Moravčík, Šúst a Ziolkovský o požehnávaní párov Predel vo Františkovom pontifikáte alebo dobrý posun prístupu cirkvi? (+ video)

Predel v pontifikáte pápeža Františka. Posun v pastoračnom prístupe cirkvi. Protirečenie samotného Vatikánu. 

Tieto a ďalšie tvrdenia zazneli na adresu dokumentu Dikastéria pre náuku viery o požehnávaní párov Fiducia supplicans na diskusii denníka Postoj s názvom Kto môže dostať v cirkvi požehnanie?

Ďalší Večer s Postojom sa konal v stredu 21. februára v bratislavskom Teatre Colorato, kde sme diskutovali s kňazmi Antonom Ziolkovským a Karolom Moravčíkom a filozofom Jurajom Šústom.

Požehnať či nepožehnať?

Kňaz Anton Ziolkovský v úvode vysvetlil, čo znamená podľa katolíckej cirkvi požehnanie a kto ho môže dostať. 

„Požehnanie sa chápe ako svätenina, to znamená, že ide o zvolávanie Božej priazne na nejakého človeka alebo situáciu, a treba povedať, že ho môže prijať každý,“ povedal Ziolkovský s tým, že od človeka sa pre požehnanie vyžaduje základná otvorenosť voči tomu, čo nazývame transcendentno, teda voči Bohu. 

Človek sa vždy nachádza v nejakej mravnej situácii, ale tá nie je úplne rozhodujúcou v tom, či je alebo nie je schopný prijať požehnanie, dodal farár v podtatranskej obci Nová Lesná.

Ziolkovský tiež poukázal na to, že tak ako v prípade modlitby hovoríme, že má viesť k sviatostnému životu, tak „aj sväteniny by mali viesť k sviatostnému životu“.

Mnohí ľudia nevnímajú opodstatnenosť polemiky okolo dokumentu Fiducia supplicans, keďže na záver každej omše dostanú požehnanie všetci prítomní v kostole. 

„Pointa a myšlienka požehnania je, aby to, čo sa požehnáva, bolo v súlade s Božím plánom a s Božou vôľou, a vtedy nie je žiadny problém,“ reagoval filozof a predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraj Šúst. 

Cirkev podľa neho veľmi rada a ochotne požehná hriešnikov, ktorí však majú dobrú vôľu sa očistiť a nasmerovať na cestu evanjelia. 

Anton Ziolkovský poznamenal, že dokument Fiducia supplicans je špecifický v tom, že hovorí o neliturgickom požehnávaní párov, ktoré sú v iregulárnych situáciách, alebo párov rovnakého pohlavia. 

„Pri požehnaní vo všeobecnosti platí, že ak idem na míting na námestie a udelil by som všetkým požehnanie, tak, samozrejme, účinok toho požehnania závisí od toho, nakoľko sú ľudia vnútorne voči tomu disponovaní a otvorení,“ uviedol kňaz Ziolkovský.

Pri požehnávaní párov osôb s homosexuálnymi sklonmi spočíva podľa Juraja Šústa problém v tom, že sa predpokladá, že sa požehnáva vzťah dvoch ľudí, ktorí však nežijú čistým sexuálnym životom, ktorý je podľa učenia cirkvi a prirodzeného rozumu možný iba v manželstve muža a ženy.

Prípad takýchto požehnávaní by neprirovnával k nejakému skorumpovanému podnikateľovi, ale skôr k situácii, kde by sa požehnával napríklad nejaký kartel. 

„To by sme asi nemali robiť, ale, samozrejme, hriešnikov jednotlivcov cirkev vždy požehnávala a môže požehnať, predpokladá sa otvorenosť napraviť sa, činiť pokánie,“ zdôraznil Šúst. 

Kňaz Karol Moravčík vidí pôvod rozruchu okolo Fiducie supplicans v zámere vatikánskeho dikastéria s podpisom pápeža, aby boli požehnávané tieto páry, ktoré podľa noriem cirkvi nežijú regulárnym spôsobom života. „I keď niekto by povedal, že len Pán Boh vie,“ povedal Moravčík. 

Farár v Borinke pri Bratislave Moravčík upozornil, že v minulosti sa ľudia sobášili rôzne, napríklad po dohode rodičov alebo pre majetky. „Bolo tam veľa hriechu a bolesti, aj v týchto regulárnych manželstvách, ale kultúra a spoločnosť sa zmenili,“ skonštatoval. 

„Mnohí dnes žijú v pároch a nie sú sobášení, plus čoraz častejšie sa spomínajú homosexuálne páry a vytvorila sa nálada v spoločnosti, ktorá im žičí a súcití s nimi, snaží sa ich pochopiť – toto všetko má nejaký odraz aj v cirkvi,“ pokračoval Karol Moravčík s tým, že požehnávanie párov nepovažuje za úplnú novinku. 

Upozornil na to, že v odpovedi kardinála Victora Fernándeza na tzv. dubiá piatich kardinálov zo septembra minulého roka s podpisom pápeža Františka bolo „v skratke všetko povedané, čo je vo Fiducii, teda že cirkev má jasné poňatie o manželstve, že sa máme vyhýbať konaniu rituálov, ktoré by imitovali slávenie manželstva tam, kde o manželstvo nejde, ale je tam jasne napísané, že vo vzťahu k ľuďom nesmieme stratiť pastoračnú lásku“. 

Karol Moravčík zdôraznil vetu, že „obhajoba objektívnej pravdy nemá byť jediným prejavom tejto pastoračnej lásky, lebo sa má skladať aj z dobrotivosti, trpezlivosti, porozumenia, láskavosti a povzbudenia, nemôžeme byť sudcami, ktorí len popierajú, odmietajú a vylučujú…“

„Keď niekto prosí o požehnanie, vyjadruje tým žiadosť o pomoc od Boha, prosbu o možnosť žiť lepšie dôveru v Otca,“ dodal. 

Aby vôbec takíto ľudia prišli a žiadali o požehnanie, predpokladá to nejaké vzťahy, priateľstvá, ústretovosť a pochopenie, mienil kňaz Moravčík. 

Ako príklad uviedol situáciu, keď v takomto kontexte pozvú napríklad kňaza na návštevu, niečo sa oslavuje, predstavujú mu deti, vnúčatá a medzi nimi sú takí, ktorí napriek životnej situácii zostali v nejakom type vzťahu s cirkvou a poprosia o požehnanie. „Nejde o nejakých drzých, bezočivých ľudí, ktorí by sa chvastali svojimi hriechmi a pýtali by si na to schválenie. To som za svojho dlhého života nikdy nezažil,“ vravel Moravčík. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Podľa Antona Ziolkovského otázka nestojí tak, či súhlasíme alebo nesúhlasíme s požehnávaním iregulárnych párov, lebo musíme chápať charakter dokumentu Fiducia supplicans, ktorý je z čisto formálneho hľadiska dokumentom riadneho magistéria. 

„Je to prejav učiteľského úradu, ktorý je záväzný – nie neomylný, ale záväzný. To znamená, že v tomto zmysle voči dokumentu musí byť normálny rešpekt,“ hovoril Ziolkovský. 

Ďalej pokračoval slovami o tom, že vyjadrenia pápežov alebo úradov rímskej kúrie akoby prebiehali v procese „overovania“, v teologickej terminológii sa hovorí o recepcii. „To znamená, že život cirkvi následne overuje, či to, čo bolo vyprodukované, je vnútri cirkvi prijaté alebo nie,“ dodal bývalý sekretár KBS. 

Podľa Ziolkovského netreba z tohto dokumentu vytvárať paniku alebo hystériu, hoci ide o riešenie, ktoré „je pre nás absolútne nové, ale musíme rešpektovať, že je to rozhodnutie dikastéria so súhlasom pápeža, čiže má istú závažnosť, a nás to núti premýšľať, či argumenty, ktoré sa používajú, sú relevantné alebo nie, a potom, samozrejme, budúcnosť ukáže, do akej miery je to v poriadku“, povedal. 

Kňaz Ziolkovský vidí u pápeža Františka dlhodobo snahu dávať signály otvorenosti a prijatia všetkým ľuďom, ktorí sú na perifériách cirkevného spoločenstva. „Podľa mňa mu nejde o nič iné ako o obyčajné prejavy ľudskosti a prijatia,“ zamyslel sa Ziolkovský.

Hoci môžeme podľa neho polemizovať, či nástroje, ktoré pápež vyberá, sú vhodné alebo nie, treba naozaj priznať, že v tejto oblasti máme rezervy. „Týmto ľuďom mnohé dlhujeme – v tom ľudskom slova zmysle a otázke prijatia,“ doplnil. 

Ziolkovský vníma ako druhý, následný motív, že tento dokument má byť istou bariérou, ktorú pápež postavil cirkvi v Nemecku. „Cirkev je tam v tomto oveľa progresívnejšia, mentálne sú už dlho inde, ale tento dokument im nastavil hranicu, že toto si ešte vieme predstaviť a toto zase už nie,“ dodal. 

Požehnávanie ako schvaľovanie?

Juraj Šúst súhlasí s tým, že treba zachovať úctu a rešpekt a mať vôľu prijať magistérium, aj keď je to podľa neho niekedy náročné, „zároveň však táto vlastnosť musí byť akoby doplnená aj snahou o poctivú argumentáciu a zdôvodnenie“. 

„Mne sa zdá, že ak porovnáme dokument dikastéria z roku 2021 – to je tzv. nóta alebo responzum, ktorá odpovedá ,nie‘ na otázku, či je možné požehnávať páry osôb s homosexuálnymi sklonmi – s touto deklaráciou Fiducia supplicans, musíme vidieť isté napätie až protirečenie,“ vyjadril sa Šúst. 

Podľa neho protirečenie spočíva v tom, že pri požehnávaní párov rovnakého pohlavia sa takmer nedá vyhnúť dojmu, že týmto požehnávaním schvaľujeme tento životný štýl. 

„Dokument explicitne hovorí, že toto nie je cieľom toho požehnania, že sa nemení učenie o manželstve, avšak symboly majú svoju reč bez ohľadu na úmysly, ktoré máme, keď tie symboly ponúkame,“ rozprával Juraj Šúst a uviedol príklad:

„Keby som dal červenú ružu kolegyni, s ktorou som povedzme predtým strávil niekoľko zaujímavých rozhovorov na káve, tak môžem mať úmysel, že je to len poďakovanie za dobrú spoluprácu, ale v našej kultúre má tento symbol určité romantické konotácie,“ povedal.

Podobne to podľa neho platí aj o požehnávaní, ktoré znamená zvolávanie niečoho dobrého na predmet samotného požehnania. „Ak je to však vzťah, ktorý je nezriadený, tak tu dochádza ku konfúzii. A to je aj dôvod, prečo je taký veľký odpor v cirkvi voči tomuto poslednému dokumentu,“ vravel. 

Juraj Šúst pokračoval o tom, že je dobré pastoračne ukázať, že nezavrhujeme ľudí, ktorí nežijú vo sviatostnom manželstve, že máme čas ísť s nimi na rozhovor alebo s nimi spolupracujeme na mnohých dobrých projektoch. „Ale súčasťou tohto prístupu má byť aj to, že neopomenieme pravdivosť toho, ako máme žiť,“ mienil.

„Keby sme v takejto situácii povedali tým ľuďom, ale veď je to v poriadku, že vy nie ste zosobášení, ale inak ste dobrí ľudia, ste proti korupcii, platíte dane, tak v niečom by to nebol z môjho pohľadu prejav pastoračnej lásky, ale možno až v niečom istej ľahostajnosti, lebo takto môžeme ľudí utvrdiť v tom, že doba sa zmenila a že spolu so sekularizáciou kultúry a spoločnosti sa prosto musí nutne sekularizovať aj cirkev,“ hovoril predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Karol Moravčík reagoval, že cirkev sa učí a že keď za predchádzajúceho prefekta Dikastéria pre náuku viery kardinála Ladariu odmietli požehnávanie, tak sa tým myslelo rituálne požehnávanie, teda kvázi sobáše homosexuálov. „Teraz je tu rozlišovanie požehnávaní, nejde o protiklad, je tu posun,“ hovoril kňaz Bratislavskej arcidiecézy.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Diskutujúci sa vyjadrili aj k otázke, či je reč o požehnávaní jednotlivcov alebo páru v zmysle páru ako takého. Inými slovami, či ide o dve požehnania alebo jedno požehnanie a ako v tomto kontexte vnímajú pastoračné usmernenie Konferencie biskupov Slovenska.

„Je zrejmé zo stanoviska KBS, že keď prídu dve osoby, ktoré tvoria pár a žiadajú o požehnanie, tak sa im má vysvetliť zmysel toho požehnania, ak to vysvetlenie neprijmú, má sa požehnanie odmietnuť,“ uviedol Anton Ziolkovský, pričom podľa jeho slov sa v prípade požehnania urobí znak požehnania nad jednotlivcami. „Nepožehnáva sa pár ako celok, ale jednotlivci,“ skonštatoval. 

„Ja by som sa netrápil takýmto teoretizovaním, skôr nad tým, že nie je také časté, že by ľudia v týchto situáciách prichádzali a prosili o požehnanie,“ reagoval na otázku Karol Moravčík. 

Ďalej hovoril o svojej skúsenosti, keď ľudia, ktorí vyzerali byť úplne na periférii cirkvi, sa po rokoch postavili na nohy a začali žiť aj podľa cirkevných noriem. To sa však podľa neho nestane, keď nevznikne pre týchto ľudí atmosféra prijatia, keď nepocítia, že sa v cirkvi deje niečo dôležité. 

Kňaz Ziolkovský pripustil, že dokument Fiducia supplicans tým, akú terminológiu prijíma a ako ju vysvetľuje, „pôsobí relatívne nejasne“. 

„Naozaj treba povedať, že aj neliturgické požehnanie párov de facto vyzerá ako simulácia požehnania, ktoré sa deje pri uzatváraní manželstva, toto je koreň celého problému, preto vzniklo aj celé to zdesenie,“ poznamenal. 

„Dokonca si myslím, že tento dokument je v istom zmysle predelom Františkovho pontifikátu,“ povedal a dodal, že nevie, či máme nejaký podobný dokument okrem Humanae vitae zo 60. rokov, ktorý by bol tak masívne cirkvou vnútorne neprijatý. 

Ziolkovský poukázal na to, že kardinál Fernández hneď v januári vydal interpretačnú nótu a za veľkého odporu musí dokument vysvetľovať a zužovať pravidlá. Potom do toho vstúpila Afrika, keď predseda afrických biskupských konferencií vyhlásil, že nebudú Fiduciu supplicans akceptovať, a spolu s kardinálom Fernándezom zostavil list, ktorý znamená, že Afrika ho nebude aplikovať vôbec.

Podľa Ziolkovského bola chyba možno v tom, že dokument neprešiel vnútorným pripomienkovým konaním. „Lebo keby sa pýtali vopred biskupských konferencií, čo si o tom myslia, tak možno by to dopadlo úplne inak. Alebo keby uplatnili princíp synodality, ktorý je teraz v obehu, ale zdá sa, že táto vec išla svojím tempom, a vidieť, že mnohí z toho zostali v rozpakoch,“ uzavrel. 

Zvyšok diskusie si môžete pozrieť vo videu alebo vypočuť v podcaste.