Vedie chvály a spieva väzňom Boh nechce len naše zodraté kolená, ale aj našu oslavu. Keby tomu ľudia verili, chvály by im nepripadali divné

Cirkev na Slovensku by potrebovala „prebudenie v radosti“, myslí si 22-ročný spevák skupiny Rods Jakub Slaninka, ktorý spolupracuje s projektom Godzone, s Timothy Worship Centrom a pomáha v službe väzňom. Vnímanie chvál podľa neho súvisí s tým, ako ľudia vnímajú samotného Boha. „Keď chválim v radosti, som presvedčený, že Ježiš sa raduje so mnou. Keď začneme vnímať Boha takto, že sa s nami teší a nechce vidieť len naše zodraté kolená, vtedy nám začne chvála pripadať ako niečo úplne prirodzené,“ hovorí v rozhovore Slaninka.

Poslanie dnešných kresťanov vidí v tom, aby boli „normálni“. „Lebo my sme často buď dosť uletení, alebo málo zaangažovaní. Niekedy nám chýba zlatý stred, že viem ísť na kávu s kolegom, porozprávam sa s ním o biznise a zároveň mu môžem povedať, ako žijem život s Bohom,“ tvrdí mladý spevák.

Rozpráva tiež o tom, ako napriek kresťanskej výchove zišiel z cesty aj ako sa rozhodoval, či zostane v katolíckej cirkvi. „Dnes som šťastný, že som zostal, pretože to bohatstvo, ktoré má naša cirkev, je naozaj nesmierne. Až teraz začínam chápať mnohé veci, ktoré mi nedávali zmysel,“ povedal Slaninka.

V rozhovore tiež hovorí, že sa chce venovať mladým ľuďom, z ktorých mnohí majú problém s identitou a nepomáha im, že ich spoločnosť označuje za krehké snehové vločky. „Tie decká prijali nálepky, ktoré nie sú pravdivé. Považujem za svoje poslanie odkrývať im, že sú vzácni, že nie sú len tak do počtu ako stratená generácia, ktorá je obeťou sociálnych sietí,“ povedal spevák. 

Mnohí rodičia túžia po tom, aby ich deti rozvíjali svoj život viery, ktorý sa v nich odmala snažili podnecovať, a to aj keď dospejú a rozhodujú sa už samy za seba. Vy vediete chvály, pomáhate vo viacerých kresťanských projektoch, chodíte k väzňom, z vašich svedectiev vyznieva, že máte živý vzťah s Bohom. V akej rodine ste vyrástli? Čo vás formovalo?

Moji rodičia boli sami vychovaní vo viere, ale bolo to také tradičné a v určitom bode sa rozhodli pre niečo viac. Boh veľmi zaujímavým spôsobom zasiahol do ich životov. Stretli sa na nejakej kresťanskej akcii, kde mamina spievala a tatino sa do nej zaľúbil. Začali tak spolu prežívať vieru. Chodili do spoločenstva a hovoria mi, že keby nebolo spoločenstva, nie sme ani my s bratmi, ani oni tam, kde sú. Takže naši ma viedli k viere a stále ma pozývali, aby som bol toho súčasťou.

Ale najdôležitejšie je, že keby moji rodičia nežili to, čo mi hovorili, že mám žiť, úplne by som sa na to vykašľal. Ale keď chce rodič priviesť svoje dieťa k Bohu, musí to sám žiť a musí mať správnu motiváciu – poznávať Boha, nielen to, aby z jeho detí vyrástli slušní ľudia.

Kľúčové pre deti sú zdravé vzťahy. Čo neznamená, že sa moji rodičia nehádali (smiech), ale vždy som videl, že im išlo o vzájomné pochopenie, odpustenie a zároveň u nás vládla úplná úprimnosť a otvorenosť. Vždy boli voči mne transparentní, a tak som nemal dôvod neveriť im, že ich viera posúva. Nebola to pre mňa fikcia, ale niečo, čo sme prežívali aj doma.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V čom sa život v spoločenstve odrážal najviac na vašej rodine?

Keď som bol dieťa, presťahovali sme sa na Kopánku v Trnave, kde je saleziánske stredisko, takže sme tam chodili odmala na stretká, neskôr sme my boli animátori pre mladšie deti, čo bola istá formácia. Ak by som nemal partiu u saleziánov najmä v období základnej školy, asi by to bolo u mňa ešte oveľa kritickejšie, než to napokon bolo. Vo veku, keď by som sa hral asi inde, som sa hral s ľuďmi, ktorí boli z deväťdesiatich percent z veriacich rodín.

Aj ten, kto od mala vyrastá vo veriacej rodine, musí v staršom veku urobiť rozhodnutie, akou cestou chce ísť. Ako to bolo u vás?

U mňa nastal zlom asi v období puberty. Pred pubertou som bol poslušný Jakubko, ktorý chodil do kostola, do spoločenstva, čítal Božie slovo, a potom prišiel bod, asi v ôsmom ročníku, keď mi to začalo pripadať trápne. V kolektíve základnej školy to bolo ťažšie. Mal som veľa spolužiakov, ktorí išli úplne iným smerom, boli z rozvedených rodín a ja som typ, ktorý potreboval byť stredobodom pozornosti. Takže som robil veci, ktoré neboli v súlade s tým, ako som chcel žiť. Vtedy som si to až tak neuvedomoval.

V niečom to zašlo priďaleko a od viery som sa vzdialil napriek tomu, že rodičia z môjho pohľadu neurobili žiadnu chybu a pri vedení k viere spravili všetko, čo mohli. Prešiel som si tým obdobím. Mamina doteraz hovorí: „Vieš, Jakub, ty keď si neprišiel domov, modlila som sa hovorila som Bohu: ,Bože, toto nie je moje dieťa, to je tvoje dieťa, postaraj sa o neho, kdekoľvek je. Ja teraz nemôžem pre to nič spraviť.‘“

Keď som potom začal chodiť na Gymnázium Angely Merici, začal som tam stretávať viac ľudí, ktorí mali vzťah s Bohom, a vo mne sa začal vnútorný boj. Stále som bol pútač pozornosti, ktorý tam chcel zaujať, a zároveň sa vo mne bilo, že som dobrý chlapec a to by som nemal. Zažil som tam pár kľúčových vzťahov, ktoré ma priblížili k Bohu a k zamysleniu, či naozaj to, čo robím, má zmysel. Bola to Božia milosť, že som stretol ľudí, ktorých som stretol, a potom som len hovoril áno.

Pamätáte sa v tomto procese na nejaký bod zlomu?

V roku 2019 na CampFeste som sa definitívne rozhodol, že dávam Bohu úplne všetko a chcem skončiť s kompromismi. Tam som sa začal sám od seba modliť a považujem to za svoje obrátenie. Dovtedy som načítaval, že potrebujem zmeniť niektoré veci v živote. Už rok predtým sa ma Boh dotkol na Godzone Tour, ale akoby som vtedy ešte nedokázal odovzdať všetko. Poznám svedectvá ľudí, ktorí zažili niečo extrémne a ich život sa „našupu“ zmenil. V mojom prípade išlo o dlhší proces rozhodovania, musel som púšťať veci, lebo som vedel, že keby som ich nepustil, nevedel by som byť naplno s Bohom.

Moja krstná mama mi zvykla hovoriť: „S kým si, taký si.“ Tak som jej hovoril: „Jejda, toto mi nehovor, no a čo, že mám takú partiu…“ Postupom času som však zistil, že to je pravda, že keď som sa začal neskôr obklopovať ľuďmi, ktorí kráčali dobrým smerom a vyžarovala z nich svätosť, aj ja som sa začal meniť, začal som inak zmýšľať a začal som sa im podobať. Vtedy som spravil jedno rozhodnutie, do ktorého by som pozval všetkých mladých – opustiť starú partiu, pokiaľ na nich nemá dobrý vplyv. Aj keď boli vtedy na mňa kamaráti nahnevaní a mysleli si, že som strašne mimo, myslím, že s odstupom času to chápu, dokonca by možno spätne urobili to isté.

Nemyslíte tým asi to, že sa prestanem stretávať s ľuďmi, ktorí majú iné presvedčenie, ale skôr prehodnotiť, kým sa obklopujem a komu tak dovoľujem, aby ma ovplyvňoval.

Áno, presne. Nie je to o tom, že sa nebudem baviť s ľuďmi zo sveta. Ale ak tí ľudia tvoria môj úzky kruh, ktorý ma najviac ovplyvňuje, a ja s nimi prežívam svoj život, pijem s nimi a fajčím trávu, nedokážem žiť naplno s Bohom, lebo robím kompromisy so svetom.

Keď sa tínedžeri pýtajúNepotrebujú kázanie, ale vypočuť a vyrušiť otázkami

Mária Melicherová

Takže vaše obrátenie pred piatimi rokmi súviselo s rozhodnutím modliť sa?

Bola to veľmi silná skúsenosť, Boh sa ma dotýkal celý čas CampFestu, ale obzvlášť ma zasiahla jedna prednáška o modlitbe a čítaní Božieho slova. Stalo sa to pred piatimi rokmi a znova sa vraciam k tomu, ako potrebujem čítať Sväté písmo a viac sa sýtiť Božím slovom. Boh k nám hovorí po biblicky. Najjednoduchšia komunikácia medzi nami je, že keď čítame Písmo, tie slová, ktoré sú on sám, dostávame pod kožu, do srdca, mysle, a keď sme tie slová už predtým prijali, komunikácia tak môže byť oveľa jednoduchšia.

V podcaste God bless ste hovorili aj o svojom rozhodovaní, či zotrváte v katolíckej cirkvi.

Mal som obdobie, keď som nevidel zmysel v katolíckej cirkvi. Mal som pocit, že sme veľmi zastaraní, pomalí… V tom období začalo aj pár blízkych ľudí viac inklinovať k nejakým protestantským zborom a ja som začal pochybovať, či som v katolíckej cirkvi správne.

Čo nakoniec rozhodlo, že ste ostali?

Pamätám sa na jeden moment, ktorý bol kľúčový. Bol som u babky, kde som sa učil na maturitu. Keď som sa modlil, mal som taký obraz, kde bolo neobrobené pole a na začiatku tohto poľa boli zakopané motyky. Boh mi vtedy hovoril, že to sú motyky ľudí, ktorí odišli z katolíckej cirkvi a ich úlohou bolo obrábať túto pôdu, a ja som tam tiež mal svoju motyku. Vtedy som mal úplnú istotu, že mám byť v katolíckej cirkvi a to je moje miesto pôsobenia. A neznamená to, že neslúžim aj v iných denomináciách, ale viem, že mojím domovom je katolícka cirkev. A potom sa to rôzne potvrdzovalo, mal som veľa rozhovorov s kňazmi, lídrami. Oslovovali ma aj príbehy konvertitov na katolícku vieru ako Ulf Eckman.

Dnes som šťastný, že som v katolíckej cirkvi, pretože to bohatstvo, ktoré má naša cirkev, je naozaj nesmierne. Až teraz začínam chápať mnohé veci, ktoré mi nedávali zmysel. Keď si spomeniem, ako som chodil na omšu a absolútne som nevedel, ktorá bije, len som si to tam odsedel. Teraz je to úplne iné, teším sa, že prijmem Krista v eucharistii, je to úplne iný rozmer svätej omše. Už je to o tom, že Kristus je v strede toho celého, a to sa mi na tom páči. Aj keď chválime, niekto môže zobrať do centra tú kapelu, aj pri hocijakej inej modlitbe sa môže dostať do centra ten, kto sa modlí. Na svätú omšu idem s jediným zámerom – prijať Krista v eucharistii. Je mi úplne jedno, kto ju celebruje, ak to robí s čistým srdcom a príde tam k premene. Samozrejme, liturgia slova je tiež podstatná.

Odchádzam z omše s tým, že viem, že Kristus je vo mne, a aj keby som mal akékoľvek ťažké obdobie, viem, že môžem ísť na omšu, prijať Krista a tam sa nedejú žiadne kompromisy.

Takže najväčšie bohatstvo katolíckej cirkvi vidíte v eucharistii?

Je toho viac, ale to je to, čo aktuálne najviac prežívam. Práve som sa vrátil z festivalu David´s Tent v Anglicku, kde bolo 72 hodín nepretržitej chvály, a bol som z toho celého extrémne povzbudený. Boli tam chválové kapely, ktoré roky sledujem na YouTube a Spotify, a tam som ich videl naživo. Ale zažil som aj niečo viac.

Išlo o nedenominačný festival, ktorý sa konal aj v nedeľu a nevedel som, ako sa dostanem na svätú omšu, keďže to bolo ďalej od mesta a nemal som auto. Hneď na druhý večer som stretol ženu z Anglicka, modlili sme sa spolu za prebudenie medzi generáciami v našich rodinách. A zrazu vysvitlo, že sme obaja katolíci a hneď mi hovorí: „Vieš o tom, že každý večer o siedmej je svätá omša?“ Tak som sa začal smiať a hneď v ten večer som išiel na svätú omšu. A bolo to krásne, že na nedenominačnom festivale som podrástol v katolíckej viere, pretože to, čo sa tam dialo, bolo fakt neskutočné. Bol tam kňaz s dlhou bradou, mal „brutálnu“ kázeň a po omši mi hovorí jeden kamarát, že je to kazateľ z Írska, ktorého sleduje na YouTube 70 000 ľudí.

Hoci platí, že centrom svätej omše je Kristus, myslím, že kňazi môžu dosť ovplyvniť, akým spôsobom ju budú viesť. Či to pojmú ako oslavu, alebo nejakú povinnosť. A to potom ovplyvňuje aj tých, ktorí tam sedia a ešte nechápu, o čo pri omši ide. Je to podobné, ako keď učiteľka niečo vysvetľuje spôsobom, že pri tom zaspávam, alebo to vysvetľuje tak, že ani nezažmúrim oka, lebo nechcem prísť o niečo dôležité. A to bol rozdiel, ktorý som cítil na svätých omšiach na festivale. Na tých kňazoch bolo tak cítiť, že majú intímny vzťah s Bohom, že čokoľvek povedali, bolo neskutočne silné a hýbalo to so mnou. Myslím, že stred toho všetkého je svätosť. Ak my budeme žiť svätosť a kňazi budú žiť svätosť, obaja budeme tomu všetkému rozumieť.

Takže mladých podľa vás nepritiahne ani tak omša, kde bude viac šou, svetiel a charizmatického prejavu, ale kde budú svätí kňazi?

Som presvedčený, že keď kňaz žije svätosť a je s Bohom naplno, cítiť to. Nemusí tam byť „šouka“, ale tá svätosť je neskutočne nákazlivá, oveľa viac ako svetská sláva. Či Pater Pio, alebo akýkoľvek svätý kňaz, je to na nich veľmi príťažlivé. Rozdiel medzi tým, keď je niekto slávny a svätý je v tom, že keď niekoho slávneho spoznávame bližšie, zistíme, že to je škrupina, a netúžime ho viac spoznávať. Ale svätého človeka chceme spoznávať stále viac, lebo vidíme, že buduje zdravé vzťahy a nie je to len výmysel.

Jakub Slaninka je spevákom kapely Rods. Foto: súkromný archív J. S. 

Niektorí ľudia si myslia, že pri chválach ide viac o formu a emócie než o modlitbu. Ako to vnímate vy?

Tak ako svätú omšu potrebujem v niečom pochopiť a začať túžiť po Kristovi v eucharistii, podobne na chvály idem preto, aby som sa tam stretol s Kristom. Pre mňa osobne majú chvály viacero spôsobov. Niekedy je pre mňa chvála a uctievanie iba byť pri Kristových nohách, keď prežívam niečo ťažšie. Plačem tam a vylievam mu srdce a pri tom ho uctievam, aký je. Ako tá žena z evanjelia, ktorá Ježišovi zmáčala nohy svojimi slzami a utrela mu ich svojimi vlasmi a natrela olejom a Ježiš to označil za niečo, čo mu prejavilo veľkú úctu, a vyzdvihol ju pred vysokopostavenými mužmi.

Niekedy je chvála pre mňa uctievanie, ako keď Dávid napísal niekoľko desiatok žalmov o oslave. Vyvyšujem Ježiša za to, kým je, že je svätý, mocný, a vyznávam to. A tretí spôsob je pre mňa to, že uctievam v radosti. Teším sa z toho, že som s Bohom, a z toho, čo všetko urobil v mojom živote.

Možno niekedy ide aj o to, že máme obmedzený pohľad na Ježiša. Keď chválim v radosti, som presvedčený, že Ježiš sa raduje so mnou. Nevidím ho zamračeného, ale usmiateho. Ježiš sa na mňa usmieva, teší sa zo mňa. Keď mi moja mamina hovorí, že ma miluje, nemračí sa pri tom, ale hovorí mi to s radosťou a láskou. Keď začneme vnímať Boha takto, že sa s nami teší a nechce vidieť len naše zodraté kolená, vtedy nám začne dávať zmysel aj chvála a začne nám pripadať ako niečo úplne prirodzené. Nebude to už niečo, že jejda, čo sa to tu deje.

Mnoho ľudí naráža na zdvihnuté ruky. Pardon, ale keď má niekto pri športe oslavný pokrik alebo keď sú skejťáci a majú svoje gestá, nech ich majú, to je ich prežívanie. Už v starom zákone oslavovali Boha rôznymi spôsobmi, ktoré keby niekto spravil dnes v kostole, možno by sa niekto pohoršil. Kamarát z Nigérie mi ukazoval videá, ako tam prežívajú svätú omšu a modlitbu, tak to som si hovoril, že toto by potrebovala aj cirkev na Slovensku – takéto prebudenie v radosti a uvedomenie, že aj svätá omša je oslava.

So spolužiakmi z gymnázia ste založili worship kapelu Rods. Ako sa vyvíjala vaša cesta od saleziánov ku chválam?

Ako dieťa som chodil na stretká, neskôr som sám slúžil ako animátor, ale postupom času mi začalo niečo chýbať. Akoby som stále niečo dával, ale nedostával som. Nehovorím, že to bola chyba na strane saleziánov, ale osobne som to tak vnímal a hľadal som niečo iné. Vtedy sa začali stretávať kamaráti najprv doma, potom sme sa začali stretávať asi desiati u uršulínok na Gymnáziu Angely Merici a tam sa začalo budovať spoločenstvo, ktoré dnes tvorí asi 40 mladých ľudí.

Predtým než sa to začalo, som bol jednorazovo na nejakých chválach. Cítil som, že to je niečo, čo oživuje moje srdce. Týmto smerom išlo aj naše spoločenstvo, ktoré už bolo založené na chválach a spoločnom prežívaní Božieho slova.

Vaša kapela najprv išla komerčným smerom, chodili ste hrávať na rôzne akcie. Neskôr ste sa rozhodli venovať iba chválam, čo je dosť veľký rozdiel. Boli to ochotní akceptovať všetci členovia?

Nie všetci, lebo keď sme sa rozhodli ísť worshipovým smerom, jeden chalan odišiel, ale neskôr sa k nám vrátil. Bol to taký proces. Nebolo to ani jednoduché rozhodnutie, ale pre mňa osobne nebolo ani nejaké fatálne, lebo mne srdce už tak túžilo po Božích veciach, že postupom času som dával preč veci, ktoré som robil pre tento svet, svoje potešenie či nejakú slávu. Už to nebolo o tom, že sa idem niečoho veľkého vzdať a bude ma to mrzieť, lebo už som žil to, že hľadajte Božie kráľovstvo a všetko ostatné vám bude pridané. Vôbec nič mi nechýbalo. Keď som niečo odovzdal, vôbec som nemal pocit, že by som tým trpel.

Na druhej strane sme neboli nejaká veľmi rozbehnutá komerčná kapela, nemali sme nič vydané. Bolo to skôr o tom, že sme niekde hrali, niekto nás videl a zavolal nás hrať inde. Možno by to v tom prípade bol väčší boj.

Aj umelec, ktorý pôsobí v kresťanskej kapele, čelí riziku, že podľahne určitej sláve, potlesku, fanúšičkám, nasvieteným pódiám… Ako sa s tým vyrovnávate?

Kľúčová vec u lídrov chvál je podľa mňa to, aby trávili s Bohom osobný čas každý deň v tej svojej komôrke. To je čas, keď ma Boh uzemňuje, dáva ma na správnu cestu, nastavuje mi zrkadlo. Tam reflektujem, ako som myslel, rozhodoval sa. Čím osobnejší vzťah s Bohom máme, tým viac nás vovádza do pokory, lebo on sám je najväčšia pokora a pýchou by som mu odporoval.

Sám som extrovert a cítim, že ma Boh povoláva k mladým, a pri nich nemôžete stáť ako soľný stĺp. Boh nám dal rôzne dary, vášeň, len v tom treba mať správnu mieru. Sú momenty, keď si začnem uvedomovať, že niečo je už o mne, a vtedy to stopnem. Urobil som aj nejaké radikálnejšie rozhodnutia týkajúce sa sociálnych sietí, ktoré mi pomáhajú chrániť sa pýchy.

Keď sme s kapelou vydali album, na pol roka som odišiel do Portugalska. Viem, že to tak malo byť, že Boh chcel, aby sme nenaskočili na nejakú vlnu úspechu či slávy. Tam ma začal pripravovať na to, že nám zveruje túto generáciu mladých ľudí, ktorým máme ohlasovať evanjelium.

Generácia dnešných mladých sa označuje ako krehké snehové vločky, ktoré sú omnoho menej odolné, sú úzkostní, depresívni, nestáli. Ako to vnímate?

Je to pravda, ale zároveň sa takými stávajú, lebo ich my za takých označujeme. Boh vložil do tejto generácie nádherné veci. Sú to schopní a krásni ľudia, ale treba im viac ukazovať, kým sú v Bohu a akí sú vzácni, než to, akí sú krehkí a nestáli. Toto všetko, čo sa o nich hovorí, môže odzrkadľovať to, ako sa správajú, ale to nie je skutočná pravda o nich. To chce Zlý, aby o sebe počúvali, že sú nie dosť dobrí, že sú nedokonalí, krehkí, nestáli, padavky, že sú obeťou sociálnych sietí. Ale Boh o nich toto nehovorí. Boh vidí veci, ktoré sú v nich oveľa hlbšie. Ich potenciál je možno zahrabaný pod týmito vecami, ktoré o nich často hovoríme, a myslím, že časťou môjho poslania je očisťovať ich od týchto nánosov klamstva.

Keď prichádzame slúžiť medzi tínedžerov a mladých ľudí, najväčším problémom je identita. Tie decká prijali nálepky, ktoré nie sú pravdivé. Snažím sa modliť aj im hovoriť: „Toto nie ste vy! Keď si prijala, prijal klamstvo, že nie si dosť pekná, pekný, to nie je pravda o tebe.“ Kľúčové je teda zjavovať im pravdu o nich a až vtedy sa stávajú slobodnými a dokážu svetu priniesť to, čo majú priniesť. Dovtedy budú schovaní možno niekde doma v izbe.

Považujem za svoje poslanie odkrývať mladým, že sú vzácni, že nie sú len tak do počtu ako stratená generácia, ktorá je obeťou sociálnych sietí, ale že sú dosť dobrí.

Kapela Rods. Foto: súkromný archív J. S.

Myslíte, že je dnes pre tínedžera ťažšie ako v predchádzajúcich generáciách udržať si vieru? Nikdy nebolo ľahké žiť zbožne, ale dnes sa normalizujú mnohé názory, ktoré boli kedysi viac tabu, a veriaci človek môže byť so svojimi hodnotami viac „mimozemšťan“. Zárukou, že veriaci mladý človek nebude so svojimi názormi v kolektíve osamotený, nie je často ani cirkevná škola.

Myslím, že to vidím aj na mojom bratovi, ktorý má teraz 15. Keď mi hovorí, čo sa rieši na základnej škole, vidím fakt veľký rozdiel už len za posledných šesť rokov oproti tomu, čo sme riešili my. My sme napríklad ešte vôbec neriešili témy LGBTI. Teraz sú tie decká strašne pomýlené. 

Na strednej som mal spolužiakov, ktorí neboli všetci veriaci a praktizujúci, ale vytváralo to zaujímavú dynamiku. Keď sme boli na výlete alebo na duchovnej obnove, či na dozvukoch, bolo to veľmi zaujímavé. Vo štvrtom ročníku som žil už vzťah s Bohom naplno, vedel som, že mu dávam všetko, a stretával som sa tam s ľuďmi, ktorí cítili, že niečo v nás naráža, a tak sme sa o tom rozprávali. A to boli krásne momenty. S tými ľuďmi sa rád stretávam doteraz. Takže na druhej strane by nebolo dobré, keby sme boli bublina. Je dobré, keď tie decká zažívajú akési „prenasledovanie”, lebo to ich bude stretávať celý život. Momentálne nemám veriacich kolegov ani spolužiakov na vysokej. Ale rozumiem, že keď sú v takom kolektíve na základnej či strednej, sú odradení od života s Bohom, a keď to nemajú s kým prežívať, ľahšie ich to stiahne.

Keby ste nešli na Gymnázium Angely Merici, ale na hocijakú inú strednú, možno by sa vás život odvíjal iným smerom.

Stopercentne. Nepochybujem o tom, že by si Boh našiel nejakú cestu, ale keď sa na to pozerám s odstupom, som tak vďačný Bohu, že som išiel na toto gymnázium, lebo to bolo pre mňa kľúčové.

Mama deviatich detí o odovzdávaní vieryKeď si niekto myslí, že stačí cirkevná škola, je na veľkom omyle. Všetko sa rodí doma

Mária Melicherová

Zažívate v práci alebo na fakulte manažmentu situácie, keď príde nejaký posmech či nepochopenie za to, čo veríte či robíte? Vaše piesne, videá sú verejne dostupné…

Naučil som pristupovať k neveriacim ľuďom tak, aby odo mňa v žiadnom prípade necítili, že oni sú niečo menej ako ja. Často si ako kresťania myslíme, že im máme dať pocítiť, že im niečo chýba a že my sme tí, ktorí zjedli pravdu. Ja o svojom presvedčení nejako iniciatívne nerozprávam. Keď je príležitosť, rád ju využijem, ale prežívam s nimi všetky veci, ktoré prežívajú, no keď príde na lámanie chleba, že sa ide robiť niečo, s čím nesúhlasím, poviem im, aký mám na to názor. 

Tie vzťahy sú také normálne. Zo začiatku si robil niekto žarty, podpichol, ale postupom času zistili, že som úplne normálny človek. A myslím, že to je poslanie dnešných kresťanov – byť normálny. Lebo my sme často buď dosť uletení, alebo málo zaangažovaní. Niekedy nám chýba zlatý stred, že viem ísť na kávu s kolegom, porozprávam sa s ním o biznise a zároveň mu môžem povedať, ako žijem život s Bohom. Nemyslí si, že som mimozemšťan, lebo vidí, že som normálny človek, a ja mu viem o živote s Bohom povedať, že je to niečo nádherné, čo oživuje moje srdce, že si neviem bez toho predstaviť svoj život.

S vašou kapelou Rods chodíte slúžiť do väzníc. Ako to tam prebieha?

Evanjelizáciu vo väzniciach zastrešuje spoločenstvo Dismas, ktoré spolupracuje s viacerými kresťanskými umelcami. Je to obrovský zázrak, že niečo také na Slovensku máme.

Pamätám si, že keď som išiel prvýkrát do väznice do Banskej Bystrice, nebolo mi všetko jedno. Bolo to ako vo filme. Pracovníci väznice tam mali veľké zbrane, aj tí väzni sú často divokí. Ale pekné na tom je, že sú to všetko len masky. Len čo príde do tej miestnosti Duch Svätý, sú ako roztopený ľad. Bežne plačú, usvedčuje ich to. Je krásne vidieť mužov, ktorí by nevyronili slzu ani za nič a zrazu počujú, že je niekto, kto ich napriek všetkému stále miluje a kto ich neodsúdil, a to sa ich dotýka.

Nie je to aj trochu trápne, keď prídete pred väzňov ako mladí chalani a začnete hrať a spievať o Bohu?

Mal som párkrát také myšlienky, že to fakt chcem hovoriť niečo mužom, ktorí sú odo mňa o 20, 30 rokov starší? Potom som cítil, že mi Boh hovorí, že mám na to autoritu a nejde o mňa. My sme len také potrubie, cez ktoré Boh uvoľňuje svoju milosť. Ja im len hovorím svedectvá svojho života, ako kapela tam vedieme chvály, zahráme jednu, dve piesne, povieme svedectvo. Veľmi sa im to páči.

Mám viacero „highlightov“ z väzníc. Ale jeden môj obľúbený, keď sme začali hrať pieseň Ješua a v jednom momente som im povedal, že hoci sú oni zavretí vo väzení a my nie, duchovne medzi nami nie je bariéra. Vyzval som ich, aby sme spolu chválili, uctievali a volali meno Ježiš po hebrejsky. Zrazu sa postavili, začali dvíhať ruky a spievať, bolo tam aj veľa Rómov a oni začali hlasno volať Ješua, zjednotili sme sa a to bol moment, keď som si povedal: „Wau! Tí chlapi majú odňatú slobodu, ale sú v niečom slobodnejší ako my.“

Líder väzenského spoločenstva DismasKeď vidím plakať odsúdeného na doživotie, nepochybujem, že je to Božia práca

Jana Zlatohlávková

Ako na to reagujú dozorcovia?

Niekedy sú nepríjemní, niektorí si robia žarty, že či sme kresťanskí One direction (smiech). Ale zažil som aj dozorcu, ktorý plakal. A to niekedy tiež ten najdrsnejší, ktorý potom príde a ďakuje nám.

Poznáte svedectvá väzňov, ktorí prežili nejaké obrátenie a viedlo ich to k osobnej zmene?

Poznám muža, ktorý spáchal dvojnásobnú vraždu a teraz slúži v jednom ráde, normálne nosí habit a pomáha chudobným. Sedel viac ako 20 rokov, Boh mu vo väznici zmenil život. Po našej návšteve väznice sa zapíšu tí, ktorí chcú, a dostávajú od lídra väzenského spoločenstva Dismas Michala Libanta biblické newslettery, píšu si listy… Prijímajú tak duchovnú stravu a stanú sa súčasťou spoločenstva. Existuje aj štatistika, že väzni, ktorí sú členovia združenia Dismas, majú oveľa menšiu mieru recidívy.