Provinciál kapucínov Miroslav Kulich Na Západe sa bez laikov nepohnú, my sme pozadu, bojíme sa pustiť ľudí k niektorým veciam

Kapucíni na Slovensku si v marci za provinciálneho ministra zvolili brata Miroslava Kulicha, ktorý sa do tejto služby vracia po šiestich rokoch, keď rehoľu viedol Norbert Pšenčík.

Br. Miroslav doteraz okrem iného stál na čele neziskovej organizácie Doma u kapucínov, ktorá sa venuje pomoci chudobným. Za vznik tohto diela si minulý rok prevzal Cenu svätej Matky Terezy od Sociálnej subkomisie KBS.

Miroslav Kulich sa narodil v roku 1970, pochádza z Dolného Kubína. Kapucínov objavil aj vďaka Hnutiu Svetlo – Život. Pôvodne uvažoval nad vstupom k verbistom, keďže chcel ísť na misie, no neskôr si ho získal svätý František. Ku kapucínom vstúpil v roku 1998 a o rok neskôr zložil prvé sľuby. Kňazskú vysviacku prijal v roku 2006. 

V rozhovore hovorí o tom, že aj keď ich ubúda, nemôžu a nechcú čakať so založenými rukami, že niekto zaklope na dvere kláštora.

V rozhovore poukázal aj na to, že bez neziskoviek by nemal kto pomáhať ľuďom, ktorí žijú v chudobe, vysvetlil, prečo nie je dobré dávať žobrajúcim ľuďom na ulici peniaze a že do chudoby sa človek prepadne aj bez vlastnej viny.

V ďalšej časti rozhovoru zdôraznil, že bez laikov to v cirkvi nepôjde, a otvorene hovorí, že aj samotná rehoľa by sa mala viac vrátiť k chudobe, čistote a poslušnosti.

V apríli ste sa stali po šiestich rokoch opäť provinciálnym ministrom kapucínov na Slovensku. Ako sa zmenila rehoľa za ten čas?

(Smiech.) Starneme. To je prirodzený moment, ktorý vidíme aj v okolitých provinciách.

Koľko vás je na Slovensku?

Momentálne šesťdesiatpäť. Stovku sme nedosiahli, ale bolo obdobie, keď nás bolo nad deväťdesiat. Potom prišiel úbytok. Svojho času nám rýchlo odišla do večnosti celá staršia generácia kapucínov.

Ako ste na tom s povolaniami?

Povolania sú, len ich treba zachytiť, osloviť a priviesť. Máme ich menej. Ostatné dva roky sme mali po jednom novicovi, budúci rok v noviciáte nebudeme mať nikoho. Nemôžeme však zostať so založenými rukami a čakať, že niekto príde a zaklope na dvere kláštora s tým, že chce k nám vstúpiť. Musíme vychádzať k mladým ľuďom a jednoducho byť s nimi.

Ako?

Máme veľa darov a robíme množstvo apoštolátov, ako napríklad ľudové misie. Bratia majú kapelu, učíme na školách, sme aktívni v spoločenstvách, máme knižné vydavateľstvo. Záber je široký.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Lenže mladí sú dnes na sociálnych sieťach. Hovorí sa, že nie sú povolania, ale rehoľníkov vidím na internete a na sociálnych sieťach málo.

Bratia sa snažia aj v tomto smere niečo urobiť, ale určite to je téma dňa aj u nás. Musíme tam vstúpiť oveľa viac. Mám nádej, že sa to podarí.

Čo dnes mladého človeka privádza, aby vôbec „zaklopal“ na dvere kláštora?

Motivácie sú stále rovnaké, ako keď som vstupoval do rehole ja. Chcel som slúžiť a vnímal som dar spoločenstva. Dôležité bolo aj bratstvo a autentickosť chudoby. To sú momenty, ktoré vnímam aj teraz. Mladí majú radi vyhranenosť voči niektorým veciam. Vidím to aj na našich mladých bratoch, ktorí vstupujú do projektov, ktoré sa nesú v jednoduchosti a chudobe.

Aké napríklad?

Chceme potvrdiť našu prítomnosť na východe Slovenska v Markušovciach, kde už rok bratia pôsobia v pastorácii Rómov. To je iniciatíva mladých bratov, ktorí majú rozmer spolupatričnosti s chudobnými.

Hovoríte, že vás ubúda a starnete, pritom otvárate nový projekt. Natíska sa otázka, či niečo nebudete musieť zavrieť alebo ukončiť.

Určite to budeme musieť prehodnocovať. Sme však na tom tak, že môžeme otvoriť prítomnosť v Markušovciach.

Boli ste však napríklad v bratislavskej Rači, kde už nie ste.

Boli tam bratia, ktorí chodili na ľudové misie. Teraz žijú vo viacerých bratstvách, kde počas roka normálne fungujú. Ukázalo sa nám to ako dobrý model.

Takže zatiaľ nehrozí, že by ste museli zavrieť niektorý kláštor?

Zatiaľ nie.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Vrátim sa k ľudovým misiám. Ak farnosť požiada o ľudové misie, čaká na vás aj dva roky, na druhej strane ich máte „len“ osem za rok. Nie je to málo?

Spôsob ľudových misií je špecifický. Bratia idú do nejakej farnosti na celý týždeň, kde naplno fungujú. Nemôžu to robiť 52 týždňov v roku, musí to byť vyvážené s naším spôsobom života. Určite, pozvánok je veľa a bolo by možno dobré dať do toho viac energie a času, ale momentálne to tak nevidíme.

Bratia, ktorí chodia na misie, majú aj iné povinnosti a nie každý kapucín má predispozície na takúto špecifickú službu. Ale sú aj ostatní bratia, ktorí chodia na misie pomáhať so spovedaním alebo s duchovnými rozhovormi.

Vnímate aj na misiách rozdelenie v spoločnosti, ťažkosti po pandémii a podobne?

Určite vnímame rozdelenie a napätie, ľudia sú frustrovaní, niektorí aj úzkostní. Žijú v strachu a neistote. To nevidíme len na misiách, ale aj v spovedniciach či pri duchovnom sprevádzaní.

Z čoho majú ľudia strach?

(Ticho.) Bolo covidové obdobie, ľudia sa veľmi báli o zdravie a dôsledkov pandémie. Priblížila sa vojna, ktorá takisto rozdelila spoločnosť. Je tu strach z ekonomickej situácie.

Máme neziskovú organizáciu Doma u kapucínov, kde sa venujeme pomoci chudobným, a tam vnímam, že chudoba na Slovensku je veľký problém. Mnohí, ktorí majú problém, sa hanbia požiadať o pomoc alebo ani nevedia, kde ju hľadať.

Neziskovky robia na Slovensku veľmi dobrú prácu a sú veľmi podceňované a podfinancované a to je problém. Kto bude potom s tými ľuďmi pracovať? Vidíme to aj na sociálnych oddeleniach úradov, že zamestnanci nemajú čas na to, aby sa im venovali, viedli s nimi rozhovor a hľadali riešenie ich situácie.

Na druhej strane v médiách posledné roky počúvame, že životná úroveň rastie, a vidíme to aj v spoločnosti. Ľudia cestujú aj viackrát za rok na dovolenku do zahraničia, kupujú si drahé autá. Obrovské sumy dávame do hazardu…

Chudobné môžu byť mnohopočetné rodiny, ľudia, ktorí sú zdravotne hendikepovaní. Sú to aj ľudia, ktorí dávajú peniaze do hazardu a majú potom exekúcie.

Máme projekt na Vajnorskej v Bratislave, kde sú ubytovne. Žije tam veľa ľudí, ktorí si veľmi draho platia ubytovňu, no je tam nevhodné prostredie na bývanie. Keby odtiaľ chceli odísť, komerčné bývanie im nedá nikto.

„Keď príde rómska rodina s troma deťmi, nikto jej neprenajme byt, lebo sa bojí. Táto rodina by si to pritom dokázala platiť.“

Keď príde rómska rodina s troma deťmi, nikto jej neprenajme byt, lebo sa bojí. Táto rodina by si to pritom dokázala platiť. Ľudia žijú v ubytovni neraz v toxickom prostredí, chcú odísť, ale nemajú kam. A to sme v Bratislave. Potom máme veľa osamelých starých ľudí.

Mnoho ľudí, ktorým pomáhame riešiť existenčnú situáciu, potrebuje prejsť osobným bankrotom. Ale robia načierno, aby im nezobral všetko exekútor. Sú v slepej uličke.

Sú aj prípady, keď v rodine s malými deťmi jeden z partnerov ochorie. A aby sa zdravý partner postaral o chorého, ostane doma. Proces, kým dostane nejaké dávky, trvá niekedy pol roka a takáto rodina zrazu príde o dva príjmy. Pritom to môže byť rodina, ktorá si predtým žila celkom slušne. Často to ostáva na neziskovkách, aby týmto ľuďom pomohli.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Mnohí majú dilemu, ako reagovať na žobrajúcich ľudí na ulici. Dať či nedať peniaze? Aj vo vašom kostole v Bratislave často žobrú.

Ak sa rozhodnete dať niekomu na ulici pár eur, dajte mu, ale vedzte, že si za to kúpi alkohol alebo cigarety. Málokedy to ide na jedlo. Rozprávame o tom aj my a robíme osvetu, aby ľudia radšej podporili organizácie, ktoré systematicky pomáhajú.

Áno, aj u nás v kapucínskom kostole v Bratislave sú ľudia, ktorí žobrú, ktorí ostatných „otravujú“ až nevhodným spôsobom. Snažíme sa ich dostať preč, ale je to aj naša chyba, že sú tam. Ak v kostole raz dostanú peniaze, tak tam budú chodiť, lebo vedia, že ich dostanú.

„Ak sa rozhodnete dať niekomu na ulici pár eur, dajte mu, ale vedzte, že si za to kúpi alkohol alebo cigarety.“

Pritom títo ľudia majú priestor, od hladu nezomrú. Aj my im dávame jedlo. Vidíme, že organizácie, ktoré sa venujú ľuďom bez domova, potrebujú financie, aby dokázali pomáhať systematicky. Samozrejme, pre niektorých je pohodlnejšie sedieť pred kostolom a žobrať. To by ste boli prekvapený, koľko dokážu niektorí vyžobrať za jeden deň.

Koľko?

Veľa. Neodvážim sa to presne tipovať, ale niekedy to je aj 50 až 70 eur, niekedy aj viac. Ak má niekto dobré miesto, dokáže si niekedy vyžobrať aj stovku za deň. Veľakrát je za tým aj nejaký pasák.

Viete tých ľudí odtiaľ dostať, ak je za nimi pasák?

Ťažko. Veľmi záleží na tom, či ten človek chce vstúpiť do toho procesu, sú organizácie, ktoré sa tomu venujú, no často bezúspešne.

Kapucíni sú známi aj spovedaním, nielen v Bratislave spovedáte denne množstvo ľudí. Pri spovedi sa dnes rieši všeličo. Videl som nedávno video jedného českého kňaza, ktorý kritizoval, že spovedníci sa nevzdelávajú a často dávajú nevhodné rady. Formujú sa nejako vaši spolubratia?

Nedá sa povedať, že by sme v tomto smere robili pravidelné dlhodobé aktivity. Ale z času na čas si pozveme nejakého psychiatra či psychológa a máme školenie v rámci interného fóra. Mám nádej, že aj bratia sa vzdelávajú a chcú vzdelávať.

Myslím si, že spovedník by sa mal vedieť zorientovať a kompetentne zareagovať. Veľmi dôležité je slovo kompetentnosť. Viem v tom procese človekovi pomôcť alebo si uvedomím, že nie, a nasmerujem ho k odborníkovi, čo je dnes problém.

Majú kňazi za kým poslať človeka, ak vidia, že potrebuje odborníka?

Ľudia, ktorých máme na odbornej rovine, sú veľmi preťažení, dlho sa čaká a sú tam vysoké poplatky. Niektorí si to nemôžu ani dovoliť. Ale hlavný problém je, že nemáme dostatok odborníkov, za ktorými by sme mohli poslať ľudí.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Nie je to výzva pre cirkev, aby sa odborníci zosieťovali?

My to máme celkom dobre zosieťované, ale v štruktúre cirkvi je to náročné. Dá sa to robiť možno na úrovni diecéz.

Musíme tiež oddeliť sviatosť zmierenia a duchovné sprevádzanie. Ak to poviem zjednodušene, spoveď sa dá vybaviť za tri minúty. Prídem, vyznám hriechy, kňaz ma krátko povzbudí, dá mi zadosťučinenie a rozhrešenie.

Keď je niečo vážnejšie, dá sa dohodnúť iný termín, aby sa to riešilo. Niekedy spovedám sám alebo sme dvaja, v rade je tridsať ľudí a zasekne sa mi tam človek. No viem, že ho na iný rozhovor nedostanem, tak vtedy s ním veci riešim aspoň tam. Veľa vecí sa však dá riešiť mimo spovede.

Kňazi sú však vyťažení a rozumiem, že v niektorých farnostiach na to nemajú priestor. Myslím si, že my kňazi neraz nevhodne pomáhame kajúcnikom a namiesto povzbudenia ich ešte viac zakopeme.

V akom zmysle?

Človek neodíde zo spovede s radostným srdcom, že mu Boh odpustil hriechy, ale zlomený, že mu kňaz „naložil“. Teraz sa to stáva už menej, ale mávam skúsenosť, že ľudia sú sklamaní z prístupu kňaza.

Aj keď na druhej strane k povzbudeniu patrí niekedy aj napomenutie. No neviem, či dokážeme vždy odhadnúť, či to človek znesie alebo to práve vtedy potrebuje. Niekedy sa ako kňazi staviame do pozície, že my presne vieme, čo daný človek potrebuje.

Ako sa spovedáme na Slovensku? Berieme spoveď vážne alebo skôr formálne?

Formalizmus sa trocha vytráca. Vidíme to aj na spovediach pred sviatkami. Mávali sme tu rady, ľudia stáli až vonku. Deje sa to aj teraz, ale vidíme, že spovedí je menej. Vždy keď príde človek a chce vyznať svoju vinu, pre mňa to je dobrá spoveď.

Vytrácajú sa tzv. jednoročáci?

Aj to je možné. Zároveň odchádza do večnosti generácia starších, ktorá sa spovedala. Druhá vec je, že spoločnosť si zvyká na hriech.

Pamätám si, že na západe Austrálie, kde som rok slúžil v talianskej farnosti, mi starí Taliani hovorili, že my sa tu máme strašne dobre. A to je pre duchovný život zlé, ide bokom.

„Človek si zvykne, že zhrešil a nič sa nedeje. Hriech ide do roviny zľahčovania a necítime osobnú zodpovednosť.“

Človek si zvykne, že zhrešil a nič sa nedeje. Hriech ide do roviny zľahčovania a necítime osobnú zodpovednosť. U nás to vždy tak bolo, že toto a hento nesmieš a musíš, ináč budeš potrestaný. Ale v spovedi v prvom rade dostávame milosť od Boha žiť lepšie a požehnanie pre svoj život.

Cítiť teda zľahčovanie hriechov aj pri spovediach?

Skôr nie. Snažíme sa ľudí formovať aj cez plagáty a minibrožúrky s otázkami, aby sa dobre pripravili. Niekedy prídu a priznajú, že aj toto robili, že sa z brožúry dozvedeli, že to je hriech, no nemali poznanie.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Vnímate rozdiel v spovediach podľa regiónov?

Hriechy sú rovnaké. Vidím, že veľa mladých je úprimných a otvorených a nemajú problém vyznať aj citlivé veci. Záleží, z akého prostredia prichádzajú a ako boli formovaní.

Spomenuli ste vyťažených kňazov. Kňazi však často robia veci, ktoré by mohli robiť aj laici. Lenže laik si nesadne do spovednice a nie je ani veľa laikov kompetentných viesť duchovný rozhovor.

Ja by som si bez laikov neporadil. Ani naša organizácia Doma u kapucínov, ktorá sa venuje chudobným, by nefungovala bez ľudí zvonka.

„Musím povedať, že niekedy ani my kňazi nechceme pustiť ľudí k mnohým veciam. Bojíme sa. Ale čoho?“ 

Na Slovensku sme v tomto trocha pozadu. Potrebujeme o tom otvoriť širšiu debatu. Ako rehoľa máme výhodu, že sme rád pápežského práva a ja mám jurisdikciu ordinára. 

Keď vidím, že potrebujem do nejakých procesov pustiť laika, tak to môžem urobiť. V diecéze to je niekedy náročnejší proces. 

Musím povedať, že niekedy ani my kňazi nechceme pustiť ľudí k mnohým veciam. Bojíme sa. Ale čoho? Že nám budú vidieť do financií alebo ako žijeme, aký máme luxus? Musíme si to otvorene povedať. Aj my bratia kapucíni by sme mali žiť chudobne, ale máme sa dobre. 

Na Slovensku sme teda podľa vás pozadu v tom, že kňazi ešte nepustia do niektorých vecí laikov?

Ak to poviem expresívne, na Slovensku kňazi „padajú na hubu“. V západnom svete sa bez laikov nepohnú, lebo kňazi už nemajú kapacitné možnosti, aby to zvládli. Púšťajú laikov do vecí, o akých my ani nesnívame. Napríklad ja som bol predtým sekretár provinciála, no v niektorých západných provinciách to robí sekretárka. 

Naše nastavenie je také, že toto je naša polievka a musíme si to udržať. Je to však omyl. Cirkev je spoločenstvo veriacich, kde sú aj laici.

Kde by sa ešte mohli uplatniť laici?

Prvá vec – inštitút trvalého diakonátu, ktorý je na Slovensku ešte slabo v povedomí. Niektoré sväteniny alebo sviatosti môžu vysluhovať aj diakoni. Toto bude časom u nás otázka, lebo vidím, ako sa zapĺňajú semináre.

Alebo budeme pozývať kňazov z Ázie a Afriky. Na Slovensku ešte máme pocit, že všetko je v pohode, ale nie je to v pohode. Musíme pozerať na roky dopredu, a keď sa nespamätáme, potom bude neskoro.

Provinciál františkánov Juraj Andrej MihályPri výchove kňazov sa akoby zabúda, že dnes už nie je väčšina ľudí veriacich

Pavol Hudák

Máme sa teda mentálne pripraviť, že nám budú slúžiť kňazi z iných kontinentov?

Presne tak, to je úplne na mieste. Kedysi naši misionári opúšťali krajinu a išli k neznámym ľuďom, nás čaká, že misionári budú prichádzať k nám.

Ale ani medzi kapucínmi na Slovensku zatiaľ nemáte spolubrata z Afriky alebo Ázie.

Ešte nie, ale myslím si, že by to bolo zaujímavé. V Maďarsku už napríklad pôsobia bratia z Indonézie.

Vy nad tým neuvažujete?

Zatiaľ nie, ale aj to je cesta. V ráde máme väčšie územné jednotky, nazývané konferencie, a my sme v západnej s inými provinciami, kde je to úplný štandard. Na Západe takáto spolupráca je, chýba to zatiaľ u nás, v Česku, na Ukrajine či v Poľsku.

Prečo to tak je? Vystačíme si sami?

Zatiaľ, ale uvidíme dokedy.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová.

Aké máte výzvy na najbližšie tri roky ako provinciálny minister?

Chcem byť blízko bratom v ľudskej rovine. Povzbudzovať ich, byť s nimi a aj riešiť ich problémy.

Potrebujeme si otvoriť a prehodnotiť aj niektoré veci ako formácia a trvalá formácia. Je potrebné, aby sme sa vzdelávali aj v odborných veciach.

Máme aj štruktúry, o ktoré sa musíme starať. Nastavili sme si projekt v Pezinku, kde máme starý kláštor a aj novú budovu, ktorú sme opravili. Chceli by sme teraz opraviť starú časť, kde by vznikla nejaká duchovnovzdelávacia inštitúcia.

Pre mňa sú dôležité ľudské zdroje, ale sme zodpovední aj za hmotné dobro a musíme sa starať aj o staré kláštory a domy. Je to aj vďaka dobrodincom, bez ktorých by sme to nezvládli.

Čo znamená chudoba v roku 2024 pre kapucínov? Ako to vyzerá v praxi?

Nepatríme medzi chudobných, lebo máme čo jesť, kde bývať a prostriedky, aby sme fungovali. Máme autá, počítače, mobily, techniku, niekedy možno viac, ako by sme potrebovali.

Pre mňa je najdôležitejší rozmer transparentnosti aj bratskej súdržnosti. Peniaze, ktoré zarobíme, dávame do spoločnej kasy a potom predstavený domu s ekonómom alebo vikárom veci manažujú.

„Potrebujeme otvorene medzi sebou hovoriť aj o oblastiach sexuality. Je to normálna vec, že sa aj rehoľník zaľúbi.“

Čiže keď potrebujete nové topánky alebo bundu, pýtate si peniaze?

Prídem za predstaveným domu a poviem, čo potrebujem. Snažíme sa formovať, že aj keď máme nejakú potrebu, aby to nebolo to najdrahšie. Niekedy sa tomu nedá vyhnúť. Stane sa, že príde brat s drahým telefónom, ktorý mu niekto podaroval.

Snažíme sa žiť ako rodina a nikto nebude nad nikým stáť, že čo si kupuje. Je to ako v rodinách, že o sebe vieme. Keď idem von z kláštora na celý deň, tak to poviem spolubratom alebo predstavenému. Aj v rodine sme to tak mali. Rodičia si hovorili medzi sebou, čo idú kúpiť, vedeli sme o sebe, kto kde je.

Určite by som nás nenálepkoval, že sme chudobní, keď nás vidno bosých. Bolo by dobre, keby sme sa k chudobe vrátili oveľa viac.

V akom zmysle?

Otvorene hovoriť o financiách, robiť si analýzu, či veci, ktoré sme si kúpili za posledný čas, naozaj potrebujeme, či to nemohlo byť lacnejšie. No prehodnotiť potrebujeme aj poslušnosť a čistotu.

Čistotu? Veď to je hádam jasné, že by ste mali žiť v celibáte.

Potrebujeme otvorene medzi sebou hovoriť aj o oblastiach sexuality. Je to normálna vec, že sa aj rehoľník zaľúbi.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová.

Zaľúbený kapucín by to mal teda otvorene povedať predstavenému?

Mali sme prípad brata, ktorý chcel pomôcť nejakej žene. A zrazu sa hranica preskočila, zaľúbili sa a odišiel z rehole.

Zaľúbenie príde, a keby nikdy neprišlo, bolo by to nezdravé. Otvorenosť je pre mňa dôležitá. Prídem za predstaveným alebo nejakým bratom a poviem mu, že som zaľúbený, že to nedávam. Alebo poviem, že tu je žena, ktorá sa mi páči, a neviem, čo s tým.

Vtedy takého brata preložíte?

Pomôžem mu aj ináč. Pre mňa to je fantastický moment, že mi spolubrat dôveruje a hovorí mi o problémoch. Keby mi o tom nepovedal, je to ešte väčší problém ako to, že sa zaľúbil.

A čo poslušnosť?

Nefunguje to tak, že prídem za bratom a poviem mu: zbaľ sa, zajtra ideš na Island. (Smiech.)

Máte kláštory v meste aj vo vidieckom prostredí. Viem si predstaviť, že pre niekoho môže byť náročné chovať sliepky, ďalší nezvláda mestské prostredie. Môže sa kapucín vyjadriť k tomu, kam ide?

Môže. Zatiaľ to máme proporčne dobre rozdelené. Máme bratov, ktorí majú zimomriavky pred dedinou, a sú bratia, ktorí ich majú z mesta. Ako predstavený chcem rešpektovať, ak ma nejaký brat poprosí, aby som ho neposielal napríklad na Kremnické Bane, kde je chladno, hmla a nedá to tam.

Samozrejme, že sa s ním o tom rozprávam. Ak ako provinciál neviem naplniť dom, potom je otázka, či ho zavrieme alebo zmeníme spôsob života. Ani na dedine nemusia byť sliepky a hnoj, ktorý musíme kydať.

Má zmysel byť v takých malých obciach?

Má. Napríklad pri Hriňovej na Raticovom vrchu to majú ľudia z lazov bližšie k nám do kostola ako do dediny, ktorá je vzdialená aj niekoľko kilometrov.

Na malých dedinách niekedy kňazi vyhoria.

Máme výhodu, že žijeme v spoločenstve. Máme fantastických bratov laikov, teda tých, čo sú rehoľníci, ale nie kňazi.

Koľko máte takýchto bratov nekňazov?

Zhruba štvrtinu. Česká provincia má tridsať kapucínov, z toho sú asi pätnásti laici. My budeme mať teraz predstaveného brata laika v Žiline, hoci tam je päť kňazov. Na Kremnických Baniach máme brata, ktorý je zručný stolár. Pomáha ľuďom po celom okolí.

Čiže dostane napríklad zákazku na kuchyňu a vyrobí ju?

Presne tak. Má tam dielňu. Teraz urobil na Kremnických Baniach útulňu pre ľudí, ktorí idú Cestu hrdinov SNP. Ľudia ho poznajú. A nemaká len v dielni, ale je aj vychýrený spevák, chodí na všetky pohreby. Je tam roky a nepotrebuje sa realizovať ako kňaz. Má oveľa väčší dosah na ľudí ako niektorí kňazi.

Ako slovenskí kapucíni máte aj misiu na Islande. Ako to tam aktuálne vyzerá?

Sú tam dvaja kapucíni a máme tam ešte brata biskupa, ten je však v Reykjavíku. Bratia žijú šesťsto kilometrov na druhej strane ostrova v malej dedinke.

Prečo sú len dvaja?

Viacerí bratia išli na skusy a nedali to. Je to ťažké a drsné prostredie, kde istú čas roka nesvieti poriadne slnko, je tam zima, vietor, hmla a aj samota. Idete dvesto až tristo kilometrov, aby ste slúžili omšu, a prídu vám dvaja-traja ľudia a idete naspäť. Cestou odslúžite ešte dve až tri omše, na každú príde do desať ľudí. To je niekedy frustrujúce.

Som vďačný bratom, ktorí tam sú, a bol by som vďačný, ak by ich tam bolo viac. Len tam nemôžem nikoho poslať nasilu.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová.

Nerozmýšľali ste, že by ste tam pozvali bratov z inej krajiny?

Jasné, ale to je ten istý problém. Máme otvorenú komunikáciu s Poliakmi aj s bratmi z Filipín. Prvý ťažký moment je naučiť sa islandčinu, trvá to niekoľko rokov. A byť ešte aj v komunite s bratmi, s ktorými takisto nemáte spoločný jazyk, je potom o to náročnejšie.

Dáva vám táto misia aj napriek všetkému zmysel?

Áno. Ísť tam, kde nikto iný nechce – to máme aj v našich rehoľných konštitúciách. A Island nie je lukratívny. Lukratívny je na desaťdňovú dovolenku.

Áno, polárna žiara, termálne pramene, vysoká životná úroveň…

… jasné a idete na ryby. (Smiech.) Týždeň vydržíte, ale ak máte v takomto prostredí žiť roky, počas ktorých beriete vitamín D, aby ste prežili, už to nie je dovolenka.