Bulharský patriarcha Daniil Jednotu cirkvi uchovávame udržiavaním kánonického poriadku

V prvom rozsiahlom interview od svojho zvolenia za prímasa Bulharskej pravoslávnej cirkvi patriarcha Daniil hovoril o dôležitosti jednoty vo všetkých oblastiach nášho života – osobného i v cirkvi. 

Jednote v cirkvi bráni pýcha a odklon od starobylého cirkevného učenia. Patriarcha poznamenal, že všetky vášne nás zaslepujú a delia a jedinou cestou späť k jednote je pokora a primknutie sa k pravoslávnej viere.

Len niekoľko dní pred svojím zvolením na patriarchálny stolec sa vtedajší vidinský metropolita Daniil vyslovil, že Konštantínopolský patriarchát svojou činnosťou spôsobil len ďalšie cirkevné delenie na Ukrajine. 

Od začiatku súčasnej krízy v roku 2018 bol vidinský metropolita Daniil horlivým podporovateľom kánonického pravoslávia na Ukrajine, čiže Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Opakovane kritizoval uznanie Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny ekumenickým patriarchom Bartolomejom v roku 2019.

Prinášame časť interview, ktoré patriarcha poskytol tlačovej službe Bulharského patriarchátu. Zaoberá sa jednotou a hriechmi, ktoré delia pravoslávnych kresťanov.

Aký príklad od svojich predchodcov na patriarchálnom tróne sa budete snažiť nasledovať? Čo vás na nich a ich službe napĺňalo obdivom?

... Hoci bol patriarcha Neofit v neskorších rokoch fyzicky krehký, neustúpil od svojho striktne cirkevného postoja i napriek početným pokusom o ovplyvňovanie zo strany mocných politických faktorov v spoločnosti. Napriek kontroverziám, ktoré zapríčinili nesúlad a delenia medzi jednotlivými miestnymi cirkvami, Bulharskej pravoslávnej cirkvi sa vďaka pevnému a zásadnému dodržiavaniu striktne kánonických postojov podarilo udržať spoločenstvo so všetkými ostatnými sesterskými pravoslávnymi cirkvami a zachovať si vnútornú jednotu a pokoj.

Toto je ich príklad pre mňa – moji patriarchálni predchodcovia boli nositeľmi a predstaviteľmi jednoty našej svätej cirkvi.

Pre zložitú politickú situáciu a najmä pre komplikovaný vzťah medzi jednotlivými sesterskými pravoslávnymi cirkvami sa sviatostné spoločenstvo (commúnio) medzi nimi v posledných rokoch stalo neľahkým. V priebehu cirkevných dejín sa pre rôzne okolnosti a dôvody celé miestne cirkvi odtrhli od jednoty pravoslávia. Existuje podľa vás nebezpečenstvo takýchto rozkolov aj v súčasnosti? A ako sa tomu dá podľa vášho názoru predísť?

V súčasnosti je prakticky prerušené eucharistické spoločenstvo medzi niektorými miestnymi pravoslávnymi cirkvami, čo nevyhnutne spôsobuje bolestivé rany celému Kristovmu telu. Sme tu, zhromažďujeme sa pri takej dôležitej a radostnej príležitosti, akou je zvolenie nového patriarchu, ale naša radosť nie je úplná. 

Keď sú medzi jednotlivými miestnymi cirkvami narušené vzťahy, nemôžeme sa všetci zúčastňovať na tom najdôležitejšom – byť jedno pri Svätej Eucharistii. Nemôžeme byť spolu pri Pánovom stole. Toto nevyhnutne narúša cirkevný život a zarmucuje nás to. 

Chýbajúce cirkevné spoločenstvo (commúnio) je tragédiou pre každého pravoslávneho kresťana. Nie náhodou sa pri každej božskej liturgii modlíme „za blaho svätých Božích cirkví a za ich jednotu“. Preto sa musíme zo všetkých síl usilovať, aby sme toto rozdelenie neprehlbovali a nešírili ďalej. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme prekonali tento problém.

Čo máme robiť? Skúsenosť cirkvi ukázala, že keď dôsledne a vytrvalo zastávame kánonické postoje, aby sme bránili a udržiavali kánonický poriadok pred inováciami, tieto búrky pominú a v cirkvi sa obnoví pokoj. Iná cesta neexistuje, pretože v tomto ohľade by nemali existovať žiadne kompromisy. 

Zo sveta pravosláviaNovozvolený bulharský patriarcha verejne priznal, že o svoj nový úrad sa neusiloval

Ján Krupa

Ako hovorí svätý Ján Zlatoústy: „Pomenovanie ‚cirkev‘ znamená zhromaždenie.“ Problémy v cirkevnom živote sa vždy riešili koncilovým spôsobom, v rámci cirkevných koncilových orgánov a v duchu konciliarity. A okrem toho cirkev by nemala byť ovplyvňovaná konkrétnymi konjunkturálnymi procesmi v danej miestnej cirkvi alebo z geopolitického hľadiska, nemala by sa nechať ovplyvniť momentálnymi politickými trendmi, ale mala by si byť vedomá svojho vysokého poslania. 

Pamätajme, že Pán nám prikázal, aby sme vydávali svedectvo o ňom, o jeho pokoji a aby sme ľudské duše, ktoré nám zveril, viedli k spáse. Toto je naše poslanie. A nie vyvolávať zmätok a rozkol v cirkvi. Ak niet bratskej lásky, ak sa necháme viesť duchom sváru a delenia, nenávisti a pýchy, vzďaľujeme sa od Boha, od jeho pokoja, od jednoty v Kristovi.

Spôsobom, ako zostať v pravosláví a cirkevnej jednote, je udržiavať kánonický poriadok a vyhýbať sa zvrátenému alebo tendenčnému výkladu základných ustanovení, ktoré upravujú vzťahy medzi miestnymi cirkvami. 

Nemali by sme opakovať chyby, ktorých sa v minulosti dopustili niektoré miestne cirkvi, a tak odpadli od jednoty pravoslávia. Špecifickým príkladom je Rímskokatolícka cirkev, ktorá po oddelení sa urobila inovácie v dogmatických pravdách viery a v kánonickom poriadku v cirkvi.

Aké sú spôsoby návratu k jednote a je možné ju obnoviť?

Návrat k jednote je možný vtedy, keď dôjde k návratu k tomu, čo pôvodne vyznávali všetci v Pravoslávnej cirkvi. Je to možné pri návrate k jednote viery, k dodržiavaniu pravidiel cirkevného života, k pravidlám vo vzťahoch medzi jednotlivými miestnymi cirkvami a medzi biskupmi. 

Potom by už nič nebránilo obnoveniu tejto jednoty. Ťažkosť spočíva v tom, že človek by sa mal pokoriť, ustúpiť od svojej pýchy. Keď raz človek vykročí na cestu pyšného sebapovyšovania, najmä keď je vo vysokom postavení, je ťažké ustúpiť, priznať si chybu a kajať sa. Ešte ťažšie je to vtedy, keď uplynulo veľa času a nahromadili sa veci, ktoré zhoršujú a prehlbujú rozdelenie. No pre Boha nič nie je nemožné a my musíme byť pripravení podporiť každý pokus o obnovenie prerušeného spoločenstva (commúnia).

V poslednom čase sa veľa hovorí o „nejednote“ – v cirkvi, ale aj v spoločnosti a medzi nami na osobnej úrovni. Čo nás vlastne rozdeľuje? Čo nám chýba, aby sme boli jednotní?

Všetko sa začína vierou. Čo nás učí viera? Naša viera je veľmi konkrétna a má konkrétne rozmery v našich každodenných životoch. V symbole viery vyznávame pravdy o trojjedinom Bohu, o jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej cirkvi, o zmŕtvychvstaní – toto sú základné pravdy našej viery. 

No naša viera nás zároveň učí, ako prakticky vytrvať v našom spoločenstve, v našom zjednotení s Bohom. Naša viera nás učí, že naše srdcia oživuje život, ktorý nám priniesol a dáva Pán Ježiš Kristus, a čo robiť, aby sme očistili svoje srdcia od vášní a postupne upevnili radosť, o ktorej svätý Pavol hovorí, že Božie kráľovstvo nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť vo Svätom Duchu (Rim 14, 17).

Pre mnohých sú abstraktné slová svätého Serafíma Sarovského o cieli kresťanského života – „získať milosť Svätého Ducha“ –, ale naša viera nás učí, čo musíme urobiť, aby sme to dosiahli.

Zo sveta pravosláviaNa pohrebe patriarchu Neofita bolo cítiť napätie v rodine pravoslávnych cirkví

Ján Krupa

Naša viera nás učí, ako prekonať sebectvo, sebalásku, závisť, nenávisť a ako vytrvať v modlitbe. Svätý Pavol hovorí, aby sme sa modlili bez prestania (1 Sol 5, 16). Počuli sme tieto jeho slová? Prijali sme ich? Alebo slová, že Božie kráľovstvo nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť vo Svätom Duchu (Rim 14, 17)? 

Hľadáme túto radosť a ako ju nájsť? To všetko nás učí naša viera. Preto hovorím, že naša viera je veľmi praktická a má rozmery v našich každodenných životoch. Učí nás, ako v nás môže prebývať Božia milosť, aby sme všetci boli jedno (porov. Jn 17, 21) podľa veľkňazskej modlitby Pána Ježiša Krista.

A ak si osvojíme milosť Svätého Ducha a ovocie Ducha – lásku, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, sebaovládanie (Gal 5, 22 – 23) –, bude v našich vzťahoch všetko v poriadku a budeme mať pokoj a radosť vo svojich životoch?

Samozrejme. Pán nám povedal: Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko vám bude pridané (Mt 6, 33). Prečo sme takí zmätení, rozdelení, zúfalí? Pretože neveríme týmto základným slovám, ktoré nám povedal Pán, nepočúvame ich, nerozmýšľame nad nimi, neprijímame ich s vierou, neuvádzame ich do praxe, nežijeme ich, a preto sa pretrhlo spojenie s Bohom. 

Veď Boh hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo“ (Jn 14, 23). Ak však nezachovávame jeho slová a nežijeme podľa nich, neplníme najdôležitejšie prikázanie: Miluj Pána, svojho Boha, a jemu podobné: Miluj svojho blížneho ako seba samého. Ak budeme zachovávať toto prikázanie lásky, nebudeme rozdelení, pretože v blížnom budeme vidieť Boží obraz. Keď budeme venovať pozornosť svojmu svedomiu, uvidíme svoje chyby voči druhým, svedomie nám ukáže, kde robíme chyby, aby medzi nami nevznikali tieto rozpory, nedôvera, odcudzenie.

Máme tendenciu vidieť vinu v druhých a obviňovať ich, ale ak si spytujeme svedomie, pochopíme, ako sme my dali dôvod na rozkol, uvidíme svoju osobnú zodpovednosť, aby sme sa kajali a oslobodili od všetkého, čo nám bráni mať radosť. Čo nám bráni mať radosť? Prekáža nám závisť, pýcha, márnivosť v nás, naša malá viera, ktorá vyvoláva strach...

Presne tak. Sú v nás a záleží na nás, či sa od nich oslobodíme a potom bude naša radosť úplná. Tieto vášne nám bránia prežívať radosť. Všetci okolo nás sa môžu radovať. No ak máme v sebe závisť, nedovoľuje nám to zakúsiť radosť, ktorá sa dostáva druhým ľuďom.

Musíme sa teda snažiť prekonať tento defekt vo svojej duši, uzdraviť ho milosťou Svätého Ducha. Kristova viera nás učí toto všetko.

Ak nasledujeme vieru, ktorú nás učí diabol – vieru pýchy, vieru v seba, vieru vo vlastné sily –, ak nasledujeme vieru vo vymyslené ľudské hodnoty, vieru v blahobyt tu na zemi, potom nás táto viera neprivedie k jednote, radosti a pokoju. Takáto viera je márna, prázdna a neprináša dobré ovocie.

Pôvodne publikované na noek.info. Preložil o. Ján Krupa.