Veľkonočné zamyslenie Ak Ježiš nezostal v hrobe, potom to musí byť na našom živote aj vidieť

Opäť si pripomíname Veľkú noc. Slávime ju vždy na jar, keď sa všetko prebúdza, kvitne a ožíva. Pre viacerých je Veľká noc spojená najmä s veľkonočnou šibačkou, keď dievčatá a ženy buď utekajú z domu, aby sa vyhli šibačom, alebo, naopak, zostávajú doma, aby ich očakávali. 

Hoci aj tento zvyk akosi postupne upadá, kontext Veľkej noci je všeobecne plný radosti, veselosti a života.

Pre nás kresťanov je Veľká noc dlhšia a podstatnejšia ako šibačka na Veľkonočný pondelok. Môžeme povedať, že Veľkonočná nedeľa je pre kresťanov najdôležitejším sviatkom roka. 

Možno je to zarážajúce, ale je ešte dôležitejšia ako Vianoce. Na Veľkú noc si totiž pripomíname niečo, čo zmenilo chod dejín – zmŕtvychvstanie Ježiša z Nazareta. Keby nebolo Ježišovho zmŕtvychvstania na Veľkú noc, asi by nebolo ani pripomienky jeho narodenia na Vianoce.  

Keď sa historicky pozrieme na to, ako sme my kresťania prišli k takejto nepochopiteľnej predstave, správy o zmŕtvychvstaní nachádzame v Biblii, konkrétne na záver každej zo štyroch správ o Ježišovi nazývanej evanjelium. 

Tieto sú potvrdzované mnohými osobnými skúsenosťami cirkvi so zmŕtvychvstalým Ježišom. Evanjeliové správy sa však v mnohom líšia a nemožno ich zoradiť vedľa seba na dosiahnutie spoločného obrazu o tom významnom nedeľnom ráne, pretože viac ako opis situácie je tu zachytené osobné premýšľanie evanjelistov nad týmto nepochopiteľným zázrakom a tajomstvom prevyšujúcim každé ľudské chápanie. 

Niečo však majú všetky štyri evanjeliá spoločné – hrob je prázdny, Ježiš tam nie je a nadprirodzené bytosti ohlasujú, že vstal z mŕtvych. Rovnako osobné stretnutia so zmŕtvychvstalým zachytávajú všetci štyria evanjelisti. 

Keď sa pozrieme na záver Markovho evanjelia (Mk 16, 1 – 8), píše sa tam o tom, ako sa tri ženy rozhodnú preukázať posledný prejav úcty voči svojmu majstrovi: zo svojich prostriedkov nakúpia voňavé oleje, aby dokončili jeho pochovanie, ktoré pre nastávajúci sobotný odpočinok nemohli dôkladne vykonať. 

Nachádzajú však odvalený kameň od hrobu a vnútri mladého muža odetého v bielom, ktorý im oznamuje, že Ježiš tam nie je, lebo vstal z mŕtvych. Posiela ich oznámiť túto správu jeho učeníkom, no ony z nesmierneho strachu nikomu nič nepovedia. Toľko text v tejto časti Markovho evanjelia. 

Napriek tomu sa Markovo evanjelium nechce skončiť týmto tichom, preto je k nemu pridaný ešte jeden záver, ktorý udáva, že ženy napokon tieto veci predsa len učeníkom rozpovedali, hoci tí im to neverili, až kým sa aj im samotným Ježiš nezjavil. 

„Niekedy máme snahu ,pomazávať‘ mŕtveho Ježiša, žiť svoju vieru, akoby Ježiša nebolo, a napriek tomu sa pri tom cítiť spokojne a bezpečne.“ 

Ťažkosť uveriť v takú nepredstaviteľnú skutočnosť iba zdôrazňuje jej historickosť. Evanjeliá si však netreba zamieňať s učebnicou dejepisu, pretože nie sú fyzickým, ale teologickým opisom skutočností. 

Zmŕtvychvstanie zostáva historickou udalosťou napriek tomu, že sa nedá odmerať ani zachytiť kamerovým systémom. Ak by Ježiš nebol vstal z mŕtvych a nezjavoval sa neskôr dlhé dni apoštolom a mnohým ďalším učeníkom, určite by jeho nasledovníci nedokázali chodiť po celom svete a klásť vlastné životy za takúto formu ideológie alebo davovej psychózy. 

Ani najbližších Ježišových priateľov nešlo na začiatku ľahko presvedčiť, že Ježiš skutočne žije. Museli mu do rán vložiť svoje prsty, dotknúť sa ho, musel pred nimi jesť pečenú rybu.

Pozrime sa na Markovu správu o zmŕtvychvstaní z duchovného hľadiska. Všetko sa to odohráva v nedeľu, teda v prvý deň po sobote, ktorou vrcholil týždeň u Židov.

Zmŕtvychvstanie sa deje za rána pri východe slnka. Tieto obrazy poukazujú na nový začiatok. Klíči tu niečo nové, niečo diametrálne odlišné. Ženy po ceste riešia, kto im odvalí kameň, no kameň je už odvalený. 

V Novom zákone, do ktorého patria aj evanjeliá, sa často používa trpný rod na to, aby sa povedalo, že aktérom niečoho je Boh. „Je odvalený“ v tomto prípade znamená „odvalil ho Boh“. Aj my veľakrát riešime problém, ktorý ešte ani nevidíme. Strávime dlhé chvíle strachovaním sa, ako sa s danou vecou popasujeme, no keď k nej prídeme, už tam nie je. Boh to za nás vyriešil. 

Mladý muž sediaci vnútri na pravej strane je oblečený do bieleho rúcha. Pravá strana je v biblickej symbolike „tá správna“ a je spojená s niečím pozitívnym. Biela farba je zas farbou zmŕtvychvstania. 

Zdá sa, že tá istá tajuplná postava vystupuje v evanjeliu ešte raz, a to dve kapitoly predtým v Getsemanskej záhrade, kde pri Ježišovom zatknutí stratí svoj odev. Postava podľa všetkého vyjadruje, že Ježiš svojím zmŕtvychvstaním človeku nanovo vracia dôstojnosť a dáva mu účasť na svojom zmŕtvychvstaní. 

Strach a ticho žien po šoku z danej situácie poukazujú na to, že Ježišovo vzkriesenie je niečo, čo musí človekom skutočne otriasť. Ak ním neotrasie, tak mu vlastne ani neuveril. Je to niečo, čo nás presahuje, no je to zároveň niečo podstatne dôležité, preto sa s tým musí každý z nás osobne vyrovnať a odpovedať si na to. No a to chce naozaj čas. 

Zmŕtvychvstanie môžeme uchopiť len vierou, a ak Ježiš vstal z mŕtvych, potom to musí byť v našom živote a v živote cirkvi reálne vidieť. 

Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie je a musí byť stredobodom kresťanskej viery. Ak je Ježiš mŕtvy, potom nemá zmysel nič z toho, v čo cirkev verí a čo robí. Niekedy máme snahu „pomazávať“ mŕtveho Ježiša, žiť svoju vieru, akoby Ježiša nebolo, a napriek tomu sa pri tom cítiť spokojne a bezpečne. 

Avšak všetci kresťania sme pozvaní k tomu, aby sme sa skutočne zamysleli nad tým, či veríme v osobného a živého Ježiša, ktorý nezostal zatvorený v hrobe pred dvetisíc rokmi, alebo nie. Ak nezostal, potom to musí byť na našom živote aj vidieť.