Turecko je svätou zemou ranej Cirkvi

Turecko je svätou zemou ranej Cirkvi

Kapadócia, oblasť, kde pokresťanoch zostali vzácne kostoly a podzemné mestá, v ktorých sa skrývali pred nepriateľmi. Foto: Michael Day/flickr.com

Kresťania by v Turecku mali vidieť Druhý Rím a objavovať dejiny svojej cirkvi. Rozhovor so znalcom Turecka Rudolfom Grulichom.

Pri slove „Turecko“ dnes mnohým ako prvé napadne dovolenka. A kto už niekedy bol v Turecku, potom si s touto krajinou spája aj islamskú kultúru. Pritom práve v tejto krajine sa skrýva oveľa viac kresťanského, ako je to všeobecne známe. Turecko je totiž aj krajinou Biblie, hneď po Palestíne. Volker Niggewöhner z nadácie Kirche in Not sa rozprával o Turecku s Dr. Rudolfom Grulichom, profesorom cirkevných dejín na univerzite v nemeckom Gießene. Dr. Grulich referuje o tom, ako boli kresťania vyhnaní zo svojej krajiny, akým ťažkostiam dnes čelia, poukazuje však aj na pozitívne zmeny v krajine.

O Konštantínopole, dnešnom Istanbule, ste napísali knihu s názvom „Konštantínopol, turistický sprievodca pre kresťanov“. Čo je zámerom tejto knihy?  

Turecko je obľúbenou turistickou destináciou a práve tak aj najväčšie mesto tejto krajiny Istanbul. Pozornosť turistov sa však stále zameriava len na orientálnu kultúru, Istanbul, sultánsky  prepych a mnohé nádherné mešity. Zabúda sa pritom, že Istanbul bol kedysi novým Rímom, druhým Rímom a že z tohto obdobia sa tu zachovalo 150 kostolov. V Istanbule aj v ostatnom Turecku by sme mali oveľa viac navštevovať tieto kostoly, zaoberať sa nielen archeológiou a prezeraním kameňov, ale aj živými farnosťami, ktoré tu existujú.   

Vo svojej knihe prichádzate k hroznému nálezu, že v 20. storočí v žiadnom inom regióne na svete vrátane komunistického Sovietskeho zväzu nedošlo k takému veľkému úbytku kresťanstva ako v Turecku. Môžete nám uviesť čísla, ktoré to ozrejmujú?

Keď si v starom bedekri z roku 1912 pozrieme počty pre mesto Konštantínopol (dnes Istanbul), ale aj pre Malú Áziu, územie dnešného Turecka, potom sa dá vychádzať z toho, že zaiste vyše štvrtinu, možno dokonca tridsať percent obyvateľstva tvorili kresťania. Dnes sa ich počet v Tureckej republike dá vyjadriť vlastne už len v promile: dve až tri promile. Viac ich nezostalo. Ani v Sovietskom zväze nedošlo k takému štatistickému úbytku.

Ivan Ajvazovskij: Panoráma Konštantínopola (1856, olej na plátne). Zdroj: wikimedia

Krajina Biblie

Tridsať percent ešte na začiatku 20. storočia – to už ozrejmuje, že Turecko je veľmi dôležitou krajinou pre kresťanstvo. Dokonca sa dá povedať, že popri Palestíne je krajinou Biblie. Existujú miesta v Biblii, z ktorých je to zvlášť zrejmé?

Áno, existujú v Starom a Novom zákone mnohé odkazy na územie dnešného Turecka. Pomyslime len na to, že vrch Ararat, na ktorom pristála Noemova archa, je dnes  najvyšším vrchom Turecka. Na juhu Araratu, na dnešnej irackej hranici, leží mesto Haran. Tam Boh povolal Abraháma: „Odíď do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Ale zvlášť zaujímavé je to v Novom zákone. V Antiochii, dnešnom provinčnom meste Antakaya na sýrskej hranici, boli podľa svedectva Skutkov apoštolov Ježišovi učeníci prvý raz nazvaní kresťanmi. Veľká časť Pavlových ciest sa konala na dnešnom území Turecka. Pavol prišiel do Antiochie, Perge, Lystry a aj do Efezu. V Apokalypse, poslednej knihe nášho Svätého písma, sa uvádza sedem cirkevných obcí, ktorým evanjelista Ján adresuje listy. Všetkých týchto sedem obcí, počnúc od Smyrny a Pergamonu, leží na území dnešného Turecka.

Pápež Ján Pavol II. vnímal túto krajinu nielen ako krajinu Biblie, ale aj ako skutočne svätú zem ranej Cirkvi. Na čo myslí z cirkevno-historického hľadiska?

Svätý Otec povedal, že ako je Palestína krajinou Ježiša, tak je Turecko krajinou Cirkvi. Samozrejme, že myslí na apoštolov Pavla a Jána. Všetky kresťanské cirkvi majú spoločné veľké Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery pomenované podľa dvoch miest, ktoré dnes ležia v Turecku: Iznik a Istanbul. Pápež myslel na to, že tu pôsobili apoštolskí žiaci, ktorí sa veľmi skoro stali mučeníkmi, ako napríklad Ignác z Antiochie alebo svätý Polykarp zo Smyrny. Všetky koncily, na ktorých bola definovaná naša viera a ktoré dodnes uznávajú všetci kresťania, aj protestanti, sa konali  v mestách dnešného Turecka. A nezabúdajme: mnohí miestni cirkevní otcovia, ako svätý Ján Zlatoústy, položili základy najdôležitejšej teológie hneď po Biblii.

Aký je význam Konštantínopola do roku 1453, keď padol do rúk moslimov?

Konštantínopol sa pôvodne volal Byzancia a existoval už tisíc rokov predtým, ako prvý kresťanský cisár Konštantín Veľký tam v roku 330 preniesol svoje sídlo. Východná cirkev, ktorej najvyšší patriarcha stále ešte sídli v Konštantínopole, stále hovorí o novom Ríme. Zaiste sa cisár Konštantín v mnohých smeroch pokúšal urobiť z Konštantínopola nový Rím. To čoskoro nepriamo uznal aj Rím. Už na druhom ekumenickom koncile (381) bola biskupovi Konštantínopola uznaná patriarchálna dôstojnosť: bolo stanovené, že po pápežovi v Ríme má na druhom mieste stáť patriarcha Konštantínopola. Až potom nasledujú patriarchovia v Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme. Dobytie Konštantínopola moslimami v roku 1453 bolo potom hrozne zatienené roztrieštenosťou kresťanstva. Na takzvanej štvrtej križiackej výprave v roku 1204 sa križiaci pod vedením Benátok nevydali do Svätej zeme, ale dobyli Konštantínopol a zriadili tu latinské cisárstvo. Za to sa Svätý Otec v roku 2001 v Aténach verejne ospravedlnil a aj vo veľkom vyznaní viny v Jubilejnom roku poukázal na tieto ukrutné veci. Od tohto dobytia je cirkevný rozkol medzi Východom a Západom takmer definitívny. Táto rozštiepenosť pretrvávala ďalej. V každom prípade, v roku 1453 prišiel Západ Konštantínopolu sotva na pomoc. Dobyvatelia premenili hlavný chrám Hagiu Sofiu ihneď na mešitu, ponechali však celý rad kostolov. Tragédia sa začala potom, keď podľa svojvôle sultánov postupne mizli najkrajšie kostoly zo Starého Mesta. Tam, kde dnes stoja mešity, sa dá už len čisto historicky konštatovať, že tam kedysi stál chrám svätých apoštolov a iné kostoly.

Jean-Joseph Benjamin-Constant: Vstup Mehmeda II. do Konštantínopola (1876, olej na plátne). Zdroj: wikimedia

Nebolo to však tak, že kresťanstvo bolo po roku 1453 všeobecne prenasledované. Ale?

Naopak, dá sa povedať, že grécky patriarcha dokonca posilnil trocha svoju moc. Bol zodpovedný  za všetkých kresťanov ríše. Neskôr došlo k okliešteniu jeho moci. Závisela od sultánov a od toho, ako sa angažovali západné mocnosti. V 19. storočí, predovšetkým počas krymskej vojny, sa západné mocnosti, ktoré boli v spojenectve s Tureckom proti Rusku, angažovali do takej miery, že sultán, ktorý bol vtedy aj kalifom (teda nástupcom proroka Mohameda), udelil kresťanom dokonca náboženskú slobodu a povolil konverzie z islamu na kresťanstvo. Zo 150 chrámov, ktoré dnes ešte stoja v Istanbule, bolo zaiste 140 znovu postavených, zreštaurovaných alebo prestavaných až v 19. storočí.

Za etnicky čisté Turecko

V roku 1915 došlo ku genocíde na kresťanských Arménoch. Čo sa vtedy stalo? Aké dimenzie mala táto genocída?

Táto vražda nevyšla od moslimských kruhov, ale od takzvaných Mladoturkov, ktorí sa dostali k moci v roku 1908. Zosadili príliš despotického sultána. Mnohí z gréckych Arménov (kresťanov) dúfali, že budú podporovaní Mladoturkami. V skutočnosti nastal pravý opak. Triumvirát týchto Mladoturkov chcel vytvoriť etnicky čisté Turecko. Najskôr sa obrátili aj proti Kurdom a Arabom. No keďže v tureckej ríši moslimovia tvorili jeden ľud, ich boj sa obrátil proti kresťanským národom. 24. apríla 1915 sa začalo s konečným riešením. Z vyše dvoch miliónov Arménov boli takmer všetci deportovaní. Najnižšie odhady mŕtvych sa začínajú pri jednom milióne. Dnes vidíme fakty: zo zaiste vyše dvoch miliónov Arménov v roku 1915 ich nezostalo v Turecku ani stotisíc. Nemecká vláda, ktorá bola v tom čase spojencom tureckej vlády, mlčala. Zahraničný úrad v Berlíne sa až po mnohých mesiacoch zdvorilo opýtal, čo je pravdy na rečiach o masakroch na Arménoch. Pritom nemohla byť reč o klebetách, lebo nemeckí konzuli o tom informovali. Turecký minister vnútra k tomu poznamenal: Otázka Arménov už viac neexistuje.     

Arménska genocída. Fotografia z  knihy Henry Morgenthaua: Príbeh veľvyslanca Morgenthaua, ktorá vyšla v roku 1918. Zdroj: wikimedia

Čoskoro po prvej svetovej vojne došlo k ďalšej rozhodujúcej zmene v tureckých dejinách: Atatürk vytvoril nové, moderné Turecko. Ako sa odvtedy vyvíjalo Turecko? Aké následky to malo pre kresťanov v krajine?

Vytvorenie nového Turecka viedlo k strate ďalších miliónov kresťanov. Gréci, ktorí vyše tritisíc rokov žili v Malej Ázii, prežili prvú svetovú vojnu. Po prvej svetovej vojne, ktorú Turci prehrali, Gréci verili, že by mohli obnoviť zaniknutú Byzantskú ríšu – obsadili najskôr Izmir, starobylú Smyrnu –, aby odtiaľ postupovali proti Ankare a premohli porazené Turecko. Avšak v deväťdňovej bitke pred Ankarou stroskotali. Táto prehratá vojna potom viedla k výmene obyvateľstva. Hovorí sa o grécko-tureckej výmene obyvateľstva. Ale mier uzavretý v Lausanne (1923) znamenal, že boli vymenení všetci pravoslávni kresťania z Tureckej republiky a moslimovia z Grécka. Táto výmena kresťanov viedla k totálnemu koncu kresťanov v Malej Ázii. 

Turecko je vo vedomí mnohých ľudí čisto moslimskou krajinou. Domnievajú sa, že kresťania tam vôbec nie sú. Kde je dnes v Turecku ešte vôbec možné stretnúť kresťanov?

Väčšinu kresťanov nájdeme v Konštantínopole, dnešnom Istanbule. Tam žije zďaleka viac ako polovica, ak nie osemdesiat percent všetkých kresťanov v krajine. Ale aj v Malej Ázii máme ešte zvyšky kresťanov. V Izmire je aj katolícky arcibiskup. Podľa pápežskej ročenky tento biskup má menej ako dvetisíc veriacich. Ale len v Smyrne je sedem kostolov, ktoré spravujú rehole. K tomu patrí Konia, kde sú už len rehoľné sestry, ale žiaden kňaz. A Máriin dom pri Efeze. Zvyšné Turecko až po Ankaru podlieha Apoštolskému vikariátu Anatólia s kostolmi v Antiochii, Mersine, Tarze a aj hore pri Čiernom mori a v Samsune. Okrem tých málo, azda desaťtisíc katolíkov existujú ešte arménske cirkevné obce a na východe krajiny zvyšky sýrskeho pravoslávneho a sýrskeho katolíckeho kresťanstva. Odtiaľ sa väčšina kresťanov počas uplynulých tridsiatich rokov vysťahovala do západnej Európy. Dnes máme v Nemecku viac aramejských kresťanov ako v Turecku, platí to aj o Švédsku. Situácia sa akoby pomaly zlepšovala. Aj sa viac hovorí o týchto kresťanoch, napríklad v časopisoch.  

Arméni, ktorí sa počas genocídy zachránili pred hladom, prichádzajú k britskému frontu. Zbierka Imperial War Museums. Zdroj: wikimedia

Na aké ťažkosti narážajú kresťania v Turecku?

Problémy sú tu ešte od Atatürka, ktorý chcel prísny laicizmus. Tento laicizmus bol nasmerovaný proti všetkým náboženstvám. Reislamizácia krajiny však viedla k tomu, že vláda dnes tento laicizmus udržiava v platnosti už len voči kresťanom, pre islam to už neplatí. Nekoná sa síce žiadne prenasledovanie alebo útlak, no existuje celý rad administratívnych problémov, s ktorými sú kresťanské konfesie neustále konfrontované.

Existujú rozdiely medzi kresťanským životom v Istanbule a na vidieku, zvlášť čo sa týka praktizovania náboženstva?

Samozrejme. Musíme rozlišovať, odkiaľ pochádzajú takéto resentimenty a odpor voči kresťanom. Je to sotva štátna administratívna záležitosť.  Skôr to pochádza od kresťanom nenakloneného obyvateľstva. A tu, žiaľ, nemožno oslobodiť spod obžaloby ani Kurdov, ktorí sa vždy vnímajú len ako obete. Práve na východe Turecka sa opakovane pokúšali vystupovať ako páni nad kresťanmi. Kresťanstvo je s výnimkou Asýrčanov v Tur Abdine ohraničené na mestá. Tam majú istú ochranu. V Tur Abdine sú ešte stopy a zvyšky kedysi kresťanských dedín a kláštorov.

Závoj nie je v Turecku problémom

Ako sa žije kresťanskej žene v Turecku?

Tu musím jasne konštatovať, s výnimkou niektorých vidieckych, plne zaostalých oblastí, že Atatürk urobil veľa pre ženy. Turecké ženy mali volebné právo ešte skôr ako Francúzky. Závoj je pre úradníčky, učiteľky, žiačky a študentky zakázaný. Preto kresťanky nemajú, aspoň v mestách, žiadne problémy. Ako som videl na východe krajiny, kde žijú Sýrčania, ani tam s tým nie sú problémy. Závoj je väčším problémom v Nemecku ako v Turecku. Žiaľ.

K podstate kresťanstva patrí zviditeľňovať a ďalej odovzdávať vlastnú vieru. Mohol by kresťan v Turecku ofenzívne propagovať svoju vlastnú vieru?

Nie, lebo by to bola náboženská propaganda, ktorá je principiálne zakázaná, pričom islam to dnes môže robiť. Napriek tomu katolícki biskupi a kňazi pôsobiaci v Turecku informujú každoročne o tuctoch moslimov, ktorí sa dávajú pokrstiť. Problémy spôsobujú skôr rodiny konvertitov, nejde teda o problémy so štátom, ako je to v iných islamských krajinách. Tu musíme trocha zmeniť svoje zmýšľanie a budeme môcť vidieť v tureckom islame niečo zvláštne. V Turecku, kde boli kresťania napádaní radikálnymi moslimami (aj v tlači), sa kňazi postavili na ich obranu. Čo sa týka nových počiatkov kresťanstva v Turecku: Existujú skromné náznaky v Kapadócii. Tam pred niekoľkými rokmi traja talianski rehoľní bratia založili kláštor. Chcú žiť kresťanskú prítomnosť v kedysi kresťanskej Kapadócii. Ináč je misia obmedzená na priestory kostola.

Seminár v Chalki. Zdroj: wikimedia

V Turecku sa nesmú pripravovať žiadni domáci kňazi. Na ostrove Chalki existuje veľký a pre Pravoslávnu cirkev veľmi dôležitý kňazský seminár. Je šanca, že v dohľadnom čase môže byť opäť otvorený?

Čo sa týka vzdelávania kňazov, musíme vnímať aj súvislosti. Keď je v Turecku už len štyritisíc, niektorí hovoria šesťtisíc, pravoslávnych Grékov, potom je kňazský seminár niečo pre zahraničných študentov. Existoval tu aj malý a veľký katolícky seminár. Ale keď vezmeme do úvahy, že v Turecku máme iba osemnásť- až dvadsaťtisíc katolíkov, ktorí patria k štyrom či až piatim obradom, potom si to nemôže dovoliť žiaden turecký biskup. To však neznamená, že zo strany Turecka je správne zakazovať kňazské semináre. Chalki má starobylú tradíciu. Keby tu existovala teologická fakulta, nemusela by byť financovaná tureckou vládou. Erdogan opakovane sľuboval, že takéto fakulty budú zriaďované, ale v tejto veci mi chýba naliehanie zo Západu. Keď už vieme, čo dosiahli západné mocnosti počas krymskej vojny, čo sa týka náboženskej slobody, potom sa musíme tiež pýtať, či za to dnes v najväčšej miere nemôžeme my na Západe, pretože nemáme žiaden záujem. O skromnú prípravu subdiakonov, lektorov a spevákov žalmov sa pokúšajú sýrske pravoslávne kláštory v Tur Abdine. Tam už malo ustúpiť od úzadia aj šikanovanie kresťanov. V tejto záležitosti by sa žiadalo začať koncentrovanou akciou. Ale môže urobiť také niečo EÚ, ktorá vylúči praktizujúceho katolíka, akým bol Buttiglione?

Smie Turecko do EÚ?

EÚ je v prístupových rokovaniach s Tureckom. Existujú rozdielne názory, aký význam by mohlo mať pristúpenie pre náboženskú slobodu v Turecku. Vy hovoríte, že niečo sa zlepšilo. Pravoslávny patriarcha Bartolomej hovorí, že situácia za zmenila od zlého k horšiemu. Čo tým myslí? A prečo dochádza k týmto protirečivým názorom?

Dotklo sa to samotného patriarchu, pretože Erdogan ho pri prijatiach nechcel uznať ako najvyššieho predstaviteľa Pravoslávnej cirkvi. Patriarcha sa inak vyjadril za prístupové rokovania, pretože od nich očakáva väčšiu mieru slobody pohybu a viac priestoru pre svoju činnosť. Myslím si, že tu musia západné sily urobiť všetko pre to, aby vyvinuli zdravý tlak na Turecko. Kresťania sú iba malou skupinou, nie sú nebezpeční. Predovšetkým by sa tu však muselo niečo zakladať na vzájomnosti, ak zvážime, aké práva majú Turci tu u nás a aké práva kresťania ešte nepožívajú v Turecku. Je to také jednostranné, že natrvalo to tak nejde.

Ekumenický patriarcha Bartolomej z Konštantínopola. Zdroj: TASR/AP

Čo má turecká vláda proti patriarchovi, keď kresťania sú len menšinou?

Jestvujú ešte traumy z grécko-tureckej vojny (1921 – 23). Svoju rolu zohrávajú aj grécko-turecké sporné otázky okolo Cypru. Je to zaujímavé, že počet Grékov, ktorých po zmluve v Lausanne  v roku 1923 bolo v Turecku ešte približne dvestotisíc, sa zmenšoval nielen vysťahovalectvom, ale aj vyháňaním, keď boli problémy medzi Grékmi a Turkami. Takto napríklad v roku 1955, keď sa začala cyperská kríza, v Istanbule došlo k výtržnostiam podobným pogromom. Podobne to bolo v roku 1974 na Cypre, keď Turci obsadili polovicu ostrova. Myslím však tiež, že niektoré veci v tomto vzťahu sú iracionálne, napríklad aj Erdoganove vyjadrenia. Na druhej strane sa predposlednému arménskemu patriarchovi v Istanbule dostalo štátneho pohrebu.

Turecko by malo navštevovať viac kresťanov

Mali takéto pozitívne znaky za následok, že kresťania, ktorí sa kedysi vysťahovali z Turecka, sa vrátili späť?

O tom viem iba na východe Turecka. Do sčasti úplne prázdnych, kedysi aramejských kresťanských dedín sa začínajú vracať jednotlivé rodiny zo Švédska, menej ich je z Nemecka. Aj na to by sme mali nasmerovať svoju pozornosť a podporovať to. Dokonca aj turecká vláda to podporuje. Ale s výnimkou princa Charlesa nepoznám nikoho, kto by navštívil tieto dediny.

Rekonštrukcia chrámu Svätej múdrosti v Konštantínopole. Turci jedného z najslávnejších chrámov kresťanského sveta urobili mešitu a neskôr múzeum. Foto: Sara Goldsmith/flickr.com

Ovplyvnilo by to pozitívne vzťah náboženstiev, keby teraz opäť mohlo žiť v Turecku viac kresťanov?

To v každom prípade. Pomohlo by im už aj to, keby aspoň zlomok z miliónov západných turistov do Turecka predstavovali kresťanskí bratia a sestry vo viere. Chýbajú však informácie. Poznám kňazov, ktorí svoje omše slúžili tajne bez povolenia od biskupa v hotelovej izbe, pretože nevedeli nič o siedmich katolíckych kostoloch. Tu musíme jednoducho oveľa viac informovať. Keď len dva milióny Nemcov každý rok navštívia Turecko, keď len desať percent z nich je ešte veriacich a dvestotisíc ľudí sa v nedeľu opýta, kde sa slávi najbližšia omša, bol by to už istý znak. Tu musíme naštartovať ofenzívu, aby sme v Turecku opäť sprítomnili vieru.

 

Pôvodný text vyšiel na stránke Kirche in Not, vychádza so súhlasom vydavateľa, preložil: Ján Krupa.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo