Sto rokov saleziánov na Slovensku O príchod saleziánov žiadali všetci biskupi. V Šaštíne začínali so štyrmi stoličkami

Písal sa 7. september 1924. V záhorskej dedine Borský Mikuláš zastal pred farou vyleštený panský koč. Prenajal si ho miestny dekan Karol Nečesálek, ktorý doň nasadá so svojím kaplánom Augustínom Karmašom a s dvoma saleziánmi Viliamom Vagačom a Jozefom Bokorom, ktorí majú na druhý deň 8. septembra prevziať v Šaštíne správu miestnej farnosti aj Chrám Sedembolestnej Panny Márie.

„Ja som sa až hanbil takto cestovať. Prišlo mi na myseľ, že Pán Ježiš sa kedysi niesol do Jeruzalema iba na oslici. A nás chudobných saleziánov vezú dva parádne tátoše,“ napísal po rokoch vo svojich pamätiach Viliam Vagač.

Na hranici chotárov medzi Šaštínom a Borským Mikulášom kočiar zastavil.

„Tu nás srdečne privítala delegácia mestečka Šaštína,“ spomína si Vagač v rokoch 1961 – 62. Na privítaciu reč starostu odpovedal takto: „Dúfam, že Šaštín sa v saleziánoch nesklame a že Panna Mária nám bude pomáhať. Prišli sme z Talianska do republiky nie odpočívať, ale pracovať na poli duchovnom i kultúrnom. A keď azda neskôr jeden či druhý na poli práce odpadne, nastúpia po nich svieže sily, aj dvaja, traja odrazu.“

Vagač, ktorý si neskôr prešiel aj komunistickým žalárom, ďalej opisuje, ako ich privítala organizácia Orol. Pri kalvárii, kde bola krížová cesta a zídení pútnici z celého okolia – keďže bolo pred sviatkom Narodenia Panny Márie –, sa pripojili k sprievodu ďalší ľudia.

„Teda 8. septembra 1924 nám dala Panna Mária do opatery slávne pútnické miesto Šaštín. Ôsmeho septembra sme už obaja – don Bokor i ja – spovedali, bolo veľa svätých prijímaní, kázali sme i slávili bohoslužby,“ dodáva Viliam Vagač. Takto opisuje príchod saleziánov text v časopise Don Bosco dnes.

Prečo však saleziáni začali svoje dielo práve v Šaštíne?

Dona Bosca podporovali aj ľudia zo Slovenska

Don Bosco (1815 – 1888) bol už počas svojho života známy nielen v Európe, ale aj v Južnej Amerike, kde ešte v jeho dobe pôsobili prví saleziánski misionári. Aj na území dnešného Slovenska boli ľudia, ktorí donovi Boscovi posielali milodary alebo mu písali.

Mnohí sa o ňom dozvedeli napríklad z maďarských časopisov. Konkrétne príklady uvádza vo svojom blogu kňaz a bývalý salezián Jozef Červeň, ktorý pred dvadsiatimi rokmi podrobne písal o histórii príchodu saleziánov na Slovensko.

Ešte v roku 1877 mala možnosť vidieť dona Bosca skupina Slovákov. Bol medzi nimi aj istý pán Ochaba zo Štefanovej pri Trnave, ktorý bol v tom čase v Taliansku ako vojak.

V jeden deň bol svedkom procesie v mestečku Major. Mešťania im s hrdosťou ukazovali v procesii istého ctihodného kňaza a rozprávali o jeho zázrakoch a činoch.

Provinciál saleziánovZostať verným Bohu niekedy znamená aj opustiť rehoľu

Imrich GazdaPavol Rábara

Dona Bosca mnohí prosili o pomoc, medzi nimi aj kňaz Ján Boll zo Závodu. Ten sa dočítal v časopisoch o duchovných a telesných uzdraveniach a iných podivných veciach, ktoré Boh konal prostredníctvom Jána Bosca. Keďže mal zdravotné ťažkosti, obrátil sa listom do Turína na dona Bosca a prosil ho, aby mu u svojej Pomocnice kresťanov vyorodoval milosť úplného zdravia. 

Don Bosco, hoci bol zavalený prácou, odpovedal neznámemu oltárnemu spolubratovi do cudzej a pre Talianov celkom neznámej krajiny.

V liste mu poslal farebný obrázok Pomocnice kresťanov s dvanástimi apoštolmi a na druhej strane obrázka napísal po latinsky: „Mária nech Ti bude pomocnicou v živote, oporou v nebezpečenstve, útechou v hodine smrti a radosťou v nebesiach. Máriu maj stále na mysli, Máriu často vzývaj o pomoc. Pôst a modlitba Ti budú osožiť nadovšetko.“ A na konci bol podpis „v Turíne 23. júna 1883, Ján Bosco, kňaz“.

Tento obrázok dlhé roky visel na stene v kláštore v Šaštíne, po likvidácii reholí komunistickým režimom sa však stratil.

Z územia Slovenska viacerí posielali milodary do Turína. Dozvedeli sa o saleziánskom diele a chceli prispieť. V roku 1941 František Heteš, roľník z Kátloviec, hovoril, že si dobre pamätá, ako jeho nebohý otec posielal milodary donovi Boscovi.

Rok po smrti dona Bosca vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave jeho 190-stranový životopis ako podielovú knihu, jej autorom bol hornoorešiansky farár Pavol Jedlička.

Aj vďaka tejto knihe sa o saleziánoch a donovi Boscovi dozvedeli prví chlapci z územia dnešného Slovenska a začali hľadať spôsoby, ako sa dostať do Talianska.

Salezián Viliam Vagač. Foto: archív slovenských saleziánov

Prvým slovenským saleziánom sa stal Alojz Hudek, ktorý pochádzal zo Svätého Jura, neskôr pôsobil ako misionár v Južnej Amerike a zomrel v Lime. K saleziánom ho prijali v roku 1905.

V tom čase už bol u saleziánov na štúdiách aj Ladislav Stano z Ružomberka a spomínaný Viliam Vagač, ktorý neskôr založil saleziánske dielo na Slovensku.

Prví mladíci, ktorí odišli z územia Slovenska študovať do Talianska k saleziánom, začali potom po prvej svetovej vojne robiť doma nábor na štúdiá v Taliansku.

Záujem bol taký veľký, že predstavení o krátky čas zriadili slovenský ústav v obci Perosa Argentina neďaleko Turína.

Viliam Vagač chodil dokonca po slovenských farnostiach s obrázkami na skle, neskôr používal diapozitív a potom pre záujemcov o štúdium stanovil miesto a dátum na pohovory.

V roku 1922 sa hlásilo na štúdiá do Talianska až 216 mladíkov, píše don Jozef Luscoň v publikácii Veselo o saleziánoch. To však bolo nad reálne možnosti, a tak boli prijatí „iba“ štyridsiati.

Mnohí z nich sa neskôr stali saleziánmi a boli pri zrode saleziánskeho diela na Slovensku.

Foto: archív saleziánov na Slovensku

Výpravy chlapcov k saleziánom organizovali aj klerici František Sersen a Ján Hlubík. Jozef Luscoň píše, že Viliam Vagač bol veľmi zdatný aj v cirkevnej, aj v ekonomickej diplomacii.

Po tom, ako bol v júni 1919 v Osvienčime vysvätený za kňaza, napísal hlavným predstaveným memorandum, kde požiadal o založenie saleziánskeho domu na Slovensku. Po druhom memorande dovolil dnes blahoslavený Filip Rinaldi, druhý nástupca dona Bosca, založiť už spomínaný dom pri Turíne.

Podľa článku v časopise Don Bosco dnes študovalo v Perose Argentine v školskom roku 1922/23 devätnásť chlapcov, o tri roky neskôr ich tam bolo už osemdesiat.

Cieľom Viliama Vagača však bolo začať pôsobiť na Slovensku. Na to bolo potrebné pozvanie niektorého biskupa. „V tom problém nebol, lebo saleziánskemu dielu boli naklonení viacerí slovenskí biskupi, hľadali sa však vhodné priestory,“ píše Jozef Luscoň.

Predstavitelia cirkvi si uvedomovali, že nová rehoľa bude darom pre Slovensko, keďže povojnová situácia bola zložitá.

„Čo by ste sa po svete túlali, mládeže máme aj na Slovensku dosť!“

V januári 1924 sa v Žiline konala mimoriadna biskupská konferencia, ktorá vydala Ohlas slovenských biskupov katolíkom celého Slovenska. Takto biskupi oznámili, že chcú v každej diecéze otvoriť saleziánsky dom pre mládež. Ohlas sa čítal v kostoloch cez nedeľné bohoslužby ako pastiersky list.

„Stodvadsať slovenských saleziánov volá k nám z Talianska: ,Pripravte nám malý útulok na Slovensku!‘ A my by sme ich tam mali nechať?!“ píše sa v úvode storočného listu, ktorý zostavil biskup Kmeťko.

Biskupi v liste poukázali na to, ako don Bosco zachraňoval opustenú a potulujúcu sa mládež, vyzdvihli, že po celom svete tisíce mladíkov našlo záchranu v saleziánskych ústavoch, kde sa vyučili za dobrých remeselníkov alebo kňazov, a že sa stali vzorom pre svojich spoluobčanov.

„Dielo ctihodného Dona Bosca, spoločnosť saleziánov podivuhodnou rýchlosťou sa šírila. Apoštolská horlivosť zakladateľa oduševnila mnohých, pridali sa k nemu a stali sa spolupracovníkmi. Jeden za druhým sa zakladali nové ústavy, každá krajina, každé väčšie mesto chcelo mať saleziánsky ústav, chcelo sa stať účastným na veľkom požehnaní tohto diela.

Poľsko nedávno slávilo 25-ročné jubileum založenia prvého saleziánskeho ústavu poľského. Len my, Slováci, ešte nemáme takého ústavu! Slovenských saleziánov máme, ale slovenského ústavu na Slovensku ešte niet!“ píše sa v biskupskom liste.

Radca saleziánov pre pastoráciu mládežeAk vieme dať mladým hlbšie ponuky, mnohí na to odpovedajú

Pavol Hudák

Biskupi ďalej skonštatovali, že 120 mladíkov je prinútených byť v cudzine, lebo na Slovensku ústav nie je.

„Medzi slovenskými saleziánmi sú už aj kňazi, ktorí len na vhodný okamih čakajú, aby mohli tu účinkovať a dielo saleziánske sem presadiť. A jako by to bolo potrebné! 

Koľko máme opustenej a chudobnej mládeže, ktorá nemajúc nikoho, vyrastá bez dobrej výchovy, skazí sa a stáva sa nešťastnou na vždy pre seba, pre národ a pre cirkev. Či by sa táto mládež nemala zachrániť? Prečože by naša slovenská katolícka mládež mala postrádať požehnanie saleziánskeho diela?“ pýtali sa vtedy biskupi.

Pastieri ďalej oznámili, že už v roku 1925 chcú saleziánom umožniť otvoriť prvý ústav, čo sa napokon podarilo skôr.

Biskupi vyzvali aj na podporu tohto diela a vyzvali zvlášť kňazov, aby sa pričinili o to, aby saleziáni mohli čím skôr začať na Slovensku svoje dielo.

Jozef Luscoň si v liste biskupov všíma vetu určenú saleziánom: „Čo by ste sa po svete túlali, mládeže máme aj na Slovensku dosť!“

Biskupi poslali list aj saleziánom do Turína. Keď si ho prečítal Filip Rinaldi, viackrát zopakoval vetu: „To sa nám ešte nestalo!“

Keď sa ho pýtali, čo tým mysli, radostne zvolal: „Nikdy v dejinách našej spoločnosti sa ešte nestalo, aby všetci miestni biskupi podpísali žiadosť o príchod saleziánov do niektorej krajiny.“

Príchodu saleziánov na Slovensko tak už nestála v ceste žiadna právna prekážka. Bolo však ešte treba nájsť vhodné miesto. Saleziáni potrebovali nielen kostol a miesto na bývanie, ale bolo treba nájsť aj priestory pre študentov – na štúdium i bývanie.

Salezián Jozef Bokor. Foto: archív slovenských saleziánov

S ponukou sa hlásili Košice, Teplička nad Váhom, Trenčín, Kremnica, Ružomberok a Nitra. 

„Napokon dekan Karol Nečesálek pošepkal saleziánom aj trnavskému biskupovi Pavlovi Jantauschovi, že by saleziáni mohli prísť do Šaštína,“ konštatuje sa v brožúrke Veselo o saleziánoch.

Šaštínsku baziliku s kláštorom vybudovala rehoľa pavlínov, na slávnostnej vysviacke chrámu v roku 1762 bola prítomná aj cisárovná Mária Terézia. Jej syn Jozef II. však o 24 rokov neskôr pavlínov zrušil, a tak 19 členov pavlínskeho rádu zo Šaštína odišlo do Poľska. Od marca 2017 pôsobia v Šaštíne opäť pavlíni.

Späť však k saleziánom, ktorí po prípravách 7. septembra 1924 prišli do Šaštína a na druhý deň už spovedali a slúžili omše.

Keď prišli o týždeň do Šaštína neohlásene biskupi Kmeťko, Jantausch a Vojtaššák a s nimi ešte dvaja preláti, saleziáni ich nemali ani kde posadiť. Mali len štyri stoličky. Jeden z prelátov si musel sadnúť na kufor a saleziáni stáli.

Biskup Kmeťko vtedy údajne poznamenal, že taký chudobný nebol hádam ani don Bosco. Do reči zasiahol bývalý šaštínsky administrátor Emil Czabel, ktorý saleziánov asi tri týždne učil, ako fungujú farnosť a púte, a zasväcoval ich do všetkého, aby mohli spravovať pútnické miesto.

„Vaše excelencie, aby ste vedeli, títo saleziáni nechcú piť na obed ani víno. Vraj šporujú na stoličky,“ poznamenal Czabel.

Vtedy biskup vytiahol dve-tri tisícky a podal ich saleziánom s tým, že je to príspevok na stoličky. Ostatní biskupi a preláti urobili smejúc sa podobne. Viliam Vagač v spomienkach píše, že potom odišli spokojní do Trnavy, lebo videli saleziánskych kňazov veselých.

100-ročný salezián Jozef HrdýK saleziánom šiel kvôli futbalu, neskôr futbalistov predával

Pavol Hudák

Dvadsiateho prvého októbra 1924 prišli do Šaštína prví chlapci z Talianska spolu s tými, ktorých prijali zo Slovenska. Bolo ich približne päťdesiat.

Saleziáni po príchode do Šaštína objednali vo Veľkej Bytči 50 železných postelí a miestnym stolárom dali vyrobiť stoly, lavice a ďalší potrebný nábytok. Do zimy potrebovali zohnať aj koberce, periny, vankúše a ďalšie veci. Okrem strechy nad hlavou a pár kúskov nábytku nemali totiž nič.

Prví chlapci museli po príchode istý čas spať na slamníkoch, no saleziánske dielo sa začalo na Slovensku šíriť a rásť.

Už v auguste 1925 saleziáni otvárajú noviciát vo Svätom Beňadiku s prvými 15 novicmi.

V roku 1928 je zriadená Juhoslovansko-československá inšpektória (dnešná provincia). Patrili do nej domy v Šaštíne, vo Vrábľoch a Svätom Beňadiku. V roku 1935 bola zriadená samostatná Československá inšpektória.

Saleziáni s chlapcami v bazilike v Šaštíne. Foto: archív saleziánov na Slovensku

Dnes má slovenská provincia 179 saleziánov, na Slovensku pôsobia v 22 strediskách v 17 mestách. V slovenskej provincii sú aj piati cudzinci, z Indie, Burundi, Jakutska a Južnej Kórey.

Slovenskí saleziáni ako misionári pracovali a pracujú v 50 krajinách sveta.

Do slovenskej provincie patria aj misie v ruskom Aldane a Jakutsku a v azerbajdžanskom Baku. Rozhovor s misionárom v Jakutsku Jozefom Tóthom sme priniesli aj na stránkach Sveta kresťanstva. 

Najstarší slovenský salezián má 101 rokov, je ním Jozef Hrdý. Viac si o ňom môžete prečítať tu.

Rehoľa saleziánov patrí medzi najväčšie na svete, má viac ako 14-tisíc kňazov a bratov, ktorí pôsobia v 136 krajinách sveta. Pomenovanie saleziáni je odvodené od patróna rehole svätého Františka Saleského, ktorého si don Bosco veľmi ctil.