Juraj Macko o svojom obrátení Kresťanstvo ma nezaujímalo, jedna chvíľa všetko zmenila

O viere a Bohu nevedel takmer nič, keď sa ako dvadsiatnik vybral s partiou kamarátov do Paríža. Nečakal, že uprostred davu ľudí zažije moment, ktorý úplne zmení jeho dovtedajší život.

„Bol to pre mňa obrovský šok, mal som 21 rokov a jednoducho som sa tam rozplakal. Hoci to bola masová akcia, bolo tam ticho a pokoj. A zrazu som vedel, že Boh je tam so mnou a že je oveľa väčší, ako som ja,“ hovorí pre Postoj bloger a programátor Juraj Macko, ktorý už roky žije v Olomouci.

Rozprávali sme sa o tom, čomu čelia konvertiti v cirkvi, ako sa vyrovnal s vlastnými zlyhaniami a prečo bolo jeho prvé stretnutie s Bohom pre neho kľúčové. 

V akej rodine ste vyrastali?

V podstate v ateistickej. Otec bol síce ako dieťa pokrstený a aj jeho rodičia boli katolíci, no mama pochádza z úplne nepraktizujúcej rodiny. Moji rodičia už boli vlastne ateistami a o viere sa doma vôbec nehovorilo.

Sem-tam, keď som išiel k babke na dedinu, tak som videl u nej na Vianoce betlehem a na Veľkú noc bahniatka alebo kríže na cintoríne, ale tomu som nepripisoval žiaden význam.

Starí rodičia sa vás nesnažili pritiahnuť k viere?

Nie, v tomto smere som nebol pod žiadnym tlakom, rešpektovali zrejme výchovu mojich rodičov. Videl som len, že babka išla do kostola, alebo som sa jej párkrát opýtal niečo o kresťanstve, ale to bolo všetko.

Na základnej škole som bol veľmi sebavedomé dieťa, lebo som sedem rokov účinkoval v relácii Zlatá brána, ktorá bola známa v celom Československu, hoci sa vysielala z Košíc. Na ulici ma ľudia spoznávali, lebo deti, ktoré v nej účinkovali, boli vtedajšie celebrity. Plus mi išla škola, bol som dobrý v prírodných vedách, mal som samé jednotky, vyhrával som matematické olympiády. V podstate som bol úspešným dieťaťom, ktorému sa všetko akoby bolo darilo. Niečo mi však chýbalo, i keď som si to vtedy neuvedomoval.

O kresťanstve ste teda vtedy nevedeli viac ani z kultúrneho hľadiska?

Nie. Babka ma ako chlapca zobrala asi dvakrát do kostola, ale ničomu som nerozumel, nezanechalo to vo mne žiaden dojem.

Až do strednej školy, keď padol komunizmus a nastalo uvoľnenie, som skutočne takmer nič o Bohu nevedel.

Po revolúcii som bol prvákom na strednej škole a na sídlisku v Košiciach, kde som žil, sa zrazu začalo masovo chodiť do kostola, a ja som zisťoval, že mnohí spolužiaci sú kresťania.

Bol to prvý intelektuálny zlom, lebo ma zaujímalo, prečo spolužiaci chodia do kostola. V nedeľu som sa išiel do kostola len tak pozrieť, čo sa tam deje. Bol som tam asi štyrikrát, ale neoslovilo ma to.

Bol som len intelektuálne zvedavý, rovnako som sa zaujímal aj o rôzne ezoterické prúdy, ktoré sa po revolúcii vyrojili. Strednú školu som prežil v úplnej pohode, nič ma netrápilo.

Sú ateisti, ktorí majú potrebu vyrovnať sa s kresťanstvom po svojom a buď si z veriacich robia posmech, alebo sú až militantne nahnevaní na cirkev. Mali ste tieto tendencie?

Mal som ku kresťanstvu pozitívny vzťah a dokonca až istý rešpekt, nemal som potrebu vysmievať sa mu. Ale inak ma nezaujímalo. Ľudí som nikdy nekategorizoval podľa viery, bolo to pre mňa v kolónke, ako keď mal niekto biele tričko alebo modrú aktovku, byť veriaci bola jedna z charakteristík človeka.

Na vysokej škole ste však zažili životný zlom. Čo sa stalo?

Mal som dvadsať rokov, keď som končil prvý ročník na vysokej škole. V tom čase som prežíval svoju prvú krízu, študoval som ekonómiu a prestalo mi to dávať zmysel. 

V druhom ročníku som pomáhal gymnazistom s jednou kultúrnou akciou a neskôr som sa dozvedel, že sú to veriaci kresťania. Pýtali sa ma, čo robím na Silvestra, že idú na jedno kresťanské stretnutie do Paríža. Keďže som nemal program a celé to bolo veľmi lacné, prihlásil som sa tiež ako turista.

Išlo o stretnutie hnutia Taizé a bývali sme po rodinách. Naša rodina nevedela dobre po anglicky a stále sa nás pýtali, ako sa nám stretnutie páči. My sme sa však na ničom nezúčastňovali, chodili sme proste po meste a spoznávali Paríž. Keď nám to už bolo pred nimi hlúpe, tak sme predsa len išli na jednu omšu pre slovenských účastníkov tohto stretnutia v centre Paríža, aby sme im mohli aspoň povedať, že sme sa zúčastnili.

Išlo o obrovský kostol, ktorý bol natrieskaný mladými ľuďmi.

A na tejto omši, na ktorej som sa ocitol náhodou, som zažil svoj kľúčový duchovný moment, ktorý zmenil celý môj život.

Zbor spieval pieseň Moja múdrosť, v ktorej sa počas refrénu spievajú slová: „Nebojte sa, Ježiš je tu. Nebojte sa, veď náš Pán je tu…“ Zrazu som v jednej chvíli pocítil, že Boh je skutočne tam, osobne som ho tam cítil.

Bol to pre mňa obrovský šok, mal som 21 rokov a jednoducho som sa tam rozplakal. Hoci to bola masová akcia, bolo tam ticho a pokoj. A zrazu som vedel, že Boh je tam so mnou a že je oveľa väčší, ako som ja.

Zrazu som nemusel riešiť, či existuje alebo neexistuje, on tam jednoducho bol a bol taký reálny, že už nebolo o čom pochybovať.

Bolo to skutočné stretnutie ako teraz naše, keď viem, že sa s vami nesporne rozprávam.

Ja už nie som veriaci v zmysle, že verím, že Boh existuje. Viem, že je, lebo som pocítil jeho prítomnosť. Je to pre mňa už niečo evidentné. Neviem to vysvetliť inak. Je to isto najsilnejší zážitok môjho života.

Mali ste potrebu niekomu to bezprostredne po tej omši povedať?

Nie, nevedel som, čo s tým mám robiť. Je možné, že si to tam ani nikto nevšimol. Až po návrate domov som to postupne niekomu povedal, lebo to, čo som zažil, vnímam dodnes ako mystický zážitok.

Boh sa zjavuje rôznym spôsobom, neviem, prečo si vybral práve takýto emočný spôsob jedného momentu akurát pri mne, ktorý som skôr intelektuálne uvažujúci človek. Ale vôbec si ani nemyslím, že ak má niekto celkom inú cestu k Bohu, tak je to niečo menej. Nijako to nehodnotím, beriem to ako fakt, že ja som spoznal Boha týmto spôsobom.

Foto: archív J. M. 

Aké boli vaše ďalšie kroky?

Rozhodol som sa pre krst a nejako prirodzene som skončil u katolíkov. Študoval som v Bratislave, tak som šiel k jezuitom. Na vrátnici sedel jeden starý kňaz, ktorý si štopkal ponožky. Spýtal sa ma, čo potrebujem. Keď som mu povedal, že sa chcem dať pokrstiť, vyvalil na mňa oči a zostal prekvapený. Poslal ma na prípravu na krst, ktorá trvala v tom čase pol roka.

Ako reagovala vaša rodina?

Zobrali to na vedomie bez veľkej drámy. Pokrstiť som sa dal v Košiciach počas mládežníckej omše. A ako dospelý som rovno prijal aj sviatosť prijímania a birmovku. Krstní rodičia boli dvaja spolužiaci zo strednej, o ktorých som vedel, že sú veriaci. 

Začal som chodiť pravidelne na omše a postupne som spoznával princípy kresťanstva. Predtým som si naozaj myslel, že Svätá Trojica je Mária, Jozef a Ježiš, nevedel som skoro nič, teológiu som sa učil teda úplne od základov.

Stretnutie s Bohom je jedna vec, museli ste sa však pri štúdiu kresťanstva vyrovnať s nejakými vecami, ktoré vám nesedeli?

Vôbec som nemal s ničím problém, keďže ten zážitok stretnutia bol taký silný, prijímal som všetko, katechizmus aj všetky pravdy viery. V tom čase som bol veľmi zraniteľný, bolo to ako obdobie zaľúbenia, nič som nevnímal kriticky.

Koľko trval takýto intenzívny, až citový vzťah k Bohu?

Asi dva roky. Opisujú to aj iní konvertiti, že tie prvé mesiace sú skutočne také, ako keď ste zaľúbený. V tomto období preto cirkev aj stanovuje, že konvertiti by nemali vstúpiť do rehole alebo seminára, aby to nebolo rozhodnutie urobené v prvotnej eufórii. Aby opadol prvý „wow efekt“, nech viera vyzreje. 

Nemali ste problém s kategóriou hriechu, keďže ste dovtedy nemuseli nič podobné riešiť?

No musel som uznať, že aj ja som hriešny. Ako konvertita som mal skôr predstavu, že ja budem zrazu dokonalý a hriechy už nebudem robiť. Samozrejme, narazil som a dlho som sa s tým vyrovnával. Človek, ktorý konvertuje a dá Bohu všetko, túži byť dokonalý a je veľmi náročné priznať si, že aj tak je hriešny. 

So spoveďou som nemal problém, až kým som nepochopil, že celý život budem hriešny a mnohé moje hriechy sa budú do smrti opakovať. Vyrovnať sa s tým bolo náročné, najmä pre mužské ego.

Keď sa porovnáte s ľuďmi, ktorí vieru dostali od rodičov, v čom vidíte rozdiely a prípadne najväčšie riziká u konvertitov?

Výhoda konvertitov je, že mali v dospelosti veľmi intenzívny zážitok, ktorý ich priviedol k viere, a môžu sa k tomu vracať. Nevýhoda je, že nemajú vybudované zázemie, lebo je to veľmi náročné, kým si človek vybuduje všetky zvyky, ktoré pokrstení v detstve už majú v sebe. Nás to stojí veľa energie a štúdia. Už len prijať celú pojmológiu a teológiu, to je štúdium na pár rokov. Rizikom konvertitu je aj prvotné nadšenie, keď má pocit, že obráti celý svet a bude svätý, no po nejakom čase môže prísť sklamanie.

Na druhej strane rizikom ľudí pokrstených v detstve je, že všetko už berú automaticky a príliš zvykovo. Preto by každý človek mal zažiť obrátenie, aby si uvedomil skutočnú hĺbku toho, čomu verí, aby hľadal skutočný zmysel svojej viery a našiel osobný vzťah s Bohom.

Všimol som si to na príklade Eucharistie. Väčšina ľudí, ktorí chodia do kostola, sa už ani nezamýšľa nad tým, čo sa to tam pri oltári deje. Veríme, že v oblátke je Boh, ale nejako si to skutočne neuvedomujeme.

Keby sme si zakaždým uvedomili, že v tej malej oblátke je skutočne prítomný Boh, je to úžasná informácia. Buď je to nezmysel, alebo je to pravda a potom sa musím úplne inak pozerať na omšu, adoráciu či prijímanie. Toto je na katolíckej viere také silné, že keď človek prijme podstatu týchto vecí, prežíva veľkú hĺbku.

Niekedy vnímam, že my konvertiti môžeme pomôcť veriacim uvedomiť si, aké poklady prináša cirkev. Ak uznám, že na omši sa stretám opakovane so živým Bohom, je to zásadný dôvod, prečo tam chodím. Už ma potom nezaujíma, či je farár blbec alebo či dieťa vedľa mňa vyrušuje. Keď si človek uvedomí, že každý deň sa na omši deje zázrak, tak je to úžasné. My konvertiti môžeme mať výhodu, že sme museli ísť na koreň veci a do hĺbky si to všetko uvedomiť. Ale nechcem paušalizovať.

Po období eufórie z viery prišlo u vás obdobie krízy?

Prišla realita, keď sa už Boh neprihováral tak intenzívne. Ale prišli aj pády. Tým najväčším je asi to, že sa mi pred desiatimi rokmi rozpadlo manželstvo a bolo vyhlásené za neplatné. Vedel som, že celý život nebudem v eufórii, ale toto som nečakal.

Konvertita môže naraziť, ale je potrebné pamätať si tie prvé chvíle s Bohom a vracať sa k nim. 

To, že sa vám rozpadlo manželstvo, neotriaslo vašou vierou v Boha?

V tých chvíľach som nespochybňoval existenciu Boha, ale pýtal som sa, aký to má celé zmysel. Naučil som sa dôverovať mu aj v rôznych životných situáciách. Aj keď som prežíval najťažšie chvíle, nemal som obdobie temna, že by som nebol cítil vôbec nič.

Nemali ste problém s tým, ako majú katolíci zadefinovanú morálku či učenie o manželstve?

Naopak, časom som pochopil, akú hĺbku má každá jedna zákonitosť v cirkvi a akú logiku to skrýva. My si myslíme, že tie naše otázky a pochybnosti sú nejaké geniálne a originálne, ale cirkev ich rieši už viac ako dvetisíc rokov. A ja vždy keď mám nejakú pochybnosť, začnem študovať a objavujem Ameriku, a keď narazím na zdôvodnenia, je to pre mňa až intelektuálnym blahom, ako učenie cirkvi dáva logiku.

Rovnaký dojem som mal z cirkevného súdu, kde sa posudzovalo naše manželstvo. Keď som videl, ako poctivo sa to rieši a ako sa hľadá pravda, celé mi to len potvrdilo učenie o manželstve.

Hoci ma to položilo a bol som psychicky i fyzicky na dne, dojem z toho procesu mi priniesol úžas z toho, ako vážne sa k tomu pristupuje a že definícia manželstva má veľký zmysel. Plus som zažil veľkú citlivosť, hoci sa aj otvárali veľmi bolestivé veci. Nemôžem však z rešpektu zachádzať do podrobností. V prípade nášho manželstva bolo vyhlásené, že od začiatku nebolo platné.

Prechádzal som si obrovskou osobnou krízou, čakal som, že ma všetci odsúdia. V skutočnosti som sám seba súdil oveľa prísnejšie, dlho som sa nevedel vyrovnať s tým, akým smerom išiel môj život. Bál som sa, ako ma budú teraz brať, keď som rozvedený, ale žiadne odsúdenie som nezažil. Od cirkvi som dostal pomoc a povzbudenie.

Foto: archív J. M.

Spomínaný citový vzťah k Bohu sa zmenil?

K prvému stretnutiu s ním sa stále vraciam. Ale neskôr som bol ako intelektuálne založený rád, že som narazil na diela Chestertona alebo C. S. Lewisa, v ktorých je viera aj logicky podložená, rovnako aj v dielach Tomáša Akvinského či sv. Augustína. Ani v tom najťažšom období som nenarazil na rozpor s tým, čomu som na začiatku uveril. Prežil som aj intelektuálny úžas, aké je učenie viery konzistentné a logicky vyskladané.

Keď ste vstupovali do cirkvi v 90. rokoch, bola ešte silná a mala veľký spoločenský vplyv. V súčasnosti je poznačená mnohými škandálmi a najmä v západnom svete aj masívnym odlivom veriacich, nízky počet povolaní sledujeme aj u nás. Je dnes pre ľudí náročnejšie rozhodnúť sa v dospelosti pre krst?

Človek si aj dnes musí poctivo položiť otázku, čo je podstatou. Najpodstatnejší je vzťah ja a Boh, ale to nie je všetko. Cirkev nie sú len kňazi, rehoľníci a nejaká organizačná štruktúra. Sú to všetci svätí v dejinách cirkvi a Ježiš Kristus, ktorý je hlava, preto keď si uvedomíme zmysel a hĺbku, akou je táto štruktúra vystavaná, zostaneme v úžase.

Nie som naivný, vidím všetky pochybenia cirkvi a často počúvam, ako tí a tí kňazi zlyhali, ste takí a onakí, ale vždy si kladiem otázku, aký som ja, kto som ja v rámci cirkvi. V prvom rade som dospelý človek a preberám zodpovednosť za svoj vzťah s Bohom a za to, ako ho rozvíjam, bez ohľadu na to, či sa mi páči, ako koná ten či onen kňaz.

A potom hriech je základným učením kresťanstva, veď Ježiš za nás zomrel práve preto, že sme hriešni. Nie sme lepší ako ostatní ľudia. To, že som hriešny, je moje základné východisko. Nebudem preto svoju účasť v cirkvi odvodzovať z toho, či sú ostatní hriešni. Dopredu s tým počítam, lebo všetci sme hriešni. Bez toho by sme nepotrebovali Veľkú noc. A čo my nezvládneme našimi silami, vie doplniť Duch Svätý.

Pred takmer tridsiatimi rokmi ste prežili moment, keď ste uverili v Ježiša ako svojho Boha. Kým je pre vás dnes?

Som si vedomý svojho hriechu a Ježiš je pre mňa tým, kto položil svoj život aj za môj hriech. Keď si zvlášť počas Veľkej noci uvedomujem, čo pre mňa Boh spravil, tak nemôžem zostať stáť bokom. Môže to znieť ako klišé, ale naozaj cítim len vďačnosť za to, že som ho spoznal.

Možno som si s Ježišom skomplikoval život, ale dnes už ako čoskoro päťdesiatnik viem, že keď sa snažíme život si zjednodušiť, nevedie to dobrým smerom. V tomto zmysle som si teda život skomplikoval, ale paradoxne sa mi mnohé veci zjednodušili a dozrel som. Som za túto komplikáciu rád.