoré sa niekomu môže javiť ako namáhavé, je kľúčové pre správne duchovné vedenie takýchto párov. V procese rozlišovania môže duchovný sprievodca ponúknuť takejto dvojici požehnanie v duchu Fiducia supplicans, ktoré sa tak oprávnene javí ako alternatíva k sviatostiam, ktoré ľudia žijúci v takejto situácii objektívne nemôžu prijať.

Ako odvážnejšia a náročnejšia sa javí možnosť, s ktorou v duchu Amoris laetitia pred rokom prišiel plzenský biskup Tomáš Holub. Bližšie vysvetlenie a odpoveď na výhrady ponúkol v tomto rozhovore. 

Neschopnosť pohlavného styku 

Kým spoločenská akceptácia heterosexuálnych párov v iregulárnych situáciách je u nás rozšírená, na páry rovnakého pohlavia sa ako spoločnosť pozeráme s rozpakmi. Nehovoriac o tom, že kresťanská morálka pripomína, že homosexuálne konanie je hriech. Vyvstáva otázka, či páry rovnakého pohlavia patria do skupiny, ktorú všeobecne označujeme ako ľudí v iregulárnych situáciách, alebo ide o osobitnú kategóriu.

Samotný text Fiducia supplicans ich spomína explicitne, no napríklad pastoračné usmernenie KBS používa súhrnné označenie. 

Rozdiel medzi heterosexuálnym a homosexuálnym párom z hľadiska nemožnosti uzavrieť kánonicky platné manželstvo je zjavný. Kým v prípade rozvedených a civilne znovu zosobášených heterosexuálnych párov ide zväčša o prekážky vyplývajúce z pozitívneho práva, v prípade homosexuálnej dvojice ide o prekážku prirodzeného práva. Možno by sa lepšie dalo povedať, že ide o prekážku týkajúcu sa samotnej ľudskej prirodzenosti. 

Ilustračné foto: Flickr.com/freestocks.org

Kánonické právo si osvojilo ako podstatný cieľ manželstva prokreáciu. V celej prírode je prokreácia založená na spojení samčej a samičej pohlavnej bunky. Aby teda staroveký muž mohol naplniť svoje reprodukčné právo, musel sa pohlavne spojiť so ženou, ktorá bola jeho manželka. Jeho reprodukčné právo bolo zároveň chránené predpismi, ktoré prísne trestali manželskú neveru.

Pohlavné spojenie manželky s iným mužom bolo vnímané ako potenciálne narušenie reprodukčných práv manžela. Manžel mal preto právo dať svoju nevernú manželku usmrtiť. No v situácii, keď bolo ich manželstvo neplodné, mohla prísť takáto nevera a jej ovocie manželovi celkom vhod. 

Dvaja samci či dve samice nemôžu splodiť nový život. Dajme nabok prípady hermafroditizmu. Vo všeobecnosti platí, že dieťa môže splodiť len muž a žena. V debate o manželstve pre osoby rovnakého pohlavia nás to môže viesť k úvahe, že z neschopnosti splodiť dieťa plynie neschopnosť uzavrieť manželstvo. Tento argument zaznieva neraz aj v odbornej debate. 

Lenže neschopnosť splodiť dieťa nie je prekážkou manželstva. Ľudia v minulosti nemali dostatočné poznanie o ženskom cykle ani o príčinách neplodnosti. Za univerzálnu prekážku manželstva nebola označená neschopnosť splodiť dieťa, lež neschopnosť mať pohlavný styk. Takáto neschopnosť sa dostala aj do kánonického práva a dodnes tvorí prekážku pri uzavretí manželstva, ktorá je prirodzeného práva, a preto ju nie je možné dišpenzovať. 

Páry rovnakého pohlavia nemôžu uzavrieť kánonické manželstvo z tohto jednoduchého dôvodu: nie sú schopné pohlavného spojenia. Ide o prekážku, ktorá vyplýva z ľudskej prirodzenosti, a ako takú ju tvorcovia legislatívy vnímali od staroveku až do súčasnosti. 

Domnievam sa, že ak civilná autorita dáva možnosť párom rovnakého pohlavia uzavrieť oficiálny zväzok, ktorý imituje manželstvo, resp. je na rovnakej úrovni ako manželstvo, koná takáto autorita v rozpore s ľudskou prirodzenosťou.

Inými slovami: manželstvo nie je pre všetkých, ale len pre takú dvojicu, ktorá je schopná pohlavného styku. Ak chce verejná autorita dať právnu formu akémukoľvek inému spolužitiu, určite by ju nemala nazývať manželstvom a ani formálny vznik takéhoto spolužitia by nemal imitovať vznik manželstva.

Páry rovnakého pohlavia

V našom prostredí neraz počúvame zjednodušené vyjadrenia o homosexualite ako o hriechu. Problém takýchto vyjadrení je v tom, že hriechom môže byť len konkrétne konanie, resp. nekonanie konkrétneho subjektu – človeka. Ak pod pojmom homosexualita rozumieme sexuálnu orientáciu, tá sama osebe ešte nie je konaním, preto nemôže byť hriechom.

Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje homosexuálnu orientáciu ako pocit výlučnej alebo prevládajúcej pohlavnej príťažlivosti voči osobám toho istého pohlavia (KKC 2357). O hriechu môžeme hovoriť až vtedy, keď sa táto príťažlivosť prejaví konkrétnymi myšlienkami, slovami a najmä skutkami.  

„Pavlovo prirovnanie homosexuálneho konania k modloslužbe sa javí ako veľmi trefné: ako sa modloslužba míňa pravej bohoslužbe, tak sa homosexuálne konanie míňa pravému pohlavnému spojeniu.“Zdieľať

V reakcii na dokument Fiducia supplicans vyšiel v časopise .týždeň č. 3/2024 rozhovor s prednostom psychiatrickej kliniky Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici MUDr. Michalom Patarákom. Z jeho odpovedí na otázky redaktora je zjavné, že veľmi dobre rozumie učeniu Katolíckej cirkvi o tejto problematike. Sporným sa môže javiť jeho tvrdenie, že myšlienka nie je hriech, lebo je ťažké ju vôľou ovládať. Domnievam sa, že sexuálna orientácia nie je aktuálna myšlienka, ale pretrvávajúca pohlavná príťažlivosť. 

Katechizmus nás učí, že hrešiť možno aj myšlienkami. Konkrétna myšlienka sa dá vôľou ovládať. Dá sa v nej kochať alebo ju aktuálnou vôľou odmietnuť a myslieť na niečo iné. 

MUDr. Patarák správne poukazuje na to, že deliaca čiara vedie medzi príťažlivosťou (orientáciou) a správaním (konaním). Zároveň priznáva, že nevie povedať, či vo vzťahu dvoch ľudí existuje neha bez telesnej lásky. Domnievam sa, že pod pojmom telesná láska má na mysli sexuálny rozmer vzťahu medzi ľuďmi, ktorí k sebe pociťujú partnerskú, resp. erotickú lásku. Z hľadiska kresťanskej morálky patria erotické prejavy lásky výhradne do manželstva, mimo neho sú hriešne. 

V prípade akejkoľvek nezosobášenej dvojice, a teda aj homosexuálneho páru, nie je hriechom ísť spolu na kávu alebo do kina, ale to, čo sa môže odohrať za dverami spálne.

Dve osoby rovnakého pohlavia nie sú schopné realizovať pohlavný styk. Ide o fyziologický fakt, ktorý sa nedá zmeniť rozhodnutím verejnej autority. Ak hriech interpretujeme ako nedokonalosť, potom z prirodzenosti vyplýva, že sexuálny styk osôb rovnakého pohlavia môže byť len nedokonalý, teologickým jazykom povedané hriešny. 

Kým Katolícka cirkev vzhľadom na ľudskú prirodzenosť trvá na nemennosti vnímania homosexuálneho konania ako hriešneho, ozývajú sa hlasy za zmenu tohto postoja. Mimo Katolíckej cirkvi i v jej vnútri sa nesprávne poukazuje na odraz archaickej mentality Písma. Argumentuje sa novými poznatkami v kozmologickej, biologickej a sociologickej oblasti, prípadne tým, že Písmo v skutočnosti hovorí málo alebo nič o homosexuálnych vzťahoch, ktoré by sa vraj nemali odsudzovať. 

Božie slovo a homosexualita 

Biblia na viacerých miestach hovorí o homosexuálnom konaní, ktoré jednoznačne odsudzuje. Argument, že tak robí z historických dôvodov, neobstojí. V prípade Pavlových listov nemožno opomenúť skutočnosť, že vznikli v spoločenskom kontexte, ktorý homosexuálne konanie akceptoval, na čo apoštol priamo reaguje. 

Ak pridáme rozmer viery, že Písmo je Bohom vnuknuté, potom Pavol vedený Duchom Svätým išiel nielen proti duchu doby, ale konal aj v súlade s nemennou Božou pravdou. 

Kým prejdeme k Pavlovi, nahliadnime do Knihy Levitikus, v ktorej nájdeme presný zoznam zákazov týkajúcich sa trestuhodných sexuálnych aktov vrátane homosexuálneho styku medzi mužmi. V Lv 18, 22 máme príkaz: „Nebudeš nečisto obcovať s mužom, ako sa obcuje so ženou, je to ohavná vec“; a v Lv 20, 13 je naznačená sankcia: „Ak niekto obcuje s mužom tak, ako obcuje so ženou, obaja sa dopustili ohavnej veci; budú musieť byť zabití, ich krv (padne) na nich.“

Zákaz homosexuálnych (mužských) praktík sa vkladá medzi zákazy incestu (Lv 18, 6 – 18; 20, 11 – 12. 14. 19 – 21) a zákazy iných sexuálnych odchýlok, ako je cudzoložstvo (Lv 18, 20; 20, 10) a beštialita (Lv 18, 23; 20, 15 – 16). Závažnosť spáchaného činu, okrem kvalifikácie „ohavnej veci“, je zdôraznená trestom smrti. 

Treba pripomenúť, že je fyziologicky nemožné, aby muž doslova obcoval s mužom „tak ako so ženou“. Javí sa, že ide skôr o odsúdenie imitácie takéhoto obcovania. Dá sa predpokladať, že zahŕňa aj prípady konania, keď manžel v snahe vyhnúť sa splodeniu potomka so svojou manželkou vyhľadal príležitosť ukojiť svoj pohlavný pud takýmto spôsobom.

Ilustračné foto: TASR/AP

Tieto normy Knihy Levitikus mali za cieľ chrániť a podporovať praktizovanie sexuality v manželstve a jeho otvorenosť plodeniu v súlade s príkazom Stvoriteľa. Aj preto je v prípade manželského obcovania neprípustná prerušovaná súlož či análny styk. 

V Novom zákone sa téme venuje apoštol Pavol. V 1 Kor 6, 9 – 10 uvádza zoznam desiatich priestupkov, pričom nás môže prekvapiť, že medzi hriechmi sexuálneho poriadku je umiestnené modlárstvo. Pavol totiž vníma vzťah medzi nedostatkom poznania Boha a priestupkami v sexuálnej sfére. V 1 Tim 1, 9 – 10 máme dlhý zoznam hriechov od náboženskej vzbury cez nedostatok úcty k rodičom, vraždy, sexuálne hriechy až po krivú prísahu.

V prvej kapitole Listu Rimanom Pavol predstavuje všeobecný diskurz, v ktorom sa objavuje aj otázka homosexuality. Jeho úvaha je predstavená uvažovaním o „bezbožnosti a nespravodlivosti“ a o „pravde“ udusenej nespravodlivosťou (Rim 1, 18).

Prepája židovsko-biblický koncept spravodlivosti a grécko-filozofický koncept pravdy. Zaoberá sa nespravodlivým správaním a zároveň odsudzuje teórie, ktoré ospravedlňujú zlo. Pavol tvrdo odsudzuje skutočnosť, že hriešnici sa stratili vo svojom márnom uvažovaní a ich mysle sa zatemnili. Tí, ktorí sa podľa neho vyhlásili za múdrych, sa stali bláznami (Rim 1, 21 – 28). 

Pavol odsudzuje skutočnosť, že ľudia, napriek tomu, že majú pred očami realitu stvorenia, že majú intelekt na pochopenie, neboli schopní odlíšiť stvorenie od Stvoriteľa. Namiesto toho, aby vzdávali slávu Bohu, uctievali „obraz a postavu“ ľudí a zvierat (Rim 1, 20 – 25). Nevnímali rozdiel, zamieňali si odlišnú realitu; z toho pramenila nesprávna náboženská prax identifikovaná ako modlárstvo.

Mesiac od vydania Fiducia supplicans Čo ma vyrušuje a čo nie pri debate o požehnávaní homosexuálnych párov

Imrich Gazda

Následne Pavol pripomína antropologické dôsledky tohto pomýleného chápania predovšetkým v sexuálnych deformáciách. Objavila sa nečistota chápaná ako hanobenie vlastného tela, ktorá sa prejavila homosexuálnym konaním. Ako ľudia vymenili Boha za napodobeniny Boha, čiže za modly, tak vymenili pohlavný styk za jeho napodobeninu v homosexuálnych úkonoch. Človek by preto mal podľa Pavla vidieť v sexuálnom konaní, ktoré obchádza prirodzené rozdiely, znamenie pokrivenia pravdy.

Pavlovo prirovnanie homosexuálneho konania k modloslužbe sa javí ako veľmi trefné: ako sa modloslužba míňa pravej bohoslužbe, tak sa homosexuálne konanie míňa pravému pohlavnému spojeniu. Jedno i druhé je len nedokonalou imitáciou pravdy, a preto neprináša pravé ovocie. 

Autonómia miestnych biskupov 

Od vydania Fiducia supplicans sledujeme rozhodnutia miestnych biskupských konferencií o aplikácii dokumentu na svojich územiach. Mohlo by sa javiť, že ide o prejavy neposlušnosti voči Rímu. V skutočnosti ide o bežnú prax, ktorá je v Katolíckej cirkvi prítomná od počiatku.

V priebehu dejín sa miera autonómie miestnych biskupov menila. Na nízku úroveň sa naposledy dostala v roku 1917, keď bol vydaný prvý Kódex kánonického práva. Od II. vatikánskeho koncilu sa pomaly postupne opäť zvyšuje. 

Autonómne rozhodnutia jednotlivých biskupov o tom, či a ako zavedú do praxe možnosť vysluhovania týchto požehnaní, je preto potrebné vnímať ako riadnu súčasť výkonu ich mandátu. Je zrejmé, že pri tom berú na zreteľ aktuálnu pastoračnú či politickú situáciu na územiach, ktoré ako pastieri spravujú. Nesmieme zabúdať, že aj dnes jestvujú štáty, v ktorých je homosexuálne konanie z pohľadu civilného práva trestným činom.   

Konferencia biskupov Slovenska si na svoje pastoračné usmernenie nechala dostatok času a zapracovala doň aj pripomienky a odporúčania, ktoré formulovalo Dikastérium pre náuku viery cez svoje tlačového vyhlásenie o prijatí dokumentu Fiducia supplicans.

Osobitne by som zdôraznil potrebu katechézy, ktorá by mala predchádzať udelenie tohto požehnania.  

Kým rozhodnutia miestnych biskupov vo veci aplikačnej praxe sú plne v súlade s ich kompetenciami, oprávnené znepokojenie môžu vyvolávať také vyjadrenia jednotlivcov alebo skupín, ktoré obsah dokumentu spochybňujú a priamo či nepriamo podrývajú autoritu dikastéria i samotného pápeža. Marenie dôvery v príslušné cirkevné autority je nebezpečné konanie, ktoré balansuje na hrane deliktu proti jednote cirkvi. 

Domnievam sa, že Fiducia supplicans podporuje učenie Katolíckej cirkvi o manželstve a jeho zhmotnenie v kánonickom práve ako jedinečnom prokreatívne zameranom zväzku jedného muža a jednej ženy. Objasňuje a zdôrazňuje rozdiel medzi manželským zväzkom a životom v iregulárnej situácii. A ponúka pomocnú ruku tým, ktorým ich situácia nie je ľahostajná a túžia po Božej milosti a spáse. Lebo tá je aj z pohľadu kánonického práva konečným cieľom človeka.